Videá, ktoré zverejňuje na sociálnych sieťach, mnohí nedokážu pozerať. Zaseknutý do ľadovej steny visí bez istenia stovky metrov nad skalnou priepasťou a každým pohybom balansuje na hrane života a smrti. Keď napokon dosiahne večne zasnežený vrchol, vytiahne z batoha padák a skočí do zívajúcej hlbočiny.
Juraj „Ďurifuk“ Koreň je dobrodruh, ktorý skombinoval horolezectvo a paraglajding a svojimi unikátnymi výpravami sa snaží k prekonávaniu prekážok inšpirovať aj ostatných.
Lietať či liezť? Ideálna je kombinácia
Na Slovensku aj vo svete ste sa zviditeľnili cez vrcholový paraglajding. Vyhrali ste domáce aj medzinárodné súťaže, lietali v Antarktíde či Himalájach. Čo vás priviedlo k hraničným zimným sólo výstupom na najvyššie európske hory?
Začínal som ako pilot a vždy pilotom budem. Moja duša je lietanie a všetko ostatné je navyše. Lenže, leto je odvodené od slova lietať a to sa v zime takmer nedá. Teda aspoň nie tak, ako sa mne páči.
A keďže nebolo čo robiť a chýbal mi adrenalín, tak som začal viac liezť. Spojenie lezenia s lietaním je môj veľký sen. Je to efektívne, krásne a je to výzva. Baví ma to.
Juraj Koreň. Foto: Filip Benček/redbull.sk
Prečo máte lietanie a horolozectvo rozdelené medzi leto a zimu?
V lete sú na lietanie výborné podmienky. Vďaka teplým prúdom môžete lietať dlhé hodiny, vysoko a ďaleko. Aj pre horolezcov je výhodnejšie leto, pretože je teplo, nepotrebujete veľkú výbavu, noci sú krátke a dni dlhé.
V lete lezie drvivá väčšina ľudí a kopce, chaty či skalné steny sú plné. V zime tam nie je skoro nikto a zároveň nemám dilemu, či ísť v dobrom počasí liezť alebo radšej lietať.
Prečo?
Je to náročné. Dni sú oveľa kratšie a noci dlhšie. V lete vám stačí na zdolanie hory to, aby bola suchá. V zime potrebujete dobrý ľad, dobrý sneh, dobré počasie… Potrebujete viac výbavy a s váhou sa ťažšie lezie. Človek je častejšie mokrý, čo je v kombinácii s mrazom ďalšia záťaž na kondičku aj psychiku.
Mrazivý zážitok z Mont Blancu
Skúsili by ste to radšej vysvetliť na nejakom príklade?
V zime som napríklad liezol tisíc metrov vysokú východnú stenu Mont Blanc du Tacul, z ktorého som sa chcel potom spustiť padákom. Nastúpil som na stenu o tretej ráno, no nestihol som vyliezť až na vrchol. O ôsmej ma prikvačila tma. V tej výške je síce svetlo ešte pol- až trištvrte hodiny dlhšie ako dole, ale nestačilo mi to.
Koľko vám chýbalo na vrchol?
Ešte asi 150 výškových metrov. Bol som absolútne zničený z celodennej makačky a mal som len padák a varič na topenie vody z ľadu. Takže do rána som sedel pod vrcholom na kameni, bez spacáku, bez karimatky, bez jedla, v pätnástich pod nulou.
Na porovnanie, o pár mesiacov skôr, v lete, som liezol tiež kilometrovú stenu na Monte Brenta pri Lago di Garda. Po osemsto metroch som doliezol na skalnú policu, ľahol som si na kamene, na ktoré som nahádzal trochu trávy, pod hlavu som si dal batoh, prikryl sa padákom a v tričku som si v pohode pospal šesť hodín.
Ráno som doliezol na vrchol a zletel padákom rovno k autu, vysmiaty ako lečo. Akurát ma trochu bolel chrbát z tých kameňov.
Na Mont Blancu, v zime? Trinásť hodín som sa klepal od zimy a premýšľal nad všetkým možným, len aby som nezaspal, pretože by bol so mnou amen. Veď som aj párkrát zaspal, ale priviazal som sa tak, aby som sa zobudil, keby mi padla hlava. Bolo to zaujímavých trinásť hodín, ale som tu.
Na vrchole hory (Eiger) má človek blízko k nebu, cestou nahor má blízko k sebe. Foto: archív J. Koreňa
Najkrajšia je sloboda
Hlbina za mojím chrbtom narastá do stometrových rozmerov. Ticho naznačuje fatalitu zle zatnutého cepína. Len jediného z tisícov zásekov, ktoré dnes urobím. Tých pár centimetrov ocele zakopnutej a zaseknutej v tomto ľadovom obrovi je to, čo ma drží.
Keď sa kochám pohľadom do hlbiny, vidím kráčať štyri maličké bodky hlboko podo mnou. Zdá sa, že sa horolezci, ktorých som ráno stretol, otočili. Možno sa neprebili ľadovcom, alebo zhodnotili, že podmienky sú nevhodné. Pre mňa však takýto návrat neexistuje. Ani vrtuľník, nemám totiž signál.
Existuje jedine vrchol hory vo výške 4200 metrov. Odkiaľ môžem zostúpiť na krídlach vetra, ktoré si nesiem v batohu. Do svojho presvedčenia, že to dokážem, som vložil svoj život. A keď to nedokážem, nuž, som pripravený.
Neočakávam za svoje rozhodnutie pochopenie a už vôbec nie pochvalu. Skôr odsúdenie a pohoršenie od tých, ktorí mi nerozumejú. Ale keďže si môžem slobodne zvoliť, ako naložím so svojím životom, sú mi tieto odsúdenia úplne ľahostajné.
Život totiž meriame činmi, a nie časom. A len odvaha mieri ku hviezdam, kdežto strach k smrti. To sú piliere, ktoré držia moju existenciu.
Juraj Koreň vo videu o výstupe na Grandes Jorasses
Absolútna voľnosť
Prečo chodíte liezť sólo?
Najprv to bolo o tom, že som nemal parťákov na kombináciu lezenia a lietania. Neviem, či ešte niekto iný na Slovensku robí takýto „hike and fly“. Mal som parťákov, ale založili si rodiny a prestali liezť.
Tak som chodil sám a objavil som v zimnom sólo lezení a lietaní neskutočne intenzívny zážitok. Žiadne rušivé vplyvy, absolútna sloboda. Lebo už keď ste dvaja, musíte robiť kompromisy – časové, finančné, v náročnosti.
Tým, že mám dodávku, v ktorej môžem žiť, môžem ísť kam chcem, kedy chcem a vyliezť čo chcem. Je to veľmi oslobodzujúce a dokážem si to užívať tak, že mi na to až nestačia slová.
Stovky metrov nad priepasťou sú hroty mačiek a cepínov putom života. V severnej stene Matterhornu. Foto: archív J. Koreňa
Pri lezení nepoužívate istenie. Aký je to pocit byť neustále na hranici života a smrti?
Po návrate sa ešte týždeň trasiem a srdce mi stíska z návalov adrenalínu, keď si v hlave prehrávam cestu. Ste napríklad na stene, pod vami je štyristo metrov prázdna a cesta späť nie je.
Musíte urobiť ťažký krok, pohyb, aby ste sa dostali ďalej. Ideálne potrebujete tri pevné body, o ktoré ste zachytený. Poslednou končatinou robíte ďalší krok.
Pri prvom sólo výstupe som sa dostal do situácie, keď som mal len dva, aj to slabé, a do dobrého snehu som sa musel dostať cez dva zlé a neisté. Ale je to ďaleko, vyzerá to, že to nedám. Skúsim raz. Nič. Ešte raz. Nie. Na tretí si už vravím. „No nič, tak tu zomriem.“
Často sa v takých chvíľach usmievam alebo ziapem. Bolí vás telo a je to súčasne príjemné, tá únava až beznádej, zmierenie, že už tomu neujdete. Neexistuje možnosť dať si repete, nahrať odznova uloženú hru. A potom to dáte.
Momenty blízko smrti sú istým spôsobom oslobodzujúce, pretože každý z nás sa smrti bojí. To, že som ten pocit prijal, zmieril sa s tým, že idem na druhú stranu, a napokon k tomu nedošlo, sú obrovsky povzbudzujúce. Keď to dám, cítim sa ako poloboh. V adrenalíne je človek ako v tuneli, vnímam len pár metrov predo mnou a cítim sa neskutočne silný.
Voľba je moja
Kritizujú vás ľudia často, že si nevážite život?
Zo začiatku možno viac, teraz to už nevnímam. Keď mi to povie normálny človek, tak viem, že tomu jednoducho nerozumie. Seneca mladší povedal, že život meriame činmi a nie časom, to sa mi páči.
Od 2014 som vnútorne nastavený tak, že ak zomriem, môžem si povedať: „Bola to sranda, užil som si to a naložil som so svojím časom dobre.“ Nechcem umrieť na posteli s Alzheimerom ako 70-ročný, videl som umierať otca a sám to nechcem zažiť.
Chcem vidieť svet, pochopiť ho a niečo dokázať. Zažil som veci, na ktoré môžem spomínať desaťročia a už dnes si môžem povedať: „Pochopil som, ako prúdi vietor, dokázal som letieť s ním a bol som šťastný.“
Let v tandeme z vrcholu talianskej Marmolady. Foto: archív J. Koreňa
Dá sa od takých zážitkov vrátiť k bežnému životu?
Je to ťažké. Začal som to na sebe pozorovať posledné dva roky. Keď mesiac nikam nejdem, som ako na ihlách. Je mi zle, mám depresiu, cítim prázdno. Je to katastrofa. Určite je to návykové. Čítal som niekoľko štúdií o tom, prečo sa bývalí vrcholoví športovci po skončení kariéry dávajú na alkohol a drogy. Chýba im to vzrušenie. Dávam si na to pozor.
Stojím na pleciach iných
Plánujete mať niekedy deti?
Som z generácie, ktorá zvažuje, či je prínosom priniesť na tento konzumný, klimatickými zmenami ohrozený svet na okraji kolapsu ďalšieho človeka. Myslím si, že skôr nie.
Nechcete dopriať ďalšiemu človeku radosť z tej existencie, ktorú zažívate vy?
Pozrite, ako už dnes svet trpí na dôsledky klimatickej krízy a preľudnenia. Obávam sa, že o dvadsať rokov to bude úplná katastrofa a náš spôsob života už nebude existovať.
Ďalšia vec je, že vidím význam v tom, reprodukovať svoje myšlienky a zážitky cez ľudí, ktorých inšpirujem. Sám mám mentorov, ktorí ma prijali takmer za syna, ukázali mi sólo lezenie a nasmerovali ma v rôznych oblastiach života. Ak by som to dokázal aj ja, bol by som šťastný.
Verím, že aj takáto nepriama forma rodičovstva má svoj zmysel. Ale aby som bol úprimný, skúšal som dlhodobý vzťah už trikrát a v každom som po čase dostal od partnerky na výber – buď ona, alebo lietanie. Dal som prednosť lietaniu, pretože bez neho by som to nebol ja.
Let po aklimatizačnej túre v masíve Mont Blancu. Zhora je krásny pohľad na ľadovec Mer de Glas. Foto: archív J. Koreňa
Ktorí ľudia vás v živote ovplyvnili?
Napríklad František Kele, podľa mňa jeden z najväčších slovenských cestovateľov a horolezcov svojej doby. Jeho knihy ma inšpirovali, aby som začal liezť. Práve on hovorí, že skutočný cestovateľ je ten, kto sa o svoje cestovateľské zážitky podelí. Pretože tým inšpiruje a vychová ďalšiu generáciu cestovateľov. Aj ja by som rád odovzdal ďalším to, čo som dostal od neho.
Ako konkrétne vás ovplyvnili jeho knihy?
Bolo toho veľa, ale kvôli nemu som napríklad už počas vysokej školy začal spávať na balkóne. Kele chodil liezť do Himalájí a aby bol pripravený na nízke teploty, v zime spával vo svojom bratislavskom byte na balkóne. Mama sa mi smiala spoza okna, ako sa klepem, ja som jej vysvetľoval, že to musím zvládnuť.
Škola s výhľadom na hory
Na vysokú školu ste chodili na Technickú univerzitu vo Zvolene. Prečo ste si vybrali práve túto?
Išiel som tam najmä preto, aby som mohol lietať. Zvolen je totiž hodinu cesty od Donovál, čo je výborné miesto pre paraglajdistov. Kamarát ma nabalamutil, že je to škola, kde berú aj bez prijímacích skúšok. Hovorím si: „Paráda, to je pre mňa!“
Stavbárom som nikdy nechcel byť, ale fyzika a technické predmety ma zaujímali. No po troch rokoch štúdia som neprešiel cez bakalárske skúšky. Kľúčový predmet som na prvýkrát neurobil a termín na opravnú skúšku mi dali na termín pretekov v Bulharsku, na ktoré som si dlho šetril peniaze.
Ďalší rok som išiel na expedíciu do Antarktídy, potom boli ďalšie výpravy a už som sa na školu nevrátil.
S Michalom Sabovčíkom (vľavo) liezli a leteli padákom v Antarktíde. Foto: archív J. Koreňa
Vzali ste si niečo zo školy do lietania?
Aj keď nemám z tej školy titul, vedomosti mi pomáhajú, najmä z hydromechaniky. Samozrejme, nepočítam vo vzduchu vzorce, ale viem i predstaviť, ako sa správa vzduch pri kontakte s okolím, ako prúdi a aký to má vplyv na let.
Skúsite povedať nejaký príklad?
Keď máte veľký kopec a prudko do neho naráža silný vietor, vzduch po jeho povrchu stúpa veľmi rýchlo a hladko. To je laminárne prúdenie. Lenže ten vietor raz musí spadnúť, takže za ním, na záveternej strane ide dole.
Vtedy už padá neusporiadane, v poryvoch a vznikajú tam veľké turbulencie. To je vlnové prúdenie. Máte pocit, ako keby ste skúšali plávať pod vodopádom, pričom na vás zhora silno padá voda, v našom prípade vzduch. Pri lietaní vzduch nevidíte, neviete ho chytiť, takže si môžete len predstavovať, ako tečie.
A vždy je to iný kopec, iné miesto a iné počasie. Umenie je v tom, vedieť predpovedať, aké prúdenie tam bude a vedieť s tým pracovať, využiť to vo svojom prospech.
Dračia trofej pre víťaza súťaže X-Berg Challenge, ktorá sa letí cez Dračie hory v Juhoafrickej republike. Foto: Pierre Carter
Výhody fyziky pri lietaní
Dá sa vo vlnovom prúdení lietať s padákom?
Za normálnych okolností sa v takom prúdení nelieta, je to extrémna situácia. Ja som ju zažil trikrát, prvý raz v Juhoafrickej republike na súťaži X-Berg Challenge 2016. Pri vlnovom prúdení zvyknú vzniknúť nad horou šošovkovité oblaky, ktoré sa podobajú na UFO. Ale v Afrike bolo veľmi sucho, žiadne oblaky, takže žiadna indícia, že sa niečo deje. Na druhej strane hory som začal padať a bol som veľmi prekvapený.
Padal som šesťsto metrov, padák mi lietal zo strany na stranu, nevedel som, čo sa deje. Po chvíli mi došlo, že som vo vlnovom prúdení. Ostatní pretekári pristáli, báli sa toho. Ja som sa bál, ale vydržal som a vďaka tomu som tú súťaž vyhral. Ale po pristátí som bozkával zem od radosti, že žijem a nič sa mi nestalo.
Spomínali ste, že sa snažíte podeliť so svojimi zážitkami, aby ste inšpirovali podobne, ako vás inšpiroval František Kele. Preto o svojich cestách podrobne informujete na webe a sociálnych sieťach?
Robím aj prednášky, vystupujem na festivaloch horských filmov, zverejňujem fotografie a videá. Baví ma to, ale niekedy je to riadna oštara. Materiál z výstupu na Grandes Jorasses som strihal desať hodín v McDonalde. Výstup na Matterhorn som spracúval asi 40 hodín a Eiger mi trval tri dni a 56 hodín čistého času.
V severnej stene Grandes Jorasses. Foto: archív J. Koreňa
Ale asi vám je jasné, že pozornosť ľudí na sociálnych sieťach vedie k záujmu sponzorov a finančnému profitu.
Áno, ale veľmi to neriešim. Videá robím podľa seba a nie ako by sa malo.
Chcem prinášať radosť
Ako by sa malo?
Dnes je trendy robiť z výstupov strašnú drámu. Nasekať za sebou krátke, rýchle a hrozivé zábery, lebo to naberie veľa klikov a lajkov. Mne sa to nepáči, snažím sa svojimi videami prinášať radosť a inšpirovať.
Možno aj preto majú moje videá len desiatky tisíc zhliadnutí, hoci som vyliezol najvyššiu stenu Európy v najťažších zimných podmienkach a ešte k tomu sám. Zo Slovákov to zatiaľ „sóloval“ tuším len Paľo „Pavúk“ Pochylý a môj mentor Jaro Dutka, obaja oveľa ťažším štýlom.
Keby som to trendovo postrihal a dal bulvárny titulok, tak to má milióny pozretí. Ale neštve ma to. Viem, že som v dvadsiatich minútach povedal všetko, čo som povedať chcel. Navyše, ľúbim klasiku a metal a budem ju mať vo videu, či sa to niekomu páči alebo nie (smiech).
Odkiaľ beriete istotu, že by inak spracované videá mali milióny pozretí?
Je to môj subjektívny pocit z iných videí, ktoré som videl o výstupoch na severnú stenu Eigeru. Viaceré mali takmer milión pozretí. Zdôrazníte slová ako „sám“ a „veľká stena“ a „riziko“, použijete svoj portrét obtiahnutý zelenou linkou a nastriháte to tak, akoby ste urobili svetový výkon.
Prvá skúška sólo výstupu aj s bivakom a padákom v tisícmetrovej stene hory Monte Brento. Foto: archív J. Koreňa
Ako trénujete, aby ste posúvali svoje hranice a boli pripravený na hory?
Svoje slabosti poznám, ale zo športového pohľadu sa mi ich nedarí veľmi zlepšovať. Nebaví ma zhybovať a chodiť do posilňovne. Takže v schopnosti vyliezť náročnejšie horolezecké cesty som sa neposunul, ostal som na obtiažnosti 7+ . Ale zlepšujem sa v psychologickej rovine.
Psychologická hranica sa dá trénovať?
Psychika je tiež ako sval, vie sa unaviť, trénovať aj zväčšovať. Ako si človek zvykne na istú výšku alebo hĺbku pod sebou, tak si zvykne aj na mieru rizika, že spadne a zomrie. Dokáže to prijať a sústrediť sa na samotné lezenie.
Pri výstupe na Grandes Jorasses som išiel cestou, ktorá mala obtiažnosť M4 a strašne som sa bál. Dokonca som nahral pre brata a rodinu závet, išiel som tam zomrieť. Keď som bol druhýkrát v podobnej situácii, už som vedel, že som to zvládol a bol som oveľa viac v kľude.
Na Matterhorne už som liezol obtiažnosť M5 a bál som sa menej ako na Grandes Jorasses. Už som vedel, na čo si mám dávať pozor a rozumel som svojmu prostrediu. Na Eigeri to bola ešte ťažšia cesta, ale vzhľadom na posun v psychike som ju vnímal ako ľahšiu. Tam som však mal aj samoistenie, čo hralo rolu.
Postupne tie hranice posúvam, ale nikdy nejdem do príliš veľkého skoku v miere rizika. Na to treba ísť postupne. Mám hranicu strachu, ktorý by som už nezvládol.
V patagónskych žulových katedrálach cestou z Antarktídy. Foto: archív J. Koreňa
Kto je Juraj Koreň (30)
Rodák zo Starej Ľubovne, vyrastal v Kremnici. Postupne sa vypracoval medzi svetovú špičku v paraglajdingu, vyhral extrémne preteky X-berg Challenge 2016 v Južnej Afrike, získal 6. a 7. miesto na pretekoch X-pyr Challenge a ako druhý Slovák v histórii sa prebojoval medzi účastníkov najsledovanejšej hike and fly súťaže na svete RedBull X-alps.
Má za sebou letecké expedície v Nepále, Kaukaze, Alpách, Pyrenejách, ale aj v Grónsku, Keni či na Antarktíde. Pred rokom sa začal venovať zimným sólo výstupom na náročné skalné steny alpských hôr, z ktorých v prípade priaznivých podmienok zostupuje letom padákom.
