Cesty žien k spoznaniu vlastnej sily sú rozmanité. No a niektoré vedú cez obálky časopisov, červené koberce aj slávu – ako tá Adriany Sklenaříkovej. Príbeh tejto azda najznámejšej Slovenky na svete je plný intimity a nachádzania samej seba. Na to, aby sme vám ho rozpovedali, sme za ňou vycestovali do Paríža. Mesta, kde sa to celé začalo.
Pre Francúzov je to Adriana Karembeu. Prišla do Paríža ako devätnásťročná a odvtedy sa stala hviezdou medzinárodného formátu. No málokto vo Francúzsku vie, že sa narodila v Brezne a vyrastala neďaleko, v dedinke vzdialenej 12 kilometrov.
„Za všetko, kým som, vďačím detstvu vo Valaskej, ktorá je pre mňa dodnes synonymom absolútneho šťastia,“ napísala Adriana vo svojich memoároch, ktoré vyšli pred pár rokmi a sú dostupné len vo francúzštine.
A hoci je Adriana ikonou, počas rozhovoru sa ukázalo, že túži po tom istom ako my všetky. Po láske. Po spojení. Po pocite, že je prijatá taká, aká je. A ako sama povedala – po prvý raz v živote cíti, že je naozaj vo svojej sile.
Profimedia
Keď sme po rozhovore kráčali parížskymi ulicami a v hlave si ukladali slová, ktoré v ňom odzneli, prišla nám na WhatsAppe od nej správa. Hlasová. Tichým, pokojným tónom v nej doplnila jednu z najsilnejších myšlienok: „Naša sila spočíva v tom, keď naplno uveríme sebe – svojim schopnostiam, svojim inštinktom. A keď sa nebojíme stáť pred svetom samy za seba. Nebojíme sa robiť chyby. Vtedy začíname žiť naozaj naplno.“
A presne tak žije Adriana dnes. Počas fotenia bola sama sebou. Púšťala si obľúbené pesničky a jednou z nich bola skladba Love Changes Everything od Climieho Fishera. Ten výber nebol náhodný. Dnes je zamilovaná – do francúzskeho speváka Marca Lavoina. Počas dňa si vymieňali zamilované hlasovky, a keď sme vychádzali z hotela Crillon, zvítali sa dlhým bozkom vo vstupnej hale. Aj vďaka nemu dnes žiari silnejšie ako kedykoľvek predtým. No jej cesta k sile, ako sama hovorí, bola dlhá a kľukatá.
Pamätáte si, aké to bolo, keď ste prišli prvýkrát do Paríža?
Pamätám si to veľmi presne. Mala som 19 rokov a písal sa rok 1992. Čo bolo na začínajúcu modelku dosť neskoro. Ale taký bol jednoducho môj príbeh, plynul rozdielne než príbehy iných dievčat.
V tom čase sa s modelingom začínalo ešte v tínedžerskom veku. Dievčatá mali pätnásť, niekedy len štrnásť rokov. Ja som s ním prišla do styku až počas štúdia na vysokej škole. Ale možno aj práve vďaka tomu, že som nevstúpila do tohto sveta príliš mladá, som všetko prežila inak.
Narodili ste sa ešte v socialistickom Československu, no odišli ste do slobodného západného sveta – do Paríža. Ako ste to vnímali?
Bol to obrovský rozdiel. Vy ste slobodné deti. Ja som ešte vyrastala v systéme, ktorý sa dnes ťažko opisuje. Keď sa o komunizme rozprávam s Francúzmi, vidím na ich tvárach, že si to ani nevedia predstaviť. Akoby som hovorila o nejakom paralelnom svete. A pritom to bol náš každodenný život.
Dnešní mladí poznajú komunizmus len z rozprávania svojich rodičov. Ale ja si myslím, že je dôležité o tom hovoriť. Pamätám si aj november 1989 – a veľmi dobre. Vtedy som študovala medicínu a mala som pred sebou skúšku z histológie. To bola najťažšia skúška zo všetkých. V podstate od nej záviselo, či postúpite ďalej, alebo skončíte.
V tom čase, v atmosfére revolúcie, to celé bolo v Prahe také zvláštne. Akoby sa v jednom momente zrážali dve úplne odlišné reality. Stará aj nová. A ten kontrast som cítila ešte silnejšie, keď som odišla do Paríža.
Bolo ťažké sa v tom období dostať na vysokú školu, aby ste študovali medicínu?
Bolo to veľmi náročné. Pamätám si, že som sa bála. Najprv som sa prihlásila na niečo úplne mimo, bol to nejaký odbor na prírodovedeckej fakulte. Ale tesne pred maturitou som si povedala, že chcem ísť tam, kde študovala moja mama. Študovala v Prahe na Karlovej univerzite a bola lekárka. A stále mi o tom hovorila. Bolo to pre mňa neuveriteľné. Až som si jedného dňa povedala: hop alebo trop, proste to skúsim. Keď sa nedostanem, prihlásim sa o rok znova.
Mala som čisté jednotky – aj počas štúdia, aj na maturitnom vysvedčení. Z gymnázia, kde som študovala, nás bolo len šesť s čistými jednotkami a všetci sa pokúšali dostať na tú istú školu. Ale môj otec sa ma spýtal, že načo mi je medicína! Viete si to predstaviť?! Musela som ísť za svojím. A aj keď som sa dostala do Prahy, ešte som zďaleka nemala vyhraté. Na medicínu sa dostalo deväťsto ľudí – dobre som vedela, že prvý ročník skončí len asi stopäťdesiat z nás. V podstate, prvý ročník je akési sito. Prvou dôležitou skúškou bola práve spomínaná histológia. Najťažšia zo všetkých. A ja som sa občas cítila už na pokraji síl.
Pamätám si, ako som šla vlakom z Bystrice – desať, možno dvanásť hodín, v kupé s rozbitými oknami. Fúkalo dnu, bola tam neskutočná zima, nedalo sa ani spať a navyše si človek musel držať tašku, aby mu ju neukradli. A k tomu všetkému som mala nervy zo skúšky. Keď som prišla do školy, zistila som, že je zatvorená, pretože sa začala revolúcia. A ja som pocítila zvláštnu radosť. Ani nie primárne z toho, že som nemusela ísť na skúšku, ale pretože som cítila, že sa niečo mení. My ako študenti medicíny sme boli do nej hneď zapojení v rámci Červeného kríža. Stáli sme na uliciach, aby sme v prípade potreby mohli podať prvú pomoc.
A nebáli ste sa byť súčasťou revolúcie? Vtedy ešte človek nevedel, že dopadne v prospech slobody.
Môj otec mi hovoril, aby som sa v uliciach pri demonštráciách neukazovala. On si totiž ešte pamätal rok 1968. A pamätal si aj to, čo sa stalo ľuďom, ktorí sa vtedy angažovali a túžili po zmene. Videl, ako ich režim neskôr zlomil.
Ale ja som mala len osemnásť rokov. A v tom veku ešte človek nemá úplne vyvinuté kritické myslenie. Necíti strach, tak ako ho prežíva neskôr v dospelosti. Skôr naopak, vrhne sa do nepoznaného. Jednoducho som chcela byť pri tom.
Ako ste sa dostali z revolučnej Prahy do Paríža?
Bola som v treťom ročníku medicíny a musela som absolvovať povinný plavecký kurz. Nemala som ani plavky, tak som si šla nejaké kúpiť do obchodného domu Máj. A práve v tom obchode ma oslovil muž, ktorého som dovtedy vôbec nepoznala. Dodnes sme dobrí priatelia, ale vtedy to bol úplne cudzí človek. Pamätám si, že vyzeral veľmi dobre a pôsobil sebavedome.
Západný svet sa v tom čase začal pre nás otvárať a objavoval krásu, ktorú dovtedy nepoznal – ženy z východnej Európy. Boli sme pre nich niečo nové, fascinujúce. Mala som vtedy priateľa, bola som v treťom ročníku a úprimne – bála som sa. Nechcela som ísť na žiadny kasting.
Ale niečo sa vo mne posunulo. Asi o pol roka neskôr som si povedala, že to predsa len skúsim. A tak som išla a napokon dostala ponuku odísť ako modelka do Paríža. Dočasne som prerušila štúdium a nechala si zadné vrátka, pre prípad, že by to nevyšlo.
Pamätáte sa na deň, keď ste mali odísť?
Moji rodičia prišli za mnou z Banskej Bystrice do Prahy, len aby mi priniesli pas. Pamätám si, že sa mi vôbec nechcelo odísť. Môj priateľ sa mi vyhrážal rozchodom, no otec na mňa naliehal. Miloval Francúzsko. S mamou tam boli dokonca dvakrát bez nás, bez detí – pretože počas komunizmu nedostali povolenie vziať celú rodinu. Režim tým chcel zabrániť útekom do zahraničia. Ak ostali deti doma, vedeli, že rodičia sa vrátia.
Otec sa dokonca pokúšal naučiť po francúzsky. Celé detstvo som od neho počúvala bonne nuit – dobrú noc. Moja mladšia sestra Natália študovala na francúzskom gymnáziu v Banskej Bystrici, otec ju tam sám prihlásil. Od dvanástich rokov nemá vo francúzštine žiaden prízvuk. Rovnako ako ja chcela študovať medicínu, ale nepodarilo sa. Nakoniec vyštudovala právo a ja som ju neskôr vzala do Paríža, kde dodnes s rodinou žije.
Ale späť k odchodu. Vtedy som naozaj nechcela ísť. Otec však povedal: „Ideš.“ Bola to asi jediná vec, pri ktorej ma v živote podporil. Mama mi narýchlo zbalila pár vecí, vysypala mi do kufra celú zásuvku – nakoniec, veľa som toho ani nemala. Do Francúzska som odcestovala dokonca aj bez hrebeňa.
Pamätám si ten zvláštny zmätok, keď som prvýkrát stála na letisku. A ešte silnejší pocit neistoty, keď som vystúpila v novom svete. Nemala som pri sebe ani korunu. Môj otec to veľmi dobre nenaplánoval – jedným taxíkom poslal mňa a druhým sa vydal za mnou, aby mi ešte odovzdal peniaze. Žiaľ, nestihol ma dobehnúť a odletela som úplne bez peňazí.
Bol to kultúrny šok?
Ťažko sa to aj opisuje slovami. My sme vyrastali vo svete sivých farieb. Všetci sme nosili podobné oblečenie, všetko pôsobilo jednotne – každý mal rovnako málo. A zrazu som sa ocitla vo Francúzsku. Už len obyčajný vstup do potravín bol pre mňa šokom. Regály plné jogurtov v pestrofarebných obaloch, stovky druhov, vône, textúry. Ale nemohla som si dovoliť ani jeden. Nemala som pri sebe žiadne peniaze. Ani som netušila, že agentúra mi ich môže požičať.
Bývala som s jednou Slovenkou, ktorá tam bola o niečo dlhšie – možno tri týždne. Vedela, že bez cestovného lístka na metro sa nikam nedostanem, a taktiež si už požičala zopár frankov na základné výdavky. Povzbudila ma, aby som sa nebála a vypýtala si nejaké vreckové. Ale ja som mala strach. Bála som sa, že si narobím dlhy, a keď sa vrátim domov, otec ma dorazí.
Ale niečo sme jesť museli. Nakoniec sme si spolu kúpili jednu veľkú nutelu. Bola plná cukru a kalórií a vlastne to jediné, čo sme mali na jedenie. Prežili sme na nej celý týždeň.
Čo sa dialo ďalej?
Potom som sa konečne odhodlala a požiadala som agentúru o peniaze. Dali mi asi dvesto frankov. Prvé, čo som si za ne kúpila, bol mesačný lístok na metro. Bez neho by sa nedalo fungovať. Boli dni, keď sme museli stihnúť aj pätnásť kastingov. Žiadne GPS, žiadne aplikácie. Len papierová mapa v ruke a chaos veľkomesta.
Nepôsobili sme ako niekto zo sveta módy. Ani sme netušili, čo sa v Paríži skutočne nosí. V našich očiach sme boli celkom štýlové, ale na ulici bolo každému jasné, že pochádzame z východného bloku. Mali sme to napísané na čele.
Pamätáte si, čo ste si kúpili za svoj prvý honorár?
Klasiku. Rifle Levi’s päťstojeden a obyčajné biele tričko. Bola to taká neoficiálna uniforma vtedajších modeliek. Na kastingy som chodila s dievčatami, ktoré už presne vedeli, ako sa obliekať. Boli elegantné, nosili čierne, dokonale padnúce šaty a ja som si vedľa nich pripadala ako mimozemšťanka. Nemala som dokonca ani poriadnu podprsenku. Človek sa učí za pochodu.
Na blšákoch v Paríži sme si s ostatnými dievčatami kupovali oblečenie z druhej ruky – semišové bundy, platformové čižmy, minisukne. Pamätám si, ako som si raz v secondhande poskladala celý komplet, v ktorom som odletela do New Yorku. Vonku bolo mínus dvadsaťpäť a ja som vystúpila z lietadla v tej svojej parížskej kombinácii – semišová minisukňa a tenký kabátik. Ale hovorila som si: veď len prebehnem z letiska do hotela. Bolo mi strašne zima, ale cítila som sa neuveriteľne šťastná. Bola som predsa v New Yorku.
Vyrastali sme v úplne inom svete. Dnes je to bežné – celý svet máte otvorený, ale my sme o ňom ani nesnívali. Ja som ani netušila, kto je Marilyn Monroe, kto je Elvis Presley. Prvú kazetu mi kúpil priateľ – bola na nej jediná pesnička od Michaela Jacksona. Potom som ešte mala jednu od Alphavillu a to bolo všetko, čo som počas vysokej školy počula.
Ľudia niekedy hovoria, že vždy môžete aspoň snívať. Ale o čom? Aj keď ste vyštudovali s najlepšími známkami, dostali ste rovnaký plat ako niekto, kto sa ledva predral z ročníka do ročníka. Nebola žiadna motivácia, žiadna prirodzená súťaživosť, žiadna chuť prekonať sa. A potom som prišla do Paríža. Všetko bolo iné a slobodné.
Na Slovensku nás nikto nepripravil na to, čo znamená žiť „vonku“. Napríklad u nás doma sa nikdy nechodilo do reštaurácií. V Banskej Bystrici bola možno jedna, kde ste si mohli dať ruské vajce – a to bolo všetko. Moji rodičia v živote v reštaurácii nevečerali a Parížania mali kultúru večerania vonku.
Po akom dlhom čase prišiel prvý úspech vo svete módy?
Prvé víťazstvo a pocit, že sa niečo hýbe, prišiel až po približne pol roku. Predtým nič. Dva, tri, štyri mesiace a stále bez džobu. Hlavou mi neustále vírili otázky: „Mám tu zostať, alebo sa radšej vrátiť domov?“ A prvé tri mesiace nebola ani taká možnosť – veď som ani nemala peniaze na letenku späť!
Život v Paríži tak nebol ani zďaleka jednoduchý. Do mesta prišlo desaťtisíc dievčat z celého sveta, všetky s rovnakým snom. Ešte vo Viedni ste sa ako modelka vedeli uplatniť, ale Paríž bol úplne iná liga.
Pamätám si, ako ma agentúra poslala pozrieť sa na prehliadku Chanel. Bolo to ešte pred érou, keď sa z modeliek stali hviezdy. Dovtedy boli ikonami najmä herečky. Až neskôr sa z modeliek stali celebrity, ktoré udávali tempo, štýl a náladu doby.
Na tej prehliadke som si uvedomila ostrý kontrast. Mala som na sebe lacné čierne šaty a vedľa mňa stáli dievčatá, ktoré práve zišli z móla. Vyzerali ako z iného sveta. Boli nádherné a sebavedomé. A ja som si vtedy v duchu položila otázku: Patrím sem vôbec?
V tom čase modelky určovali trendy. Keď sa zúčastnili prehliadky, často si mohli nechať kúsky z kolekcie, bola to súčasť marketingu. Neskôr ich nosili na uliciach a zrazu ste stretávali ženy oblečené v niečom, čo sa nedalo nájsť ešte ani v časopisoch. Bol to módny časopriestor, do ktorého som zrazu vstúpila – a stáť vedľa toho všetkého bolo nádherné a desivé zároveň. A vtedy som pochopila, že rozhodnutie je len na mne. Či sa zľaknem a ustúpim, alebo to celé vydržím.
Čo rozhodovalo o tom, že sa modelka presadí? Nie všetky dievčatá z východného bloku predsa uspeli.
Bola to sebadôvera. A tú nezískate hneď. Vzniká postupne, keď vás niekto opakovane krásne nalíči, keď uvidíte samu seba v šatách, ktoré vám naozaj sedia, a zrazu sa začnete vnímať inak. Aj tie najväčšie hviezdy mali svoje začiatky. Taktiež neprišli do Paríža s dokonalým štýlom. V tom čase neexistovala estetická medicína ani retuše. Museli ste vedieť „predať“ len to, čo ste objavili v sebe.
Aj ja som mala obdobia, keď som si hovorila, že to asi nezvládnem. Pol roka bez poriadnej práce otrasie vaším sebavedomím. Ale potom príde chvíľa, keď si poviete, že možno práve to je na začiatku normálne. Že to nie je prehra, ale súčasť cesty.
Spomínate si na svoj prvý vážnejší zárobok?
Nepamätám si presnú sumu, ale viem, že išlo o fotenie katalógu Les Trois Suisses na Bahamách s Fabienom Baronom. Letela som tam zo Švajčiarska. Keď som dostala výplatu, chvíľu som si myslela, že sa niekto musel pomýliť. Na výplatnej páske bola suma, ktorú moja mama ako lekárka zarobila za celý rok. A ja som ju dostala za jediný deň. Bolo to absurdné, neuchopiteľné.
Peniaze vtedy lietali vzduchom. Boli deväťdesiate roky, všadeprítomný luxus, nikto neriešil rozpočty, šetrnosť nebola v móde. Tak to jednoducho chodilo. Bola to éra, keď si modelky vedeli zarobiť neskutočné sumy.
Ako vyzeral proces príprav na veľké módne prehliadky, napríklad u Thierryho Muglera?
Thierry Mugler nehľadal iba krásne ženy. Hľadal bytosti. Chcel osobnosť, výraz, zjav, ktorý sa nedá zameniť. Jeho prehliadky boli ako veľkolepé divadelné predstavenia. Možno aj preto som sa do tej zostavy dostala. Bola som veľmi vysoká, blond, s výraznými krivkami – trochu ako Jessica Rabbit. Vtedy nás bolo len zopár takých – Claudia Schiffer, Jerry Hall. Mugler si vedel vybrať.
Celý proces fittingov, skúšok, líčenia a účesov trval hodiny, ale čas nezohrával žiadnu rolu. Spávali sme v štúdiách, no všetko nám hradili. Bolo to vyčerpávajúce, ale zároveň magické. Boli sme súčasťou kolotoča, ktorý sa točil bez prestávky.
Za jeden deň sme zvládli aj pätnásť prehliadok. Z jednej šou sme bežali na druhú, často už nalíčené, len sme sa rýchlo prezliekli a šli ďalej. Tempo bolo brutálne, no odmena stála za to, počas módnych týždňov sa dali zarobiť naozaj výborné peniaze.
Ráno sa začínalo okolo desiatej a posledná prehliadka bývala často o ôsmej večer. Tie najväčšie bývali práve na záver. Dostať sa na ne nebolo samozrejmosťou. Žiadne sociálne siete, žiadne profily. Všetko sa dialo iba tam. Osobne. Zaujali ste niekoho – alebo nie. Keď sa všetko skončilo, prichádzali legendárne večierky, ale ja som nikdy nebola party girl.
Kedy ste si uvedomili, že sa viac nemusíte držať medicíny ako plánu B?
Asi po štyroch rokoch. Najskôr som medicínu v Prahe dvakrát prerušila. Ale už vtedy som cítila, že plán B nepotrebujem. Spoznala som úplne iný vesmír, uvedomila som si, čo všetko môžem mať, a jednoducho som sa nechcela vrátiť späť.
Nebolo zvláštne prejsť zo života snaživej študentky medicíny do sveta modelingu, kde vás hodnotia najmä podľa výzoru?
Napriek tomu, že mi chvíľu trvalo, kým som našla svoje sebavedomie, modeling bol pre mňa v istom zmysle ako terapia. Mala som veľmi komplikovaný vzťah so svojím otcom. A keď vám zrazu niekto povie, že ste krásna, a podporí vás, bolo to pre mňa liečivé. Pomohlo mi to dostať sa z traumy, ktorú som si niesla. A za to som vďačná.
Nikdy som neľutovala, že som sa na medicínu nevrátila. Aj keď niektorí ľudia v agentúrach či na kastingoch neboli práve prívetiví, ja som bola obrnená od otca. Nechali vás stáť dve hodiny na chodbe, a keď prišiel rad na vás, otvorili portfólio, hodili vám ho späť a bez slova vás poslali domov. Žiadne poďakovanie, žiadne vysvetlenie. Ale ja som mala víziu. Chcela som zostať. A tak som sa snažila aj v modelingu. Vedome a vytrvalo.
Ako ste narábali s peniazmi? Boli ste ten typ, čo si ich užíva, alebo skôr šetrí?
Nikdy som nebola človek, ktorý by rozhadzoval. Skôr som si odkladala. Možno z obavy, čo by na to povedal môj otec – ten by ma určite skritizoval, ak by som peniaze len tak rozhádzala. Ale aj sama som to tak cítila. Videla som množstvo ľudí, ktorí zarábali obrovské sumy, ale nakoniec si neušetrili nič. Navyše v modelingu vám každý opakuje: po dvadsiatom šiestom roku je koniec. A potom čo? Treba myslieť dopredu.
Kam ste investovali peniaze? Do nehnuteľností?
Stále som bola na cestách. A keď som sa vydala, jednoducho som bývala tam, kde bol môj muž Christian Karembeu (Adriana a Christian sa rozviedli v roku 2012 – pozn. red.). Každé dva roky sme boli niekde inde – najskôr v Anglicku, potom v Španielsku, chvíľu vo Francúzsku a neskôr v Grécku. Nevedela som si predstaviť, že by som niekde zakotvila natrvalo, a preto som si v tom čase nehnuteľnosti ani nekupovala.
Kredity: Fotograf: Lukáš Kimlička, MUA – Tomáš Vida, Styling – Justine Bleicher , Produkcia – Michaela Kupčíková, Agentúra – M-Management
