Až 80 percent slovenských žiakov používa AI každý deň a 10 percent sa s umelou inteligenciou dokonca zhovára o svojich pocitoch.
Ak má škola zostať relevantná, musí sa zmeniť, hovorí Miroslava Hapalová, vedúca výskumného tímu spoločnosti Scio Research, ktorá vlani zrealizovala rozsiahly prieskum o využívaní umelej inteligencie (AI) vo vzdelávacom procese v Česku a na Slovensku.
Ako môže byť AI v školstve užitočná a prečo slovenské školy v tejto oblasti zaostávajú za Českom? Podľa Hapalovej to nie je spôsobené tým, že by boli slovenskí učitelia konzervatívnejší ako ich českí kolegovia. Skôr im chýba inštitucionálna podpora.
Nemyslím si, že využívanie AI automaticky znamená, že deti budú ‚ohlupovať‘. Oveľa väčšie riziko vidím v strate dôvery vo vlastné schopnosti. Deti môžu ľahko nadobudnúť dojem, že AI vyrieši takmer všetky problémy lepšie ako ony. Preto v nich treba podporovať vedomie, že ony sú tí agenti, ony sú tí, ktorí v konečnom dôsledku rozhodujú o výsledku.
Z tohto pohľadu je pozitívna správa, že slovenské ministerstvo školstva už pracuje na pláne zavádzania AI v školách. Jeho cieľom je začať implementovať do škôl overené nástroje umelej inteligencie od roku 2027. Žiaci však už AI používajú dávno.
Sú to deti, ktoré od malička vyrastajú vo svete, kde je digitálna konektivita úplne prirodzená, majú prístup na internet a k dispozícii rôzne digitálne zariadenia. Toto prostredie formuje niektoré ich návyky, čo vidíme napríklad pri tendencii k povrchnému „skenovaniu“ textu na úkor hlbokého čítania či pri silnej potrebe okamžitej spätnej väzby. Samotná dostupnosť technológií však neznamená, že by ich automaticky vedeli aj kompetentne používať.
Čo to teda znamená?
Znamená to, že samozrejmosť, s akou používajú technológie, ešte neznamená skutočnú digitálnu kompetenciu. Z pohľadu efektívneho, bezpečného a kompetentného používania sú aj tieto deti rovnaké ako každá iná generácia. Aj ony sa to musia naučiť, ideálne pod vedením učiteľov či rodičov. Pekným príkladom je mýtus o multitaskingu. Predpokladalo sa, že aj vďaka digitálnym technológiám táto generácia bude vynikať v schopnosti robiť viac vecí naraz. Ale výskumy to nepotvrdzujú. Ľudský mozog nedokáže plnohodnotne spracovávať viacero kognitívne náročných úloh súčasne. To, čo môžeme u detí pozorovať, nie je multitasking, ale rýchle „prepínanie“, ktoré vedie k roztrieštenej pozornosti.
Unsplach Andrea de Santis
Áno, ale nejde len o prichádzajúce informácie. Výskumy ukazujú, že kognitívny výkon a sústredenie znižuje už len samotná prítomnosť smartfónu. Napríklad aj v dôsledku vedomia, že v každom momente môže prísť nejaká správa či notifikácia. Časť kognitívnej kapacity sa míňa na potláčanie nutkania skontrolovať si telefón, čo potom chýba pri sústredení sa na učenie či inú prácu.
Vlani ste zrealizovali rozsiahly prieskum AI Kompas, ktorý mapuje využívanie AI vo vzdelávaní. K akým záverom ste sa dopracovali?
Prieskum sme iniciovali najmä preto, aby sme zachytili dynamiku prenikania AI do vzdelávania, keďže relevantné dáta zo Slovenska – na rozdiel od Českej republiky – chýbali. Do prieskumu sme okrem žiakov zapojili aj ďalšie kľúčové skupiny: rodičov, učiteľov a vedenie škôl. Dôležité je upozorniť, že táto oblasť je mimoriadne dynamická. Keď dnes hovoríme o číslach z nášho prieskumu, musíme brať do úvahy, že súčasná realita v triedach je s najväčšou pravdepodobnosťou o krok ďalej. Aj preto budeme prieskum tento rok opakovať.
Budeme to brať do úvahy. Aké teda boli vaše základné zistenia?
Najzásadnejšie zistenie je, že deti nás dospelých v používaní AI jednoznačne predbiehajú. A to nielen vo frekvencii používania, ale aj v šírke spektra nástrojov, ktoré využívajú, a taktiež v tom, ako si samy veria v ich používaní. V prípade slovenských žiakov druhého stupňa základných a stredných škôl až 80 percent detí používa AI nástroje pravidelne, zatiaľ čo v prípade učiteľov to bolo niečo viac ako polovica a v prípade rodičov 46 percent. Výrazný rozdiel vidíme tiež v postojoch – deti a mladí ľudia si pri práci s týmito technológiami veria výrazne viac než staršie generácie.
Čo z tohto vyplýva?
Je to jasný signál pre školy aj tvorcov politík. Deti nevyčkávajú, kým vznikne stratégia alebo kým sa AI začne systematicky zavádzať do vzdelávania. Deti a mladí ľudia už AI používajú. Stojíme teda pred voľbou – buď to necháme ísť samospádom a živelne, alebo naučíme žiakov využívať AI nástroje zmysluplne, efektívne a zároveň aj bezpečne.
Bolo pre vás niektoré zo zistení dôležité špecificky z pohľadu Slovenska?
Zaujalo nás zistenie, že hoci viac ako polovica učiteľov využíva AI vo svojej práci pravidelne, do samotnej výučby preniká zatiaľ len veľmi obmedzene. V prieskume iba štvrtina učiteľov deklarovala, že AI používajú priamo vo vyučovaní. Pritom rodičia podľa našich zistení nemajú voči AI negatívny postoj, práve naopak. Viac ako polovica by privítala, aby ich deti AI využívali priamo v škole, no narážajú na informačné vákuum. Až 65 percent rodičov uviedlo, že nemajú informácie o tom, či a ako sa AI v škole ich dieťaťa využíva.
„Viac ako polovica žiakov si myslí, že by sa o AI mali učiť v škole. Domnievam sa, že pokiaľ školy nebudú tieto potreby napĺňať, žiaci si informácie nájdu inde. Dáta nám už dnes ukazujú tento trend – škola je ako zdroj informácií pre žiakov momentálne až na štvrtom mieste.“
Pýtali ste sa rodičov, aké kompetencie by mali podľa nich deti v škole z pohľadu využívania AI získať?
Áno, priority rodičov boli veľmi jasné. Išlo im najmä o bezpečné a efektívne využívanie AI, pochopenie toho, ako AI funguje, znalosť konkrétnych nástrojov a schopnosť kriticky vyhodnocovať ich výstupy. Veľký dôraz kládli aj na etiku a bezpečnosť. Podobné očakávania sú aj zo strany žiakov. Viac ako polovica z nich si myslí, že by sa o AI mali učiť v škole. Domnievam sa, že pokiaľ školy nebudú tieto potreby napĺňať, žiaci si informácie nájdu inde. Dáta nám už dnes ukazujú tento trend – škola je ako zdroj informácií pre žiakov momentálne až na štvrtom mieste.
Ktoré sú na prvých troch miestach?
Dominuje internet, sociálne siete, kamaráti, s veľkým odstupom nasleduje škola a potom rodina.
Ak už školy AI využívajú, na aké nástroje sa sústreďujú?
Konkrétne nástroje, využívané vo výučbe, budeme mapovať až v tomto ročníku. Z praxe a rozhovorov s učiteľmi však vieme, že dominujú chatboty. Učitelia ich využívajú napríklad na to, aby žiakom ukázali, ako správne tvoriť prompty a ako kriticky pracovať s tým, čo im umelá inteligencia vygeneruje.
Slovenské ministerstvo školstva už vypracovalo harmonogram zavádzania AI do vzdelávania. Kde všade by sa podľa vás AI mala a dala v rámci vyučovania využívať?
V podstate všade, je to naozaj prierezová téma. Určite by nemala byť obmedzená len na hodiny informatiky. Tam je priestor na to, aby deti pochopili princípy AI, čo je strojové učenie a ako tieto technológie fungujú „pod kapotou“. Samotná aplikácia však patrí do každého predmetu a povedzme si úprimne, najmä starší žiaci už v každom predmete AI aj tak reálne využívajú. Dôležité je, aby učiteľ vniesol do používania AI transparentnosť a stanovil pravidlá, akým spôsobom môžu žiaci AI používať, kde je to vhodné a kde, naopak, nie.
Prieskum ste realizovali v Česku a na Slovensku. Zaznamenali ste nejaké zásadnejšie rozdiely medzi týmito dvoma krajinami?
Pomerne veľké rozdiely boli viditeľné najmä v tom, že Česká republika vychádza z dát ako krajina, ktorá je voči umelej inteligencii otvorenejšia. Nielen v rovine postojov, ale aj reálnej praxe. Českí učitelia majú s AI bohatšie skúsenosti a využívajú širšie spektrum nástrojov ako ich slovenskí kolegovia.
Vyplýva z toho, že Slovensko je konzervatívnejšie, alebo na to máte iné vysvetlenie?
Tieto rozdiely sa podľa mňa dajú vysvetliť dostupnosťou metodickej podpory a vzdelávania. Kým v Česku absolvovalo formálne vzdelávanie v oblasti AI 60 percent učiteľov, na Slovensku to bolo iba 28 percent. Naši učitelia sú teda v tejto téme často odkázaní sami na seba. Ale nemyslím si, že to znamená, že sú konzervatívnejší, naopak, z ich strany cítiť obrovský dopyt po rôznorodých formách podpory, školeniach, metodikách a konzultáciách.
Keď ste sa slovenských učiteľov pýtali na ich postoj voči AI, až 20 percent sa vyjadrilo, že sa o to nezaujímajú. Je to dosť veľká časť pedagógov. Prečo majú takýto postoj?
Deklarovaný nezáujem čítam do istej miery ako obrannú reakciu. Učitelia sa môžu cítiť neisto, najmä keď vidia, že žiaci ich do istej miery predbiehajú a používajú tieto nástroje na dennej báze. Myslím si, že ide o dôsledok chýbajúcich informácií a podpory. Ak by učitelia dostali jasné návody a kvalitné vzdelávanie, ich postoj by sa pravdepodobne zmenil.
V prieskume ma prekvapilo aj to, že až 10 percent žiakov sa s AI radí aj o svojich pocitoch. Z čoho to pramení?
Ide o celosvetový trend a netýka sa len detí. Hoci v našom prieskume dominovalo využitie AI na získavanie a spracovanie informácií, až 23 percent detí na Slovensku uviedlo, že s AI vedú rozhovory o svojich záujmoch, 11 percent o vzťahoch a 10 percent o svojich pocitoch. V Česku boli čísla trošku nižšie, ale v zásade podobné. Očakávam, že tento rok bude podiel detí ešte vyšší, pretože vzniká mnoho aplikácií ponúkajúcich takýchto AI „spoločníkov“ a zároveň sa mení spôsob interakcie ľudí s AI. Potvrdzujú to aj dáta americkej neziskovej organizácie Common Sense Media. Skúsenosti s takýmito nástrojmi má vyše 70 percent tínedžerov a viac ako polovica ich používa pravidelne. Dokonca viac ako tretina považuje túto konverzáciu za rovnako uspokojivú alebo uspokojivejšiu ako s reálnymi ľuďmi. A to sú dosť znepokojivé zistenia.
Kto je Miroslava Hapalová
Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2008 až 2015 viedla slovenskú pobočku organizácie Člověk v tísni, kde sa venovala najmä problematike vylúčených rómskych komunít. V rokoch 2017 – 2020 pracovala v mimovládnej organizácii MESA 10 ako analytička, v rokoch 2020 – 2022 stála na čele Štátneho pedagogického ústavu a bola zodpovedná za prípravu kurikulárnej reformy. Od septembra 2024 vedie výskumnú organizáciu Scio Research so sídlom v Prahe.
V oblasti vzdelávania sa dlhodobo venuje rôznorodosti potrieb učiacich sa a schopnosti vzdelávacieho systému reagovať na ne.
Dá sa tento trend zvrátiť?
Je to fenomén, ktorý nemôžeme ignorovať a musíme sa mu venovať – a to aj v školách. Je dôležité pochopiť, čo na tom mladých ľudí láka. AI môže byť zdrojom príjemnej, podporujúcej komunikácie. Digitálny spoločník totiž človeka nehodnotí, nesúdi a neodporuje mu. Dáta, napríklad z dánskeho výskumu, však naznačujú nebezpečný paradox. Krátkodobo môžu tieto nástroje znižovať pocity osamelosti, no z dlhodobého hľadiska majú negatívny vplyv. Ak totiž virtuálny vzťah začne nahrádzať reálny, vedie to ešte k hlbšej sociálnej izolácii.
Zdá sa mi, že vývoj v tejto oblasti dnes ešte nedokážeme predvídať. Čo s tým?
V prvom rade je potrebné s mladými ľuďmi hovoriť, diskutovať o týchto témach, aby chápali riziká skryté za ilúziou porozumenia. Je kľúčové viesť ich k tomu, aby si nebudovali závislosť od digitálnych spoločníkov a uvedomovali si, že na druhej strane nie je človek, ale len algoritmus, ktorý city iba simuluje.
Je to asi rola rodičov a taktiež školy. Ale fakt, že deti už takto rôzne nástroje využívajú, neznamená, že sme ako rodičia zlyhali?
Nehovorila by som o zlyhaní rodičov. Čelíme technológii, s ktorou sa aj ako dospelí ešte len učíme pracovať. Podľa mňa je najdôležitejšie sa s deťmi otvorene rozprávať, pýtať sa, ako AI využívajú a čo pri tom zažívajú. Čo sa týka zákazov, rozlišovala by som vek. Pri starších tínedžeroch sú plošné zákazy často neúčinné. Pri mladších deťoch, napríklad do 15 rokov, sú však hranice a v niektorých prípadoch aj zákazy nevyhnutné. Pri AI si totiž nemôžeme dovoliť zopakovať rovnaké zlyhanie, aké sme ako spoločnosť dopustili pri sociálnych sieťach. Nechali sme deti napospas technológii bez pravidiel. Existujú aplikácie, ktoré sú vyslovene škodlivé, dizajnované na vytváranie emočnej závislosti či náchylné na manipuláciu. Tam musíme byť obzvlášť obozretní.
Vráťme sa k vzdelávaniu. Aké je podľa vás to najlepšie využitie AI v školstve?
Ak hľadáme „low hanging fruit“, je to určite odbremenenie učiteľov. AI im už dnes pomáha pri rutinných administratívnych úlohách, s prípravou materiálov, generovaním prezentácií či kvízov. Relatívne málo využívaná oblasť – a podľa mňa perspektívna – je personalizácia vzdelávania, kde sa obsah a tempo vzdelávania prispôsobujú žiakovi na mieru. Druhou je podpora detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Tu sa nám otvárajú možnosti, ako sprístupniť vzdelávanie aj tým deťom, ktoré doteraz narážali na množstvo prekážok.
Dnes sa veľa hovorí o tom, ktoré skupiny zamestnancov pre AI prídu o prácu. Nahradí AI jedného dňa aj učiteľov?
Nemyslím si to. Aj dáta z nášho prieskumu hovoria jasne. Všetky tri skupiny – učitelia, rodičia aj žiaci – vnímajú AI výlučne ako podporný nástroj, nie ako náhradu pedagóga. Ukazuje sa, že ľudský rozmer vzdelávania a osobná interakcia sú kľúčové a – čo je dôležité – ako nenahraditeľné to vnímajú aj samotní žiaci.
Deti musíme naučiť využívať AI aktívnym spôsobom, nie pasívnym – teda nielen zadať požiadavku a bezmyšlienkovite prebrať výstup. Mali by sme sa snažiť o to, aby AI vnímali ako nástroj, ktorý im pomôže vytvoriť vlastný, ešte kvalitnejší výstup, nie ako skratku, ktorá urobí prácu za ne.
Skeptici sa obávajú, že ak budú deti v škole – aj mimo nej – využívať AI, nič sa poriadne nenaučia, všetko si budú vyhľadávať, prídu o dôležité zručnosti. Čo vy na to?
Hoci dlhodobé dáta ešte nemáme, v odbornej komunite sa začal skloňovať pojem kognitívny outsourcing. Ide o tendenciu „prenechať“ ťažšiu mentálnu prácu technológii. Nie je to nutne katastrofa – bežne to robíme napríklad pri kalkulačkách. Riziko však nastáva vo chvíli, ak na AI presunieme nielen rutinu, ale aj samotný proces učenia a porozumenia. Ak dieťa dostane hotový výsledok bez mentálnej námahy, stráca motiváciu danú zručnosť si vôbec osvojiť. Niektoré výskumy, vrátane našich, naznačujú, že kľúčová nebude ani tak intenzita používania AI, ako skôr spôsob, akým AI využívame. Či aktívne – napríklad na zlepšenie vlastných výstupov, alebo pasívne – keď na AI delegujeme premýšľanie či dokonca rozhodovanie.
Dalo by sa teda teoreticky povedať, že existuje riziko, že deti prestanú využívať niektoré spôsobilosti aj kognitívne zručnosti?
Myslím, že je to viac než teoretické riziko a menšie zmeny vidíme už aj na sebe. Rada uvádzam osobný príklad s navigáciou. Pôvodne som ju začala využívať najmä kvôli tomu, aby som sa vyhla zápcham, no po niekoľkých rokoch zisťujem, že ju automaticky zapínam na všetky cesty, aj tie, ktoré som dôverne poznala, no bez navigácie tam už nie som schopná trafiť. Môj mozog túto kompetenciu v podstate outsourcoval. Ak deti necháme delegovať mentálne úsilie na AI, môže hroziť podobný efekt – ich mozog môže „zlenivieť“ v oblastiach, ktoré sú pre myslenie a porozumenie kľúčové.
Ako to s AI „neprestreliť“ vo vzťahu k deťom?
Tu je kľúčová rola škôl aj rodičov. Deti musíme naučiť využívať AI aktívnym spôsobom, nie pasívnym – teda nielen zadať požiadavku a bezmyšlienkovite prebrať výstup. Mali by sme sa snažiť o to, aby AI vnímali ako nástroj, ktorý im pomôže vytvoriť vlastný, ešte kvalitnejší výstup, nie ako skratku, ktorá urobí prácu za ne. Nemyslím si, že využívanie AI automaticky znamená, že deti budú „ohlupovať“. Oveľa väčšie riziko vidím v strate dôvery vo vlastné schopnosti. Deti môžu ľahko nadobudnúť dojem, že AI vyrieši takmer všetky problémy lepšie ako ony. Preto v nich treba podporovať vedomie, že ony sú tí agenti, ony sú tí, ktorí v konečnom dôsledku rozhodujú o výsledku.
Problém, ktorý sme spomínali, bolo aj riziko vytvárania digitálnej intimity. Čo presne to znamená?
V odbornej komunite sa pre tento jav používa aj termín syntetická intimita. Ide o situáciu, keď si časť mladých ľudí začína svoje emočné a sociálne potreby napĺňať cez interakciu s umelými agentmi. Riziká sa líšia podľa veku. Kým u menších detí je problémom najmä to, že nedokážu rozlíšiť hranicu medzi ľudskou a „syntetickou“ interakciou a môžu naraziť na vekovo neprimeraný obsah, u tínedžerov hrozí skôr emočná závislosť, zverovanie súkromných dát, ale taktiež nesprávne vyhodnotenie interakcie. Žiaľ, nejde len o teóriu. Zo zahraničia už poznáme konkrétne prípady s fatálnymi následkami – napríklad keď chatbot mladého človeka v kríze namiesto ponuky reálnej pomoci empaticky utvrdzoval v negatívnych myšlienkach a dokonca v úvahách o samovražde.
Výber zo zistení prieskumu AI Kompas
- Pravidelne, teda aspoň niekoľkokrát do mesiaca, využíva AI nástroje vo voľnom čase 72 percent českých a 80 percent slovenských žiakov. Pri príprave na školu ich využíva 69 percent českých a 70 percent slovenských žiakov. Približne 13 percent študentov v oboch skupinách uvádza, že nástroje AI vôbec nepoužívajú.
- Najčastejšie žiaci využívajú ChatGPT (84 % v Česku a 83 % na Slovensku), Siri (18 % v ČR a 17 % v SR) a My AI na Snapchate (15 % v ČR a 25 % v SR).
- Za najväčší prínos umelej inteligencie učitelia považujú jej využitie ako zdroja inšpirácie pri príprave výučby (ČR: 73 %; SR: 62 %). Druhým významným prínosom je podľa učiteľov v oboch krajinách možnosť generovania vzdelávacieho obsahu (60 %, resp. 47 %). Významným benefitom je aj úspora času pri rutinných a administratívnych úkonoch – tento benefit uvádza 86 percent českých a 84 percent slovenských riaditeľov a približne polovica učiteľov (ČR: 54 %; SR: 42 %).
Školské systémy prechádzajú zmenami nielen na Slovensku. Aká je podľa vás úloha školy a vzdelávania v tejto dynamickej dobe, keď vlastne ani nevieme, aké zručnosti budú súčasní žiaci v budúcnosti potrebovať?
Vnímam to v dvoch rovinách. Tou prvou je, že v rýchlo meniacom sa svete potrebujeme nejaké oporné body. Práve škola môže byť pre deti jedným z takýchto ostrovov stability, ktorý tu je pre všetkých a kde sú kľúčové medziľudské vzťahy – to je niečo, čo technológia nenahradí. Zároveň však škola musí zostať pre deti relevantná. Nesmú mať pocit, že škola nekorešponduje s tým, čím reálne žijú a čo je pre ne podstatné do budúcnosti. V tomto budú školy stále nezastupiteľné. A taktiež si myslím, že školy budú musieť – aj v súvislosti s kurikulárnou reformou, ktorá na Slovensku prebieha – presunúť ťažisko od osvojovania si faktov k budovaniu spôsobilostí dôležitých pre svet, ktorý príde.
Čo konkrétne tým myslíte?
Nechcem, aby to vyznelo, že spochybňujem dôležitosť vedomostí – sú základom, na ktorých musíme stavať. Ale v škole by si deti mali okrem nich osvojovať aj rôzne zručnosti, ako je budovanie charakteru či flexibilita. Jedinou istotou budúcnosti je totiž neustála zmena. Preto musíme deti primárne naučiť, ako sa učiť efektívne a celoživotne. A rovnako dôležité je budovať u nich odolnosť, aby tieto neustále zmeny ustáli. Znamená to, že aj keď sa kurikulárna reforma dostane do všetkých ročníkov základnej školy, nemôžeme si povedať, že máme hotovo. Vzdelávanie, rovnako ako svet okolo nás, bude musieť byť v procese zmeny a neustálej adaptácie na ňu.
