Najviac slávy a peňazí si užil ako manažér jednej z najúspešnejších slovenských skupín – kapely Team. V duši však bol vždy predovšetkým nadšencom a propagátorom jazyka, ktorý pred jeden a pol storočím vznikol na prekonanie rozdielov medzi národmi – esperanta.
Stanislav Marček patrí k svetovej špičke v propagácii a výučbe tohto jazyka. Dlhé roky viedol najprestížnejší časopis v esperante, vymyslel úspešnú metódu výučby bez potreby prekladateľa a s esperantom precestoval polovicu sveta.
Prečo sa ľudia učia esperanto?
Je to veľmi ľahký jazyk. Píše sa ním rovnako, ako sa ním hovorí, pravidlá sú veľmi logické a bez výnimiek, ktoré sú bežné pre väčšinu iných jazykov. Podstatné meno sa vždy končí na „o“, prídavné meno na „a“, neurčitok slovesa na „i“.
Prítomný čas má vždy koncovku „as“, minulý čas „is“ a tak ďalej. Esperanto sa dá naučiť na vysokej úrovni už za pol roka a v takmer každej krajine na svete nájdete ľudí, s ktorými sa esperantom dohovoríte.
Krásny projekt, ktorý spája ľudí
Nájdete? Boom tohto jazyka bol koncom milénia, ale dnes je okolo neho ticho. Ako sa v súčasnosti darí esperantu?
Myšlienka sa určite neujala v takom rozsahu, ako si to predstavovali autor, ktorý chcel spoločným jazykom prekonať rozdiely medzi národmi, či jeho nasledovníci. O dôvodoch môžeme len špekulovať.
Esperanto napríklad nemá takú finančnú podporu ako angličtina či francúzština, ktorých výučbu a šírenie presadzujú z rozpočtov ich domovské krajiny. Ale komunity esperantistov sú roztrúsené po celom svete, má svoje organizácie, svetový zväz s centrálou v Rotterdame. V esperante vychádza množstvo článkov a publikácií, prednáša sa na univerzitách.
Tým, že ide o nekomerčnú, dobrovoľnú činnosť, vzťahy medzi esperantistami sú veľmi srdečné a vrúcne. Esperanto baví a spája ľudí naprieč celým svetom. Je to krásny projekt.
Kurzy esperanta viedol Marček na Novom Zélande, vo Fínsku či vo Švajčiarsku. Foto: archív S. Marčeka
S esperantom precestujete svet
Úlohu medzinárodného jazyka viac-menej prevzala angličtina. Odhady hovoria, že počet ľudí ovládajúcich esperanto sa pohybuje od stotisíc do jedného milióna a klesá. Nie je to jazyk odsúdený na zánik?
To určite nie. Príklad. V Sučanoch je bilingválne slovensko-anglické gymnázium. Jedna žiačka tam pred pár rokmi urobila plagát o esperante s možnosťou prihlásiť sa na kurz. Záujem bol taký veľký, že z toho bol napokon nepovinný predmet. Dva roky som tam učil asi tridsať žiakov.
Ako konkrétne spája ľudí?
Existuje napríklad platforma Pasporta servo. Je to sieť ľudí, ktorí poskytujú bezplatné ubytovanie esperantistom. Ak sa pustíte na cestu okolo sveta, s esperantom máte vysokú pravdepodobnosť, že za ubytovanie nebudete platiť takmer nič. Nehovoriac o tom, že sa dohovoríte jedným jazykom v každej krajine.
Patríte medzi ľudí, ktorí takto poskytujú ubytovanie?
Áno. Mal som už veľa hostí z celého sveta. A naopak, často som túto službu využil, keď som bol ako redaktor a pedagóg pozvaný do zahraničia. Pandémia tieto výmeny utlmila, ale to je dočasný jav.
Koho ste hostili nedávno?
Raz v lete sme s manželkou hostili botanika z Quebeckej univerzity v Kanade, ktorý v rámci svojho turné po Európe navštívil aj Slovensko. Bol veľmi zvedavý na tunajšiu flóru. Z prírody bol nadšený, ale najväčší zážitok mal z búrky. Tam, kde žije, sa búrky prakticky nevyskytujú, no práve počas pobytu u nás sa ponad Martin prehnala poriadna hrmavica.
Navyše sme ho ubytovali vo veži, ktorú máme na záhrade, takže sme boli prekvapení, že v noci neušiel (smiech). Minulý týždeň som dostal list od Brazílčana, ktorý bol u nás v lete na pár dní. Vzali sme ho na huby, na túru, poukazovali sme mu mesto, múzeá a galérie. Bol nadšený z toho, aké krásne je Slovensko.
Za všetkým hľadaj ženu
Ako ste sa vlastne dostali k esperantu?
Bol som na základnej škole tajne zamilovaný do spolužiačky. Keď sa prihlásila na kurz esperanta, prihlásil som sa tiež, aby som s ňou mohol byť. Láska k spolužiačke časom vyhasla, ale esperanto mi ostalo už na celý život. Na Morave v letnej škole som postupne absolvoval viacero kurzov až na úroveň certifikovaného učiteľa.
Skupina Team, ktorej ste dlhé roky robili manažéra, nahrala asi ako jediná na Slovensku album aj v tomto jazyku. Ako ste členov kapely dostali k esperantu?
To bola ich iniciatíva. Viedol som v martinskom Dome kultúry Strojár kurz esperanta a prihlásili sa aj štyria členovia kapely. Mali nápad, že hudba nemá hranice, spája svet a ľudí, odstraňuje bariéry a esperanto tiež, takže to chcú spojiť.
Mne sa to páčilo, zblížili sme sa a začal som im pomáhať. Prvý verejný koncert mal Team na konferencii mladých esperantistov v Dolnom Kubíne, kde som im vybavil vystúpenie. Bol tam aj významný švajčiarsky esperantista Giorgio Silfer, ktorý za nimi po koncerte prišiel s ponukou, že keď vydajú album, on im ho vydá v esperante. Tak sa aj stalo.
Prvý album skupiny Team vyšiel aj v esperante. Foto: archív S. Marčeka
Postupne sa naučili v esperante komunikovať všetci členovia kapely, vrátane Pavla Haberu, ktorý prišiel do kapely neskôr, a tiež dvaja technici. Niekedy sme esperanto používali ako tajný jazyk, keď sme si chceli povedať niečo bez toho, aby tomu okolie rozumelo.
Vypomstilo sa to Dušanovi Antalíkovi, keď si v San Reme zanadával na príliš aktívneho policajta. Esperanto totiž prevzalo korene slov z románskych jazykov, mnohé slová sú podobné výrazom z taliančiny a španielčiny. Takže policajt nadávku pochopil, a keby ostatní policajti nezasiahli, asi by sa aj pobil.
Výhody jazykového vzdelávania
Ešte pred pádom režimu skupina absolvovala aj turné v zahraničí, čo v čase socializmu bolo výnimočné. Bola to práve zásluha esperanta?
Áno, v lete 1989 sme mali malé turné po „kapitalistickom“ Nemecku, Belgicku, Holandsku a Anglicku. Bolo to možné len preto, že išlo o šnúru koncertov na významných esperantistických podujatiach, kde som mal kontakty. Svetový kongres esperanta vo Veľkej Británii, kongres mladých esperantistov v Holandsku a podobne.
Team hral Reklamu na ticho a ďalšie pesničky zo svojho prvého albumu, ktorý krátko predtým vyšiel aj v esperante, Pavol Habera v tomto jazyku dokonca aj konferoval. Ale esperanto kapele pomáhalo aj inak.
Ako?
Milan Dočekal napríklad veľmi túžil po nových klávesoch, ktoré sa však v socialistickom Československu nedali kúpiť, podobne ako množstvo ďalších kvalitných výrobkov zo Západu. Tak sme ich kúpili cez jedného známeho esperantistu z Nemecka, doviezol nám ich do Českých Budejovíc a tam sme ho vyplatili.
Zháňal som takto cez kamarátov v zahraničí kapele nástroje, mikrofóny, struny na gitare, blany na bubon a podobné veci. Bez esperanta by to nebolo možné.
V Kremnici máme rodinného priateľa, zubára, ktorému som podobnou cestou zohnal a daroval drahé zariadenie do ambulancie. Krásne funguje to esperanto.
Pod dohľadom tajných
Vy osobne ste cestovali do zahraničia aj ako esperantista. Ako ste to mali zariadené so štátnymi úradmi, že vás púšťali aj do západných krajín?
Okrem esperanta som mal aj ďalšiu záľubu, bol som rádioamatér. Mal som na paneláku veľké antény a chytal som rádiové a televízne vysielanie z rôznych krajín. Takých ľudí úrady sledovali, vedel som, že ma monitorujú. Ale nerobil som žiadne protištátne aktivity, oni zase vedeli, že som esperantista, tak mi dali pokoj.
Po revolúcii som sa dostal k materiálom z Ústavu pamäti národa a dozvedel som sa, že tajní si spočiatku mysleli, že monitorujem martinské kasárne a informujem kapitalistov o dianí vo vojenských objektoch. No, neviem, či je to na smiech, alebo na zaplakanie.
V spise som našiel aj preklady mojich listov, ktoré som posielal kamarátom a známym do zahraničia, z esperanta do slovenčiny. Zrejme pochopili, že im z mojej strany nič nehrozí, a nechali ma tak.
Boli ste členom komunistickej strany?
Nie. Dokonca som ešte ako tínedžer vystúpil zo Socialistického zväzu mládeže. Ale učil som esperanto v rôznych krajinách a redigoval som medzinárodné časopisy.
Myslím, že pre režim to bol spôsob, ako sa zviditeľniť v oblasti, ktorá bola na celom svete vnímaná pozitívne ako mierová aktivita a spôsob zbližovania národov. Tak ma nechali a schvaľovali mi bez problémov cestovné doložky.
Esperanto dostalo skupinu Team na zahraničné turné v lete 1989. Foto: archív S. Marčeka
Ako sa manažuje Team
Aké ste mali postavenie v skupine Team?
Bol som manažérom skupiny až do jej rozpadu v roku 1998. Pôvodne som pracoval ako majster výroby v martinských papierňach, takže veľa vecí som sa učil za pochodu, ale aj tu mi v mnohom pomohli skúsenosti, ktoré som získal vďaka esperantu.
Čo pred tridsiatimi rokmi znamenala práca manažéra?
Členovia skupiny sa dohodli, že urobia sto koncertov za rok a tejto dohody sa potom aj držali. Mal som roboty ako blázon, lebo v tom čase nebolo ľahké obvolať a usporiadať toľko podujatí.
Ako manažér som riešil aj účtovníctvo, objednávky, faktúry, zálohy a výplaty honorárov, cestovné, daňové priznania pre hudobníkov a technikov, ubytovanie, komunikáciu s ozvučovacími a osvetľovacími firmami, s rozhlasom, televíziou a tlačou.
Organizoval som skúšky a nahrávanie platní a videoklipov, zháňal sponzorov, riešil som technické zabezpečenie koncertov, ochranné zväzy, agentúry, fankluby, zabezpečoval som autogramiády po koncerte a ochranu členov kapely, lebo tie fanúšičky by ich vedeli aj ušliapať.
Bolo toho fakt veľa. Okrem toho som sa snažil pôsobiť aj ako mediátor a urovnávať spory, ktoré po istom čase doľahnú na každú kapelu, ktorá je dlhšie spolu. Vždy som sa snažil o dialóg a desať rokov sa mi to darilo.
Kufre plné peňazí
Spomeniete si na nejakú príhodu, ktorá s tým súvisí?
Archívny záber z autobusu cestou na hudobný festival v talianskom San Reme. Stano Marček sedí za Palom Haberom. Foto: archív S. Marčeka
Veľmi som bol hrdý na to, že sme si od Slovkoncertu vydupali namiesto tabuľkových platov z prehrávok aj percento z predaných lístkov. Tlačil som potom vlastné farebné vstupenky a po koncerte ich od organizátorov vyberal späť, aby ma neklamali v počte predaných lístkov.
Z koncertov som potom nosil kufre peňazí. Keď ste mali v kufríku 20-tisíc korún, čo bola mesačná výplata desiatich ľudí, nebola to sranda. Raz si chlapci v autobuse urobili srandu a kufor mi schovali, to som sa mimoriadne spotil.
Esperanto učí po celom svete
Doposiaľ vediete kurzy esperanta na Slovensku aj v zahraničí. Ako si vysvetľujete, že je o vaše služby taký záujem?
Učím esperanto priamou metódou, pri ktorej nepotrebujete prekladať z jazyka do jazyka. Každá reč má v mozgu samostatnú časť, jazykové centrum, ktoré sa aktivuje, keď ju používate. Keď potom prekladáte medzi dvoma jazykmi, prepínate medzi centrami, na snímkach činnosti mozgu je to krásne vidieť, ako na striedačku svietia.
Táto činnosť je dosť namáhavá a únavná, to vám povie každý prekladateľ a tlmočník. Ja sa to prepínanie snažím obísť a učím esperanto cez obrázky, zážitky a analógie.
Priama metóda výučby esperanta vužíva obrázky a analógie, znalosť iného jazyka nie je potrebná. Foto: archív S. Marčeka
V podstate sa ten jazyk učíte ako dieťa svoju materinskú reč, učíte sa v esperante myslieť. Je to prirodzené, zábavné a veľmi efektívne.
Raz bola v Martine medzinárodná škola esperanta a z Poľska na ňu vlakom cestovali dvaja učitelia s dievčaťom, ktoré esperanto neovládalo. Prihlásila sa na môj 10-dňový kurz. Po návrate mi písali, že na spiatočnej ceste sa s dievčaťom v kupé rozprávali už v esperante.
Úspešná učebnica
Aj vďaka tomu vyšla vaša učebnica esperanta vo viac ako štyridsiatich jazykoch?
Áno, je to 44 jazykov plus verzia len v esperante. Keď som napísal prvú, slovenskú verziu, zapáčila sa kolegovi z Poľska. Preložil som mu sprievodné slovenské texty do esperanta a on ich preložil do poľštiny.
Začal som dostávať dopyty od esperantistov z rôznych krajín. Vždy som im učebnicu poslal, oni si ju preložili do svojho jazyka a často ma potom pozývali, aby som prišiel učiť. Takto som bol učiť napríklad na Novom Zélande, vo Švajčiarsku, v Nemecku, Španielsku či nedávno na jednej univerzite vo Fínsku.
Záujem o kurz esperanta na poľskom hudobnom festivale Pol’and’Rock. Foto: archív S. Marčeka
V lete chodievam učiť esperanto na poľský hudobný festival Pol’and’Rock. Vstup je zadarmo, chodí tam viac ako pol milióna ľudí. Dohodli mi to poľskí esperantisti práve preto, že moja metóda je veľmi populárna a viem vyučovať bez ohľadu na národnosť.
Za deň mám štyri hodinové kurzy a skoro vždy mám plný stan mladých ľudí. Je to skvelé. Podobne chodievam na Baltské esperantské dni, ktoré sa konajú každý rok v inom meste v Pobaltí. Redigujem im newsletter a vediem kurz esperanta.
Rokmi ste si vybudovali veľmi vysokú reputáciu aj v rámci svetového hnutia esperanta. Ktoré z ocenení alebo práce, ktorú máte za sebou, považujete za najvýznamnejšie?
Dvanásť rokov som ako šéfredaktor viedol najvýznamnejší časopis v tomto jazyku – Revue Esperanto Svetového esperantského zväzu. V roku 2014 mi tento zväz udelil Cenu Deguĉi, čo je akási „esperantská Nobelova cena mier“. Ocenili moju dlhoročnú výučbu esperanta a redigovanie esperantských časopisov.
V súčasnosti redigujem dva časopisy: Juna Amiko – Mladý priateľ a Esperanto aktuell nemeckého a rakúskeho esperantského zväzu.
