Spolu so všadeprítomnou potrebou starať sa o planétu aj svoj bankový účet súvisí aj téma udržateľnosti v móde a pristupovanie k odevu ako k investícii. Trend velí investovať do kvality materiálu a práce dizajnérov aj výrobcov – a velí správne.
Napríklad taký ručne pletený sveter z etickej priadze skrátka nenahradíte akrylom, aj keby ste z nejakého dôvodu úprimne chceli.
Keď už nakúpiť u konkrétneho autora, prečo nie rovno u lokálneho. Severské národy sú v oblasti pleteného dizajnu bezpochyby majstrami v odbore. Nie sú ale jediní, ktorých tvorba stojí za našu pozornosť. Skvelých dizajnérov a dizajnérky nájdeme aj v Česku.
Jednou z nich je Marie Honzíková – dizajnérka, ktorá žije a tvorí medzi Prahou a talianskym Janovom. Jej ručne pletené kúsky z vlny vlastnej značky v sebe majú presne to neopísateľné, kvôli čomu skrátka ručne pletený sveter patrí do šatníka každého z nás.
Zahreje vás – aj na duši – a zahrievať vás neprestane, kým ho neodovzdáte ďalšej generácii. Minimalistický fluffy look jej tvorby je nezameniteľný, jedinečný a bezchybný. Asi najznámejšie a najobľúbenejšie sú jej kukly, v ktorých sa nezaprie autorský rukopis českej dizajnérky.
Ako sa vôbec z človeka stane dizajnér pletenia? Môže byť pletenie aj biznis? A prečo si ten sveter naozaj, ale naozaj zaobstarať? Dozviete sa v rozhovore.
Pletené dizajnérske výrobky sú investície. Je to tak?
S pletením je to ako so všetkým. Tie najluxusnejšie a najkvalitnejšie veci sú založené na ručnej výrobe. Rovnako ako s najdrahšími kabelkami na svete je to aj s pleteninami. Pletené oblečenie a doplnky tiež čoraz viac svetových módnych návrhárov začleňuje do svojich zimných kolekcií.
Tie majú, samozrejme, oveľa vyššiu cenu ako bežné ručne pletené výrobky. Je v tom však rovnaká pridaná hodnota ručnej práce, tradície a toho, čo človek musí prežiť alebo vedieť, aby mohol danú vec vyrobiť. Je za tým kultúra.
Myslím si, že k ručne robeným veciam potom aj majiteľ pristupuje inak, viac si ich váži. Vyžarujú energiu, ktorú pri nosení cítia. To mám overené od svojich zákazníkov. Správajú sa k tým veciam aj s väčšou úctou, starajú sa o ne.
Takže áno, je to investícia, vydrží dlhšie. Svetre sa aj dedia. Jedna moja klientka ma potešila, keď mi písala, že sveter odo mňa bude nosiť jej dcéra. To je nádherné.
Samozrejme, nie každá ručná práca je kvalitná, a teda dobrá investícia. Keď si kúpiš niečo od dizajnéra, ktorého poznáš a je overený, vieš, že nakupuje kvalitné materiály, v našom prípade ekologickú a etickú priadzu. Už len rozdiel v materiáli môže byť obrovský a od toho sa odvíja aj cena a hodnota.
Inšpirácia zo severu
Generácia babičiek plietla veľa, takže nejakú tradíciu pletenia ako aktivity máme. Existuje ale niečo ako český štýl pletenia? Technika alebo vzory?
Tradíciou v pletení sa teraz veľmi zaoberám. Študujem severskú históriu pletenia, napríklad Estónci majú neskutočné historické bohatstvo v pletení, veľkú tradíciu, pritom je to tak malý národ. Majú vyložene výskum o histórii pletenia, tradičné vzory. Čo ostrovček, to úplne iná história, estetika, symbolika. U nás taká tradícia bohužiaľ nie je, a nemáme teda ani tradíciu výroby priadze.
Ugly Balaclava | Foto: archív Marie Honzíkovej
Sveter s nápisom v spolupráci s Ivanou Kocmanovou alias BRO | Foto: archív Marie Honzíkovej
Možno preto nie sme zvyknutí za kvalitné pletené veci adekvátne zaplatiť?
Na severe si človek kúpi sveter aj za trojnásobnú cenu, než za ktorú predávame ručne pletené svetre my v Česku. Je to bežné. U nás je zavedený názor, že tá vec nemá žiadnu cenu. Pritom napríklad za kabelku, ktorá je tiež robená ručne, sme ochotní zaplatiť.
Pletenie je u nás považované za podradnú prácu. Napríklad pri výšivke alebo ručne ušitých šatách je úcta podľa mňa väčšia a ohodnotenie finančnej práce je lepšie. Pritom šaty alebo kabelku vytvoríte spravidla za kratšiu dobu ako pletený výrobok.
Priemerný Čech si rád kupuje oblečenie, ale nerád zaň míňa. Pleteniny sú u nás často pod cenou a to je ďalší problém – nie je to dobré pre tých výrobcov a nie je to dobré pre celú komunitu.
Komunita pletárskych dizajnérov v Česku nerieši len podhodnotenie práce. Ďalším problémom je predaj hotových výrobkov upletených podľa návodov dizajnéra bez jeho súhlasu.
To je okrem ceny ručnej práce moja druhá téma, o ktorej sa snažím hovoriť.
Deje sa to, že si niekto kúpi návod dizajnéra, upletie podľa toho napríklad sveter a potom to predáva ako svoj výrobok, niekedy dokonca oficiálne v kamennom obchode, často za smiešnu cenu. Je to absurdná situácia aj preto, že ten človek často nechápe, že by to nemal robiť.
A nielenže nemal, on nesmie. Je to v prvom rade nelegálne, pretože to je dizajn, teda súčasť duševného vlastníctva. Dizajn, za ktorým je práca a čas autora. Tie práva sú, samozrejme, ťažko vymáhateľné a vidíme to často aj vo svete módneho návrhárstva. Keby sa ale dizajnér rozhodol, žalovať to môže, čo je však veľmi nákladné a s neistým výsledkom.
Také prirovnanie k tejto téme – Fendi urobila počas pandémie sériu svojich baguette kabeliek tak, aby si ich človek mohol dotvoriť. Bol to set s kabelkou, bavlnkami a ďalším materiálom, ktorým mohol výrobok dotvoriť.
Ja si neviem predstaviť, že by niekto vzal tento Fendi kit, v ktorom boli aj autorské šablóny značky, a predával to ako svoj design. Pritom presne toto sa deje s návodmi pletených dizajnov, ktoré sú určené vždy len na osobné použitie.
Od maľby k pleteniu
Ako sa z človeka, ktorý pletie len tak, stane dizajnérka?
Samozrejme náhodou a okľukami. Vždy ma bavilo učiť sa nové veci. Nikdy som si nepredstavovala, že budem robiť celý život jednu prácu. Dlho som sa hľadala a potrebovala som prepojiť všetko, čo som sa naučila.
Študovala som maľbu v Janove, v Taliansku, kde som aj dlho žila a dodnes tam mám zázemie. Štúdium bolo celkom úspešné a začala som mať ponuky na výstavy. Vystavovala som, ale časom som zistila, že toto nechcem. Nikdy som nemala ambície byť svetoznámy umelec, skôr som sa chcela naučiť techniky, aby som mohla pracovať samostatne a mala slobodu.
Potom som začala aj fotiť, pracovala som v galériách, neskôr som sa zaoberala kurátorstvom, chvíľu som robila pre umelecký časopis a jeden si aj založila s kamarátkou.
Vždy som si dala úlohu, a keď som ju dosiahla, dala som si nový cieľ. Kumulovala som skúsenosti a vedela som, že by som raz chcela niečo svoje, niečo, kde sa skĺbi aj trošku podnikateľská časť a moja estetika, ale aj ručná práca.
V pletení sa mi to spojiť podarilo. Od roku 2018 oficiálne nerobím nič iné a zatiaľ sa mi nestalo, že by ma to prestalo baviť. Stále sa niečo učím. To, čo ma uspokojuje, je, že všetko robím sama, od á po zet. Mám úplnú kontrolu, vec si vymyslím, nakreslím, upletiem svojimi rukami. Je v tom všetko.
Je pravda, že moja výroba je tým veľmi limitovaná, pretože si fázu pletenia hrozne užívam a nemienim sa jej vzdať, ale myslím, že práve to sa mi na tom vlastne veľmi páči. Domnievam sa, že tieto limity sú fajn, sú hrozne ľudské a vytvárajú práve tú dobrú energiu.
Kým budem mať zákazníkov, ktorí si na sveter odo mňa sú ochotní počkať, budem viac než spokojná. To sa vraciame vlastne zase na začiatok – čas, to je tá ručná práca, to je ten luxus.
Zažila si vo svojej autorskej kariére nejaký míľnik?
Dôležitý okamih bola spolupráca so značkou Laformela na kukle a takej čiapočke. Bola to vôbec prvá kukla, ktorú som robila. Musela som do nej premietnuť určitú estetiku, vymyslieť techniku. Mám rada veci, ktoré sú náročné na výrobu, ale vyzerajú prirodzene – a to sa premietlo do tejto kukly.
Ugly Balaclava | Foto: Vanessa Hrabáriková
Ugly Balaclava a Bibliotheque Cardigan | Foto: Vanessa Hrabáriková
Ako by si popísala svoj štýl pletenia?
Mám rada tradičné techniky a kvalitné remeslo s moderným dotykom. Rada pracujem s farbami a pleteniny tiež ručne farbím. Zároveň sa zaoberám moderným pletením a aj kvôli mojej značke priadzí musím stále sledovať aktuálne trendy v DYI svete.
Pletenie a biznis
Odkiaľ je najväčší dopyt po tvojich výrobkoch? Česko, alebo zahraničie?
Veľa predávam na Slovensko. Mám šťastie, že mám okolo seba malú komunitu klientov a často sú to kreatívci, dizajnéri, umelci. Medzi sebou sa odporučíme.
Môže byť aj pletenie zárobkový biznis?
Na severe to tak je, ale to je úplne iná kategória. Severskí dizajnéri sa venujú hlavne DIY dizajnu a majú celé tímy a firmy. Venujú sa tomu na plný úväzok a je to značka. Ja sa necítim ako značka, ale ako tvorca, ako človek, čo vyrába veci. Takže sa to asi nedá úplne porovnávať.
V Česku je určite ťažšie sa tým uživiť a je to naozaj iná kategória. Mne sa to nejakým spôsobom darí, pretože robím, čo ma baví a navyše nemám nejakú obrovskú réžiu.
Čo ťa inšpiruje?
Snažím sa vo svojich autorských svetroch inšpirovať niečím iným ako súčasnou módou a súčasnými dizajnérmi. Inšpirujú ma moji priatelia-umelci, umenie, čítanie. Hudba – počúvam úplne všetko a mám hrozne rada klasickú hudbu.
V dizajne sa inšpirujem starými kolekciami návrhárov. A tiež ma inšpiruje ulica, to, čo vidím. Veľmi rada sledujem profil na Instagrame Watching New York, kde ukazujú, ako sa obliekajú Newyorčania.
A obľúbení českí dizajnéri?
Z českej módnej návrhárskej komunity mám strašne rada Lenku Vackovú, zakladateľku Textile Mountain. Mrzí ma, že sa viac nevenuje autorskej tvorbe. Pred mnohými rokmi urobila krásnu kolekciu upcyklovaných svetrov, ktorá mi úplne učarovala.
Dodnes mám fotky v telefóne a často sa nimi kochám. Inak sledujem Petru Ptáčkovú, Denisu Novú, Jakuba Polanku, Milana Flíčka a mnoho ďalších. Všetkých menovaných spája nielen estetická kvalita, ale aj kvalita spracovania, remesla.
Ugly Balaclava a Bibliotheque Cardigan | Foto: Vanessa Hrabáriková
Bibliotheque Cardigan | Foto: Vanessa Hrabáriková
Kde sa dajú tvoje dizajny získať?
V Brne. Mám teraz pletené výrobky v Object Concept store, čo je podľa mňa najkúzelnejší dizajnový obchod v Českej republike. Naozaj obdivujem a som nadšená zo spôsobu, ktorým si majiteľka Jana vyberá dizajnérov a s akou starostlivosťou sa stará o celý štýl obchodu, za ktorým skutočne koncept a vízia je a je to vidieť.
Okrem toho mám svoj e-shop, kde je pár vecí a ktorému by som sa chcela čím ďalej tým viac venovať. Alebo sa dajú moje veci získať na objednávku.
Okrem návodov a dizajnov tvoríš aj vlastnú značku priadzí föa. Ako vznikla?
Tam do mňa vstúpila potreba využiť kontakty, ktoré som mala. Priadza, ktorú mám, je z Talianska. Poznám pradiarne, ľudí a poznám ich produkty. Taliansko je asi jediný štát na svete, ktorý má ešte tento spôsob biznisu, inak dnes pradiarne často zanikajú.
Tiež som chcela diverzifikovať svoj biznis a svoju aktivitu. Navyše ma to baví – nikto netrpí, klientka si vyberie priadzu, farby, má radosť, že si ich kúpi, sama vyberie a upletie z toho niečo pre rodinu. Celé je to čisto pozitívne.
Chcem niečo odovzdať
Tento rok na jeseň si viedla kurz pletenia pre začiatočníkov, z ktorých si niektorí po pár týždňoch kurzu dokonca odniesli vlastnoručne upletený sveter. Bol to vôbec tvoj prvý kurz, však?
Áno, prvý. Mala som pocit, že už môžem niečo odovzdať. Nikdy som predtým komplexne pliesť neučila, takže som prípravu a celý ten kurz brala veľmi vážne.
Niektorí z mojich kurzistov na konci kurzu majú skutočne upletený sveter. Snažila som sa im každopádne odovzdať nielen nadšenie z pletenia, ale aj samostatnosť. Ten kurz je veľmi základný, ale teraz pletú. Odídu a vedia pliesť a sú samostatní, môžu sa učiť ďalej sami. Som nadšená.
Takže plánuješ kurzy aj v budúcnosti?
Chcela by som nejaký urobiť v marci alebo v apríli budúceho roka. Rada by som dvakrát ročne. Zrejme to budú opäť kurzy pre začiatočníkov – venovať sa im ma naozaj baví a napĺňa.
Marie Honzíková | Foto: Kateřina Zahradníčková
Čo ďalšie chystáš?
Okrem kurzov by som rada na budúci rok urobila ucelenú minikolekciu. Mám tiež rozrobenú peknú spoluprácu s jednou českou dizajnérkou a ďalej chcem predávať svoje priadze a rozširovať sortiment a vytvoriť nejaké nové DIY návody.
Stále sa niečo učím. Sama som zvedavá, ako sa to premietne do mojich aktivít.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Adéla Kovářová.
