„Odpustenie neznamená ospravedlňovanie činu druhého človeka, popieranie toho, že sme boli zranení, alebo zabudnutie na to, čo sa stalo. Môže byť úplne oddelené od zmierenia sa s druhým človekom,“ hovorí Lucia Záhorcová, psychologička a vedecká pracovníčka Slovenskej akadémie vied, ktorá založila projekt Odpustenie.sk.
V podcaste spolu hovoríme aj o tom:
- čo je to skutočné odpustenie,
- ako na nás vplýva dlhodobé pretrvávanie v stave zlosti,
- čo sa deje v mozgu človeka, ktorý odpúšťa,
- prečo je zvyčajne náročnejšie odpustiť sebe samému ako druhým.
Téme odpustenie sa venujete nielen z psychologickej roviny, ale aj z vedeckej. Ako sa prepájajú tieto dve zložky vo vašej práci?
Nazeranie na tému odpustenia je rôzne. Väčšinou si to spájame práve s náboženstvami, ktoré túto tému podporujú a snažia sa ju rozvíjať. My sa však na odpustenie pozeráme vyslovene z vedeckého pohľadu ako na tému, ktorá je dôležitá pre duševné zdravie a uzdravovanie zranení. Často sa to prepája so smútením a psychotraumatológiou, ktoré máme v psychológii podložené aj vedecky.
Odpustenie je v prvom rade proces, ktorý zmierňuje naše bolestivé emócie. Dochádza počas neho napríklad k zmierneniu ťaživých emócií, ako je smútok, hnev, nenávisť, či dokonca k zmierneniu symptómov depresie, úzkosti, ako aj k zvýšeniu sebaúcty a zlepšeniu medziľudských vzťahov.
Hrá teda dôležitú úlohu pri liečbe našich emocionálnych zranení?
Nie je to nevyhnutné a neznamená to, že by sme mali odpustiť za každých okolností a ani by som nechcela, aby to tak vyznelo. Nejde o povinnosť alebo nutnosť – že len týmto jediným spôsobom dosiahneme uzdravenie. No odpustenie môže hrať dôležitú úlohu v situáciách, keď sme hlboko zranení niekým iným a zotrvávame v bolestivých a nespracovaných emóciách.
Napríklad v situáciách, keď majú problémy so spánkom, ťažšie sa im sústredí, stále sa im vracajú myšlienky na konkrétnu situáciu, nechcú myslieť na to, ako im ten človek ublížil… Vtedy môže mať odpustenie pre nás zmysel a v procese spracovania svojej emocionálnej bolesti môže byť uzdravujúce a liečivé.
Môže nám to dokonca pomôcť k tomu, že sa ochránime, stanovíme si hranice. A môže nás to smerovať k tomu, čo je pre nás dôležité.
Skúsme si na úvod vysvetliť, čo je vlastne odpustenie – ako ho chápete vy a ako s touto témou pracujete. Viem si totiž predstaviť, že v tejto oblasti panuje mnoho mýtov a nedorozumení…
Odpustenie býva pre ľudí citlivou témou, pretože si ho spájajú s pokračovaním zraňujúceho správania. Akoby to znamenalo, že keď odpustíme, vystavíme sa konkrétnej situácii znova. Ale odpustenie nie je zabudnutie na zranenie, jeho ospravedlňovanie či popieranie. Neznamená to, že sa už nikdy nebudeme cítiť nahnevaní na človeka, ktorý nám ublížil, alebo že mu dovolíme, aby sa k nám správal, ako sa mu zachce.
Jedným z najväčších mýtov je, že ide o jednoduché rozhodnutie, pri ktorom stačí povedať „Odpúšťam“ a urobiť nejaký jednoduchý rituál. Odpustenie je proces, ktorý trvá nejakú dobu, je náročný a často celoživotný. Pri odpustení sa skloňuje aj zabudnutie. No čím viac sa snažíme zabudnúť, tým viac si odďaľujeme svoje uzdravovanie.
Foto: archív Lucie Záhorcovej
Foto: archív Lucie Záhorcovej
Pri odpustení je veľmi dôležité, že si pamätáme zranenie a to, čo sa stalo. Môže nám to dokonca nejakým spôsobom pomáhať, napríklad pri nastavovaní vzťahov a hraníc v budúcnosti a pri komunikácii.
Často si ho ľudia zamieňajú aj so zmierením. Napríklad v kontexte nevery sa o odpustení hovorí najčastejšie vtedy, keď sa dvaja ľudia dajú znova dokopy a „odpustia si“. No my môžeme odpustiť, ale zároveň nepokračovať vo vzťahu s týmto človekom, nie?
Presne tak. Zatiaľ čo na zmierenie sú potrebné obidve strany, odpustenie je výlučne náš vlastný vnútorný proces, v rámci ktorého spracovávame svoju emocionálnu bolesť a zranenie.
Ten druhý človek o tom ani nemusí vedieť. Môžeme si stanoviť hranice a vôbec sa s ním nekontaktovať, nemusíme znova nadviazať vzťah a v mnohých prípadoch sa to ani neodporúča – napríklad, keď ten vzťah pre mňa nie je bezpečný a je nejakým spôsobom rizikový a ohrozujúci. Napriek tomu vieme odpustiť.
S akými témami pracujete najčastejšie?
Často sa stretávam s odpustením vo vzťahu k rodičom. Môže ísť o minulé zranenia, ktoré sa nejakým spôsobom ukazujú aj v aktuálnom živote. Je tam niečo nespracované a bolestivé z detstva, čo sa môže prenášať aj do aktuálnych vzťahov.
Takisto sú to rôzne bývalé vzťahy, ktoré sa na nás mohli podpísať. Napríklad nás niekto podviedol a my si to prenášame do aktuálnych vzťahov. Môže ísť aj o odpustenie voči sebe, alebo sú tam rôzne iné témy nepodpory od okolia, zraňujúcich a necitlivých komentárov…
Často sa tomu bránime. Nechceme si pripustiť, že môžeme byť nejakým spôsobom zranení.
Je to dlhý proces
Ako spozorovať, že to môže byť aj naša téma?
Je to veľmi individuálne. Môže to byť v tom, ako sa cítime. Napríklad si všímame, že máme nespracovaný hnev, ktorý sa prejavuje podráždenosťou – pritom ani nemusí smerovať voči ľuďom, ktorí nás zranili, ale aj vo všeobecnosti. Ľahko vybuchneme, máme neregulované emócie…
Často sa to prejavuje problémami so spánkom či opakovanými ruminačnými myšlienkami, ktoré sa nám vracajú vo chvíľach, keď nad tým nechceme uvažovať.
Vo vzťahoch sa to môže prejaviť nahromadenými emocionálnymi zraneniami, ťažkosťami s intimitou, dôverou, úprimnou komunikáciu, uzavretím, čím dochádza k ešte väčšej vzdialenosti medzi partnermi…
Viem si predstaviť, že to je celkom hlboká téma, ktorá sa ukáže až po nejakom čase v terapii. Asi za vami ľudia nechodia s prvotnou požiadavkou, že chcú odpustiť, nie?
Väčšinou príde človek so symptómom a kým sa dostaneme k odpusteniu ako k téme, môžu prejsť mesiace až roky. Najprv musí dôjsť k spracovaniu a integrácii traumy, ak je to prípad vážnych situácií.
Mnoho ľudí sa napríklad ani nestretlo so svojom bolesťou a neprešlo si bolestivými emóciami. Alebo to chcú nejakým spôsobom vyriešiť a myslia si, že sa to dá na jednom-dvoch sedeniach.
Proces spracovania bolesti však býva dlhý a nevyhnutný pred tým, než vôbec prejdeme k nejakému odpusteniu, aby to nebolo len nejaké „pseudo-odpustenie“.
Asi je iné riešiť hádku s kamarátkou a partnerom, počas ktorej nás niečo zranilo, a keď si prejdeme napríklad zneužívaním alebo fyzickým napadnutím. V takýchto situáciách sa môže zdať odpustenie nereálne a pre ľudí, ktorí si niečím podobným prešli, môže byť dokonca zraňujúce, že v tejto súvislosti vôbec pomýšľame o odpustení. Ako s tým pracujete?
Presne tak. Pre ľudí býva zraňujúce vôbec pomyslenie na túto tému, ale tu sa opäť dostávame k vnímaniu odpustenia a jeho zadefinovaniu. Mnohí majú totiž zakorenené, že ide o opätovné zranenie, alebo že odpustením schválime to, čo sa stalo.
Môžeme pracovať na odpúšťaní kvôli sebe – uvedomujeme si, ako hnev ovplyvňuje všetky oblasti nášho života. Ja napríklad pracujem s rodičmi po strate dieťaťa, kde sú naozaj extrémne hlboké zranenia, ktoré si nikto z nás nechce ani predstaviť. Často sa tí ľudia boja, že odpustením to schvália. No opak je pravdou.
Človek sa postupne dostáva k tomu, že odpúšťa najmä kvôli sebe a kvôli tomu, že už sám nedokáže žiť s tou bolesťou a nenávisťou. Odpúšťa preto, že už napríklad nechce prežívať tento obrovský hnev.
Prvý krok je kontakt s emóciami
Ako na to? Ako prebieha terapia odpustením, ktorej sa venujete?
Psychológ sprevádza klienta odpúšťaním a jeho rôznymi fázami. Ten proces je veľmi individuálny. Dôležité je však to samotné priblíženie sa bolesti a skontaktovanie s emóciami – uvedomiť si, kde máme zranenie a aké pre nás môže mať dôsledky. Často sa človek prvýkrát skontaktuje s hnevom alebo so smútkom, ktoré je dôležitou súčasťou procesu odpúšťania. Je potrebné dopriať si čas a priestor na „odsmútenie“ strát, ktoré sme zažili v dôsledku zranenia.
V tomto procese sa človek dotkne aj témy odpustenia sebe: Ako je možné, že som sa vracal/vracala do toho vzťahu a vystavoval/-a som sa tomu znova a znova? Človek sa začne obviňovať, prečo to dovolil… Objavuje sa aj téma stanovovania hraníc.
Dôležité je tiež zadefinovať, čo potrebujeme, aby pre nás bolo odpustenie bezpečné. A dôležitou fázou aj akýmsi kľúčom v procese je práca s empatiou a so súcitom. Nie je to niečo prirodzené a normálne, čo nám napadne v súvislosti s niekým, kto nás zranil. Často je to práve naopak a hovoríme o pomste, karme a podobne… A čím náročnejšie je to zranenie, tým náročnejšie je dotknúť sa porozumenia druhého človeka.
Nemá to byť o ospravedlňovaní, ale skôr o porozumení. Často prídeme na to, že on sám bol hlboko zranený. A aj keď je pre nás veľmi ťažké prežívať súcit s tým dospelým, ľuďom pomáha prežiť súcit s dieťaťom vo vnútri toho človeka.
Hovorí sa aj o tom, že tí, ktorí boli zranení, najviac zraňujú…
Áno, samozrejme, ale nie je to nevyhnutné pravidlo. Doplnila by som, že sa to deje najmä vtedy, keď svoje zranenie nemáme spracované. Často sa stretávam s tým, že mi ľudia hovoria, že aj oni mali ťažké detstvo, ale neubližujú druhým.
Je to o tom, nakoľko mal konkrétny človek možnosť alebo vôľu spracovať to bolestivé. Aj pri zraneniach z detstva si neuvedomíme, že naši rodičia vtedy nemali také možnosti, aké máme my, nebola dostatočná edukácia o tom, ako vychovávať deti, ako sa k nim správať…
V tejto téme sa skloňuje aj rozvoj emočnej kompetencie. O čo ide?
Ide o všímavosť pri práci s emóciami a v tom, čo sa nám deje. Keď nejdeme k vyhýbaniu, ani k tomu, že je všetko v poriadku, nič sa nestalo, vôbec nič to neznamenalo, ale ani k disregulácii, keď sme len v utrpení a sebaľútosti.
Je dobré si uvedomiť, že všetci občas trpíme a stretávame sa s ťažkými situáciami, aj pri odpúšťaní sebe. Všetci robíme chyby, sme len ľudia. Ide teda o nájdenie akejsi rovnováhy v tom, ako byť v kontakte aj s bolestivými emóciami a zároveň mať zdroje, ako sa nimi nenechať pohltiť.
Odpustenie chce čas
Čo sú tie najčastejšie dôvody, ktoré nám bránia v odpustení?
Môže to byť nespracovaná traumatická udalosť. Odpustenie si totiž vyžaduje bezpečie – vonkajšie aj vnútorné. Nedá sa urýchliť ani vynútiť. Keď sme aktuálne v traumatickej situácii, alebo je naša trauma neintegrovaná, čo znamená, že ju v tele stále prežívame, v našom mozgu sú zapnuté úplne iné mozgové okruhy, ako bývajú pri odpúšťaní. Vtedy je náš mozog nastavený na prežitie a všetko ostatné ide bokom.
Na to, aby sme odpustili, potrebujeme byť v bezpečnom kontakte so svojím smútkom a zároveň mať aj spomínané vnútorné bezpečie – mať svoje zdroje, vedieť, o čo sa môžem oprieť, čo mi pomáha a k čomu sa utiekať. Je potrebné byť na to pripravený, čo pre každého z nás môže znamenať niečo iné.
Aké sú ďalšie dôvody?
Veľká časť toho, prečo nechceme odpúšťať, súvisí s tým, o čom sme sa už rozprávali, teda že okolo tejto témy vládnu mnohé predsudky. Myslíme si, že si to ten druhý človek musí zaslúžiť, bojíme sa, že keď odpustíme, vystavím sa tej bolesti znova, nechceme do toho ísť.
Môže to byť spôsobené aj tým, že sa nechceme dotknúť svojej bolesti z minulosti, nechceme do toho ísť alebo na to aktuálne nemáme priestor. Možno tušíme, že je to našou témou a že si to potrebujeme ošetriť, ale momentálne to nejde.
Potom sú tam ešte rôzne špecifiká podľa konkrétnych oblastí odpustenia. Keď je to téma zranení z detstva, môže byť náročné uvedomiť si bloky a priznať si napríklad hnev, pretože sa to v našej kultúre nepatrí. Nemôžeme sa predsa hnevať na rodičov.
Čo ak som bol alebo bola zranená a uvedomím si, že určitý podiel viny nesiem aj ja. Ako začať proces odpúšťania voči sebe samej?
Musí tam byť zahrnutý nevyhnutný prvý krok, že si vôbec uvedomíme, že sme nejakým spôsobom niečo pokazili. Je veľmi náročné sa k tomu dopracovať. Mnohokrát do toho nechceme ísť, pretože by to narušilo našu predstavu o sebe samom.
Uvedomenie môže byť preto pohlcujúce a sprevádzané hanbou. Je však kľúčové dostať sa od emócie hanby k vine. Prísť k tomu, že áno, urobili sme možno zlú vec, ale nie sme zlí ľudia. Vtedy už hovoríme o akejsi adaptívnej vine, s ktorou vieme niečo urobiť. Môžeme sa ospravedlniť či zmeniť správanie a takisto je to o láskavosti a súcite k sebe samému.
Skúsme si na záver zhrnúť základné myšlienky, ktoré sa o odpustení snažíte šíriť a s ktorými môžu čitatelia alebo poslucháči odísť…
Zdôraznila by som porozumenie odpustenia a ako naň nazerať tak, aby bolo bezpečné: že odpustenie neznamená ospravedlňovanie činu druhého človeka, popieranie, že sme boli zranení, alebo zabudnutie na to, čo sa stalo. Môže byť úplne oddelené od zmierenia sa s druhým človekom.
Môžeme odpustiť a stále si držať svoje hranice. Môžeme odpustiť a povedať nie. Môžeme odpustiť a nepokračovať ďalej vo vzťahu. A takéto odpustenie pre nás môže byť prospešné, uzdravujúce a môže nám pomôcť zmierniť vlastnú emocionálnu bolesť.
Viac sa dozviete v 50. diele podcastu Nevyhorení.
Vypočujte si rozhovor
Rozhovor s Luciou Zahorcovou si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame s podporou čistej energie od SPP.
