Má za sebou nespočetné množstvo rozhovorov s najvplyvnejšími ľuďmi na svete a biznisovej novinárčine sa venuje už štyridsať rokov. Aký je však legendárny moderátor CNN Richard Quest respondent?
Ak ste si kedykoľvek v apríli tohto roku zapli americkú spravodajskú stanicu CNN, mohli ste vidieť moderátora Richarda Questa s tvárou zaborenou v rukách. Reagoval tak na snahu členov kabinetu Donalda Trumpa obhajovať ohlásené zvýšenie ciel.
V úprimnom rozhovore pre Forbes skúsený novinár opisuje, čo je najväčší problém Európskej únie, čím Donald Trump poškodil Ameriku a prečo má problém pokrývať témy o LGBT komunite.
Quest je jeden z najskúsenejších majstrov vo vedení novinárskych rozhovorov. Okrem množstva ministrov, premiérov, prezidentov a šéfov najväčších svetových spoločností sa pred kamerami rozprával napríklad so speváčkou Madonnou, tibetským dalajlámom a dnes už zosnulým hollywoodskym hercom Patrickom Swayzem.
Okrem cestovateľských relácií Business Traveler a Quest’s World of Wonder moderuje Quest päťkrát týždenne na stanici CNN svoju vlastnú reláciu Quest Means Business.
Pochádza zo Spojeného kráľovstva, ale od 90. rokov 20. storočia pokrýval udalosti v Spojených štátoch pre BBC.
Prednedávnom Richard Quest navštívil Česko ako zástupca CNN pri príležitosti piateho výročia vzniku českej pobočky CNN Prima News.
Keď sa rozprávate s Questom, ktorý má šesťdesiattri rokov, máte takmer pocit, že okolitý svet neexistuje. Jeho neutíchajúca energia a niekedy možno až príliš expresívny prejav vás vtiahnu do deja.
Hojdá sa sem a tam na stoličke na kolieskach, akoby prebytočná energia, ktorú nedokáže nasmerovať do svojho živého prejavu, musela niekam odísť. Inokedy jeho ruka energicky vystrelí po kúsok papiera, aby naň nakreslil schému, ktorú sa potom snaží opísať slovami.
Jeho hlas má nepochybne divadelné kvality. Britsko-americký moderátor sa takmer štyri desaťročia zdokonaľoval v umení viesť rozhovory, až sa sám dostal do pozície respondenta. A je to vidieť? To si môžete byť istí.
Využívate niektoré z naučených zásad, keď s vami robia rozhovor?
Áno, odpovedám na otázky. Nežartujem, až 90 percent respondentov neodpovedá na otázky.
Nechcú odpovedať?
Nie, existujú rôzne druhy otázok. Sú otázky, na ktoré neviete odpovedať, tie sú najjednoduchšie, pretože jednoducho neviete odpoveď. Sú otázky, na ktoré chcete odpovedať.
A sú otázky, na ktoré nechcete odpovedať. Ja také nemám. Napriek tomu musím starostlivo zvažovať, čo si môžem zo svojej pozície dovoliť povedať a čo by už bolo za čiarou.
Ale čím je človek skúsenejší, tým je to ťažšie a ťažšie. Keď napríklad robím rozhovor s niektorým z kolegov novinárov naživo, poznám ich názory. Ale tie ma nezaujímajú, zaujíma ma ich úsudok. A ten je niekedy nebezpečne blízky mojim vlastným názorom.
Ako sa vám darí kráčať po tejto tenkej hranici?
Zle, robím chyby. Niekedy vyjadrím názor, keď by som nemal, a dostanem po prstoch. Ak sa ma spýtate, čo je v Európe zlé, svoju prácu novinára by som robil zle, keby som len povedal, že jeden analytik si myslí to a druhý ono. To nepotrebujem. Venujem sa tejto téme už 35 rokov, viem, že to nefunguje.
Čo musíte urobiť, aby ste sa uistili, že divákovi skutočne ponúkate svoj úsudok, a nie svoj názor?
To mi teraz ukázali Trumpom ohlásené clá. Postrčili ma do pozície, v ktorej musím povedať, že to robia zle. A nie preto, že si to myslím. Ale preto, že dôkazy ukazujú, že to robia zle. Je nesmierne ťažké sprostredkovať to divákovi, ktorý bude mať pocit, že obhajujem jednu alebo druhú stranu. Ale s tým, žiaľ, nemôžem nič urobiť.
CNN's Business editor-at-large Richard Quest attends the 1st CNN Portugal International Summit under the theme 'Embrace the future: The world as we want it to be' in Lisbon, Portugal, 21 November 2022.,Image: 739145952, License: Rights-managed, Restrictions: PORTUGAL OUT, Model Release: no
Vnímate to ako problém súčasných médií a sociálnych sietí? Tendencia zamieňať si úsudok s názorom?
Rozhodne! Nezabúdajte, že najsilnejšia žurnalistika vám vždy prezentuje úsudok novinára. Ale to, samozrejme, znamená, že musíte byť kvalifikovaný, aby ste mohli vynášať úsudky.
Sociálne médiá vám však ponúkajú len názory, aj keď ich tvorcovia nie sú dostatočne kvalifikovaní. To však neznamená, že na to nemajú právo. Ja vám napríklad môžem poskytnúť svoj názor na absolútne čokoľvek. To však neznamená, že by som mal.
Povedať „neviem“ sa dnes na verejnosti nesmie, mať názor na všetko je prakticky nutnosť. Pritom je rozdiel medzi tým, čo robíte vy a ja, a tým, že stojíte pri bare a sťažujete sa.
Sociálne siete sú často len tým, že stojíte pri bare a nadávate na problémy sveta. To nie je žurnalistika. My novinári musíme svoje názory nechať v šatni spolu s kabátmi a klobúkmi.
Ste vyštudovaný právnik. Ako ste získali obchodné know-how, ktoré vás oprávňuje prezentovať vlastný úsudok?
Robím to už tridsať rokov. Dovoľte mi uviesť príklad. Keď Európska centrálna banka prvýkrát prišla s kvantitatívnym uvoľňovaním, absolútne som netušil, čo to je.
Musel som si ísť po knihy a jednoducho si to prečítať. Prečítal som si to, pokryl som to a teraz mám možnosť zaujať k tomu informovaný postoj. Mám titul z ekonómie? Nemám. Ale verte mi, že to dokážem posúdiť. To ma napokon naučilo právo: že každý argument má dve strany.
Ťažké témy
Plakali ste niekedy počas rozhovoru?
Nie, ale prinútil ma dlho a intenzívne premýšľať. Ale plakal som nad príbehmi, ktoré som pokrýval. Pamätám si, keď sa mi to stalo prvýkrát. V tom čase som pokrýval výbuch autobusu v Severnom Írsku a musel som vstať uprostred noci, aby som o tom informoval.
Pri výbuchu zahynulo niekoľko britských vojakov, bola to tmavá noc. Keď som potom počul svoju reportáž vo vysielaní, rozplakal som sa.
Stalo sa mi to aj vtedy, keď som bol vo Wannsee, kde sa nacisti kedysi dohodli na konečnom riešení židovskej otázky. Bol to silný moment pre niekoho, ako som ja, človeka židovského pôvodu a homosexuála. Prečítal som si dokument z tej doby, program stretnutia, ktoré sa končilo podávaním ľahkého obeda formou bufetu. To bolo to, čo ma dostalo.
Alebo som bol v Etiópii, kde ľudia žili v absolútne nepredstaviteľných podmienkach. Následne som sa vrátil do hotela, kde tiekla teplá voda. Takmer celú noc som preplakal.
Je pre vás ťažké venovať sa témam súvisiacim s LGBT komunitou?
Asi najťažšie. Vadí mi, keď sa homofóbne opatrenia zavádzajú s odkazom na rodinné hodnoty. Vtedy je pre mňa veľmi ťažké o tom informovať. Pretože je obrovský rozdiel medzi zaujatosťou a neutralitou.
Zistil som to v BBC počas prvej vojny v Perzskom zálive. Pamätám si, že sme mali zakázané hovoriť o „našich vojakoch“. Namiesto toho sme mali hovoriť o „britských vojakoch“. V Británii okolo toho bol vtedy veľký rozruch, ľudia mali dojem, že chceme byť neutrálni.
Ale tak to vôbec nebolo. Neboli sme neutrálni, chceli sme, aby britskí vojaci zvíťazili. Ale to neznamená, že o tom budeme informovať zaujato. To je podstatný rozdiel. Keď informujem o problematike LGBT, nie som v tomto smere neutrálny, ale urobím všetko pre to, aby som o nej informoval nezaujato.
V ktorom momente si uvedomíte, že rozhovor, ktorý práve robíte, bude dobrý?
Každý rozhovor je ako tanec. Obe strany prichádzajú pripravené, poznajú tanečné kroky. Pokiaľ si obe strany plnia svoje úlohy, bude to dobrý rozhovor.
Ale ak niekto príde pripravený netancovať, nikam sa nedostaneme. V každom rozhovore nastane moment, keď si uvedomíte, že tancujete spolu a že rozhovor bude úspešný.
Všimol som si, že ste si pred rozhovorom našli chvíľku v zákulisí, aby ste prehodili pár slov s Miroslavom Singerom a Václavom Klausom. Ako sa vám darí rýchlo nadviazať kontakt so svojimi hosťami a vytvoriť určitú chémiu, ktorá pomáha rozhovoru?
Úprimne? Je to jednoduché, keď robíte rozhovor s profesionálmi, ako sú oni. Pretože všetci dobre poznáme svoju úlohu, obaja už robili rozhovor miliónkrát. Horšie je, keď máte niekoho, kto na rozhovory nechodí, alebo niekoho, s kým idete do hĺbky, a obaja viete, že to nebude príjemný rozhovor.
To sa mi stalo, keď som robil rozhovor s Dominiquom Straussom-Kahnom (v roku 2011 ho zatkli pre obvinenie zo sexuálneho obťažovania upratovačky v newyorskom hoteli, pozn. red.), bývalým výkonným riaditeľom Medzinárodného menového fondu. Bol to jeho prvý rozhovor po zatknutí. Obaja sme sa naň dôkladne pripravili, dohodli sme sa, o čom budeme hovoriť a ako dlho. Výsledkom bol skvelý rozhovor, aj keď nepríjemný.
Prestávka v rozhovore
Práve rozhovor so Straussom-Kahnom označuje Quest za jeden zo svojich najúspešnejších. Nechce však vybrať ten najlepší, vraj to ani nedokáže.
Pre svoje rozhovory má tri pravidlá, ktoré má vždy na pamäti. Prvé je, že respondent nemusí odpovedať na jeho otázky a Quest ho k tomu nebude nútiť. Druhé je, že sa k hosťovi musí správať s rešpektom, ale nie servilne. A tretie, že všetky pravidlá sa rozplynú vo chvíli, keď respondent klame.
„Máte plné právo obhajovať svoj postoj. Ale akonáhle mi začnete klamať a tvrdiť, že biela je čierna, pôjdem po vás,“ hovorí úprimne.
Quest v sebe mieša zvláštnu zmes vysokého sebavedomia prameniaceho z jeho dlhoročných novinárskych skúseností a samozrejmej charizmy s dôsledne udržiavaným skromným pohľadom na seba samého. Svedčí o tom aj jedna z jeho posledných viet, v ktorej vysvetľuje, ako si za každých okolností udržiava svoje ego na uzde.
Former British Prime Minister Boris Johnson, right, talks to CNN anchor Richard Quest during the World Governments Summit in Dubai, United Arab Emirates, Wednesday, Feb. 12, 2025. (AP Photo/Altaf Qadri)
„Nie som nič viac než rozsvietená škatuľa v rohu miestnosti, ktorú môže ktokoľvek kedykoľvek zhasnúť. Len čo nadobudnem pocit, že liečim AIDS a riešim svetovú chudobu, som v pr…,“ hovorí o sebe novinárska legenda.
V jednom momente sa začne ospravedlňujúco venovať svojmu telefónu. Ozýva sa totiž práca za Atlantikom a v New Yorku sa práve v tú hodinu budia ľudia.
A hoci téma amerického prezidenta Donalda Trumpa, colných vojen a polarizácie americkej spoločnosti nemala byť tá hlavná, pri intenzite, s akou o nich Quest hovorí, sa jej nedalo vyhnúť.
Vlastne už v debate, ktorú pár desiatok minút pred tým moderoval s bývalým guvernérom Českej národnej banky Miroslavom Singerom a českým exprezidentom Václavom Klausom, zazneli zaujímavé postrehy.
Václav Klaus a ďalší
Bavilo vás viesť rozhovor s Václavom Klausom?
Všetci politici ako on sa stávajú karikatúrami samých seba. Pri každom politikovi, ako je bývalý prezident Klaus, sa musíte pozrieť na základnú os jeho filozofie. A musíte vedieť rozlíšiť, čo je spôsobené ich pokročilým vekom, čo skúsenosťami a čo ich presvedčením, ktoré vždy zastávali.
Prezident Klaus vždy veril teóriám Miltona Friedmana, monetarizmu a thatcherizmu. Teda v prísne rozpočtové pravidlá. Keď sme sa rozprávali o krokoch Európskej únie a zbrojení, nebol veľmi konkrétny, ale dokázal jasne povedať, že by to tak nerobil.
Tým sme sa dostali k jeho názoru, v ktorom nevidí Rusko ako hrozbu. Nie som si istý, či by s ním Margaret Thatcher súhlasila. Nie som si istý, či by s ním súhlasili prezidenti Fínska alebo Litvy.
Václav Klaus je veľmi šikovný človek, ktorý kombinuje niekoľko prístupov. Od prísnej rozpočtovej politiky cez nevnímanie Ruska ako hrozby až po odpor voči federalizácii Európy. Keď to všetko zmiešame, dostaneme zmes liberálnej politiky, ktorej súdržnosťou si nie som celkom istý.
Prekvapilo vás niečo v debate s ním a bývalým guvernérom ČNB Miroslavom Singerom?
To, že obaja v podstate obhajovali konanie Donalda Trumpa ako vyjednávacieho stratéga. Myslím si, že sa obaja mýlia. Zastávajú postoj, ktorý teraz počúvam od veľkého počtu ľudí.
Prečo si myslíte, že toľko ľudí verí, že Donald Trump v rámci svojho geniálneho plánu vlastne hrá šachy v 3D?
Existujú tri skupiny ľudí. Prvá sú Trumpovi verní, ktorí tvrdia, že Trump nás vedie k nirváne ekonomickej dokonalosti. Presne to vám povedia, že hrá 3D šach s celým svetom a my len nie sme schopní pochopiť jeho plán.
Druhá skupina sú ľudia, ktorí sa boja vlastného tieňa. Ľudia zo spoločností ako Amazon alebo Meta, ktorí dbajú najmä na to, aby mali priateľské vzťahy s vládnou administratívou.
Tretia skupina sú ľudia, ktorí si nie sú istí, čo sa vlastne okolo Trumpa deje. Chcú hlavne bezpečne preplávať celou situáciou a nevzbudzovať prílišnú pozornosť.
Všetci títo ľudia si neuvedomujú jednu zásadnú vec: Donald J. Trump je celý život stúpencom viacerých myšlienok. Že clá sú dobrý nástroj, že Amerika je využívaná a že je v poriadku hovoriť čokoľvek, čo by mu mohlo pomôcť, vrátane dezinformácií.
Takže základná otázka, ktorú si musíme položiť, znie: Koľko z toho, čo sa deje, je Trump sám a jeho ego? Jediné, z čoho môžeme naozaj niečo vyvodiť, je jeho prvé funkčné obdobie. A ak si ho pozorne preštudujeme, zistíme, že za ním nebol žiadny majstrovský plán.
Nie je to teraz s Trumpom inak?
Je pravda, že vtedy mal aspoň kabinet zložený z celkom schopných ľudí. Dnes má pod sebou ľudí ako Russell Vought, Steve Bannon, Stephen Miller a Peter Navarro, teda ultrakonzervatívcov, ktorí presadzujú cez Trumpa svoju politiku, ktorú on uvádza do praxe.
Donald Trump, podnikateľ
Je Trump prezident naklonený podnikaniu?
To je ako pýtať sa, či je pekné počasie. Môžete povedať, že nie je, pretože práve rozpútal colnú hitparádu, ktorá bude v dohľadnej budúcnosti škodiť podnikaniu. Alebo že je, pretože chce deregulovať americkú politiku a zefektívniť ju. Prípadne môžete povedať, že nie je, pretože ničí akékoľvek kontroly životného prostredia, čo zníži životnú úroveň všetkých.
Najlepší argument pre to, že Trump nie je prezident naklonený podnikaniu, je obrovská miera neistoty, ktorú vytvoril. Spýtajte sa nejakého generálneho riaditeľa alebo riaditeľa akejkoľvek spoločnosti na svete.
Povie vám, že dokáže žiť úplne so všetkým, dokáže sa vyrovnať s akýmikoľvek podmienkami. Musí však vopred vedieť, aké budú. Teraz to nevie – čo platí dnes, sa zajtra môže zmeniť.
Môžeme s istotou povedať, že za Trumpovým konaním naozaj nie je žiadny väčší plán?
Aj keby naozaj existoval, pri jeho realizácii napácha veľa úplne zbytočných škôd, to je hlavný problém. Koniec koncov, ak by chcel zmeniť pravidlá medzinárodného obchodu, dalo by sa to urobiť úplne inak.
Mohol povedať, že o šesť mesiacov prijme také a také opatrenia, a teraz máme šesť mesiacov na rokovania so zvyškom sveta. Namiesto toho prišiel s niečím, čo označujem za hospodársky vandalizmus.
Foto SITA/AP
Vnímajú americké podniky Trumpovu druhú štvorročnicu ako určitý druh búrky, ktorú musia prekonať?
Určite. Stále však dúfajú, že z dlhodobého hľadiska z toho vyplynú nejaké pozitíva. Ale vo všeobecnosti áno, chcú len preplávať jeho druhým funkčným obdobím.
Znamená to, že odkladajú veľké investície až do roku 2029?
Určite nie. Svet sa vyvíja tak rýchlo, že takúto prestávku nemôžu urobiť. Musia plánovať na ďalšie štyri roky. Výrobné procesy, umelá inteligencia a kapitálové trhy sú príliš dynamické na to, aby čakali štyri roky bokom. A čo je najdôležitejšie, musia stále zarábať peniaze.
CNN vs. Fox News
Veľké podniky teda pre Trumpa nepredstavujú veľkú politickú hrozbu. Ale čo bežní spotrebitelia? Tých sa clá dotknú a v Amerike na to nie sú zvyknutí, s výnimkou covidu.
Neprikladám veľkú váhu hrozbám o prázdnych regáloch v obchodoch, hoci v niektorých prípadoch sa ponuka naozaj môže obmedziť. Čo však určite uvidíme, sú vyššie ceny. To je politická hrozba pre Donalda Trumpa.
Je to jeho kryptonit pre kongresové voľby v budúcom roku. Republikáni ho budú milovať bez ohľadu na to, čo urobí. Demokrati ho budú nenávidieť bez ohľadu na to, čo urobí. Je to hra politického stredu, voľby sa vyhrávajú alebo prehrávajú v strede politického spektra. Musíte z toho vyťažiť čo najviac.
Musíte sa pozrieť na to, aké sú naše predpoklady. Fox predpokladá, že čokoľvek vláda práve robí, je v poriadku. CNN má iný program. Pozerá sa na to, čo sa deje, a hovorí: „Počkajte chvíľu, to nie je v poriadku.“ A nie preto, že to nie je v súlade s naším presvedčením, ale preto, že je to nezákonné alebo protiústavné.
Verte mi, na CNN sme o tom diskutovali mnohokrát. Povedali sme, že to, čomu sa musíme predovšetkým vyhnúť, je pohoršenie. Pobúrenie len preto, že vláda robí niečo iné, že neuvažuje liberálne, že ide proti západným liberálnym tradíciám.
Veď sme spochybňovali konanie predchádzajúcich prezidentov – Joea Bidena, Billa Clintona a ďalších. Povedal by som, že útočíme na všetkých rovnako.
V čom je podľa mňa najväčší rozdiel medzi nami a Foxom? Fox nepoukazuje na žiadne problémy so zákonnosťou Trumpovho konania, pretože jednoducho predpokladá, že to, čo robí, je v poriadku.
International Monetary Fund Managing Director Kristalina Georgieva, right, talks to CNN Anchor Richard Quest during the World Governments Summit in Dubai, United Arab Emirates, Tuesday, Feb. 11, 2025. (AP Photo/Altaf Qadri)
Mohli by ste povedať niečo pekné o Trumpovej administratíve?
Samozrejme! To, čo sa Trumpova administratíva snaží robiť, je úplne v poriadku. Snaží sa zmeniť obchodné vzťahy medzi USA a zvyškom sveta. Spôsob, akým to robí, však nie je produktívny.
Trumpova administratíva svetu hovorí: „Zjedli ste nám obed a nevyvinuli ste žiadne úsilie, aby ste s tým niečo urobili. A teraz vám hovoríme, že to zmeníme.“
Čo je úplne správne a podľa môjho názoru dokonca dobré.
Mimochodom, Trumpov viceprezident J. D. Vance má pravdu, Európa sa priživuje na Amerike. Napriek tomu si myslím, že Trump nevyhnutne zmení tvár Ameriky. Rovnako ako aféra Watergate, rovnako ako Reaganove ekonomické reformy.
Aj preto neverím tomu, čo mi dnes povedali páni Klaus a Singer o zmenách, ktoré prinesie Amerike. Na rozdiel od nich som tam žil, písal o nej a študoval niekoľko desaťročí.
Európa, prebuď sa!
Čo vám robí najväčšie starosti?
To, že sa Trump možno pokúša vrátiť časť Monroeovej doktríny, ktorá by v podstate rozdelila svet medzi USA, čínskeho prezidenta Siho Ťin-pchinga a ruského prezidenta Vladimira Putina.
To je mimoriadne nebezpečné. Títo dvaja totiž hrajú podľa úplne iných pravidiel, než podľa akých musí hrať Donald Trump. Ľudia zabudli, že Spojené štáty boli v minulosti silne izolacionistické. Trump chce hrať rovnakú úlohu silného muža. On a ľudia okolo neho nenávidia európsky liberalizmus, vždy ho nenávideli.
Dovoľte mi povedať niečo, čo nehovorím často. Dovolili sme, aby sa v Amerike zakorenila woke ideológia do takej miery, že veľká časť Američanov si myslí, že ich poškodila. Že boli odsunutí na vedľajšiu koľaj. Stredná trieda sa cítila odcudzená. O tom bol brexit, o tom boli všetky nedávne európske voľby. A myslím si, že Európa pred tým stále, celkom nepochopiteľne, zatvára oči.
Aké ponaučenie by si teda Európa mala vziať od USA?
Pozrite sa na európske voľby. Pozrite sa na administratívu v Bruseli, ktorá je ďaleko od toho, čo hovoria bežní Európania. To, čo hovoria, je, že chcú mať v systéme kus Trumpa. Chcú niekoho, kto bude klásť ich krajinu ako najvyššiu prioritu.
Alebo aspoň Európu…
Nie, som presvedčený, že ide o národné cítenie. Najväčšia chyba bola predpokladať, že ľudia sa identifikujú ako Európania. To platí len vtedy, keď idú na dovolenku.
Vážne by európsku identitu nedokázal mobilizovať ani silný líder trumpovského typu?
Za toto možno budem mať problémy, ale pozrime sa na politikov, ktorí Európsku úniu vedú. S jedinou výnimkou poľského premiéra Donalda Tuska, kedy mala Európska komisia alebo Rada na čele skutočne špičkovú politickú váhu?
Hlava exekutívy Európskej únie, najväčšieho politického bloku na svete, je bývalá ministerka obrany Nemecka, o ktorej nikto predtým nepočul. Prezident Rady je bývalý portugalský premiér, o ktorom nemali vysokú mienku ani samotní Portugalci.
Chápete môj uhol pohľadu? Európa nikdy nechcela na čele Európskej únie skutočne silného lídra.
Hneď ako do čela Rady postavíte skutočne veľkú osobnosť, riskujete, že bude Európsku úniu skutočne riadiť. Pritom by to mali byť oni, kto Európu riadi! Niekto, ako je francúzský prezident Emmanuel Macron, by mal stáť na čele Európskej rady.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Michal Bernáth.
