Ako dosiahnuť lepší život v súkromí aj v práci? To je otázka, ktorú si kladú mnohí. Psychologička v našom rozhovore hovorí, že je dôležité poznať samého seba, akceptovať sa a byť láskavý k sebe aj k ostatným.
Podceňovať by sme nemali ani potrebu pravidelne sa zastaviť a zrekapitulovať si, čo sme dosiahli, kam smerujeme a čo chceme zmeniť. Najmä by sme mali pochopiť, že nemusíme byť dokonalí, aby sme boli užitočnými a hodnotnými ľuďmi.
Zuzana Podkonická je psychologička a zároveň zakladateľka a spolumajiteľka spoločnosti Enef Consulting, ktorá vznikla v roku 2013 s cieľom pomáhať ľuďom, zamestnancom a ich rodinám riešiť a spracovávať rôzne životné situácie, ktoré im zabraňujú vychutnávať si osobný či pracovný život naplno.
Zuzana Podkonická, ENEF Consulting. Foto: archív ZP
Od roku 2022 pôsobí aj v Českej republike a spolu so spoločníkou Evou Bartošíkovou za nimi stojí tím interných aj externých psychológov a poradcov, pričom spoločnosť je prvým slovenským poskytovateľom asistenčného programu pre zamestnancov na slovenskom trhu.
Ste vyštudovaná klinická psychologička a psychoterapeutka. Aká bola vaša cesta k založeniu firmy?
Od roku 2010 som ako zazmluvnená psychologička poskytovala stretnutia pre zamestnancov, ktorý mali benefit podporného programu pre jednu nadnárodnú firmu. Zároveň som pracovala pre konzultačnú spoločnosť, ktorá ponúkala príbuzné služby pre korporáty a poskytovala programy pre manažérov, tréningy soft skills a podobne.
V tom čase sa mi naskytla možnosť ponúkať EAP (employee assistance program – program podpory zamestnancov) ako celostný program pre firmy, zapojiť sa do výberového konania a stať sa lokálnym partnerom pre jedného z najväčsích poskytovateľov tejto služby vo svete. Vtedy som to výberové konanie síce nevyhrala, ale aspoň som založila firmu (smiech). Tak sa to celé začalo.
Aby sa mal zamestnanec dobre
Postupne ste ale firmu vybudovali a dnes sa sústreďujete na wellbeing zamestnancov v rámci programu EAP. Čo presne to znamená?
Pracujeme pre korporátnych klientov a globálnych partnerov, ktorý náš program ponúkajú ako jeden z pracovných benefitov. Samotný program má zaujímavú históriu, pretože jeho počiatky siahajú až do 40. rokov v Amerike.
Vznikol na základe zistenia, že keď majú zamestnanci nejaké problémy, v tom období išlo najmä o problémy s alkoholom, nie sú produktívni ani v práci. Neskôr sa program upravil a zameral sa na širšie oblasti, ktoré ovplyvňujú našu celkovú pohodu a náš výkon v práci.
Stal sa istou prevenciou, vďaka ktorej vieme zachytiť problémové obdobie ešte predtým, ako u človeka nastanú vážnejšie problémy, či už spojené so závislosťami alebo inými duševnými poruchami. Tým šetríme zamestnávateľovi náklady na neproduktívneho zamestnanca a ozdravujeme pracovné prostredie.
Čo je hlavnou úlohou programu?
Zjednodušene povedané, ide najmä o to, aby sa zametnanci mali v živote dobre, čo je aj v záujme firmy. Potom sú prirodzene produktívnejší a prínosnejší pre spoločnosť, čo dokazujú mnohé štúdie a výskumy.
Neskôr sa k tomu programu okrem psychologických konzultácií pridali aj právne, finančné a manažérske konzultácie. Ide teda o dostupné poradenstvo pre ľudí, ktorí sa ocitajú v rôznych životných problémoch, čo má dopad aj na ich výkon v práci.
Ako firmy zistia, ktorí ľudia majú problémy?
Firmy program zamestnancom poskytujú ako benefit. Ľudia nás môžu kontaktovať cez telefonickú linku 24/7, napísať nám email, nalogovať sa na náš portál a prihlásiť sa do programu alebo okamžite získať pomoc od psychológa na linke.
Úlohou zamestnávateľa nie je osobne vyberať ľudí, ktorí si pomoc môžu vypýtať. Jeho úlohou je dať čo najviac zamestnancom vedieť, že majú v rámci firmy nárok na tento benefit. Čím viac ľudí o ňom vie, tým viac sa program využíva a väčšiemu počtu ľudí dokážeme poskytnúť podporu. Zároveň sme viazaní mlčanlivosťou a zamestnávateľ ani nevie, ktorí zamestnanci nás kontaktovali.
Aké firmy s vami spolupracujú?
Ide o firmy z rôznych oblastí. Napríklad výroba, IT, banky, veľké globálne korporácie, ale aj menšie lokálne spoločnosti. Sme lokálnym partnerom aj pre spoločnosti, ktoré tento program ponúkajú nadnárodne. Zaručuje to vysokú úroveň kvality našich služieb, keďže sme pod neustálou kontrolou. Momentálne sa staráme asi o 37-tisíc zamestnancov v Česku a na Slovensku.
Vzťahové problémy sú najčastejšie
S akými problémami sa na vašich odborníkov ľudia najviac obracajú?
V našich štatistikách dominujú vzťahové a nasledujú emočné problémy. Ako to už v živote býva, častá je aj kombinácia viacerých.
Ak nemáme harmonické vzťahy doma, ani v práci nedokážeme podávať optimálne výkony. Ilustračné foto: Andrik Langflied / unsplah.com
Aké vzťahové problémy riešia najčastejšie?
Ide o súkromné vzťahy, rozchody, rozvody a problémy v partnerstve. Dôležité je doplniť, že je to nevyhnutne prepojené aj s prácou. Keď máme v poriadku svoj osobný život, cítime sa šťastnejší aj v práci. Ovplyvňuje to náš samotný pracovný výkon, a preto sa naša služba nezameriava len na pracovné problémy.
Aké problémy riešia ľudia najčastejšie v spojitosti s prácou?
Je to široká paleta. Či už ide o problémy so šéfom alebo vzťahy medzi kolegami. Zaznamenávame aj veľa prípadov vyhorenia. Predovšetkým počas pandémie sme videli, že ľudia boli osamelí. Hlavne tí, ktorí nemali partnera alebo rodinu a pracovali z domu.
Prečo je vyhorenie takým pálčivým problémom dneška?
Na ľudí sú dnes kladené obrovské nároky a doba je zároveň veľmi rýchla, či už pod vplyvom technológií alebo digitálnych médií. Stále máme so sebou smartfóny, kde nám kedykoľvek chodia aj pracovné emaily. Kedysi to bolo celkom inak. Pracovný a súkromný život bol viac oddelený. Dnes to do veľkej miery záleží na tom, ako si konkrétny človek dokáže svoje hranice nastaviť a ustrážiť.
K zvýšenému výskytu vyhorenia prispieva veľmi veľa faktorov. Myslím si, že do veľkej miery tomu „dopomohla“ aj pandémia, lebo v tom čase mali ľudia veľmi veľa digitálneho kontaktu, mnohí sa nevedeli od počítačov odrezať a povedať si, že napríklad na dnes už stačilo. Zároveň sa oslabili sociálne kontakty, ako aj každodenné rituály ako prechádzky, vonkajšie aktivity a podobne.
Dá sa vyhoreniu vedome predchádzať?
Je to komplexná otázka. Vplývajú na to nielen vonkajšie faktory, v akom pracovnom prostredí sa pohybujem, aké sú na mňa kladené nároky, či mám stanovené jasné hranice, nastavené očakávania a ciele v práci, či mám dobrý kolektív, ale aj vnútorné faktory, ako osobnostné a výkonové predpoklady každého konkrétneho jednotlivca.
Niekto zvláda viac, niekto menej. Niekto na to, aby zvládol viac, musí aj pre seba viac robiť. Je to naozaj veľmi individuálne. Základom však je, že sa treba poznať, aby som rozumela, čo na mňa ako vplýva.
A okrem toho?
Tiež si treba sledovať, kedy už som dosiahol alebo dosiahla svoje maximum a kedy už potrebujem vypnúť a zrelaxovať. Zároveň by som sa mal dokázať postaviť sám za seba, povedať nahlas nie, keď už je toho priveľa. Významnou osobnostnou črtou, ktorá zvyšuje tendenciu k vyhoreniu, je napríklad aj perfekcionizmus.
Aktivity ako meditácia, pravidelný pohyb, či písanie denníka zvyšujú našu odolnosť. Sú to nástroje, ktoré nám jednoznačne pomáhajú, ale bez sebapoznania a zmeny niektorých vzorcov správania nestačia. Vždy je to ale špecifické podľa konkrétneho človeka.
ENEF Consulting
Tím ENEF Consulting. Foto: archív spoločnosti
Pomáhajú ľuďom napríklad aj rutiny?
Áno, rutina je pre nás istota a bezpečie. Viem, čo ma čaká a to mi dodáva pokoj. Jednou z techník je napríklad spísať si ráno zoznam vecí, ktoré chcem cez deň vybaviť či dokončiť a urobiť si taký zoznam aj na konci dňa.
Je to rekapitulácia, ktorá nám pomôže uzavrieť pracovný deň. Ak však ide o nejaké konfliktné veci, z hlavy sa to, prirodzene, púšťa ťažšie. Závisí to však aj od toho, ako k tomu pristupujeme. Je dobré pracovať sám so sebou akýmsi vnútorným dialógom. Napríklad si môžete položiť otázku, či s tým problémom nejako pohnete alebo ho vyriešite, ak na to stále budete myslieť. Prípadne ak to nepomôže, pomáha ohraničiť si čas, ktorý problému venujete. Napríklad 30 minút a potom znova až ráno.
Work-life balance nie je hra 50 na 50
Dnes sa veľa hovorí aj o work-life balance. Je takáto rovnováha reálne dosiahnuteľná, napríklad pre ľudí, ktorí sú v top manažérskych pozíciách?
Dôležité je hlavne povedať si, čo work-life balance znamená. Nie je to o tom, že trávim rovnako veľa času v práci a súkromnými aktivitami v osobnom živote, ale o tom, ako si viem riadiť a prioritizovať pracovné a osobné úlohy tak, aby som sa cítila dobre.
Vždy sú totiž obdobia, kedy práci venujeme viac času. Vtedy je dôležité vybalansovať si to inokedy, robiť to, čo nás baví a napĺňa mimo pracovných povinností. Dá sa to však vybalansovať aj priamo v práci.
Ako?
Keď napríklad robím tabuľky v práci a viem, že ma to vyčerpáva viac, naplánujem si ich na ráno, kedy mám viac energie. Na poobedie si naplánujem niečo, čo ma baví a napĺňa a viem pri tom dosiahnuť určitý pracovný flow, z ktorého dostávam energiu. Balans závisí aj od toho, čo nás čaká po práci. Či ma doma čakajú ďalšie problémy alebo tam mám pokojné, harmonické prostredie.
Venujme sa ešte chvíľu vzťahom v práci. Ako človek rozpozná toxické prostredie a aké sú hlavné varovné signály?
Najtoxickejšie je, keď sa v práci nerešpektujú hranice, nerešpektuje sa človek ako individualita. Toxická je samozrejme šikana a prostredie, kde majú ľudia strach z toho, že spravia nejakú chybu.
V súvislosti s pracovným prostredím sa už dnes celkom bežne používa aj termín psychologické bezpečie. Aby tímy úspešne fungovali a aj pre psychické zdravie zamestnancov je dobré, keď človek môže byť sám sebou.
Dôležité je, aby manažment nastavil firemné prostredie tak, že je v poriadku, ak ľudia robia chyby, môžu sa pýtať rôzne otázky a rešpektuje sa diverzita. Mnohé firmy sa začali zaujímať aj o mentálne zdravie zamestnancov. Nositeľom sú skôr veľké globálne firmy, ale toto povedomie už postupne preniká aj k našim slovenským firmám.
Zmena príde, keď sa zastavíš
Prejdime k trochu inej téme. Kedy, alebo v akom veku prípadne za akých okolností ľudia zásadne prehodnocujú svoj pracovný život a zamýšľajú sa či „toto chcem robiť do konca života“?
Závisí to určite od mnohých faktorov, napríklad aj od veku. Keď sme mladší, chceme vyskúšať rôzne veci, máme ambície a sny. Keď sme starší, už sa viac poznáme, zároveň sa vekom trochu osobnostne meníme, svoje priority si časom takpovediac „upraceme“. Vtedy môže nastať aj to, že práca, ktorú sme si pôvodne vybrali, nám už tak veľmi nevyhovuje.
Môže to súvisieť aj s rodinnou situáciou. Napríklad priority a zameranie žien môže výraznejšie zmeniť materstvo. Určite to však súvisí so životným cyklom a poznaním samého seba a svojich potrieb a hodnôt. Hlavne vo vyššom veku už mnoho ľudí jednoducho nechce a niekedy ani nevládze míňať energiu na to, čo ich nenapĺňa.
Doprajte si čas na rekapituláciu – kto ste a kam smerujete? Ilustračné foto: Anthony Tran / unsplash.com
Bilancujú takto ľudia skôr v istých zlomových životných situáciách, alebo sa to môže diať aj takto ku koncu roka prípadne začiatkom roka, keď si ľudia zvyknú dávať rôzne predsavzatia?
Skôr to závisí od tých osobných životných cyklov, od rôznych situácií, ktoré sa nám v živote udejú. V každom prípade je ale dobré bilancovať. Je potrebné vedieť sa občas zastaviť a zamyslieť sa, kde som a kam smerujem, čo ma napĺňa. V tejto rýchlej dobe na to často zabúdame.
Napokon áno, aj ku koncu roka by nám prospelo trochu spomaliť, lebo aj tie Vianoce by mali byť o tom, že sa trochu stíšime. Ak sa nikdy nezastavíme, nezistíme, čo potrebujeme a nevieme svoj život nasmerovať tam, kam by sme chceli. Napokon sa aj hovorí, že zmena príde, keď sa zastavíš, ako napísal psychológ Frans Meulmeester.
Mentálne zdravie nie je tabu
Aké sú podľa vašich skúseností rozdiely v prístupe k mentálnemu zdraviu a s tým súvisiacimi otázkami medzi jednotlivými generáciami?
My napríklad vidíme, že k nám chodievajú skôr tí mladší, ako tí starší. Mladí ľudia sú v tomto jednoznačne otvorenejší.
Prečo? Tí starší si ťažšie priznávajú, že majú nejaký problém? Alebo to berú ako vlastné zlyhanie a nevedia si vypýtať pomoc?
Presne tak. Prípadne to vnímajú tak, že keď už musia ísť k psychológovi, musí to byť niečo vážne, asi nejaká porucha. Ono to tak však vôbec nie je. To sa vzťahuje na generáciu baby boomers, aj na tradicionalistov – to je generácia ešte pred baby boomers.
Je pre nich ťažšie si priznať, že potrebujú pomoc. Ale tak je to skôr u nás, nie v zahraničí. Napríklad v Amerike je chodenie k psychológovi úplne bežné. Dlho som tam žila a viem, že sa tam nad tým nikto nepozastavuje.
Mladší ľudia sú teda oveľa otvorenejší a istým zmyslom sami k sebe aj úprimnejší. Majú aj väčšie nároky na pracovné prostredie?
Určite áno, čím mladšia generácia, tým väčšie nároky na zamestnávateľa. Záleží im na tom, aby mali prostredie, v ktorom sa im dobre pracuje, ale aj aby mali čas na svoj osobný život, skôr vyžadujú rôzne benefity, ale potrebujú aj výzvy.
Keď sa im vo firme nepáči, vedia sa oveľa rýchlejšie rozhodnúť pre odchod, neboja sa zmeny, ale to určite súvisí aj s ich vekom, chcú viac vecí vyskúšať.
Dobrý manažér prepája generácie v tíme
Ako môžu firmy prispieť k tomu, aby mali ľudia v pracovnom prostredí lepšie vzťahy, aby sa im lepšie pracovalo?
Veľmi dôležité je byť schopný prepájať rôzne generácie vo firmách. Starší kolegovia už majú určité skúsenosti, zažili úspechy a preskákali si aj ťažšie obdobia a nie sú takí reaktívni. Je fajn, keď svoje skúsenosti vedia odovzdať mladým.
Mladí zase prinášajú energiu, majú väčšiu chuť modernizovať. Ak je ich manažér rozumný, snaží sa tieto vlastnosti využiť aj pre dobro firmy, prepájať ľudí cez rôzne aktivity a projekty a podporovať ich spoluprácu. Výskumy dokazujú, že tímy podporujúce diverzitu sú kreatívnejšie a lepšie riešia problémy.
Čo by ste poradili ľuďom, ako sa mať lepšie v živote aj v práci? Dá sa to nejako zhrnúť?
Základom je poznať seba, poznať svoje potreby, hodnoty aj vlastné hranice, vedieť si ich udržať, vedieť sa za seba postaviť. Často totiž iba ideme a nesledujeme, čo cítime a čo nám naše telo hovorí.
Zároveň je potrebné neustále pracovať na tom, aby sme sa dokázali v živote posúvať, dostávať sa aj mierne mimo našu komfortnú zónu a mohli tak rásť. Zvyšovať si svoju odolnosť, či už relaxáciou, športom, kontaktmi s ľuďmi aj mimo práce. Mať vlastnú podpornú sociálnu sieť je veľmi dôležité. Pozor, aj tu však platí, že každý sme iný. Nechcem totiž nijako vystrašiť introvertov, aby nemali pocit, že keď majú len jedného-dvoch kamarátov, je to s nimi zlé. Mnohým to naozaj stačí.
Opäť sme teda pri tom, že je dôležité poznať samého seba…
Určite. A zároveň sa dokázať prijať, byť si vedomý toho, že nemusím byť dokonalý, aby som bol užitočný a hodnotný človek. Pozor na vzory, ktoré nám často prinášajú sociálne médiá, tie sú často úplne nedosiahnuteľné a nereálne.
Je dôležité naučiť sa byť k sebe samým láskavý a milý, aj keď sa nám niečo nepodarí. Sami sebe vieme byť najväčšou oporou. Ak to nedokážeme voči sebe, nevieme byť taký ani voči ostatným.
