Udržiavajúc tradíciu, migrujú rodiny nomádov naprieč rozľahlým pohorím Zagros v Iráne dvakrát do roka. Putujú vyšliapanými trasami, ktorými prešlo nespočetné množstvo párov ľudských nôh a ešte väčší počet zvierat po stovky rokov pred nimi.
Nie je to tak dávno, čo nomádi tvorili podstatnú časť iránskej spoločnosti. Jedno storočie dozadu predstavovali s približne dvanástimi miliónmi obyvateľov asi štvrtinu populácie Iránu. V súčasnosti má 91-miliónový Irán len milión nomádov. Najpočetnejšou skupinou z nich sú Bachtijári.
Bachtijárski nomádi prejdú počas migrácie tristo až päťsto kilometrov. To je vzdialenosť, ktorá oddeľuje letné tábory na pláňach pohoria Zagros od zimných v provincii Chuzestán. Na jar sú cieľom zelené pláne, na jeseň sa vydajú späť do Chuzestánu, kde prečkajú zimu. „Kuč“ (kooch), ako sa migrácia v perzštine nazýva, začína na prelome apríla a mája a končí približne v polovici októbra.
„Jarná kuč je iná ako tá na jeseň. Odlišné tempo, iné scenérie a tak celkovo,“ hovorí Sara Shokouhinia, ktorá spolu s Mohammadom Malekshahim stojí za sociálnym podnikom v IRANomad Tours. „Keby si sa ma pred siedmimi rokmi spýtala niečo o nomádoch, napadli by mi iba povrchné informácie, ktoré som si pamätala z kníh. Keď som sa však s nimi ocitla na svojej prvej migrácii, vedela som, že moje miesto je tu,“ pokračuje Sara. „Ľudia majú strach cestovať do Iránu, ale keby si chcela, môžeš prísť aj teraz a nič sa ti nestane,“ ubezpečuje ma.
Prírode blízky turizmus
Hlavnou motiváciou iránskej cestovnej spoločnosti IRANomad Tours je formou ekoturizmu či prírode blízkeho turizmu podporiť nomádov a súčasne vytvoriť v horách Zagrosu jedinečnú skúsenosť pre cestovateľov, ktorí sa neboja prekračovať hranice vlastného komfortu.
V minulosti reprezentovali nomádi silnú sociálnu skupinu, avšak v priebehu dvadsiateho storočia začali čeliť tlaku vládneho aparátu. „Nomádi nikdy neboli v priazni vlády. Ešte sto rokov dozadu ich považovali za hrozbu, pretože boli odvážni a nikto nad nimi nemohol vládnuť. Hlavnou hodnotou pre nomádov je totiž sloboda,“ vysvetľuje Sara. V dôsledku politických zmien a narušenia postavenia Bachtijárov sa ich počet znižuje. „Hoci sa môže zdať, že je to náročnosťou tohto spôsobu života a nízkym príjmom, hlavným dôvodom je však nedostatočná sebadôvera medzi nimi. Cítia sa byť zaostalými, nepatriacimi do moderného sveta. Až potom prichádza finančný aspekt,“ vysvetľuje Mohammad.
V snahe zachovať a podporiť túto jedinečnú kultúru sa spojil s antropológmi skúmajúcimi život nomádov a spoločne vytvorili model komunitného ekoturizmu. Ako opisuje, predpokladom zachovania tejto jedinečnej kultúry je to, že nomádi si budú opäť uvedomovať svoju dôležitosť a vlastnú jedinečnosť a zároveň budú nomádstvo a chov predstavovať ich hlavný príjem.
Večer. Afsaneh sa zhovára so svojou mamou Džahan zatiaľčo ona pečie tenký chlieb na kovovej platni.
„Ak by sa turizmus stal ich primárnym príjmom, prestali by migrovať. Nomádi, s ktorými spolupracujeme, sú vždy prekvapení, keď sa k nim pripoja turisti z rôznych kútov sveta. Hovoria, že oni budú migrovať, či sa k nim niekto pripojí alebo nie, no v momente, keď sa k nim pridá niekto zvonku, kuč je zrazu iná. Nomádi sú hrdí, že ich spôsob života niekoho zaujíma,“ uzatvára Sara.
Vo výške nad štyritisíc metrov
Nomádi migrujú pohorím Zagros, ktoré je dlhé asi 1 600 kilometrov. Tiahne sa zo severozápadu Iránu a severného Iraku (Iracký Kurdistan) až k severnému pobrežiu Perzského zálivu. Predstavuje prirodzenú hranicu medzi oboma krajinami. „Zagros má mnohé podoby – zelené pasienky, staré háje stromov divokých hrušiek či granátových jabĺk, na jar rieky plné vody z roztápajúceho sa snehu, ale aj spaľujúce úseky skalnatých pohorí, kde sa nomádi štverajú so svojimi rodinami a stádami oviec a kôz,“ opisuje Mohammad.
Teritórium bachtijárskych nomádov sa rozprestiera na asi 75-tisíc kilometroch štvorcových a migrácia jednej rodiny môže trvať približne dva až šesť týždňov, pričom mnohé z úsekov, ktorými prechádzajú, sú v nadmorskej výške viac ako štyritisíc metrov nad morom.
Dostať sa autom k nomádom môže naprieč Zagrosom trvať aj niekoľko dní a cestovatelia by mali byť flexibilní, pokiaľ ide o načasovanie stretnutí s putujúcimi nomádmi.
„Flexibilita a rešpektovanie faktu, že život v horách plynie inak, je nevyhnutnosťou,“ uvádza itinerár cesty, na ktorej som sa ocitla aj ja. Aktivity netradičnej iránskej cestovnej kancelárie som sledovala na jednej zo sociálnych sietí dávno predtým, ako ma Sara pozvala, aby som sa pridala na jednu z migrácií ako dokumentárna fotografka.
V rozpálenom meste Aligudarz zastavujeme naše Mitsubishi, aby sa Mohammad pozdravil s Muštabom, ktorý práve migruje naprieč Zagrosom so svoju rodinu a stádom. Spoločnou úlohou Mohammada a Muštabu je priviesť našu trojčlennú skupinku na miesto, kde sa pripojíme k jeho rodine na pár dní jesennej migrácie. „Kým v priebehu jarnej cesty sa nomádi so stádom veľmi neponáhľajú, jeseň ich ženie rýchlym tempom späť do provincie Chuzestán. Rodinu nesmieme spomaľovať,“ vysvetľuje Mohammad, prečo je vhodné zohľadniť aj fyzickú pripravenosť cestovateľov.
Cestou si všímame, že niektorí Bachtijárci už prestali migrovať. Tí, ktorí neodišli do väčších miest, zostali „roztrúsení“ v malých horských dedinách. „Všade tam, kde môžeš nájsť vodu, nájdeš aj dedinu,“ hovorí Mohammad v obci Choje, ktorá je jednou z nich – zelená oáza, ktorú si jej obyvatelia kultivovali uprostred masívnych skalnatých hôr.
Bazoft je posledné mestečko, kde Mohammad zastaví svoje auto, aby nakúpil zásoby na niekoľko dní. Popri ceste a okolo malého námestia postávajú muži. Oblečené majú dlhé široké nohavice a tí starší majú na košeli prehodenú tkanú čierno-bielu pásikavú vlnenú vestu, a to aj napriek spaľujúcemu slnku, čím jasne deklarujú svoj bachtijársky pôvod. Za mestom sa s postupnými kilometrami mení asfalt na prašnú štrkovú cestu. Z nej pozorujeme tábory nomádov, ktorí sa ešte nevydali späť do Chuzestánu. Ide najmä o bohatšie rodiny, ktoré neputujú peši, ale na presun používajú menšie nákladne autá.
Across Bakhtiari Land, Iran, 2019
Čaj. Džahan podáva sušené citróny Hosejnovi, ktorý ich zaleje horúcim čiernym čajom.
„Tento spôsob migrácie je síce o niečo jednoduchší, ale pre nomádov predstavuje výdavok navyše. Ak auto nevlastnia, musia si ho prenajať,“ vysvetľuje cestou Mohammad. Okolo každého z táborov je dostupný prameň vody a dostatok zelene. Rodiny trávia toto obdobie v jednoduchom tábore. Základ predstavuje zvyčajne čierny stan, ktorý je ručne utkaný z kozej srsti. Modernejšie sú prekryté priemyselne vyrobenými stanmi.
Už len po vlastných
Po dvoch hodinách cesty zaparkuje Mohammad auto na dvore Husejna a Šahin. Práve sem by mala doraziť rodina Muštabu. Odtiaľto už budeme pokračovať spolu. „Husejn a Šahin majú bachtijárske korene a teraz žijú na tomto odľahlom mieste. Bachtijárom, ktorí prechádzajú okolo ich skromného príbytku, predávajú cibuľu, ryžu či med divožijúcich včiel. Môžu si u nich nabrať vodu a v neposlednom rade ich pohostia čiernym čajom – ako aj nás,“ hovorí Mohammad, ktorý ich dobre pozná. Manželia ponúknu Mohammada a zvyšok našej skupinky aj tradičným tenkým chlebom a medom. Po obede sa pije čierny čaj s cukrom. Ubehnú asi dve hodiny, keď z diaľky začujeme zvuky zvoncov. Vzadu na svahu sa mihajú prvé siluety zvierat a hneď za nimi nomádi.
Rodina Muštabu putuje spolu s ďalšími štyrmi rodinami, s ktorými sú spojení príbuzenstvom. Spolumigrujúce rodiny sa na konci každého dňa utáboria jedna vedľa druhej vo väčšej či menšej vzdialenosti. Súčasťou skupiny sú aj Džahan a Hosejn, ktorí majú deväť detí, no počas migrácie sú s nimi iba štyri – dcéra Afsaneh, syn Morteza a najmladší v rodine Kianuš a Kiumars. Rodiny sa na dvore Šahin a Husejna dlho nezdržia a rezkým tempom pokračujú na miesto, kde prenocujú.
Across Bakhtiari Land, Iran, 2019
Across Bakhtiari Land, Iran, 2019
Prechádzať hornatou krajinou a obdivovať ju spoza okna auta je celkom iné, ako po nej kráčať peši. Ocitnúť sa uprostred nekonečnej a ohromnej masy skál ma núti vnímať svoju malosť. Okrem toho sa snažím nestratiť tempo s nomádmi, pretože toto nie je les za dedinou, kde som vyrastala, ale územie skoro dvakrát také veľké, ako je celé Slovensko.
Kým predtým zostával za autom, v ktorom sme sa viezli, zvírený prach, teraz ho víria kopytá zvierat. Po asi hodine chôdze v rezkom tempe rodina zastavuje. S Mohammadom a zvyškom našej malej skupiny k nim prichádzame, keď už vybaľujú veci, ktoré doteraz niesli na chrbtoch zvieratá. Tu prenocujeme. Rodina vybrala veľkú rovnú plochu, odkiaľ bol výhľad ďalej do údolia lemovaného vrcholmi. Neďaleko bol prameň vody, kde sme si doplnili jej zásoby. Zakrátko ležal na zemi veľký killim – koberec, na ktorom budeme tráviť nasledujúce dni s rodinou vždy, keď sa migrácia na chvíľu zastaví.
V úplnej jednoduchosti, ale o to väčšej autentickosti popíjame čierny čaj, do ktorého nám Hosejn narezal vysušený celý citrón tak, aby jeho aróma prenikla tekutinou. V ten večer sa na koberci uprostred hôr stretol svet rodiny nomádov s naším svetom a aj napriek odlišnosti nás spájalo čosi také prirodzené, ako je chôdza. Bola to práve chôdza, ktorá približne pred 200-tisíc rokmi nedovolila našim predkom uviaznuť v „kolíske ľudstva“, v dnešnej Etiópii, ale bola impulzom objavovania nových horizontov.
Pod holým nebom
Hosejn a Džahan pokračujú v spôsobe života, ktorý poznali od svojich rodičov. Žijú tak dobrovoľne, mnohí ich rovesníci sa tohto spôsobu života vzdali. Najčastejšie odchádzajú do škôl v mestách (tak ako tri z detí Džahan a Hosejna) alebo za prácou. „Bez adekvátneho vzdelania si však nachádzajú prácu iba v slabo platených odvetviach,“ vysvetľuje Sara. Jedným z cieľov Sary a Mohammada je preto podporiť mladých praktizujúcich nomádov, aby s nadobudnutím základných jazykových znalostí v angličtine boli tiež schopní sprevádzať cestovateľov v horách. „Potom by nemuseli opúšťať nomádsky život a hľadať si prácu v mestách,“ uzatvára Sara.
S rodinou spíme pod holým nebom. Nomádi si počas jesennej migrácie nestavajú stan zakaždým, keď sa zastavia. V horách je stále celkom teplo, a keď sa v noci ochladí, majú so sebou množstvo hrubých prikrývok, ktoré ich v noci zahrejú. Prvú noc sme strávili v relatívne nízkej nadmorskej výške a zem, na ktorej sme ležali, nás zohrievala zospodu. Ako horúci piesok niekde pri mori.
Hosejn s rodinou vstávajú skoro ráno, ešte pred východom slnka. Keď vstanem, už horí oheň a okrem jednoduchých raňajok v podobe tenkého chleba a mliečneho nápoja s mätou, poprípade hustého jogurtu, nikdy nezačínam migráciu bez šálky čaju. Nasleduje rýchle nakladanie vecí na chrbty zvierat. Rituál balenia a nakladania opakujú nielen ráno, ale aj na poludnie, keď si rodina urobí prestávku. Zvieratá si potrebujú oddýchnuť, preto z nich zložia všetko, čo na ne ráno naložili, a de facto všetko, čo si so sebou nesú – od prikrývok, koberca, kuchynských nádob cez vrece múky až po súpravu šálok na čaj alebo nádoby na vodu.
Jeden z členov výpravy odchádza so stádom ešte skôr, než je všetko zbalené, aby sa zvieratá stihli dostatočne napásť tam, kde je stále dostatok trávy, pričom zvyčajne volí inú trasu, než ktorou ide rodina. Stretnú sa až večer v spoločnom tábore pri ohni, kde dcéra Afsaneh pomáha mame s miesením cesta na tenký chlieb, ktorý Džahan pečie často pri svetle čelovky, keďže dovtedy dojí kozy a ovce alebo zbiera suché dubové drevo na oheň. Muži zase vstávajú k stádu aj v noci, najmä ak sa ich strážne psy znenazdajky uprostred noci rozbrešú. Neraz si líhame, kým Hosejn zostáva sedieť pri ohni.
S rodinou strávime ešte niekoľko dní v prírodnej krajine, ktorá sa každým dňom transformuje do iných podôb. Raz stúpame strmými skalami na jeden z vrcholov, aby sme následne zostupovali do údolia, pokračovali vyschnutým korytom rieky alebo prekračovali veľké šmykľavé balvany v kaňone, ktorý po stáročia obmýva voda v čase, keď je jej dostatok. Možno vďaka námahe viac precítime vlastnú zraniteľnosť.
Keď sa v posledné spoločné popoludnie lúčim s úpalom a silným opuchom oka, všimnem si, že sa Džahan lesknú oči. Akoby jej prirodzene bolo ľúto, že sa naše cesty rozdelia. Blízkosť medzi ľuďmi je tu nevyhnutnosťou, v tejto krajine jednotlivec sám neprežije.
Autorkou textu je Zuzana Gogová.
