Čo sa stane s rodinným biznisom, keď si syn postaví hlavu a povie rodičom, že nudnejší produkt, než aký vyrábajú, hádam ešte nikdy nevidel? Nedostane pár faciek, ale príležitosť urobiť to po svojom… Presne takto sa začínal príbeh o firme vyrábajúcej okná, ktorý sme na stránkach Forbesu začali rozprávať pred ôsmimi rokmi.
„Mám rád koncepty, ktoré sú iné, odvážne, prekonávajú stereotypy, a to som vždy chcel dostať aj do tých našich okien,“ vysvetľoval vtedy Jakub. „Ja som si totiž už od začiatku myslel, že neexistuje nudnejší produkt než naše okno,“ hovoril – a mohlo by to znieť takmer arogantne, ale nebolo to tak. Naživo vôbec nie.
Pred sebou sme mali chlapca, z ktorého sršalo nadšenie z práce, pre ktorú žije a dýcha, a chcel robiť veci tak, aby nielen boli skvelé, ale aj tak vyzerali. Najskôr teda prišiel s návrhom dizajnových okien – to rodičov nadchlo – a potom aj s požiadavkou, aby rodinný podnik prestal vyrábať drevené eurookná a vrhol sa len na nový sortiment. To už majiteľov firmy nadchlo menej.
Vtedy Jakub narazil, pretože jedna vec je počuť od syna, že robíte nudný produkt – a druhá, keď chce, aby ste jednoducho „odrezali“ väčšinu zo základu, na ktorom bol dovtedy rodinný biznis postavený a na čom zarábal. Jakub mal vtedy sotva dvadsaťtri rokov a debaty, počas ktorých pri rodinnom stole zaznievali vety ako „ty si sa zbláznil“, trvali dlho – ale nakoniec rodičia ustúpili.
Kormidlo rodinného biznisu skutočne otočili a z výroby definitívne odrezali eurookná, ktoré firme tvorili viac než polovicu obratu, a vydali sa na novú cestu – dláždenú čistým dizajnom. Toto je stále ten osem rokov starý príbeh, tam sme Valašské Příkazy opustili.
Ale pretože rodina Janošíkovcov tento rok dopísala novú kapitolu tohto príbehu – a nepatrilo by sa vynechať pointu –, nechajte sa na chvíľu uniesť na koniec sveta, ako jeho obyvatelia Valašsko radi prezývajú. Nadějné vyhlídky (tak sa ten článok kedysi volal), diel druhý. Súčasnosť.
Je jeseň, ale príroda akoby to ešte odmietala prijať. A tak aj na konci septembra slnko páli do chrbta a na okolitých lúkach sa ozýva cvrkot kobyliek. Vo vzduchu sú posledné záchvevy leta, vietor sa v nekonečnom maratóne preháňa po steblách trávy a šumí vysoko vo vetvách stále ešte zelených stromov.
Príroda naokolo hrá hlasný koncert, ktorý preruší až tiché pípnutie, keď Jakub Janošík priloží ukazovák na spodnú stranu kľučky dverí. Senzor prečíta odtlačok prsta, cvaknutie, tri kroky zvonku dnu – a vstúpite do úplne nového dejstva. Scéna sa zmenila, a kým vám jej režisér dodá kontext, ste na chvíľu odkázaní len na svoje zmysly.
Čuch – vôňa dreva a živice borovíc sa mieša so slabou arómou usychajúcej farby. Sluch – ticho. A potom zvuk krokov svedčí o sile akustiky. A nakoniec zrak – svetlo. Toľko svetla! Pohráva sa s tieňmi na vysokých stenách aj na bielom schodisku, ktoré takmer teatrálne ovláda veľkorysý priestor.
Stojíte v starej výrobnej hale, a predsa … stojíte v chráme. Katedrále zasvätenej… Čomu vlastne? Neviete, ale len pre tú silu emócií, ktoré to vo vás vzbudilo, by ste možno utrúsili aj modlitbu.
Jiří Zerzoň pre Forbes Česko
„Toto miesto nám tu zostalo. Nebol tu strop a bolo by príliš drahé ho sem dodávať,“ vysvetľuje Jakub Janošík, keď nás sprevádza novým sídlom firmy, postaveným na torze starej výrobnej haly v areáli poľnohospodárskeho družstva.
Jeho hlas sa pritom rozlieha a vibruje až hore, kde sa vysoko nad ním klenie čierna plechová strecha. „Nevedeli sme, čo s tým obrovským priestorom podniknúť, okrem toho, že sem potrebujeme schody, aby sme sa dostali na poschodie. Toto,“ ukazuje na impozantné krivky dreveného schodiska, „vzniklo vlastne náhodou.“
Za Jakubom vtedy do Valašských Příkazov prišiel dizajnér Maxim Velčovský s tým, že urobí sochu do záhrady. „Ale potom sme si povedali, že bude lepšie nechať tam len stromy. A zhodou okolností sme sa pustili do debaty, ako urobiť tie schody…“ spomína Jakub.
„Maxim to naskicoval, potom sme sa rok stretávali nad nápadmi, preberali to zo všetkých strán, až sme napokon skončili pri tej prvej skici,“ smeje sa. Tá veta o schodisku, ktoré vzniklo náhodou, by pritom mohla platiť aj o celom tomto projekte.
Z ošarpanej budovy skvost
Ešte pred ôsmimi rokmi, keď sme tu boli prvýkrát, na rovnakom mieste a rovnakom pôdoryse tisíc štvorcových metrov stála ošarpaná hala bývalého JZD, niekdajší kravín a sklad obilia. Janošíkovci v nej mali sídlo firmy aj výrobu okien a všetko klapalo, hoci areál aj tri dekády po revolúcii niesol stopy hospodárenia minulého režimu.
„Už vtedy sme s rodičmi začali uvažovať o tom, že to tu zrekonštruujeme. Len sme nepočítali, že to dopadne takto. Mali sme starý barak a chceli sme ho trochu zveľadiť. Ale nejako sa to vymklo kontrole,“ zhodnotí lakonicky.
„Dalo sa to urobiť normálne, ale…“ rozťahuje ruky a nevinne sa usmeje. Medzi slovami tej poslednej vety je povedané veľa – nie je veľa firiem ani v okolí, ani v celom Česku, ktoré by sa vybrali takouto cestou. Janošík okna-dvere, ako sa spoločnosť oficiálne volá, nie je žiadny miliardový podnik – tržby síce pravidelne presahujú 100 miliónov korún, ale nie výrazne. Zisk EBITDA tvorí niekoľko jednotiek percent tržieb.
Firma nemá sídlo v Karlíne, kam by sa na ňu každý prišiel pozrieť, ale vo Valašských Příkazoch, 350 kilometrov od Prahy. To je päť kilometrov od slovenských hraníc, „na konci sveta“, ako jej majitelia poznamenajú niekoľkokrát počas jedného popoludnia.
A napriek tomu sa tu – medzi nekonečnými lúkami, lesmi a kopcami Bielych Karpát – rozhodli postaviť showroom a dizajnové sídlo za niekoľko desiatok miliónov korún, aké by ste hľadali skôr na švajčiarskom či južnotirolskom vidieku. Pretože aj malá firma môže robiť veľké veci.
Tento rok v polovici septembra sa neďaleko konala konferencia Bienále urbanizmu, a tak sa na čerstvo dokončené sídlo prišli pozrieť architekti a urbanisti. „A pýtali sa, či to nie je už prehnané. Či to nie je zbytočné. A tak som si tú otázku začal klásť tiež. Ale keď sa obklopíte ľuďmi ako Maxim Velčovský alebo Lukáš Musil, tak máte tendenciu robiť veci na hranici výtvarnosti, umenia, monumentálne tam, kde by nemuseli byť…
Len nech to vzbudí emócie, nech to tvorí nejakú kultúru – a s touto podvedomou myšlienkou vznikal aj tento dom,“ vysvetľuje Jakub Janošík. Teda … on nehovorí dom, on valašsky láskavo hovorí „barak“. „Mohlo to byť obyčajnejšie. Určite by to bolo lacnejšie. Dalo sa to spraviť normálnejšie. Ale celá táto stavba vznikala tak organicky … až vzniklo toto,“ rozhodí rukami už druhýkrát v ten deň.
Jiří Zerzoň pre Forbes Česko
Akoby chcel naznačiť, že to ani nebolo z jeho vôle, že to genius loci sám nadiktoval, čo tu Janošíkovci nakoniec postavia. A začne spomínať, ako pred niekoľkými rokmi, v procese plánovania prestavby, vyliezol na strechu starej haly a úplne stuhol.
„Firma tu stála 30 rokov, ale nikdy sme si neuvedomili, aký tu máme výhľad. Všetky okná kancelárií viedli na druhú stranu, a tak trvalo tri desaťročia, než si niekto všimol, aký poklad tu máme,“ hovorí už na terase hotového sídla presne s tým výhľadom, ktorý výrazne ovplyvnil dovtedy plánovanú „len ľahkú“ rekonštrukciu. Výsledok?
Úplne prekopané plány, takže pôvodne najatý architekt odovzdal celý projekt Jakubovi a ten ho definitívne prijal za svoj. „Všetko mi skončilo na stole, keď som po tom výlete na strechu začal prepracovávať architektoniku stien. Rozhodli sme sa urobiť takú betónovú ‚náruč‘, ktorá barak otvorí von a krajinu pustí dnu. K starému domu sme dodali steny z liateho betónu a lúku pritiahli až k prahu, o päť metrov sme v tom mieste zdvihli terén, aby človek z terasy vyšiel rovno sem na lúku,“ vysvetľuje Jakub.
A zatiaľ čo bezmyšlienkovito odtrhne niekoľko stebiel trávy a mrví ich medzi prstami (gesto, ktoré počas dňa zopakuje ešte veľakrát), ukazuje to zásadné, čo udalo motív rekonštrukcie – na horizonte sa vlní hrebeň Bielych Karpát. „Toto miesto má byť zhmotnením našej filozofie, ktorá púšťa oknami krajinu dnu a necháva ju tam pôsobiť vo svojej sile.“
Od niekoho iného by to mohlo znieť ako lacná poetická fráza, ale keď Jakub hovorí o architektúre, svoje slová o neživých tvaroch skladá do živých obrazov, hoci nie je ani neobyčajne výrečný, ani expresívny.
Naopak, obyčajne ľudsky úprimne, sympaticky zamyslene rozpráva o svojich motiváciách, víziách a zámeroch. Čo chcel ktorým prvkom dosiahnuť, aký dojem vyvolať. A každou ďalšou vetou vás púšťa hlbšie do svojho premýšľania o jednom prestavanom dome a jeho tvare, estetike a funkcii.
„Architektúra civilizácie dokáže niekedy tú prírodu riadne drancovať. A to sme nechceli. My ľudia si z prírody veľa berieme a ja som chcel postaviť niečo, čo sa bude snažiť skôr s krajinou zblížiť. Aby sme jej pokoj toľko nerušili a jej silu a prejavy zbytočne netlmili, chápeš?“
„On bol vždy taká umelecká duša,“ hovorí jeho mama Jana a pritom sa smeje. „Taký je odmalička, stále si niečo kreslil do zošitkov.“ Podľa Jakuba ho to naučili chlapi vo výrobe a zostalo mu to. Vo svojej kancelárii má tých zošitkov desiatky, niektoré na stole, iné na polici nad dverami, každý má inú farbu, dizajn či veľkosť.
„To je projektová dokumentácia k baraku,“ povie Jakub s pohľadom na ne. „A tam sú plány na ďalšie roky,“ ukáže na inú kôpku. Z ciest si vozí zošity ako suveníry, pri sebe má vždy aspoň jeden, pretože každú chvíľu treba niečo zapísať, niečo nakresliť.
„Jakub je určovateľ smeru. On je tvrdohlavec, ktorý ide dopredu a my za ním dobiehame … než to všetko o mesiace neskôr pochopíme,“ opisuje úlohu svojho syna Jiří Janošík, ktorý firmu založil a stále vedie. „Ale taká dôvera, to nie je jednoduchý proces. Najprv búrate, až potom začnete stavať, musíte veriť, že to dopadne dobre a oplatí sa to…“ hovorí otec Jiří.
„Tou rekonštrukciou žila celá rodina minimálne posledné dva-tri roky,“ dodáva jeho žena Jana, ktorá všetko skôr s tichým úsmevom pozoruje, než by sa zapájala do debaty – to je častý modus operandi, pretože vie, že na jej slová aj tak príde rad; v rodinnom podniku má na starosti financie.
Spomienky na roky rodinných debát o novom sídle rozosmejú ich dcéru Terezu, ktorá vo firme pracuje päť rokov a robí „všetko možné, hlavne plány a čísla“.
„Nezabudni, že sme museli jeden večer pri víne dokonca podpísať rodinnú zmluvu!“ pripomenie Tereza otcovi. „Ja som musel hlavne podpísať, že do toho Jakubovi nebudem kecať.“
„On vedel, čo robí… Pretože ťa pozná,“ povie uštipačne Tereza. A otec priznáva, že tú zmluvu naňho Jakub musel dvakrát či trikrát vytiahnuť.
Mladý Jakub je ako neriadená strela, povedal nám o ňom pred ôsmimi rokmi architekt Zdeněk Fránek. „Jakub má názor, niečo vymyslí a potom to posunie ďalej.“
Maxim Velčovský o ňom zase rád hovorí, že je veľký tvrdohlavec. A má pravdu. Keď si niečo zaumieni, ide za tým. „Ako strelu ho vnímame všetci, len by som nepovedal neriadenú,“ zamýšľa sa Jiří Janošík.
„Pred desiatimi rokmi sme mu uverili, že máme prestať robiť eurookná. O pár rokov neskôr sme sa dali presvedčiť aj na to, že prestaneme vyrábať historické okenicové okná, hoci sme v tom boli najväčší v republike. Naša konkurencia si vtedy myslela, či sme sa nezbláznili, keď sa orientujeme čisto na dizajn a nové koncepty… A teraz nás kopírujú. Takže Jakub sa z takej strely stal lídrom, niekým, kto udáva smer.“
„Ja by som to tak nepovedal…“ protestuje skromne Jakub, ale otec ho preruší: „Pre mňa je najdôležitejšie, že naši ľudia to prijali za svoje. Najprv tým zmenám veľmi neverili, ale dnes Jakuba rešpektujú, presvedčili ich výsledky.“
Keď sa Jakuba spýtate, aká je teraz jeho rola vo firme, vytiahne z pamäti medailónik, ktorý mal vo Forbese v roku 2019, keď sme ho zaradili do výberu 30 pod 30. „Bolo tam napísané: riaditeľ pre lepšie okná a architektúru. A to sa mi stále páči,“ smeje sa. „Aj keď čoraz viac inklinujem k architektúre a výtvarnému umeniu.“
To bolo zásadné aj pri práci na interiéroch nového sídla – od začiatku vedel, že by chcel, aby celým domom návštevníka sprevádzali obrazy Lukáša Musila, českého výtvarníka známeho ako Musa. „Jeho obrazy sú výjavy z okna – krajina, lúky, húštiny. Na mieru domu technikou, rozmermi aj náladou. Celé mesiace sme sa s Lukášom zhovárali len o nálade, akú majú vyžarovať, aby sa ľudia mohli naladiť na ten celok.“
Plátna od Lukáša Musila a schodisko od Maxima Velčovského dopĺňa v dome ešte sklo z ateliéru Dechem. Tí vytvorili výplne dverí do kancelárií, vázy a svetlá – napríklad tie v miestnosti, kam vojdete a nie je v nej nič, len dve kreslá a lampa. A predsa je v nej všetko, pretože celú jednu stenu zaberá okno a máte pocit, že ste vošli do galérie. Do sály, ktorú kurátor venoval len tomu výhľadu ako najcennejšiemu umeleckému dielu.
„Skúste ho otvoriť, má skoro tonu,“ navrhne Jakub a začne vysvetľovať, že posuvná časť okna je v ráme nadnášaná magnetmi. „Vyše 700 kíl, a predsa to okno otvoríte jednou rukou. Dvoma prstami.“ A skutočne, stačí len ľahko zabrať a celá tá masa sa otvorí.
„Architekti od nás stále chcú väčšie a väčšie okná, takže bolo treba tú hmotnosť nejako kompenzovať. A toto je novinka na tento rok,“ ukazuje. Koľko stojí takéto okno od Janošíka? „Korten, to je nejakých 20- až 25-tisíc za štvorcový meter, tu máme deväť krát tri metre… Ach, matematika. Poďme radšej hovoriť o architektúre.“
Jiří Zerzoň pre Forbes Česko
Spočítame to teda za Jakuba: okno, na ktoré sa pozeráme, patrí k najdrahším a stálo by približne 600-tisíc – aj s magnetickou technológiou sa človek stále bezpečne zmestí do milióna. „Toto okno je zvonka opláštené kortenom, to vo vedľajšej miestnosti mosadzou. Do interiéru majú obe príjemné prírodné drevo, to je pre nás hlavný materiál.“
Mosadz síce vyjde dvakrát drahšie, ale podľa Jakuba už sú vily a architekti, ktorí ju požadujú. „Napríklad s neomietnutým betónom tieto materiály dobre fungujú. Tá štruktúra je živšia, mosadz proste ‚prdí‘.“
Prdí? Prosím?
„Ako to pretlmočiť… Že to má šťavu, že to hrá. Že tá štruktúra ožije, keď na ňu zasvieti slnko…“
Koľko okien má vlastne sídlo firmy, ktoré slúži zároveň ako showroom? „Päťdesiat. A v každej kancelárii je iné. Berieme sem architektov aj zákazníkov, každá kancelária má iné okno, takže vidia rôzne typy a možnosti.“
Celá táto stavba vyšla Janošíkovcov na niečo medzi 40 a 50 miliónmi korún. „Ale s tým, že sme si to celé navrhli, veľa z toho sme sami postavili, vyrobili nábytok. Keby sme si na to najali stavebnú firmu, bola by tá suma úplne iná.“ Vyplatí sa to?
„My nie sme takí manažéri, že by sme vedeli zariadiť, aby firma rástla do nebies číslami. Tak rastieme aspoň takto kultúrne,“ povie Jakub, kým sa na terase domu zíde celá rodina na fotenie. „Investovali sme posledné roky veľa peňazí aj úsilia do vývoja, nových dizajnov. A teraz to potrebujeme architektom a zákazníkom ukázať, aby pochopili, o čo nám ide,“ vysvetľuje jeho otec Jiří.
Firma posledné roky expanduje aj do Európy, o to dôležitejšie je mať dôstojné sídlo. „Kedysi klienti prileteli do Viedne, prišli k nám – a tu bolo vystavené jedno okno. Teraz, keď priletí človek z Londýna rokovať o zákazke alebo sa pozrieť na okná, je to hneď niečo iné. Zákazníci u nás míňajú za okná veľa peňazí. A tu vidia, že keď im sľubujeme, že ide o výnimočnú vec, tak nekecáme.“
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Kristýna Tmejová.
