Spolkové krajiny z bývalej Nemeckej demokratickej republiky doteraz ekonomicky zaostávajú za západnou časťou krajiny.
V júni 1947 oznámili Spojené štáty americké snahu pomôcť Európe zdevastovanej vojnou. Išlo o takzvaný Marshallov plán. Československá vláda ho vnímala pozitívne. Ešte 7. júla ho zapracovala do hospodárskych a rozvojových plánov.
O dva dni na to – 9. júla – si však Josif Stalin predvolal československých politických lídrov a oznámil im, že pomoc nechcú. O 24 hodín neskôr vláda po tvrdom kremeľskom ultimáte oficiálne zrušila svoju účasť na Parížskej konferencii, ktorá mala nastaviť podmienky ekonomického programu.
Krajiny západnej Európy, ktoré sa do schémy zapojili, získali približne 13 miliárd vtedajších dolárov. Po zohľadnení časovej hodnoty peňazí by to dnes predstavovalo desaťnásobne viac.
Československo však namiesto potrebných dolárov získalo socializmus, znárodňovanie, centralizovanú ekonomiku a väzenské cely pre tých, ktorí sa odmietli pridať k jednotným roľníckym družstvám.
Suma, o ktorú z Československo prišlo odmietnutím Marshallovho plánu, je pritom obrovská.
Rakúsko si polepšilo po vojne o 680 miliónov dolárov a Holandsko o miliardu. Sumu v tomto rozpätí by zrejme vyčlenili aj pre Československo. Pre porovnanie, z eurofondov môže Slovensko získať v rokoch 2021 až 2027 takmer 13 miliárd eur.
Po zohľadnení časovej hodnoty predstavovala potenciálna hodnota Marshallovho plánu približne polovicu súčasných eurofondov. Predovšetkým Slovensko, ktoré bolo zaostalejšou časťou federácie, by peniaze určite dokázalo vďačne využiť.
Argument Nemeckom
Je pravda, že aj komunisti stavali fabriky, ale centrálne plánovaná ekonomika riadená najmä pocitmi súdruhov znamenala pre hospodárstvo namiesto paliva brzdu. Výrobcovia často nestíhali pokrývať domáci dopyt, výsledkom boli známe dlhé rady prakticky na všetko a „podpultový tovar“.
Bežné produkty boli často poruchové. Na inovácie a lepšie stroje zo zahraničia potrebovali podniky valuty, ktoré chýbali celej krajine.
Pred druhou svetovou vojnou pritom patrilo Československo medzi 20 najvyspelejších krajín sveta. V roku 1989 po konci komunistickej totality to už rozhodne neplatilo. Aj súčasný pohľad na Nemecko jasne potvrdzuje problém socialistického sveta. Ekonomická sila je stále slabšia v spolkových republikách, ktoré boli súčasť Nemeckej demokratickej republiky, teda východnej časti krajiny.
Namiesto pomoci invázia
Hoci bol Marshallov plán ekonomický program, mal aj svoju politickú líniu. Panovala tu aj Trumanova doktrína, ktorú možno zjednodušene vysvetliť ako podporu demokratickým režimom proti autoritárskym hrozbám.
Stalinova odpoveď bolo rázne nie aj samotnému Marshallovmu plánu. Potreboval si udržať vplyv vo východnom bloku. Ten v Československu ešte vzrástol v roku 1948 po februárovom komunistickom puči.
Zaujímavý príklad je Juhoslávia pod vedením o niečo samostatnejšieho lídra Josifa Broza Tita. Federácia juhoslovanských republík napokon tiež účasť na Marshallovom pláne pod nátlakom odmietla. Po spore Tita so Stalinom však došlo k miernemu uvoľneniu podmienok.
Krajina si zvolila ekonomicky prijateľnejší model, v ktorom sa podniky neboli riadené centrálne, ale zamestnancami. Aj preto sa pre Juhosláviu zaužíval názov trhový socializmus.
Hoci Moskva mohla mať teoretickú snahu pomáhať svojim satelitom, nemala na to ekonomickú silu. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci nemala ekonomický výtlak, bola to skôr trucovitá odpoveď na povojnové oživenie na Západe.
Násilne vyvolaný hladomor na Ukrajine v 30. rokoch ukazuje, že politické záujmy prevažovali nad ekonomickými. Invázia do Maďarska v roku 1956 a do Československa v roku 1968 navyše potvrdzuje, že Moskva namiesto vyššej životnej úrovne posielala do satelitov vojakov.
Odporcovia Európskej únie aj dnes veria, že spoluprácu v rámci EÚ dokáže nahradiť napríklad BRICS. Hoci ide o relatívne veľké a perspektívne trhy, v prepočte HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily by Slovensko patrilo k najbohatším štátom. V takom prípade by sme určite žiadnu ekonomickú pomoc nemohli očakávať.
V investíciách zaostávame
Snaha o vstup do EÚ a prijatie eura mali na Slovensko bezpochyby pozitívny vplyv. Krajina musela realizovať dôležité reformy. Hoci máme vďaka členstvu v elitnom klube relatívne dobrú východiskovú pozíciu, možnosti nevyužívame dostatočne.
Dôležitý je v tomto prípade nedávny blog Michala Horvátha a Mariána Labaja z NBS, v ktorom upozornili na dlhodobo nízke verejné investície. Celá stať sa dá zhrnúť slovami, že peniaze namiesto investovania prejedáme.
„Hovoríme tu o investičnom dlhu, ktorý sa kopí a dobieha nás v každodennom živote,“ píšu autori a porovnávajú, že verejné investície sa u nás približne rovnajú každoročnej potrebe obnovy. No to je málo aj na pomery strednej a východnej Európy
„Väčšina krajín z regiónu investuje viac, ako je potreba obnovy, a preto sa rýchlejšie modernizujú a zvyšujú úroveň verejných služieb,“ dodávajú.
Vratká sa javí aj štruktúra výdavkov. „Verejný sektor si na investície sčasti musí našetriť a naším problémom je, že to nevieme. Verejné úspory vznikajú, ak sú bežné výdavky nižšie ako príjmy. Prebytok v bežnom hospodárení potom vytvára priestor na investície, najmä do obnovy,“ približujú.
Bude horšie
Autori dodávajú, že ak je hodnota úspor dlhodobo nízka alebo záporná, znamená to, že verejné investície vrátane tých do obnovy závisia najmä od externých zdrojov, ako sú pôžičky alebo peniaze z EÚ. Európske financie tak na jednej strane pomáhajú, ale zabúdame pre ne na vlastné domáce úlohy.
„Od vstupu do EÚ sme mali úspory v priemere rovné nule. Problémom je najmä, že šetríme málo v dobrých časoch. Pri takomto nastavení bežného hospodárenia nie sme schopní robiť udržateľnú investičnú politiku,“ znie ďalšie dôležité varovanie.
Zdroj: NBS.
Pointa ekonomického príbehu Slovenska je, že nové nastavenie eurofondov po roku 2028 nám pravdepodobne skomplikuje prísun zdrojov na investovanie. „Príčinou môže byť rozšírenie o nových členov, ktorí sa budú uchádzať o kohézne fondy, zmena v prioritách EÚ alebo podmieňovanie fondov uskutočňovaním reforiem,“ uvádzajú odborníci z NBS.
Zhrnuté a podčiarknuté, namiesto toho, aby sme využili príležitosť, zadarmo sme sa viezli v nádeji, že jazda je nekonečná. Tu vidieť zaujímavý paradox. O peniaze z Marshallovho plánu a teda aj o lepšiu ekonomickú budúcnosť na celé dekády sme prišli pre Stalinovu svojvôľu. Šancu využiť členstvo v elitnom európskom klube na aktuálne posilnenie ekonomickej pozície si už dokážeme likvidovať sami.
