V Martinuse sa stále niečo mení – to otvorene hovoríme nováčikom, keď k nám nastupujú. Niet
sa čomu čudovať, jedna z našich firemných hodnôt znie: „Stále lepší.“
Vychádzame z presvedčenia, že vedomosti a zručnosti, ktoré nám postačovali v minulosti, nemusia v meniacom sa svete už dostatočne slúžiť. Rovnako veríme, že keďže je zmena neustála, je lepšie, keď prebieha v menších krokoch, ktoré sú ľahšie realizovateľné.
Prekonať zotrvačnosť zabehnutého myslenia a pracovných návykov tým bude menej náročné. V teórii to tak môže byť, ale skutočnosť je náročnejšia. Meníte nejaký proces a občas nadobudnete dojem, že pokiaľ ste vysvetlili, prečo je zmena potrebná, zapojili ste do jej realizácie kolegov, ktorých sa týka, a dôsledne ste o nej informovali, bude to pre ľudí dostatočné.
Po čase zistíte, že z nového procesu je „mačkopes“. Alebo si myslíte, že keď aplikujete známe poučky, nový postup nevyvolá odpor k zmene. A predsa to tak nie je a ľudia sa stále vracajú k zastaralým procesom.
Ako ľudia hľadáme cestu menšieho odporu: naučené zvyky šetria energiu, vrátiť sa k nim je lákavé. Skutočné zakotvenie zmeny nastáva až v okamihu, keď sa podarí odstrániť povedomie o pôvodnom postupe.
Veľké, transformačné zmeny sa u nás, naopak, dejú zriedkavo. Musím priznať, že nám zvyknú trvať pomerne dlho. (Ne)vedome sa totiž sústreďujeme predovšetkým na dobré vzťahy a hľadanie konsenzu, ktoré sú pre nás zosobnením ľudského prístupu, na ktorom staviame naše hodnoty.
Napriek tomu sme sa počas rokov naučili, že všetky úspešné zmeny, ktoré sme u nás zaviedli, mali spoločné nasledovné: Najprv sme museli s ľuďmi nájsť spoločný slovník a nové pojmy bolo potrebné u všetkých naplniť rovnakým obsahom.
Potrebovali sme dosiahnuť porozumenie, prečo zmenu vôbec riešime a prečo takto. Rovnako sme ľuďom dokázali jednoducho odpovedať na otázku: „Čo je v tom pre mňa?“ Celú zmenu sme rozdelili na menšie diely a ľuďom sme zakaždým dali možnosť vstúpiť do procesu zmeny spätnou väzbou. Nový spôsob sme „nanečisto“ otestovali, čím sme znížili tlak a kritickosť zavádzania zmien.
Naše systémy sme upravili až po otestovaní, čo znížilo potrebu dodatočne prerábať už hotové, hoci výzvou pre nás zostáva udržiavať v nových postupoch prehľad a uistiť sa, že po čase neskĺzneme k starému fungovaniu.
S postupom času sme sa však naučili nevynechávať ďalšie kolo spätnej väzby a zmerať si mieru prijatia. Náš tajný tip: kľúčovou ingredienciou je dať novinke názov v „martinusáckej reči“.
Vďaka tomu máme „múdre odmeňovanie“ (holistický systém k nastavovaniu miezd), „maby“ (menu v našom odmeňovacom systéme), „apetíty“ (vývojárske kapacitné jednotky, ktoré rozdeľujeme medzi projekty) či „vedmu“ (VEDomosti MArtinusákov). Aby im nováčik porozumel, potrebuje martinusácky slovníček, no dlhoročný „martinusák“ ich už nevie nazvať inak.
