Logistický magnát Kühne je väčšinový vlastník najväčšej svetovej špedičnej spoločnosti Kuehne + Nagel. Vybudoval z nej globálne dopravné impérium, ktoré v súčasnosti pôsobí vo viac ako sto krajinách a ponúka námornú, leteckú a cestnú logistiku.
Okrem toho je Kühne najväčší individuálny akcionár nemeckého námorného dopravcu Hapag-Lloyd (tridsať percent) a nemeckej leteckej spoločnosti Lufthansa (pätnásť percent). Je tiež lokálny patriot a filantrop, ktorý vo svojom rodnom Hamburgu vynaložil stovky miliónov eur na podporu miestneho futbalového klubu, univerzity a opery.
Jeho rodina bola v nemeckom obchode známa už od konca 19. storočia. Predstaviteľa podnikateľskej dynastie Kühneovcov sa však radšej nepýtajte na to, na čom jeho rodina rozprávkovo zbohatla v rokoch 1942 až 1944.
Osemdesiate výročie konca druhej svetovej vojny, ktoré si svet pripomenul tento mesiac, 87-ročný Klaus-Michael Kühne pravdepodobne neoslavuje. Dlho sa totiž aktívne bránil snahám poodhaliť temnú kapitolu svojej rodinnej histórie.
Dvadsaťsedemtisíc vagónov
Na rozdiel od mnohých iných nemeckých spoločností s nacistickým maslom na hlave spoločnosť Kuehne + Nagel nikdy neotvorila svoje archívy. Tvrdí, že sa všetky jej záznamy z tohto obdobia zničili pri bombardovaní. Z iných zdrojov si však môžeme poskladať pomerne jasný obraz o tom, prečo v rokoch 1942 až 1944 zažívala firma zlaté časy.
V uplynulom desaťročí historici a investigatívni novinári na základe zachovaných účtovných a daňových záznamov dokázali, že logistická firma zohrala kľúčovú úlohu v operácii M-Aktion.
Počas tohto obdobia nacisti v okupovanej západnej Európe vyrabovali približne 70-tisíc domov a bytov Židov, ktorí skončili v koncentračných táboroch. Alebo emigrovali, ak mali šťastie.
Prvý náklad s vybavením z vykradnutých židovských bytov dorazil z Amsterdamu do Brém v decembri 1942. Na palube bolo 220 kresiel, 105 postelí, 363 stolov, 598 stoličiek, 126 skriní, 35 pohoviek, 307 škatúľ skla, 110 zrkadiel, 158 lámp, 32 hodín, gramofón a dva detské kočíky.
Neskôr do Nemecka dorazilo viac ako štyridsať ďalších podobných lodí. Potrebných pre ne bolo takmer 27-tisíc nákladných vagónov.
Nábytok, ktorý nacisti ukradli židovským obyvateľom Prahy. Foto: Wikimedia Commons
Presun tohto obrovského množstva nábytku z Francúzska a Beneluxu do Nemecka riadila spoločnosť Kuehne + Nagel, ktorú vtedy viedol Kuehneho otec Alfred a jeho starší brat Werner.
Podľa historika Franka Bajohra, riaditeľa mníchovského Centra pre štúdium holokaustu, mala spoločnosť Kuehne + Nagel v rámci M-Aktion prakticky monopol. Bajohr sa domnieva, že spoločnosť sa tak „určite dopustila istej formy vykrádania hrobov“.
Jediné vyhlásenie
Informácie o zapojení firmy do drancovania sa objavili okolo roku 2015, keď spoločnosť Kuehne + Nagel oslavovala 125. výročie svojho založenia.
Firma vtedy reagovala vyhlásením na svojej webovej stránke: „Spoločnosť Kuehne + Nagel si je vedomá hanebných udalostí v Tretej ríši a hlboko ľutuje, že niektoré svoje aktivity vykonávala menom nacistického režimu. Je potrebné vziať do úvahy podmienky vtedajšej diktatúry a skutočnosť, že spoločnosť Kuehne + Nagel prežila vojnový chaos s vypätím všetkých síl a zabezpečila svoju existenciu.“
Tlačové vyhlásenie v rozsahu niekoľkých odsekov je prakticky všetko, čo nemecká spoločnosť urobila v snahe vyrovnať sa so svojou nacistickou minulosťou. Odvtedy zaryto mlčí, rovnako ako jej muž číslo jeden Klaus-Michael Kühne. On sa k tejto téme vyjadril len raz, v rozhovore pre švajčiarske noviny SonntagsZeitung v januári 2022.
„Pochopil by som to, keby sa tieto veci spochybňovali desať alebo dvadsať rokov po vojne. Tí, ktorí boli vtedy zodpovední, ešte žili,“ povedal Kühne a dodal, že vracať sa teraz k dávnej histórii mu pripadá „zvláštne“.
Na otázku, prečo spoločnosť neotvorila svoje archívy historikom, odpovedal, že archívy v Brémach a Hamburgu boli po náletoch spojencov zničené.
„Žiadne iné archívy sa nezachovali. Takže informácie o transporte nábytku deportovaných Židov máme len z tlače a od historikov, ktorí preskúmali štátne archívy. My nemôžeme prispieť ničím iným,“ povedal. Podľa jeho slov spoločnosť uznáva svoju vinu a nemá čo skrývať, ale „v určitom momente sa na veci musí zabudnúť“.
Zbavili sa židovského spoločníka
V Nemecku je veľa firiem, ktorým by veľmi pomohlo, keby sa na druhú svetovú vojnu zabudlo. Spoločnosti Kuehne + Nagel by to však pomoholo aj preto, pretože príbeh jej koketovania s nacizmom je možno pestrejší, než sa na prvý pohľad zdá. Aspoň podľa odhalenia Davida de Jonga v časopise Vanity Fair z minulého roka.
De Jong je autorom úspešnej knihy Miliardári v službách nacistov z roku 2022, v ktorej podrobne opisuje prepojenia medzi nemeckým biznisom a nacistickou mašinériou. Príbeh Klausa-Michaela Kühneho je voľné pokračovanie tejto knihy.
De Jong tvrdí, že vyšetrovaním druhého najbohatšieho muža Nemecka strávil rok, počas ktorého prešiel archívy v šiestich svetových metropolách a viedol rozhovory s desiatkami ľudí.
Okrem iného dospel k záveru, že Kühneho otec a strýko v roku 1933, krátko po prevzatí moci v Nemecku Adolfom Hitlerom, lacno vyradili zo spoločnosti svojho židovského spoločníka Adolfa Maassa. A že Klaus-Michael Kühne robí, čo môže, aby zahladil stopy po nacistickej minulosti svojej rodiny.
V roku 2014 si mal Kühne objednať vedecké skúmanie histórie spoločnosti a po prvýkrát v histórii umožnil nezávislým výskumníkom vstup do archívov spoločnosti Kuehne + Nagel.
De Jong s odvolaním sa na svoje zdroje tvrdí, že vznikla 180-stranová štúdia, ale Kühne ju zhodil zo stola po tom, ako jej autori odmietli prepísať kapitolu o účasti jeho otca a strýka. Štúdia nakoniec nebola nikdy publikovaná.
O niekoľko mesiacov neskôr natočila jedna z miestnych nemeckých televíznych staníc dokumentárny film o účasti spoločnosti Kuehne + Nagel na prevoze vyrabovaného židovského majetku. Pred jeho odvysielaním sa spoločnosť obrátila na stanicu so žiadosťou o jeho stiahnutie, aby sa „neotvárali staré rany“.
Neboli jediní
Obrátili sme sa na spoločnosť so žiadosťou o vysvetlenie, ale tá odpovedala len odkazom na spomínanú tlačovú správu z roku 2015. Nereagovala ani na podrobné otázky Davida de Jonga z minulého roka, ktorému hovorca spoločnosti Kuehne + Nagel iba odpovedal, že „pán Kühne mal na konci druhej svetovej vojny sedem rokov, takže s tým nemá nič spoločné“.
Spoločnosť Kuehne + Nagel však zďaleka nie je jediná nemecká spoločnosť, ktorá z nacistickej mašinérie výrazne profitovala a dodnes pôsobí na trhu.
Najväčšia chemická spoločnosť na svete BASF mala počas vojny pod palcom firmu IG Farben, ktorá vyrábala smrtiaci insekticíd Cyklón B, ktorý sa používal v koncentračných táboroch na zabíjanie v plynových komorách. Najväčšia nemecká banka Deutsche Bank zohrala kľúčovú úlohu pri vyvlastňovaní židovského majetku a financovaní výstavby koncentračného tábora Auschwitz.
Z vojnovej výroby profitovali oceliarne Krupp (ktorých nástupcom je Thyssenkrupp, do ktorého nedávno majetkovo vstúpil druhý najbohatší Čech Daniel Křetínský), ako aj Hugo Boss, ktorý šil uniformy pre SS a neskôr pre Wehrmacht.
Inzerát z roku 1933 na uniformy SS od Hugo Boss. Ilustrácia: Wikimedia Commons
Nemecké automobilky BMW, Daimler Benz, Porsche a Auto Union (dnešné Audi) tiež vo veľkej miere využívali otrockú prácu väzňov. Podobne ako Siemens, Dr. Oetker či Bosch.
„Takmer každá spoločnosť, ktorá v tom čase existovala, viac či menej profitovala z otrockej práce. Od roku 1942 bolo pre nemecké podniky veľmi ťažké udržať výrobu bez toho, aby sa tak či onak nezaplietli s režimom,“ vysvetľuje nemecký historik Roman Köster.
Podľa istej zvrátenej symboliky obsahuje zoznam všetkých spoločností zapojených do holokaustu na Wikipédii k 8. máju 2025 presne 88 mien.
Nejde len o nemecké spoločnosti; v zozname je napríklad aj americká tlačová agentúra AP, ktorá ako jediná veľká zahraničná agentúra mohla podávať správy z Nemecka aj po tom, čo nacisti utiahli skrutky. Samozrejme, výmenou za to, že nebude nijakým spôsobom kritizovať vládnuci režim.
Je tu aj americká spoločnosť IBM, ktorej dierne štítky sa stali základom pre efektívne riadenie siete nemeckých koncentračných táborov.
V porovnaní s firmou Kuehne + Nagel je tu však jeden zásadný rozdiel. Väčšina týchto spoločností, ktoré existujú dodnes, sa za svoje činy počas nacistickej éry riadne kajala a najala si nezávislých odborníkov, aby ich pôsobenie v období druhej svetovej vojny dôsledne preverili.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorom je Marek Tomanka.
