Deti od útleho veku pozorujú rodičov a pýtajú sa: Sme bohatí? Sme chudobní? Koľko zarábaš? Prečo to nemôžem mať? Mnohí rodičia však takéto rozhovory o peniazoch odmietajú, no robia chybu.
„Existujú obavy, že ak sa priveľa rozprávame o peniazoch, budú deti chcieť príliš veľa alebo sa na to príliš zamerajú,“ hovorí Ron Lieber, autor knihy The Opposite of Spoiled: Raising Kids Who Are Grounded, Generous, and Smart About Money (v prekl. Opak rozmaznanosti: Vychovajte deti, ktoré sa držia pri zemi, sú veľkorysé a finančne rozumné).
Ako mu povedali mnohí rodičia, najhorší prívlastok, ktorý nikto nechce počuť, je, že sú ich deti rozmaznané. Lieber si preto uvedomil, že ak chceme, aby také neboli, musíme ich učiť o financiách.
Keď spísal vlastnosti detí, ktoré nie sú rozmaznané, zistil totiž, že každá z nich – od štedrosti a zvedavosti až po trpezlivosť a vytrvalosť – sa dá naučiť práve pomocou peňazí.
V dnešnej dobe sú tieto lekcie dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Najmä preto, že deti sú vystavené novým vplyvom – napríklad sociálnym médiám. Podľa Liebera budú dnešné deti čeliť ešte väčšiemu finančnému tlaku v dospelosti a budú si musieť sporiť na dôchodok.
Lieber vo svojej knihe opisuje sedem spôsobov, ktoré vám môžu pomôcť vychovať finančne rozumné a nerozmaznané deti.
1. Použite vreckové ako učebnú pomôcku.
Štúdia Amerického inštitútu CPA z roku 2012 hovorí, že spomedzi rodičov, ktorí deťom dávajú vreckové, až 89 % vyžaduje od detí aspoň hodinu domácich prác, aby ho dostali. (V priemere to bolo 6,2 hod. týždenne.)
Lieber však obhajuje poskytovanie vreckového nezávisle od domácich prác. Odôvodňuje to tým, že deti by mali robiť domáce práce z rovnakého dôvodu, ako my – lebo je to potrebné.
Vreckové považuje za učebnú pomôcku, rovnako ako umelecké potreby či hudobné nástroje. „Tiež im ich nevezmeme, keď deti nerobia domáce práce alebo ich nerobia poriadne. Nemali by sme im brať ani peniaze,“ hovorí a dodáva, že rodičia by mali využiť veci, na ktorých dieťaťu záleží viac než na vreckovom. Môžete napríklad zmeniť heslo na wifi alebo im zakázať futbalový tréning.
Lieber v knihe opisuje inovatívny spôsob, ako vytvoriť hybridné vreckové: „Chlapec nedostáva peniaze za základné domáce práce, ak však vyrieši iné problémy v domácnosti, dostane bonus. To naštartuje jeho podnikateľské myslenie a po tom, ako umyje auto starých rodičov za extra peniaze, začne umývať aj autá iných ľudí.“
2. Zaveďte deťom tri pokladničky: na dávanie, šetrenie a míňanie.
Lieber hovorí, že tieto tri pokladničky sú podobné rozpočtu dospelých. Dospelí väčšinou minú 80 % z toho, čo zarobia, 15 – 20 % ušetria a zvyšok darujú. A každá z pokladničiek je symbolom hodnôt, ktoré sú opakom rozmaznanosti.
„Míňanie je o skromnosti, šetrnosti a obozretnosti – čo deťom umožňuje míňať na veci, ktoré ich robia šťastnými a zároveň sa vyhnú bezduchému míňaniu, ktoré často praktizujeme v dospelosti. Šetrenie je o trpezlivosti, ktorú budú musieť deti v dospelosti vynaložiť na to, aby si peniaze odložili a aby si mohli našetriť na dôchodok. Dávanie je o štedrosti a v konečnom dôsledku aj o vďačnosti,“ hovorí.
Štúdie ukazujú, že trpezlivosť sa spája s dobrými finančnými výsledkami v dospelosti. U dospelých, ktorí sa ako deti vedeli ovládať, je väčšia pravdepodobnosť, že budú šetriť, budú mať založené dôchodkové sporenie a vlastniť nehnuteľnosť.
Ak chcete toto správanie u detí podporiť, môžete deťom platiť úroky v pokladničkách šetrenia a dávania, účtovať vysoké dane za míňanie a žiadne alebo nízke dane za sporenie.
3. Nechajte deti, aby sa samé rozhodli, na čo minú.
Ak chcete, aby vaše deti robili rozumné finančné rohodnutia, potrebujú samostatnosť. „Nevyhnutne urobia chyby alebo minú peniaze na drobnosti, čo neskôr oľutujú, lebo nebudú mať peniaze na veci, ktoré skutočne chcú. Ale nechajte ich urobiť chyby – aj veľké – pretože sa z toho poučia a potom, keď budú mať 24, tak už tie chyby neurobia a nepokazia si kredit,“ hovorí Lieber.
Približne vo veku 13 rokov môžete deti nechať, aby si vyskúšali spraviť rozpočet na školský rok. Poskytnite im jednu sumu vypočítanú na základe cien ich potrieb počas týchto desiatich mesiacov. Môžete dieťaťu napríklad povedať, že bude pravdepodobne potrebovať osem kusov spodnej bielizne a že ste ochotní mu dať sumu zodpovedajúcu cene spodnej bielizne v niektorom z lacnejších obchodov. A keďže máte ako rodina radi turistiku alebo lyžovačku, tak mu dáte 150 eur na kvalitnú bundu. Všetko to spočítajte a dajte mu to naraz.
„Môžu sa rozhodnúť, že si kúpia spodnú bielizeň Victoria’s Secret a bundu v secondhande,“ hovorí Lieber. Najdôležitejšie pravidlo, ktoré je potrebné presadzovať, však je, „aby ste ich nezachraňovali. Ak niečo prešvihnú alebo si kúpia jedny nohavice za 200 eur namiesto troch za 60 eur, ako mali stanovené v rozpočte, a tie sa im zničia alebo zašpinia tak, že sa nedajú vyčistiť, tak musia zarobiť viac peňazí, aby to vyriešili.“
Môžete im tiež pomôcť s rozhodovaním, na čo peniaze minúť. V jednej rodine, o ktorej v knihe píše, napríklad praktizujú, koľko hodín zábavy sa dá získať za dolár. Tento koncept deti učí o návratnosti investícií. Napríklad lacná detská pokladňa sa umiestnila vysoko, mala až 185,5 hodín zábavy za dolár, zatiaľ čo hovoriaca plyšová hračka mala len 0,08 hodiny zábavy za dolár. Osvedčilo sa to potom, keď boli z detí tínedžeri a rodina sa rozhodovala napríklad o tom, čo si zbaliť na dovolenku.
4. Vysvetlite im, ako rozlišovať medzi túžbami a potrebami.
Každá rodina má vlastné hranice. Dôležitejšie ako definícia túžby a potreby je vysvetlenie, prečo ste túto hranicu nastavili.
Lieber navrhuje zapísať si túžby a potreby na papier do dvoch stĺpcov. Napríklad, gumáky sú potrebné, avšak „guma, z ktorej sú vyrobené, nebude lepšia, ak je jej cena štvornásobná“. Takže gumáky za 15 eur treba napísať medzi potreby, ale tie za 100 eur medzi túžby.
Potom urobte napíšte, koľko ste ochotní za potrebu dieťaťa zaplatiť a vpravo sumu, ktorú zaplatiť ochotní nie ste.
„Neexistujú správne odpovede na to, koľko by niečo malo stáť. Je však potrebné vysvetľovať deťom, že neminieme na X viac ako túto sumu, lebo by sme oveľa radšej minuli na Y.“
5. Zapojte ich do rozhodovania, kam ako rodina prispievate.
Keď rozdelíte svoj rozpočet na charitu, opýtajte sa detí na ich názor. Lieber s manželkou položili na jedálenský stôl sto fazulí, ktoré reprezentovali ich dary na celý rok. Potom s dcérou rozdelili fazule pre rôzne charitatívne organizácie na základe vlastných záujmov a priorít.
Opisuje tiež príbeh rodiny, kde jedného dňa ich dcéra pri pohľade na bohatého človeka v Mercedese usúdila, že ak by sa vzdal svojho auta, tak by muž bez domova, ktorý sedel vedľa na chodníku, mal čo jesť.
Rozprávali sa potom s dcérou o charite a spýtali sa jej, čo by mali s touto nespravodlivosťou urobiť, či by sa mali presťahovať do menšieho domu a zvyšok peňazí darovať. Jej odpoveď znela áno. A tak to rodina urobila.
6. Nechajte deti pracovať.
Lieber strávil veľa času s rodinami farmárov, aby videl, aký je život detí, od ktorých sa očakáva, že budú od útleho veku pracovať. „V piatich rokoch vedia strieľať zo zbraní a šoférovať traktory. Takže vo veku 10 rokov sú schopní pripraviť večeru,“ hovorí.
Pre rodičov, ktorí sa obávajú, že čas strávený prácou im ukrajuje z času, ktorý by mohli využiť na získavanie úspechov potrebných napríklad na prijatie na vysokú školu, Lieber hovorí: „Práca na čiastočný úväzok koreluje s vysokými očakávaniami na vysokej škole a s dobrými známkami, pokiaľ nepracujú viac než približne 15 hodín týždenne.“
Môžu robiť rôzne veci: opatrovať deti, odhŕňať sneh, kosiť trávu, pomáhať v rodinnom podniku, dokladať tovar v obchode či obsluhovať v reštaurácii alebo bare.
7. Precvičujte vďačnosť.
Lieber s rodinou to robia vo forme prípitku na začiatku každého jedla – akejkoľvek osobe, veci alebo inštitúcii, ktorá im urobila radosť. Deti to milujú, pretože prípitky sú zvyčajne niečím, čo robia dospelí a milujú cinkanie pohárov. Čo je však dôležitejšie, „pomáha to deťom koncentrovať sa na veci, ktoré majú. Ak to budete robiť pravidelne, možno vaše dieťa nebude chcieť také množstvo vecí,“ hovorí.
Píše tiež o španielsky hovoriacej rodine, kde majú jednoduchú tradíciu. Chytia sa za ruky okolo stola, zavrú oči, sklonia hlavu a povedia „Gracias“.
Množstvo štúdií zistilo vysokú koreláciu medzi vďačnosťou a lepšími známkami, spokojnosťou v živote a sociálnou integráciou. Takže aj tento malý, každodenný moment vďačnosti môže viesť k ďalším veciam, za ktoré môžete byť vďační.
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorkou je prispievateľka Laura Shin.
