Výkon sa stal synonymom dnešnej doby. Najmä tridsiatnici a štyridsiatnici merajú svoju hodnotu výkonnostnými parametrami, nastavia si nereálne očakávania a nepočúvajú signály vlastného tela. S dlhodobou ignoranciou potrieb však prichádza vyhorenie.
Nájsť balans a vyvažovať prácu, rodinu a voľnočasové aktivity nie je pre nikoho celkom jednoduché – najmä, keď vedieme firmu, ktorá je v začiatkoch, alebo sa jej práve nedarí, a do toho všetkého je prípadne zapojená aj rodina.
Aby sme mohli dlhodobo fungovať a žiť bohatý život, musíme sa naučiť, ako nájsť balans. Najlepšie skôr, ako nás to naučí kríza.
Čo v praxi svojim klientom z radov podnikateľov odporúča klinická psychologička Kateřina Marklová?
Finálna fáza: stav depresie
Aký je rozdiel medzi vyhorením a workoholizmom, sú vzájomne podmienené?
Určite tam je súvislosť. Workoholizmus patrí do ranku únikového správania v podobe závislosti. Keď som v nepohode, niečo sa mi v živote nedarí, o to viac sa upnem k práci. Je to únik pred životnou nespokojnosťou a frustráciou. Krátkodobo tento model môže byť funkčný na prekonanie nejakej krízy v osobnom živote, dlhodobo je však zlý, pretože má riziká ako akákoľvek závislosť – berie viac, než dáva.
Avšak vyhorenie ako také nie je z množstva práce, ale pramení z nášho prístupu k nej, z nenaplnených očakávaní. Keď mám nejaké očakávania a tie sa nenaplnia, je to frustrujúce. Nejakú dobu to vydržím, skúšam to zmeniť, ale potom dôjde energia a sila. Práca ma prestane baviť, nevidím v nej zmysel. Pokiaľ s tým nič neurobím, môže to dospieť až do finálnej fázy: stavov depresie.
Ak vyhorenie súvisí s nenaplnenými očakávaniami, môžem vyhorieť aj mimo práce?
Áno, tento pojem sa primárne používa v pracovnom živote, ale týka sa všetkých stránok ľudskej činnosti. Ako rodič alebo partner môžem vyhorieť – všade tam, kde mám nejaké očakávania či nádeje, ktoré mi nevychádzajú.
Skôr než nastane kríza
Ako môžem predísť tomu, aby sa z problému nestala kríza?
Určite je dobrá prevencia, monitorovať svoje potreby. Byť vedome v kontakte so sebou, spoznať, čo chcem – a rešpektovať to. V okamihu, keď sa mi stane, že sa mi v práci nenapĺňajú očakávania, tak sa zamyslieť nad tým, či sú reálne. Odkiaľ pramenia? Buď ich priblížim realite, alebo dospejem k tomu, že tá profesia nie je pre mňa.
Vo svojej praxi pracujem s vedomým pochopením týchto očakávaní, históriou, kedy vznikli, odplavením emocionálnych bremien, ktoré sú s nimi spojené. Svoje vzorce správania vedome i nevedome preberáme od rodičov, a preto sú naše ciele často spojené s pocitmi viny a sklamania.
Odplavíme emočný nános a cez kogníciu si môžeme všetko porovnať. Cieľom je tie očakávania urobiť reálnejšie. Nie človeka prerobiť – dospelého človeka neprerobíme. Ide o láskavý prístup samého k sebe, prijať sa takí, akí sme – vo svojej nedokonalosti.
Tri piliere
Ako môžem rozvíjať vedomý kontakt sám so sebou?
Techník je veľa, od jogy cez meditáciu až po konzultáciu so psychológom alebo psychoterapeutom. Všetky spôsoby majú spoločné, že sa musím zastaviť, zamyslieť a hovoriť. Viem čo sa deje, monitorujem svoje potreby a myslím na ne. Nejde o presadenie svojho, ale o hľadanie balansu.
Celkom určite je zdravé vyvažovať pracovný a osobný život, vedieť od práce a stresu s ňou súvisiacim odstúpiť. Keď to neurobím, koledujem si o vyhorenie či psychosomatické problémy, depresiu, úzkosť.
So svojimi klientmi pracujem na tom, že by mali mať v živote tri piliere. Tie by mali byť ideálne v rovnováhe. Práca, rodina a voľnočasové aktivity, kamaráti, koníčky.
Keď niečo z toho v živote vypadne, tak to nejakú chvíľu ustojím na tých dvoch nohách. Dokonca môžem chvíľu vydržať iba na jednej, ale je to veľmi náročné a stojí to veľa úsilia. Aby som mohla dlhodobo a pevne stáť, potrebujem nohy tri.
Mnoho majiteľov a majiteliek očakáva, že deti firmu prevezmú. Čo robiť v situácii, keď to nefunguje?
Tradičný model, keď sa firma odovzdáva z generácie na generáciu, je v súčasnej dobe prekonaný. Dnešná doba podporuje, nech si mladí hľadajú svoju cestu. Je to pre nich zdravšie.
Mám na starosti niekoľko majiteľov firiem a podporujem ich v tom, aby svojim deťom dopriali priestor, život. Keď ich firma baví, super, ale keď nie, tak to narobí viac škody ako úžitku.
Prepracovanie vs vyhorenie
Môže u človeka dôjsť „len“ k prepracovaniu bez toho, aby išlo o vyhorenie alebo workoholizmus?
Z psychologického pohľadu je tam vždy niečo, čo nie je funkčné. Neviem si zorganizovať čas, neviem delegovať, pretože mám pocit, že všetko musím urobiť ja, som puntičkár… S tým všetkým sa dá pracovať.
Veci nemusia byť dokonalé, ani nemôžu byť. Stačí, keď sú dostatočne dobré. A vždy sa dajú nájsť efektívnejšie návyky.
Čas na odbornú pomoc
Kedy už by mal človek vyhľadať odbornú pomoc pri vyhorení?
Keď dlhodobo – myslené týždne – cítia, že s nimi niečo nie je v poriadku a nevedia prísť na to, čo sa deje. Prevažujú nepríjemné pocity nechuti, obáv, podráždenia, narušený spánok a celkovo človeku nie je dobre.
Posledná fáza je depresívny prepad. Keď je človek v dlhodobej nerovnováhe, ľudský organizmus je nastavený tak, že tú rovnováhu sám od seba hľadá.
Spôsoby sú rôzne. U niekoho môže ísť stav viac do psychosomatiky: ochorie, zablokuje sa mu chrbát. Alebo začína mať iné únikové reakcie do rôznych činností či látok, pokojne aj do jedla. Dám si alkohol na úľavu a zabudnem na to, čo ma naštvalo v práci. Alebo kokaín – zrýchli ma a neštve ma to toľko. Čokoľvek, čo mi krátkodobo uľaví.
V posledných rokoch je téma vyhorenia medializovanejšia – je to dané dobovou orientáciou na výkon alebo väčšou informovanosťou?
Obomi. Zamestnávateľ chce, logicky, čo najväčšie výkon. A ja chcem uspieť – mám očakávania od seba aj od práce. Predtým bolo cieľom skôr prežiť, uspokojiť základné potreby. Dnes sa posúvame po Maslowovej pyramíde ďalej a túžime po sebarealizácii a sebanaplnení.
S tým sú spojené riziká, sú to krehkejšie ciele. Zároveň však stúpa informovanosť a padajú predsudky, že hovoriť so psychológom je prejav slabosti.
Vždy klientov učím, že požiadať o pomoc je prejav sily. Držať to v sebe a tutlať, tým sa to celé násobí…
Aký vplyv na nás majú súčasné spoločenské zmeny, nielen tie pandemické?
Pre veľa ľudí sú rýchle zmeny zneisťujúce a ohrozujúce. Musia buď stabilizovať biznis, alebo nájsť úplne nový smer. Situácia prináša veľké riziká aj v oblasti duševného zdravia. Akákoľvek kríza však prináša aj plusy: začneme sa viac starať o seba, o svoje zdroje.
Vždy klientov učím, že požiadať o pomoc je prejav sily. Držať to v sebe a tutlať, tým sa to celé násobí – to je tá slabosť, že sa bojím svoje problémy priznať. Čokoľvek v sebe držíme, sa na zážitkovej úrovni násobí.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Alena Burešová