Dajte priestor tichu. Budete prekvapení, koľko nových myšlienok vám prinesie. A tiež si doprajte „lesný kúpeľ“, alebo myslite na to, že všetko nemusí mať svoju cenovku. Šachový veľmajster Ján Markoš pre Forbes napísal sedem odporúčaní, ako si v uponáhľanej digitálnej dobe uchrániť svoju ľudskosť. Čerpal pri nich zo svojej najnovšej knihy Bližšie k sebe.
Ján Markoš je dlhoročná šachová jednotka na Slovensku a jeho prvá kniha Pod hladinou získala prestížnu cenu Kniha roka od anglickej šachovej federácie, čo je šachová obdoba Pulitzerovej ceny. Prednáša aj manažérom o tom, ako sa rozhodujú šachisti a akým spôsobom zvažujú riziká.
Okrem toho vedie kurzy zamerané na kritické myslenie. Tomu sa venuje aj vo svojej druhej knižke Sila rozumu v bláznivej dobe, ktorá nesie podtitul Manuál kritického myslenia. Vlani mu vyšla publikácia Medzi dobrom a zlom o etických dilemách, ktoré dnes rezonujú v spoločnosti.
Už názov jeho poslednej publikácie napovedá, ktorému narastajúcemu problému sa v nej venuje: V knihe Bližšie k sebe sa snaží odpovedať na otázku, ako sa v modernej dobe opäť dostať bližšie k sebe samým.
1. Trávme čo najviac času v prírode.
Žijeme v dobe prostriedkov. Sú všade: informačné prostriedky, čistiace prostriedky, dopravné prostriedky. Sme úplne obklopení vlastnými výtvormi. Takmer všetok čas trávime v budovách, svietime si umelým svetlom. Žijeme ako kozmonauti na vesmírnej stanici, dôkladne odizolovaní od sveta prírody.
Pritom práve do prírody patríme. A preto – ak nechceme zabudnúť, kým vlastne sme – sa do nej potrebujeme stále vracať. Nie nutne do Patagónie či Álp, stačí záhrada za domom alebo stromy pri blízkej rieke.
Japonci majú pre prechádzky lesom špeciálny názov: „šinrin-joku“, teda „lesný kúpeľ“. Z času na čas takýto kúpeľ potrebuje každý z nás.
2. Dajme priestor tichu.
Svet 21. storočia je náramne hlučný a plný podnetov. Nie je v ňom čas na ticho či dokonca nudu. Napokon, Netflix či mobilný internet sú stále na dosah ruky.
Je však dokázané, že veľká časť dobrých nápadov sa rodí z nudy a pomaly dozrieva v tichu. Kto teda chce znovu nájsť svoj stred, reštartovať svoju kariéru, alebo dokonca začať novú etapu života, ticho a voľnosť nevyhnutne potrebuje. A nemusí ísť priamo o meditáciu či terapiu tmou (čo je technika, pri ktorej človek týždeň žije v úplnom tichu a tme). Stačí voľnejší večer či víkend osamote.
Možno budete prekvapení, koľko nových myšlienok a nápadov sa v takomto voľnom čase zrodí.
3. Rozprávajme sa tvárou v tvár.
V posledných storočiach akoby sa vzdialenosti skrátili. Let do New Yorku netrvá ani 10 hodín; pred 200 rokmi by ste na lodi strávili niekoľko týždňov. Ba čo viac: na to, aby ste sa s niekým z New Yorku porozprávali, nepotrebujete vôbec cestovať. Ako švihnutím čarovného prútika s ním môžete cez internet hovoriť hneď, v reálnom čase.
Búranie bariér a skracovanie vzdialeností však ešte nevytvára blízkosť. Blízkosť je totiž niečo viac, než len nedostatok diaľky. Vzniká v atmosfére dôvery a intimity. A preto žiadne technológie (dokonca ani Zuckerbergovo Metaverzum) nenahradia stretnutia tvárou v tvár, chvíle strávené v rozhovore s priateľmi.
Snažme sa nespohodlnieť a vráťme sa k stretnutiam naživo, keď pandémia pominie.
4. Prehodnoťme svoj vzťah k vede.
Veda je skvelým nástrojom. Vakcína proti koronavírusu je toho zjavným dôkazom. Keby nebolo vedy a vedcov, súčasná pandémia by prebiehala ešte výrazne dramatickejšie.
Zároveň si však musíme dať pozor, aby veda nad našimi životmi úplne nevládla. Stále viac a viac sa objavujú vo verejnom priestore vedecké (alebo často skôr pseudovedecké) rady, ako máme žiť: čo máme jesť, koľko máme spať, ako máme tráviť svoj voľný čas, aké kariérne rozhodnutia máme robiť.
V živote každého človeka však existuje sféra, v ktorej by mal byť zvrchovaným pánom (či paňou). Nie umelá inteligencia, ale my sami by sme mali rozhodnúť o tých najintímnejších veciach: s kým budeme žiť, akému povolaniu obetujeme svoj život, čo budeme považovať za posvätné.
Verme vede tam, kde naozaj pomáha, ale nepúšťajme si ju nebezpečne blízko k telu.
5. Hľadajme krásu v obyčajných veciach.
Sme takí obklopení výrobkami ľudských rúk, že občas zabúdame, ako sa od nich líšia veci, ktoré vytvorila sama príroda. Na plastovej fľaške toho nie je veľa zaujímavého: má tvar, je z nejakého materiálu, plní svoju funkciu. To je všetko. Stačí však vyjsť do parku či lesa a veci, ktoré nás obklopia, sú celkom iné: vypracované do najmenšieho detailu, živé, premenlivé.
Za krásou tak nemusíme ísť ďaleko. Krásne je i jablko, zrnko ryže či šumenie vetra za oknom. Stačí si túto nenápadnú krásu viac všímať.
Krása je pre mňa korením života. Dodáva mu chuť. Hľadajme ju a naše dni budú mať ďaleko väčší šmrnc.
6. Hľadajme to, čo je pre nás naozaj cenné.
V globalizovanej ekonomike má všetko svoju cenovku. Nový laptop, predplatné streamovacej služby, kilo hrozna, ale napríklad aj čistý vzduch. (Napokon, s emisnými povolenkami sa bežne obchoduje.)
Svoju cenu majú v istom zmysle dokonca aj ľudia. Cennejší pracovník si napríklad môže vypýtať vyšší plat. Je však zrejmé, že táto ekonomická hierarchia je len akousi hrou. Cenovky nezodpovedajú skutočnej cene predmetov, času ani ľudí.
Má preto zmysel na tieto cenovky príliš nehľadieť. Niekedy jablko zo záhrady chutí viac, než mango z druhého konca sveta.
Keď si teda človek ujasní, čo je pre neho skutočne hodnotné a cenné, môže sa vzoprieť ekonomickej hre súčasného sveta. A navyše často aj dosť ušetrí.
7. Vnímajme zraniteľnosť seba aj iných ľudí.
Všimli ste si niekedy, aký svet nám prezentujú reklamy? Je to nablýskaný, dokonalý vesmír, v ktorom nemá miesto ani akné či spotené čelo, nieto ešte staroba, zraniteľnosť alebo smrť.
Ale skutočný svet je zraniteľný. Keď píšem tieto riadky, svetoví lídri v Británii rokujú o tom, ako zmierniť klimatickú krízu. A rovnako zraniteľný je aj každý z nás. Nevieme dňa ani hodiny, kedy nás choroba či nehoda pripúta na lôžko.
Tak to je: bez otvorenia sa vlastnej zraniteľnosti je každé sebapoznanie neúplné. A len ten, kto vníma krehkosť seba aj iných ľudí, je schopný naozajstnej nehy.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
