Neustále zmena, tlak na výkon, nejasné pravidlá hry. Aby sme boli schopní uspieť vo svete, ktorý definujú práve zmieňované parametre, je absolútne kľúčová práve psychická odolnosť – reziliencia.
„Keď som odolná, nepochybujem o tom, že zvládnem aj veľké výzvy, pretože som na ne vybavená,“ hovorí odborníčka na tému etického líderstva a reziliencie Zuzana Čmelíková.
V rozhovore sa dozviete
- prečo je psychická odolnosť superschopnosť dnešnej doby
- čím to je, že sú niektorí ľudia odolnejší
- čo rozhoduje o tom, koľko tlaku dokážeme ustáť
- či sa s odolnosťou rodíme alebo si ju budujeme
- čo pomáha deťom zvládnuť náročné situácie
- ako sa zoceliť pomocou mikrorezilientných návykov
Psychická odolnosť je kľúčová
Český neuropatológ František Koukolík označuje psychickú odolnosť za kľúčovú vlastnosť 21. storočia. Podľa neho je toho, čo sa na nás valí, naozaj veľa. Posilňovanie našej odolnosti je teda nevyhnutným predpokladom k tomu, aby sme dokázali viesť plnohodnotné životy. Súhlasíte?
Keď sa pozrieme na veľké traumy, ktoré sme za posledné obdobie zažili, potreba reziliencie v zmysle odraziť sa späť z náročných životných situácií je ohromná.
Podobne ako to bolo v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia po dvoch svetových vojnách, keď sa reziliencia začala bližšie skúmať a keď boli do výskumov ochotné investovať vlády.
Na prelome tisícročí sa na svetovom kongrese vyjadril Martin Seligman, otec pozitívnej psychológie, že reziliencia by nemala byť len o tom, ako prekonať podobné nešťastia, ale aj o tom, ako žiť zmysluplne. Je to postoj, s ktorým sa plne stotožňujem.
Je v poslednom období potreba reziliencie skutočne výraznejšia alebo sa len stalo trendom o nej hovoriť?
Potreba byť odolnejší tu nie je iba od polovice minulého storočia, ale odnepamäti. Napríklad o reziliencii hovorili už Platón či Aristoteles, ktorý zdôrazňoval, že dobre prežitý život je ten, ktorý je morálny.
No preto, že dlhodobo žijeme v blahobyte, sme akoby stratili schopnosť spracovávať negatívne podnety. Nemať sa dobre je pritom veľmi prirodzené!
Svetová zdravotnícka organizácia nedávno zverejnila štatistiky, podľa ktorých tridsaťtri percent detí vo veku trinásť až devätnásť rokov uvažuje nad tým, že si siahne na život. Nevedia, ako si poradiť so svojimi pocitmi a prejsť cez náročné situácie. Nevedia to ani ich rodičia.
Reziliencia je aj o mentálnej a emočnej agilite, o tom, ako dokážeme aj vlastné negatívne emócie prijímať a spracovávať. V srdci reziliencie sa skrývajú otázky: Pomáha mi, ako sa teraz správam? Ak nemôžem zmeniť situáciu, pre ktorú sa cítim zle, môžem aspoň zmeniť svoj postoj k nej?
Zuzana Čmelíková sa psychickej odolnosti venuje už dve dekády. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Rodíme sa už s určitým predpokladom byť odolnejší ako druhí?
Na túto otázku sa zameriavajú výskumníci už dlho, odpoveď na ňu však súvisí s ďalšími parametrami. Napríklad do akej miery sa rodíme ako optimisti. Podľa Martina Seligmana podmieňujú gény náš pohľad na život až z päťdesiatich percent.
Ďalších štyridsať ovplyvňuje náš spôsob fungovania, zámerné každodenné aktivity, teda náš spôsob žitia, no a, samozrejme, prostredie, v ktorom vyrastáme, pričom prvých šesť rokov života je úplne kľúčových. Posledných desať percent predstavujú vonkajšie okolnosti, na ktoré nemáme dosah. Stále však k nim dokážeme zaujať určitý postoj.
Podľa amerického psychológa Carla Rogersa však úspech toho, či sa nám to podarí, závisí minimálne z polovice od toho, či dokážeme prijať skutočnosť, teda to, ako to reálne je. Následne dokážeme zažiť takzvaný posttraumatický rast.
Ako posilniť deti
Najznámejšia stať o psychickej odolnosti detí známa ako havajská štúdia skúmala po dobu štyridsiatich rokov takmer sedem stoviek detí z ostrova Kauai. Prišla na to, že asi tretina z tých, ktoré zažili v ranom veku veľkú nepriazeň osudu, dokázala v dospelosti otočiť svoj život naruby a vytrhnúť sa zo začarovaného kruhu. Ako sa im to mohlo podariť?
Čo je tajná prísada, vďaka ktorej niektorí dokážu nájsť zmysluplnosť života napriek utrpeniu? Prečo niektorí rezignujú a osvoja si rizikové vzorce správania, kým ďalší si uvedomia, že takto žiť nechcú a pracujú na sebe spôsobom, ktorý im umožní rásť?
Možno tu hľadať odpoveď v prostredí, v ktorom žili. Možno bolo odpoveďou to, že tí, ktorí si neskôr v živote viedli lepšie, mali v ranom detstve aspoň jednu podporujúcu osobu. Podobnú štúdiu realizoval aj Seligman na identických dvojičkách, ktoré boli po smrti rodičov odlúčené.
Kým jedno dvojča vychovávali chudobní starí rodičia, ktorí sa sami ledva pretĺkali životom, druhé si osvojila milujúca pestúnska rodina. Prvé v dospelosti prepadlo alkoholu a bezdomovectvu, kým z druhého sa stal úspešný neurochirurg. Napriek tomu, že mali rovnaké genetické predispozície, prostredie, v ktorom vyrastali, určilo ich ďalšiu životnú dráhu.
No niektoré deti sú naozaj „superhrdinami“ a nájdu v sebe silu zmeniť svoj osud, i keď nič nenasvedčuje tomu, že by sa im to malo podariť. Je to skrátka reziliencia. Obrovská vnútorná sila, ktorá ide za hranice fyzickej sily, keď uveríte tomu, že je niečo možné, a neprestanete, kým sa to nestane skutočnosťou.
Nie je to však tak, že tieto deti museli byť silné, aby prežili? Že si zvykli neponosovať sa alebo je ich hranica, čo je hodné sťažovaniu sa, výrazne vychýlená? Napríklad americká psychologička Meg Jayová upozorňuje, že na najsilnejších sa zvykne „nakladať“ najviac, pretože predpokladáme, že to zvládnu.
Preto je nesmierne dôležité vytvárať bezpečné prostredie – či už doma alebo v práci –, aby sa títo ľudia nebáli priznať, že si sú niečím neistí, že sa pomýlili, alebo otvorene povedať, keď je toho na nich priveľa.
Reziliencia je síce podmienená genetikou, ale len sčasti. Odolnejšími sa môžeme stať aj vďaka svojmu postoju k životu, hovorí Čmelíková. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Majú odolnejší ľudia ďalšie spoločné predpoklady?
Najdôležitejším predpokladom je sebauvedomenie. Najodolnejší ľudia sú tí, ktorí sú si vedomí toho, kým sú. Napriek všetkým traumám a zlyhaniam si dokážu udržať zmysluplnosť svojho života.
Napríklad dnešní mladí, ktorí na seba vyvíjajú obrovský tlak, aby uspeli, môžu mať všetky predpoklady – dobré rodinné zázemie, výborné školy, perspektívne zamestnanie, v zásade vybudovaný koráb, ktorý im umožňuje plaviť sa životom –, no ak nevedia, kam smerujú, nijako im tieto veci nepomôžu. Pod tlakom na výkon sa ich loď ľahko rozkolíše, cítia sa stratení.
Psychická odolnosť je aj o vzťahoch
Sú aj ďalšie predpoklady psychickej odolnosti okrem sebauvedomenia?
Ďalej je to kritické myslenie, sebaregulácia, spôsobilosť budovať si dobré vzťahy, húževnatosť, vytrvalosť a v neposlednom rade schopnosť energetického manažmentu.
Na základe týchto siedmich kľúčových kompetencií sa určuje kvocient reziliencie, ktorý sa hodnotí podobne ako IQ alebo EQ. Pomocou testov dokážeme určiť úroveň spomínaných kompetencií a lepšie na nich pracovať.
Najviac ma zaujal energetický manažment, ktorý zrejme trápi mnohých ľudí. Otázka, ako mať dobré vyváženie práce a osobného života je snáď v každom rozhovore s koučom, inšpiratívnym podnikateľom či manažérom. Čo je jeho podstatou?
Mnoho ľudí sa zameriava na to, ako si dobiť baterky po fyzickej stránke, ale to nestačí. Nie je to len o tom, aby sme sa dostatočne najedli, vyspali a správne dýchali. Potrebujeme naberať sily aj inými spôsobmi.
Počas dňa treba mať dostatok podnetov, ktoré nám dokážu priniesť radosť, mať okolo seba ľudí, na ktorých sa tešíme, či už keď ideme do práce alebo domov. V neposlednom rade potrebujeme cítiť zmysluplnosť toho, čo robíme. Niekedy ju nachádzame vo veciach, ale omnoho väčšou hybnou silou sa stáva, keď ju pociťujeme vo vzťahoch.
Aj v pracovných?
Áno, a môže to byť aj v našom vzťahu k práci. Pokiaľ pociťujeme radosť z toho, čo robíme, zachovávame si vnútornú zvedavosť a nadšenie, sme schopnejší hľadať riešenie problémov, pretože hľadáme spôsoby, ako spolupracovať s druhými ľuďmi a ako si vychádzať v ústrety, ako s nimi vytvoriť pevné puto. „Bonding“ nastáva aj v pracovnom prostredí, nielen doma.
Dobre, ale je reálne mať v práci vytvorené pevné puto s každým kolegom či zamestnancom?
Nemôžeme mať rovnako pevnú väzbu so všetkými ľuďmi, ale lídri si potrebujú vytvárať putá aj s tými, ktorí im nie sú sympatickí, a umožňovať to druhým. Je prirodzené, že s niekým si sadneme hneď, kým s ďalšími k sebe hľadáme cestu.
Lídri by však mali umožniť zamestnancom v tíme zažívať aj menej štandardné situácie tak, aby sa navzájom spoznali a napriek rozdielom vytvorili základ pre to, aby vznikla medzi nimi väzba.
Preto je dôležité, aby firmy volili zážitkové teambuildingy, na ktorých sa ľudia spoznajú v rôznych polohách a postupne si začnú vytvárať pevnejšie vzťahy. Ide o hodnotový pilier, ktorý nám pomáha lepšie pracovať aj z líderskej pozície s vlastnou energiou, pretože vidíme zmysluplnosť v našich vzťahoch.
Nie je však vyčerpávajúce snažiť sa vytvoriť väzby s ľuďmi, ktorí sú nám nesympatickí, majú opačné názory alebo keď nie sme ako lídri spokojní s ich prácou?
Môže to byť vyčerpávajúce, môže to aj bolieť. Na začiatku, keď sa ešte len usilujeme o vytvorenie vzťahovej väzby s nimi, nás to stojí veľa energie, ale časom sa to zjednoduší. Preto je ešte dôležitejšie, aby sme dokázali narábať s vlastnou energiou rozumne.
Život je séria rýchlych šprintov, ale na to, aby sme dokázali šprintovať, potrebujeme aj regenerovať. Napriek tomu trávime väčšinu pracovného dňa vo výkonovej fáze.
Ráno musíme vstať, celý deň strávime za počítačom alebo na mítingoch, vynakladáme veľké množstvo energie na manažovanie rôznych emócií. Potom sa na konci dňa snažíme dobiť si baterky tým, že si ideme zabehať. Nie, naopak!
Potrebujeme vytvárať ešte väčší balans medzi záberovými a oddychovými fázami vo všetkých štyroch pilieroch energetického manažmentu: vo fyzickom, v emocionálnom, mentálnom a spirituálnom, čiže hodnotovom. Potrebujeme byť oddýchnutí, aby sme nekonali v práci aj doma pudovo, impulzívne, ale s rozvahou.
Príznaky vyhorenia
Po náročnom dni sa potrebujú ľudia stíšiť, ale namiesto toho, aby sa ponorili do svojho vnútra, často sa zahĺbia do telefónov, bezcieľne blúdia na sociálnych sieťach, pustia si seriál, ale takmer ho nevnímajú. Ako sa prepnúť z mentálneho vypätia do oddychovej činnosti, ktorá bude pre nás prínosná a nebude len ďalšou únikovou stratégiou?
Podobné úniky nás vyčerpávajú ešte viac. Potrebujeme sa rozhodovať pre aktivity, ktoré sú zmysluplné a pri ktorých ideálne zapájame viacero pilierov. Napríklad keď je pre mňa dôležitá rodina, tak sa môžem vybrať s deťmi na prechádzku.
Nielenže sa hýbem po fyzickej stránke a sýtim emočnú rovinu svojho prežívania, ale zapájam aj tú intelektuálnu. Môžem odpovedať na zvedavé otázky detí. Ony dokážu krásne sprítomniť, upozorniť nás, keď ich nevnímame. Na konci dňa mi to celé dáva zmysel aj hodnotovo.
Ako dlho sa dá fungovať v záberovej fáze? Potrebuje si človek každý deň nájsť priestor na dobitie bateriek, alebo dokáže fungovať aj celý týždeň vo vysokom tempe s vidinou toho, že cez víkend si oddýchne?
Môžeme si kúpiť nový mobil, ale keď ho tri dni nedáme na nabíjačku, načo nám bude? Mali by sme dbať na to, aby sme nešli na energetický dlh a boli v dobrej kondícii, nielen fyzickej, ale i emocionálnej, mentálnej a spirituálnej – a najlepšie každý deň. Samozrejme, nie vždy sa to dá. Už Aristoteles hovoril, že najlepšia je zlatá stredná cesta. Ale čo to presne znamená?
Život predsa nie je priamka. Keď to preženiem, priamka v zmysle rovnej čiary symbolizuje len smrť. Náš život osciluje okolo nej. Raz sme hore, raz sme dole. Dôležité je to, aby sme sa hýbali v rámci nastavených hraníc a dokázali si ich ustrážiť. To je práve tá hodnotová rovina.
Občas nám hranice narušia iní. Dostaneme nečakanú úlohu v práci, nastane kríza, ale je dôležité, aby sme po období krátkeho šprintu, keď sme vo veľkom vypätí, dokázali prejsť napríklad po týždni či dvoch do obdobia, keď zvoľníme a naberieme nové sily.
Nemôžeme si dovoliť byť dlho v záberovej fáze a už vôbec nie odsúvať oddych na obdobie „až potom“, keď si ho budeme môcť dovoliť, lebo sa dostaneme do začarovaného kruhu.
Keď sa počas koučovania opýtam človeka, na čo sa najbližšie teší – je február a on mi povie, že v lete na dovolenku, tak je to veľmi zle. Mal by mi vedieť povedať, na čo sa teší v daný večer alebo cez víkend. Mal by vedieť vypnúť hlavu.
Reziliencii napomáha, keď má človek silné sebauvedomenie a dokáže si nastaviť hranice. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Ako spozorovať, že človek už dlho funguje v záberovej fáze? Čo sú najväčšie výkričníky?
Najideálnejšie je, ak dokáže vstať sám od seba pár minút pred budíkom a je oddýchnutý. Pokiaľ zazvoní budík a vyskočí z postele, tiež dobre, ale ak sa budí, akoby ho prešiel parný valec, nevie sa naštartovať alebo budík neustále posúva, je to znak, že je toho priveľa.
Tiež ak reaguje viac impulzívne na ľudí, ktorých má rád, pretože už nedokáže spracovať ďalšie podnety a zregulovať emocionalitu. Priamo s vyčerpanosťou klesá schopnosť racionálne konať. Dokonca nám ubúda päťdesiat bodov z IQ, keď sme na hrane vyčerpania!
Je to naozaj veľa.
Potom sa môže stať, že na vysokej pozícii vidíte veľmi inteligentného človeka, ktorý neovládne svoje pudy a koná neadekvátne voči schopnostiam – práve preto, lebo jeho rozumové konanie „uniesla amygdala“, najstaršia časť nášho mozgu, ktorá sa aktivuje, keď sme v strese alebo unavení.
Niekedy to nevybuble v práci, pretože tam sa ovládame a nemôžeme sa naplno prejaviť. Potom prídeme domov a stačí jeden podnet, jedna otázka a už zvýšime hlas na partnera alebo deti.
Neskôr nás to mrzí, pretože to nie je v súlade s našimi hodnotami. Ale je dôležité uvedomovať si to a priznať to – druhým, ale predovšetkým sebe.
Pasce odolnosti
Na začiatku ste povedali, že pre blahobyt strácame schopnosť spracúvať negatívne podnety. Aj spomínaný český neuropatológ František Koukolík označuje komfort za jeden z kľúčových problémov našej doby, pre ktorý sme menej odolní.
Hovorieva to aj športový kouč Marián Jelínek. Zvykne sa pýtať: „Je jednoduché motivovať hladnú levicu, ale ako ju motivujete, keď je nasýtená?“ Odpoveďou je, že vo svete, kde je málo nedostatku, potrebujeme sa posunúť nad základné piliere Maslowovej pyramídy a začať otvárať otázku zmysluplnosti.
Jedným z nástrojov zvyšovania psychickej odolnosti je tréning frustračnej tolerancie. Známy český profesor psychológie Jaro Křivohlavý hovorieval o vytváraní psychologickej imunity. Podľa neho by sme mali aspoň dvadsať percent času tráviť v nepohodlí. Koukolík tiež upozorňuje na to, že sme väčšinu času ako druh žili v nedostatku a aj preto naše neuróny odpovedajú nie na trvalý stav, ale na zmeny. Istý stupeň nepohody je pre nás dokonca prospešný.
Nezaškodí nám, ak si „doprajeme“ aj nepohodlie. Prirodzene sa sami dostávame do stresu. Napríklad ak po niečom túžime, tak si to nedoprajeme. Iba tak sa dá v dobe blahobytu vychovávať samých seba k trpezlivosti a vďačnosti.
Sú to dve hodnoty, ktoré nás veľmi posilňujú. Sama už niekoľko rokov držím prerušované hladovanie a trénujem svoje telo na stres. Mnohí ľudia otužujú či vytrvalostne behajú.
Tieto aktivity nám pomáhajú bojovať so všadeprítomným hedonizmom – pretože čo sa deje, keď žijeme hedonisticky?
Povedzte.
Nie sme prítomní. Nemusíme, lebo zostávame v komforte. Niektoré štúdie hovoria, že až deväťdesiatpäť percent času fungujeme „na autopilota“ a hoci nám niektoré automatizované vzorce správania šetria čas, nie všetky nám prospievajú.
Pokiaľ sa budeme vystavovať diskomfortu, budeme schopní lepšie sa adaptovať v rýchlo sa meniacom svete. A inovácie, ktoré prichádzajú, ako napríklad všeobecná umelá inteligencia, nebudeme vnímať ako ohrozujúce.
Pozor, hovorím o prispôsobovaní sa novému zajtrajšku spôsobom, ktorý bude v súlade s našimi vnútornými hodnotami.
Ako zvýšiť psychickú odolnosť
Poďme späť k odolnosti, ale úplne prakticky. Čo môžeme denne robiť, aby sme ju posilňovali?
Potrebujeme naberať dostatok síl v obdobiach, ktoré nie sú záťažové. Základom je kvalitný spánok, pri ktorom nás nevyrušuje modré svetlo, notifikácie ani zapnutá elektronika. Počas dňa sa treba dostatočne hydratovať, hneď po prebudení vypiť pohár vody, ale nie studenej.
Prečo nie?
Pretože telo začne vydávať zbytočne veľa energie na to, aby ju zohrialo. Aj na púšti pijú Berberi teplý čaj, aby zakonzervovali energiu. Po prebudení si dajte aspoň dve minúty vedomého dýchania, otvorte okno, sprítomnite sa.
Sú to nádherné mikrorezilientné návyky. Keď sa ich naučíte, pomôžu vám prekonať energetický deficit kedykoľvek počas dňa. Dýchanie je najjednoduchší spôsob, ako si dobiť baterky.
Základom budovania psychickej odolnosti sú zdravé návyky. Nemusí ísť pritom o žiadne veľké zmeny. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Čo ešte môžeme robiť, aby sme sa posilňovali?
Prijímať kvalitné a nutrične vyvážené jedlo. V neposlednom rade si budujme hodnotné vzťahy, ktoré nás tešia a pomáhajú nám, či už na úrovni rodiny, priateľov alebo širšej komunity. Keď si ich vybudujeme, treba ich naďalej ošetrovať.
Niekedy si treba aj dopriať, pretože všetci v sebe máme malé dieťa, ktoré po niečom túži, ktorého niečo teší.
Niekto v ranom veku rád skladal lego a v dospelosti sa k tomu nečakane pri deťoch vráti. Ja som milovala tenis a keď teraz vezmem deti na kurty, veľmi sa teším z toho, ako máme zašpinené ruky od antuky. Doslova si to vychutnávam. A viete, čo je ešte krásny návyk?
Prezraďte.
Neustále sa učiť nové veci. Poznáte to, keď sa začínate učiť niečo nové, v počiatkoch to bolí, je to náročné a nechce sa vám.
No keď to prekonáte, keď „heknete“ svoj mozog a dáte mu dôvod, prečo sa to učíte, nielenže vám to pôjde ľahšie, ale budete mať aj úžasný pocit z toho, ako ste čosi nové dokázali. Výrok antického filozofa Aristotela „Stávame sa tým, čo opakovane robíme“ je ako šitý na mieru reziliencii.
Ako si môžem heknúť mozog pri vytváraní nových návykov? Napríklad už mesiace si hovorím, že začnem cvičiť, ale nikdy na to nie je správna chvíľa.
Potrebujete podporiť rozumové presvedčenia hodnotovými piliermi. Povedať si, kvôli čomu to robíte. Napríklad cvičíte nie kvôli tomu, aby ste dobre vyzerali, ale preto, že je pre vás dôležitá hodnota rodiny a chcete byť schopná venovať sa jej naplno, vládať v plnom zdraví do vysokého veku.
Podobne ja nedržím pravidelne prerušovanú hladovku kvôli postave, ale preto, že mám odskúšaný prílev produktivity a energie, ktorý telo dostane, keď nie je zaťažené potravou. Podobne sa viete pozrieť na všetko, od učenia sa nového jazyka cez zlepšovanie spánkovej rutiny až po upevňovanie vzťahov.
Hoci je práca na odolnosti celoživotný proces, už prvá zmena návykov prináša okamžité výsledky. Reziliencia však nie je iba o technikách, tie sú len barličkami, ktoré nám majú pomôcť v ťažkých situáciách.
Je to životná zručnosť vedieť rozpoznať, ako sa cítim, a naložiť s tým spôsobom, ktorý mi bude užitočný. A robiť to opakovane, každý deň.
Odolnosť a morálka lídrov
Dá sa povedať, že psychicky odolnejší ľudia sú šťastnejší?
Pokiaľ sa riadia morálnymi hodnotami, môžu byť. No nechcem, aby si ľudia mysleli, že psychická odolnosť je odpoveďou na to, ako mať šťastnejší život. Ak nie je postavený na pevných morálnych hodnotách, na ničom inom nezáleží.
Myslíte si, že Hitler nebol psychicky odolný? Alebo Putin? Na to ma upozorňovala moja profesorka etického leadershipu na vysokej škole vo Virgínii Joanne B. Ciulla, keď v reakcii na moje vlastné koučovanie povedala.
„Zuzana, pozor, aby sa ti nestalo, že budeš vychovávať chytrých diablov!“ Od toho času si nesiem jej slová v hlave a nezriedka sa mi stalo, že som musela školenia lídrov pre firmy aj odmietnuť.
Čo bolo červenou čiarou, za ktorú ste nešli?
Napríklad ma jedna firma požiadala, aby som pre jej manažérov viedla tréning manipulácie podriadených. Tak, aby sa nezľakli, keď ich zamestnanci začnú vytvárať protitlak. Hneď som im povedala, že môj prístup k psychickej odolnosti je postavený na silných morálnych hodnotách a do tohto určite nepôjdem.
Stáva sa vám často, že sa s firmami nepochopíte v tom, čo učíte a čo oni hľadajú?
Mnohé firmy chcú zvyšovať produktivitu a angažovanosť zamestnancov, ale im hovorím, že je to len vedľajší efekt. Na prvom mieste musíte dať ľuďom pocítiť zmysluplnosť toho, čo robia. Pokiaľ im dokážete dať odpoveď na otázku „prečo“, viete s nimi ďalej pracovať spôsobom, ktorý bude prínosný pre obe strany.
Firemné hodnoty nám pomáhajú robiť aj morálne ťažké rozhodnutia. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Ako sú na tom slovenskí lídri s morálkou?
To je náročné otázka, ale odpoviem vám inak. Americký psychológ Lawrence Kohlberg definoval tri štádiá morálneho vývoja človeka: hovoril o predkonvenčnom, konvenčnom a postkonvenčnom štádiu.
Pri tom prvom sa jednotlivec správa na základe príkazov vyššej autority, odvoláva sa na ne. Druhé štádium možno prirovnať k puberte, veľkú úlohu v konaní človeka vtedy zohráva ego a snaha presadzovať svoje „ja“.
Posledné štádium je to aristotelovské, keď dokáže človek presiahnuť vlastný záujem a uvedomuje si, že na to, aby bol šťastný, nemôže uspokojovať len seba, ale musí vytvoriť podmienky a priestor na to, aby druhí dokázali naplno využiť svoj potenciál.
Tak sa opýtam inak: viete odhadnúť, aké percento slovenských manažérov dosiahlo tento tretí stupeň?
Je to smutné, ale veľmi málo. Pokiaľ by sa lídri viac zameriavali na morálny rozmer vedenia, nebol by svetový leadership v katastrofickej kríze, v akej dnes je. Platón už hovoril o tom, že bez etiky sa ďaleko nedostaneme a etickosť konania musí byť v srdci každého lídra.
Ťažké rozhodnutia
Psychickú odolnosť spájate nielen s morálkou, ale aj s organizačnou etikou a hodnotovým nastavením spoločností. Prečo je dôležité, aby boli firmy postavené na hodnotách?
Pozor, je potrebné rozlišovať, o akých hodnotách hovoríme, pretože mať spísaný súbor hodnôt, podľa ktorých sa riadime ešte neznamená, že sú správne. Aj talianska mafia či rôzne sekty uznávajú set hodnôt, majú popísané vzorce správania, ktoré uznávajú, a poslanie. To však nestačí.
Firmy potrebujú mať zadefinovaný morálny hodnotový rámec, kde sa môžu ich zamestnanci hýbať, ktoré správanie je žiaduce a ktoré nie je akceptovateľné.
Hodnoty sú skvelým nástrojom na to, aby viedli ľudí. Tiež umožňujú všetkým vo firmách, aby vedeli, „prečo“ niečo robia. Pokiaľ viem, „prečo“ to robím, získam guráž vykročiť vpred. Nebojím sa zmeny, som produktívnejší, doťahujem veci dokonca.
Čo to znamená v praxi?
Napríklad som raz počas školenia naďabila na prípad obchodného riaditeľa, ktorý mal možnosť obísť stabilného dodávateľa a zvýšiť maržu, keď sa obrátia na konkurenciu bez toho, aby sa to niekedy dozvedel.
Našťastie sa rozhodol správne a neobišiel ho, pretože následne sa firma zapojila s produkciou výrobku do medzinárodného tendra a to by sa to pravidelný dodávateľ dozvedieť musel.
Na základe toho, že postupoval v súlade s hodnotami firmy, medzi ktorými bola úcta voči stakeholderom, ušetril si mnoho problémov do budúcna.
Podobne sa aj my všetci musíme pri ťažkých rozhodnutiach a morálnych dilemách, ktorým čelíme, pýtať, ako tá či oná možnosť ovplyvní vzťahy s naším okolím. A firemné hodnoty nám pomáhajú spraviť správne rozhodnutie.
Zuzana Čmelíková
Firemnému vzdelávaniu sa venuje takmer dvadsať rokov. Verí, že vzdelávanie musí byť postavené na správnych hodnotách. Jej najväčšou vášňou je leadership, etika a reziliencia. Vyštudovala humánny manažment na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a absolvovala viaceré odborné zahraničné stáže v Belgicku a USA.
Pomenovali po nej program etického líderstva pre zahraničných študentov na Jepson School of Leadership Studies z portfólia Richmondskej univerzity. Prednáša, koučuje a každoročne organizuje celoslovenskú konferenciu o reziliencii. Žije v Sliači s manželom a dvomi deťmi. V súčasnosti pôsobí ako Leadership & Resilience Development Professional v spoločnosti Mazars.
