Dora Chomiak sa narodila v New Yorku ukrajinským imigrantom. Vlasť svojich rodičov prvýkrát navštívila ako 19-ročná študentka Princetonskej univerzity v roku 1989 a bol to pre ňu poriadny kultúrny šok. Neskôr pomáhala na Ukrajine vybudovať národnú tlačovú agentúru. Ako to vo vtedajšej postsovietskej krajine fungovalo a čo sa odvtedy zmenilo?
Šírenie skutočných správ bolo v ZSSR ťažké, ak nie nemožné. Keď sa Sovietsky zväz začiatkom 90. rokov rozpadol, nové nezávislé republiky to nemali oveľa jednoduchšie.
Pre vtedajších aktivistov ako Dora Chomiak – ktorá v roku 1992 pomáhala založiť národnú tlačovú agentúru UNIAN – znamenalo uvoľnenie cenzúry impulz, aby si vyhrnuli rukávy.
„Spojili sme novinárov, ktorí pracovali v štátnej televízii, producentov, redaktorov a zvukových inžinierov a vytvorili sme niečo, čo bola v podstate týždenná spravodajská relácia, ktorú sme distribuovali po celej krajine na magnetofónovej kazete,“ vysvetľuje.
Keď reláciu odvysielali v jednom meste, vlakom sa previezli do ďalšieho a opäť ju pustili do éteru. „Takto sme vytvorili sieť televíznych staníc,“ spomína.
Ako návrat domov
Teraz vedie Dora Chomiak Razom, neziskovú organizáciu zameranú na rozvoj lídershipu na Ukrajine, ktorú založila v roku 2014. Znamená to pre ňu opätovné ponorenie sa do ukrajinských reálií po 17-ročnej kariére v korporátnej Amerike, kde pracovala v oblasti marketingu a vývoja produktov pre médiá a finančné inštitúcie.
Hovorí, že bojovať za Ukrajinu bolo pre ňu v istom zmysle ako návrat domov, ktorý predstavuje skutočné spojenie ukrajinskej a americkej kultúry.
Veľkú časť svojho detstva vyrastala mimo Washingtonu, v domácnosti, v ktorej jej rodičia, starí rodičia a súrodenci hovorili po ukrajinsky. Jeden deň v týždni trávila v ukrajinskej škole a v nedeľu navštevovala ukrajinský kostol. Zvyšok jej sveta bol úplne americký ako „jablkový koláč“.
Všade bolo cítiť propagandu
Dodnes má pred očami prvý kontakt s Ukrajinou v roku 1989. „Bola to rovnaká sovietska skúsenosť, čo ma zasiahla,“ vysvetľuje Chomiak. „Nie je to len o tom, že ľudia mali jeden sveter, ktorý neustále nosili – jeden sveter a jedny topánky a to bolo všetko – ale aj spôsob, ako sa správali. Neusmievali sa, nikdy.“
Dora Chomiak, mladá ukrajinská Američanka, ktorá pomohla založiť UNIAN. Foto: Archív D. Chomiak/ Forbes US
Nedostatok tovaru, dlhé rady v obchodoch, každá reštaurácia ponúkajúca presne to isté menu, všadeprítomné propagandistické heslá, všadeprítomný obraz kosáka a kladiva. Tváre Lenina a iných pozoruhodných Rusov, ktorí sa vždy pozerali z mestských hradieb – to bolo ohromujúce pre mladú ženu vychovanú v Spojených štátoch.
Američanka s dušou Ukrajinky
„Bolo to ‚impérium zla‘,“ spomína Chomiak. „Vyrastala som s prezidentom Ronaldom Reaganom. Bola to studená vojna.“
Inšpirovaná skúsenosťami zo svojej materskej krajiny presadzovala postoj, ktorý neskôr viedol k okamžitému vyhláseniu nezávislosti Ukrajiny v roku 1991.
Chomiak pôsobila v neziskovej organizácii International Renaissance Foundation, ktorú založil George Soros, neskôr v Medzinárodnom mediálnom centre, ktoré poskytovalo Ukrajine prvé mimovládne spravodajské relácie, a ďalším jej projektom bola národná tlačová agentúra UNIAN.
Taktiež založila a viedla programy, ktoré podporovali rozvoj mimovládnych mediálnych organizácií v celej strednej a východnej Európe prostredníctvom Open Society Institute.
„Bolo to vzrušujúce,“ spomína Chomiak. „Keď máte 19, 20, 21 rokov, chcete niečo zmeniť a tu to je. Vidieť, že ľudia sa menia, bolo pôsobivé.“
Túžba po zmene
Podľa jej slov pomalý ale dôležitý vývoj nastal, keď sa do popredia začali dostávať inovácie a tí, ktorí mali potenciál, ale boli udusení administratívnymi represiami sovietskeho štátu, začali reagovať na nové príležitosti.
„Túto krajinu riadila partia stredných manažérov, kde sa všetky rozhodnutia robili inde – táto nudná bezohľadnosť. A potom, keď sa veci začali meniť, prišlo obdobie, kedy neexistovali žiadne pravidlá.“
Aj v týchto neľahkých časoch podporuje jej nezisková organizácia Razom Ukrajinu. V mladších obyvateľoch vidí optimizmus, pocit samostatnosti a inšpiráciu, ktorý chýba staršej generácii, ktorá stále vníma vládu ako výlučne zodpovednú zariešenie všetkých problémov národa.
„Keď pracujem s ľuďmi vo veku 20 a 30 rokov, je tu oveľa viac inovatívneho, technicky zdatného spôsobu myslenia,“ vysvetľuje. „Toto je jedna z najväčších zmien, ktoré priniesla revolúcia dôstojnosti Euromajdan, tento pocit: ‚Som v tom. Musím to napraviť. Nie je to zodpovednosť niekoho iného‘,“ dodáva.