Tatra, Kofola alebo Kara sú ikonické značky, ktoré považujeme vo svojich životoch za samozrejmosť. Aj im však hrozil zánik. Našťastie však našli svojich záchrancov.
Tomuto naozaj nechýba pôvab! Bývalý generálny riaditeľ Tatry, ktorý ju viedol do minulého roka, keď výrobca najmä nákladných vozidiel úspešne vstal z hrobu, má priezvisko … Lazár!
Na počiatku minulej dekády na tom bola automobilka s veľkou tradíciou biedne, v roku 2013 padla do exekučnej dražby. Jej konečným majiteľom a záchrancom bol holding Czechoslovak Group, ktorému vládne Michal Strnad, syn zakladateľa skupiny Jaroslava Strnada.
Stačili mu dve koruny a ešte mu desaťhaliernik zostal. Za takú cenu si Jannis Samaras v bufete kúpil salámový chlebíček a kofolu, za takú cenu si zaobstaral detské spomienky, ktoré už nevymaže. Tým skôr ich nevymaže, že s nápojom čiernočiernej farby spojil vlastné podnikanie.
Nielen to: z Kofoly urobil veľký príbeh, ekvivalent biznisového Lazára, ktorý ochorel a zomrel, aby následne z vôle Pána ožil tak energicky, že dobehol až na Cyprus. My mierime o kúsok ďalej, do Grécka – odtiaľ sa v Česku ocitla Samarasova rodina. Otec Kostas sa pod Olympom narodil, nestavil však na ouzo, ale na kofolu.
Na začiatku deväťdesiatych rokov kúpil sódovkáreň v Krnove, potom sa viac-menej náhodou dostal k výrobe kofoly. Zvyšok už náhoda nebola: premyslené strategické a marketingové ťahy zachránili Kofolu pred „vyschnutím“ a urobili z nej veľkého hráča nápojového trhu.
A z Jannisa Samarasa jedného z najbohatších Čechov. Povedané parafrázou najslávnejšej reklamy na tmavý nápoj, ak sa vás bude niekto pýtať, či čakáte na zázrak vzkriesenia, odpovedzte: „Nemusím, ja už ho vidím!“
Kästle
Späť na výslnie. Vlastne skôr na zasnežené svahy. Lyže, na ktorých jazdili esá ako Toni Sailer, Pirmin Zurbriggen či Kjetil André Aamodt a na ktorých bolo vybojovaných dohromady 132 medailí z olympiád a svetových pohárov, zmizli v roku 1998 zo sveta, išli k ľadu.
Z ľadu sa však vrátili na sneh a v roku 2018 sa novým majoritným vlastníkom Kästle stala spoločnosť miliardára a bývalého závodného zjazdára Tomáša Nemca. Podstatná časť produkcie sa teraz vyrába v Novom Meste na Morave a české je aj aktuálne eso v spojitosti s Kästle: olympijská šampiónka Ester Ledecká.
Wikov
Značka Wikov vznikla pred Vianocami 1918 a je spätá so ságou rodu Wichterlov, s jedným z najpodmanivejších podnikateľských príbehov Česko-Slovenska. Najslávnejší z rodu je Otto, vynálezca silónu a kontaktných šošoviek, ale ani bez nich nemožno prehliadnuť ostatných – pri ich prehliadnutí by musela byť človeku diagnostikovaná slepota, šošovky by boli nanič.
Wikov spoluzaložil Ottov otec a významný továrnik Karel Wichterle: strojársky podnik sa stal legendou aj vďaka výrobe luxusných automobilov, po roku 1945 bol však znárodnený a majitelia vyhnaní. Z Wikovu bol Agrozet, neskôr Agrostroj Prostějov, dnes má najväčší český výrobca priemyselných prevodoviek pôvodný názov z vôle Martina Wichterleho, vynálezcovho vnuka.
Ten v rozhovore pre Forbes odmietal, že by si Wikov zaobstaral z nostalgických dôvodov, potom však predsa pripustil: „Niečo ma v tej chvíli možno osvietilo.“
Kara
Kondícia kožušníckej spoločnosti Kara pripomínala vypĺznutý kožuch. A to až dvakrát. Po revolúcii ju pred krachom spasil Zdeněk Rinth a rovnaký muž vstúpil do tej istej rieky so záchranným lasom druhýkrát v roku 2022, keď ju investor Michal Mička (ktorému Rinth Karu predal) doviedol k dlhom 277 miliónov korún a insolvencii.
Minulý mesiac bolo oznámené, že Kara Trutnov – kde drží Rinth majoritu a menšinový podiel má investičná skupina Natland – je po úspešnej reorganizácii na predaj a hľadá partnera pre ďalší rozvoj. Keď mal Rinth vysvetliť, ako sa mu Karu podarilo opakovane priviesť k životu, vyriekol odpoveď, ktorá by sedela aj k šampiónovi vo vzkriesení.
„Proste to viem!“ Na akcii Forbes Money Masterminds sa tiež podelil o fakt, že k sebe na rekonvalescenciu Kary zvolal bývalých kľúčových zamestnancov. A všetci prišli. Ono sa to vzkriesenie lepšie ťahá v tíme!
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Filip Saiver.
