Jeho diela zdobia pražský hotel Hilton, hotel Le Royal Meridien v Abú Zabí, Poslaneckú snemovňu či najluxusnejšie jachty sveta. O jeho odliatky prejavujú záujem americkí miliardári. Na nedávnom veľtrhu The Palm Beach Show na Floride predal všetky vystavené kusy.
Sklársky výtvarník Vladimír Procházka prešiel ateliérom Stanislava Libenského, s ktorým ho neskôr spájalo aj priateľstvo. Dnes patrí medzi popredných českých umelcov. Oveľa viac než doma je však známejší v zahraničí.
So svojou dcérou Michaelou, ktorá s ním spolupracuje a sama sa presadzuje ako autorka, si v poslednom čase nachádza klientelu hlavne v Spojených štátoch, kde české sklo zažíva boom.
Úspech na Floride im otvoril dvere k ďalším. Získali zastúpenie v prestížnych galériách v Palm Beach, Sarasote, Aspene, Clevelande a v The Hamptons – jedinečnej lokalite na Long Island v New Yorku.
Vladimír Procházka, rodák z Neštěmic pri Ústí nad Labem, stále žije a tvorí v tomto regióne. Ateliér má v dome v Březí, ku ktorému patria aj pastviny so štyrmi býkmi v ohrade.
„Chováme ich na mäso, budúci týždeň pôjdu na porážku,“ hovorí, keď spoločne sledujeme, ako mohutné zvieratá spokojne prežúvajú seno. Keby len tušili…
Forbes Česko
„V Amerike to bol pre nás obrovský úspech, s ktorým sme vôbec nepočítali. V posledných rokoch sa totiž situácia na trhu zmenila, v kurze boli skôr sochy a obrazy, zatiaľ čo sklo zažilo mierny pokles,“ opisuje umelec.
Sklársky biznis ožíva
Podľa neho majitelia galérií postupne zostarli a už nechceli investovať toľko energie do organizovania výstav, pretože je to fyzicky dosť náročné.
„Preto sa začali skôr špecializovať na aukcie, čo znamená, že umelec im natočí dielo na video alebo v 3D obraze, pošle im ho a oni ho potom prezentujú,“ dodáva Procházka.
Takáto cesta je však pre umelca nevýhodná, pretože dielo nemôže predať priamo a porozprávať k nemu jeho príbeh. Práve ten je pre neho u kupujúcich pridanou hodnotou. Keď sa preto naskytla príležitosť vycestovať na veľtrh na Floride, Vladimír Procházka s dcérou neváhali.
„Minulý rok som získala zákazku na luster do vstupnej haly pre spoločnosť PPF v Bukurešti. Ten nám zarobil na cestu na Floridu, kam sme dopravili dvanásť diel, z ktorých tri boli otcove a zvyšok moje,“ spomína Michaela Ondráčková Procházková.
Forbes Česko
To, že si mohli svoje diela sami nainštalovať a predstaviť potenciálnym kupcom, malo obrovskú výhodu.
„Pozerali sa na nás ako na zázrak, boli prekvapení, ako sme tam vôbec dostali všetky tie sochy, z ktorých tie najťažšie vážili napríklad okolo 180 kilogramov. Jeden zo záujemcov chcel kúpiť úplne všetko len pre seba. Nakoniec sme to však odmietli a rozhodli sme sa ich predať do rôznych prestížnych galérií, ktoré ich kúpili pre zámožných zákazníkov,“ prezrádza Michaela.
Okrem spolupráce s otcom vedie svoj vlastný ateliér Interiéry Michelle Bivotti, ktorý sa zameriava na bytovú architektúru.
Diela za desiatky tisíc dolárov
Vopred sa tiež dohodli s americkými galeristami na cene, za ktorú budú diela ďalej predávať. A tiež na tom, koľko z toho zostane autorom.
„Sumy sa pohybujú v rozmedzí okolo stotisíc dolárov za väčšiu sochu, nám z toho zostala polovica. Na veľtrhu sme mali dvanásť diel, pričom za tie menšie sme získali 25-tisíc dolárov, za väčšie až 56-tisíc,“ prezrádza Michaela.
Odhadom tak zarobili viac ako desať miliónov českých korún.
Forbes Česko
To, že umelec predá všetky svoje diela, je pritom výnimočné. „Pre nás je však cenné hlavne to, že sme sa dostali do tých najprestížnejších galérií a dostali sme ponuku vystavovať na veľtrhu aj budúci rok, dokonca s možnosťou stáleho miesta,“ dodáva.
O osem mesiacov by mali do Spojených štátov poslať ďalší kontajner. Zatiaľ však nevedia, či stihnú diela dokončiť. Práce je veľa a nestíhajú ich vyrábať. Aspoň deväť sôch by však radi odviezli za oceán. USA sú teraz pre rodinu prioritným trhom.
A pritom stačilo málo a Vladimír Procházka by sa výtvarníkom nestal. Umelecký odbor si musel u rodičov vybojovať. Od detstva rád maľoval. Po základnej škole preto odišiel študovať do Železného Brodu na renomovanú sklársku školu, kde ho prijali do oddelenia sklenených figúrok.
Na vysokú školu ho však rodičia už pustiť nechceli. „Mama vždy hovorila – chudák bude žiť chudobne. Mysleli si, že z umenia sa neuživím. Navyše môj dedko bol sochár a mama spomínala, že stále len niečo oslavoval a pil, a nechcela, aby som skončil rovnako,“ poznamenáva.
Vladimír si preto požičal peniaze od svojho učiteľa na strednej škole, našiel si bývanie v Prahe a hneď na prvýkrát zložil talentové skúšky na prestížnej Vysokej škole umeleckoprůmyselnej. Sklársky ateliér vtedy viedol Stanislav Libenský.
Začal tvoriť v období sklárskeho boomu
„Zo všetkých učiteľov ma ovplyvnil najviac. Vedel u každého študenta vystihnúť jeho prednosti a nasmerovať ho. V mojom prípade to bolo k sklu v architektúre,“ spomína výtvarník.
Šesťdesiate až osemdesiate roky boli v Československu obdobím rozmachu sklárskej tvorby a z vysokej školy vychádzalo dostatok absolventov Libenského ateliéru.
Avšak už nemali toľko príležitostí venovať sa dizajnu v sklárňach, ako mala predchádzajúca generácia. Navyše v Ústí nad Labem, kam sa Vladimír po škole vrátil, nebola žiadna sklárska továreň, a kým sa dostal k sklu, jeho otec mu zaobstaral brigádu, kde lepil papierové vrecká.
Forbes Česko
Medzitým sa začal venovať sklu v architektúre, čomu sa nakoniec venoval až do roku 1989.
„V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa veľa stavali nové sídla úradov, kultúrne domy, knižnice, športové haly a ja som mal šťastie, že som vyhrával verejné súťaže, hoci to bolo potom dosť často terčom závisti a ohovárania,“ upozorňuje výtvarník.
Spolu so zákazkami totiž prichádzali aj na tú dobu pomerne slušné zárobky v rádovo miliónoch korún.
Prvá väčšia zákazka prišla, keď mal dvadsaťtri rokov. Doma v obývačke zostavil z ohýbaných sklenených trubičiek luster pre zámok Sychrov alebo osvetlenie do barokového kostola v Ústí nad Labem.
Úspech žal už od začiatku
Medzi jeho najrozsiahlejšie realizácie patril podhľad v zasadacej sále magistrátu v Ústí nad Labem z roku 1985, ktorý mal šesťsto štvorcových metrov zložených z 12-tisícov rovnakých osvetľovacích prvkov.
V rámci rekonštrukcie rotundy na vrchole hory Říp osadil do hlavnej lode dve a do apsidy tri okná v podobe taveného a brúseného skla. Šedou sklenenou hmotou rôznej hrúbky nechal do interiéru prirodzene prúdiť svetlo.
„V každom okne sú osadené dve sklenené dosky, ktoré sú smerom dovnútra zrezané, čím vznikla ilúzia zrkadlového rámčeka,“ opisuje výtvarník.
Po revolúcii potom využil to, že má doma stroj na ohýbanie rúrok. Začal vyrábať neónové osvetlenie nielen v Česku, ale aj v zahraničí. Vtedy bol veľký dopyt po svetelných reklamách. Keď ich boom po rokoch opadol, Vladimír sa vrátil k sklu, presnejšie k taveným plastickým dielam.
„Bolo zložité začať odznova. Najprv som musel zvládnuť technológiu, ako sa sklo roztaví, ako vychladne a potom sa brúsi.“ Sám vymýšľa, kreslí návrhy a na výrobe sa potom podieľa so sklenármi z rôznych sklární. Najčastejšie chodí navrhovať do sklárne Vitrum v Janove nad Nisou a do Ajeta v Lindave.
Spolupracuje aj s brusičmi z Jablonca nad Nisou a so zámočníkom, s ktorým rieši všetky kovové komponenty. Výroba jednej sochy trvá napríklad trištvrte roka. Preto má rozpracovaných viac diel naraz. Celý proces od sadrového modelu až po vyberanie z pece je náročný a v každej fáze sa socha môže zničiť.
Remeslu sa venuje aj dcéra
Do tajomstiev taveného skla stále viac preniká aj dcéra Michaela. Tá išla po otcových stopách – najskôr na sklársku školu v Kamenickom Šenove, potom chcela pokračovať aj na vysokej škole. Sen sa však nesplnil. Pri skúškach síce postúpila do užšieho výberu, nakoniec ju však neprijali.
„Neskôr som sa dozvedela, že to bolo preto, že som Procházková. Otca tam nemali radi. Nedokázali mu odpustiť, že bol úspešný, že vyhrával súťaže a zarábal veľa peňazí. Tvrdili, že to mal vďaka protekcii. Ale ja to dodnes vnímam ako krivdu,“ prezrádza Michaela.
Vtedy na čas skončila v bezpečnostnej agentúre. Aby si zarobila na byt v Prahe, mala až štyri zamestnania. Neskôr si založila vlastnú firmu a začala sa venovať návrhom interiérov.
„Prvé roky boli ťažké, začínali sme. S každou ďalšou zákazkou sme sa posúvali ďalej a boli sme silnejší. Dnes je to už dvadsaťdva rokov a odvážim sa povedať, že máme silné meno v odbore, široké portfólio a stabilnú základňu zákazníkov, ktorí sa k nám radi vracajú,“ vysvetľuje.
Forbes Česko
Spočiatku pomáhala otcovi s vizualizáciou jeho diel, hlavne osvetlenia luxusných jácht, ktoré ho istý čas veľmi dobre živili a kde tiež využil svoje znalosti z architektúry. Neskôr začala sama vytvárať veľké diela.
USA aj Omán
„Otec ma učil, ako to vyrobiť, poskladať, odovzdal mi svoje znalosti. Dnes sa už nad mnohými vecami stretávame a diskutujeme, vymieňame si názory a ja si ich už tvorím po svojom. Som už iná generácia a niektoré technológie vnímam inak, inak nad nimi premýšľam, čo otec plne rešpektuje.“
Okrem Spojených štátov spolupracoval umelec v minulosti aj s investormi v Spojených arabských emirátoch či v Ománe. Pre Dubaj navrhol sklenenú palmu, do ktorej namontoval rozprašovače hmly. Diela Vladimíra Procházku si nachádzajú svoje miesto aj v galériách v nemeckom Hamburgu.
Jeho sochy sú farebné, majú rafinované tvary s množstvom kontrastov, ale hlavne sa vyznačujú precíznym spracovaním. Za sochy získal aj významné ocenenia – striebornú a zlatú cenu zo sklárskych súťaží v japonskej Kanazave či účasť vo finále európskej sklárskej súťaže v nemeckom Coburgu.
„Niekedy ma mrzí, že otca viac uznávajú v zahraničí ako v Českej republike, pretože je významným umelcom, ktorý ma veľa naučil, odovzdal mi remeslo tak, ako sa to vždy robilo. A vďaka tomu môžem rodinný podnik ďalej rozvíjať a otec na mňa dohliada. Obchod teraz stojí predovšetkým na mne a teším sa, že ho možno raz odovzdám aj ja svojim deťom,“ uzatvára Michaela.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.
