Slovenka Silvia Bušniaková dotiahla Britskú obchodnú komoru na vrchol, teraz nastúpila do funkcie CEO závodu v USA.
Ako dieťa diplomata vyrastala v zahraničí na cestách, študovala na Oxforde, v USA, Nemecku aj Portugalsku. Takmer 18 rokov viedla českú pobočku britskej obchodnej komory, ktorá pod jej vedením získala prestížne ocenenie. Vyskúšala si aj vlastné podnikanie so značkou Slim Pasta a všetko zvláda ako slobodná matka.
Nebojí sa hovoriť otvorene o problémoch a vie, že na to, aby bola úspešná, potrebuje aj pomoc. Hovorí aj o tom, že čelila psychickému týraniu, a ženám aj mužom radí, ako sa pred ním brániť.
Keď sa pred vás posadí, je to zosobnená energia, ale aj ráznosť a nadšenie pre to, čo robí. Aj tieto kvality presvedčili úspešného českého podnikateľa Františka Zykana, aby ju vymenoval za CEO svojej americkej firmy TOMCAT GLOBAL a skupiny A4I US. Firma sa zaoberá výrobou hliníkových nosníkov (používa sa aj označenie hliníkový truss), ktoré sa používajú na výrobu pódií pre koncerty, divadlá alebo športové podujatia.
Ako sa šéfuje Američanom, ako sa vyvíja biznis s hliníkovými nosníkmi pre pódiá najväčších hviezd šoubiznisu, ale aj ako sa bojuje s psychickým týraním, rozpráva Silvia Bušniaková.
Keďže som dcérou diplomata, nikto sa nepýtal, kde budem vyrastať. Narodila som sa na Slovensku, vo Zvolene, ako najmladšie z troch detí. Keď som mala rok, už sme odcestovali do Alžírska. Bola som tam šesť rokov a ako dieťa som tam prvýkrát pričuchla k inému náboženstvu, inej kultúre a medzinárodnému prostrediu. Odvtedy mi prišlo normálne vyrastať kozmopolitne.
Potom sme sa vrátili do Českej republiky. Chodila som tam do jazykovej školy, potom sme sa o pár rokov presťahovali do Belehradu a mne to zasa prišlo normálne.
Otec, s ktorým som mala silný vzťah, žiaľ, zomrel. S ním som hovorila vždy len po slovensky. S mamou sa rozprávame tak „česko-slovensky“. Na Slovensku mám z maminej strany rodinu. Mama je zo Zvolena, každý rok tam chodíme. Slovákov mám veľmi rada, a keď sa ma niekto spýta, či som Češka, alebo Slovenka, tak odpoviem: občianstvo mám české, ale v duši som Slovenkou. Detstvo a dospievanie mi asi dalo smerovanie svetobežníčky.
Vôbec. Pochádzam z generácie, ktorú jednoducho „hodili“ do prostredia a išlo sa. Ja sa mojej dcéry pýtam, či je so mnou ochotná letieť do USA a nanovo tam budovať život. Mňa sa nikto nepýtal, či chcem, alebo nechcem. Neprišlo mi to stresujúce. Samozrejme, mnohokrát som si spomenula na priateľov zo základnej školy alebo z gymnázia, ale vždy som sa rýchlo vedela adaptovať na nových ľudí aj prostredie.
Ako sedemnásťročnú ma rodičia poslali z Belehradu študovať na niekoľko mesiacov do Oxfordu. Pamätám si, že sme v triede mali asi 26 národností. Z Anglicka som potom odletela na rok do Kalifornie, kde som študovala ďalší rok a aj som tam maturovala.
Nie je to čierno-biela otázka a nie je na ňu čierno-biela odpoveď. Ja s tou generáciou jemne bojujem, pretože moja skúsenosť s nimi býva komplikovaná – už len to, ako im dávate spätnú väzbu alebo ako ju prijímajú, koľko hodín chcú tráviť v práci, aké benefity požadujú. A pre mňa ako pre šéfa alebo zamestnávateľa to môže byť niekedy frustrujúce. Takže krátka odpoveď: učím sa s nimi pracovať a nie je to jednoduché, ale pracujem na sebe!
Spomenuli ste Oxford, USA a vyskúšali ste si aj Portugalsko a Nemecko. Vzhľadom na takéto skúsenosti, čo na vás zapôsobilo ako najlepší systém?
Zaujímavé je, že by som neuprednostnila žiadny. Keď som mala 18 rokov, žila som v Amerike, a tam sa mi vyformovalo sebavedomie. Tam ho má každý, často aj bez toho, aby naň mal „nárok“. Vrátila som sa nie ako hotový človek, ale s tým, že ambícia je úplne prirodzená vlastnosť. Líderstvo, ukázať sa, veriť si. Amerika je v týchto kvalitách číslo jeden.
Prednosťou nemeckého Heidelbergu je zase disciplína, dochvíľnosť, priamosť. Tam sa nechodí okolo horúcej kaše, nikto s vami nestráca čas. Prevláda však lojalita a prirodzený rešpekt voči vedeniu.
V Portugalsku, kde som bola na Erasme, naopak, musíte rešpektovať, že ľudia majú svoj čas. Nebudete nikoho zosmiešňovať, že mu niečo trvá dvakrát dlhšie. Portugalčania majú zmysel pre život, skúška tam nie je obmedzená na hodinu, môže trvať aj tri alebo štyri hodiny. A všetky tieto krajiny ma „uvarili“ do toho, kým som dnes. Úprimne rešpektujem každú kultúru a národnosť.
Ondřej Pýcha pre Forbes Slovensko
Pamätáte si zlom, keď ste si povedali, že sa neusadíte na jednom mieste?
Keď som pôsobila v britskej obchodnej komore (BCC) ako senior manager, dostala som ponuku viesť česko-britskú obchodnú komoru v Londýne, čo bol pre mňa splnený sen. Bola som slobodná, ambiciózna, vedela som, že Londýn na mňa čaká. A potom som otehotnela.
Lenže je to členská organizácia a rozpočet na relokáciu celej rodiny nebol. Keď som porodila, s „hrôzou“ som zistila, že sme už s dcérou pomerne dlho na jednom mieste. Vedela som, že niekam odídeme, aj preto som dcéru prihlásila na medzinárodnú školu Parklane International School v Prahe, ktorá ju kompletne pripravila na štúdium v zahraničí.
Spomenuli ste britskú obchodnú komoru. Začínali ste od piky. Ako ste sa tam dostali?
Nie je na tom nič extrémne zaujímavé, dnešné pohovory vyzerajú inak. Prihlásila som sa cez nemenovaný pracovný portál. Išla som na pohovor a po hodine a pol som odchádzala so zmluvou v ruke. Najprv som hovorila s kolegyňou, potom s hlavným šéfom a zrazu som tam bola zamestnaná.
Hlásila som sa preto, že ma bavilo kombinovať podporu biznisu – komora sama osebe nie je biznis, je to podpora biznisu – a zároveň tam bol šmrnc diplomacie. Pre mňa to bolo „sexy“, keďže som v tom prostredí vyrastala.
Keď sa ma niekto pýtal, kam idem, všetci čakali odpoveď New York alebo Los Angeles, a ja som odpovedala Tennessee.
Ako sa pozeráte na pohovory dnes, ktoré trvajú niekedy aj pár dní?
Zažila som proces, keď som bola v šiestich kolách so šiestimi ľuďmi z celého sveta. Už som ani nevedela, s akou krajinou hovorím, ani s kým vlastne. Myslím si, že niekto sa v tom strašne vyžíva. Vo finále je dôležité vedieť, čo ten človek vie, prečo vás zaujíma, a dať mu priestor ukázať sa. A áno, HR je jedno z dôležitých odvetví v biznise… ale poďme sa upokojiť a neprežívať to tak veľmi.
Dostali ste sa na čelo BCC a získali titul Najlepšia britská komora na svete. Ako sa vám to podarilo a čo najviac ocenili?
Som v komore sedemnásť rokov, vo februári by to bolo osemnásť. Viedla som ju posledné štyri roky. Bol to prirodzený krok. Nešla som tam s vedomím, že budem riaditeľka, aj keď podvedome som to asi tušila. Keď moja šéfka odišla, prešlo to na mňa.
Prebrala som komoru v ťažkom období: strácala členov, aktivity sa nedali robiť štandardne, hoci sme sa adaptovali online. Keď som ju prevzala, mala som tím 14 ľudí, a britská vláda rozhodla, že obchodné oddelenia stiahne z komôr pod ambasádu. Prišli sme o desiatky percent príjmov z grantov. Musela som komoru rýchlo adaptovať na čisto členský model, tzv. membership income.
Druhou výzvou bolo etablovať komoru tak, aby zastupovala najväčších britských investorov. Kľúčové bolo, že som sa nebála chodiť do firiem, ako Barclays, Shell, zastúpenie Rolls-Royce, Aston Martin, a povedať: sme tu, aby sme boli váš hlas a podporili vás. Keď vám rastie báza veľkých investorov, menšie firmy vás začnú nasledovať.
A prišla cena…
Áno, v podstate to bolo jednoduché: membership rate šiel hore. Za jeden rok pod mojím vedením sme vyrástli asi o 24 percent, čo je obrovské číslo. A vedľajšie projekty komory boli trendsettermi lokálneho pôsobenia. Mali sme projekt na podporu žien vo vedení a aj vďaka tomu sme získali cenu, ktorá pre mňa spečatila môj posun.
Bol to impulz na obchod, ale musela prísť aj ponuka.
Prišla mi správa z platformy Inspire & Impact Network, ktorý založila česká podnikateľka Renata Mrázová a ktorej súčasťou sú také ikony ako Taťána le Moigne, Vlaďka Michnová, Senta Čermáková, Hana Součková, Michaela Bauer či Veronika Brázdilová. Je to komunita a platforma pre aktívne ženy – podnikateľky, manažérky a profesionálky naprieč odbormi – a zameriava sa na podporu osobného a profesijného rastu, leadershipu a väčšej rovnosti na pracovnom trhu. Prišla mi ponuka na zaujímavú pozíciu CEO v zábavnom biznise v USA. Ponuka mi sedela ako na mieru šitá: CEO, entertainment, pre mňa „sexy“ a atraktívne prostredie.
Som matka samoživiteľka, s dcérkou sme boli desať rokov samy. Ona je mojou rodinou, a, samozrejme, aj moja mama. Išla som za dcérou a pýtam sa jej: mám sa uchádzať o prácu v Amerike? Ona na mňa pozrela so zdvihnutým obočím a vraví: „Jasné, že pôjdeme do Ameriky.“ Takže to bol prvý impulz, a tak som si odpovedala: áno, poďme do toho.
Následne začal veľmi dlhý proces, nebolo to klasické výberové konanie. Pre mňa to znamenalo stále dialógy: ako by ste firmu viedli, aká je vízia, či ste pripravená presťahovať sa do Ameriky. Lebo to nie je pre každého.
Prečo to nie je pre každého?
Lebo vás niekto vytrhne z bytu, z rutiny, z toho, ako ráno vstávate, kam chodíte, komu zavoláte. V našom prípade, po podpísaní kontraktu, nás majiteľ Area Four Industries František Zykan najprv vzal do Tennessee v Knoxville. Keď sa ma niekto pýtal, kam idem, všetci čakali odpoveď New York alebo Los Angeles, a ja som odpovedala Tennessee. Ľudia mi vraveli, že som sa zbláznila. Už len cesta tam s dvoma prestupmi trvá minimálne 25 hodín. Zažila som však aj 42.
Prišli sme do pomerne malého mesta a tam, kde máme fabriku, sú len veľké prúdy ciest a fastfoody po oboch stranách, ináč nikde nič. Amerika je obrovská, máte obrovský priestor na jedného človeka. Obyvatelia Tennessee sú veľmi pohodoví, myslím, že ma najali, aby som ich uvoľnenosť vyvážila svojou dynamikou a tempom. Nebojím sa hovoriť nahlas ani sa nebojím pýtať si výsledky. Po čase som si uvedomila: Silvi, ty si sa presťahovala. Tvoj domov je tu, nie v Prahe.
František Zykan je Čech, má fabriku aj tu. Prečo sa rozhodol tiež presunúť do Ameriky?
František je vizionár. Nepoznáme sa až tak dobre, ale bolo krásne vidieť, že počas pohovorov sa ma snažil spoznať ako človeka. Nezaujímalo ho, koľko softvérov alebo políčok v Exceli ovládam.
Myslím, že máme spoločné jedno: v tomto biznise v lepšom prípade neexistujú žiadne obmedzenia, a obaja sme presvedčení, že éra scrollovania sa bude minimalizovať.
Mladí sa chcú baviť. Pre nich je dôležité tráviť život inak, než len pozerať Instagram a scrollovať. Chcú zážitky a prepojenie. A to je to, čo my robíme a vieme robiť. Preto Amerika. Biznis má obrovský potenciál, vidno to aj na konkurencii. František bol rozumný – kúpil konkurenciu a vytvoril skupinu. A Amerika má dnes najväčší potenciál, takže ma lákala výzva najväčšieho trhu.
Som platená za výsledky a za to, aby americký trh rástol.
To, čo hovoríte o zábave, potvrdzuje aj záujem ľudí o cestovanie v Európe. Ľudia chcú zážitky. Očakávate vo vašom biznise rast?
Určite, krivka rástla úmerne, až covid ju zrazil. Keď sa nemohli konať eventy, koncerty a podobne, ľudia sa nemohli združovať, dosah bol zásadný. Teraz, keď plánujeme obdobie 2026 – 2027, vraciame sa do „zdravých rokov“. Pozrite sa na eventy aj na ceny lístkov, výrazne rastú. Nehovorím, že to biznis zneužíva, ale využíva to: vy aj ja sme ochotní zaplatiť veľa peňazí za to, aby sme sa bavili a znovu si vyskúšali ten zážitok.
Máte v biznise s hliníkovými trussmi regióny, ktoré sú kľúčové?
Všetky sú kľúčové. Máme zastúpenie aj v Singapure. Je to relatívne čerstvý trh, ale funguje fantasticky. A Európa sama osebe je dosť veľká na to, aby generovala zaujímavý obrat.
V Amerike sa budem zameriavať na rozličné oblasti: filmový priemysel, hudbu, korporátne eventy, divadlá, fashion, šport, verejné eventy, možnosti sú neobmedzené.
A už mám aj profesionálnu deformáciu: bola som na zápase NHL podporiť Nashville Predators a už som nevnímala hokej, len tie hliníkové trussy, rozmýšľala som, čo všetko naše systémy udržia a čo na nich môže visieť.
Spomínali ste trendy a víziu do budúcnosti. Kam sa môže biznis s hliníkovými trussmi posunúť?
Budeme sa zameriavať na voľný čas, na ľudí, na zákulisie. Pre nás nie je len dôležité postaviť podpornú konštrukciu na koncert či divadlo, ale aj vzdelávacia stránka. Učíme ľudí, ako sa to stavia. Založili sme aj TomcatU, vzdelávaciu platformu pre riggerov (staviteľov konštrukcií, pozn. red.). Vidíme, že mladá generácia sa vracia k remeslu. Nie všetci musia byť influenceri a inžinieri.
Inak sa sústredíme na maximum odvetví, aj na outdoor biznisy, ktoré sa rozbiehajú. Ale možnosti sú od koncertu až po divadelné predstavenie v malom mestečku, môže to byť aj podporný systém v kostole – zbor musí na niečom stáť a na niečo premietať. Aj na tieto príležitosti sa zameriame.
Ako veľmi cítite nástup AI v Amerike?
Ohromne, a ja to vítam. V mojom prípade nie je deň, keď by som AI nepoužila. Možno nie hodina, ale určite nie deň. Prichádzajú softvéry, ktoré kolegom zjednodušia prácu. Prístup zákazníka aj nás ako firmy bude rýchlejší, presnejší, zaujímavejší.
Keď si vás vyberali, bola výhoda, že ste Češka-Slovenka? Nechceli radšej amerického manažéra?
Pýtate sa dobre. Nie som prvá, koho tam mali. Kultúrna rozdielnosť je taká veľká, že sa rozhodli, že potrebujú parťáka s absolútnou dôverou. Okrem toho, že sme si osobnostne trochu podobní, potrebovali niekoho, komu veria, že nebude konať za ich chrbtom. Pre mňa je tím v Amerike extrémne dôležitý. Zároveň som platená za výsledky a za to, aby americký trh rástol. Takže ich výber mňa bol skôr otázkou: koho z česko-slovenských manažérov si vyberú?
A váš osobný cieľ? Komoru ste dostali na jednotku…
Vždy som mala veľké ambície, ale nikdy som ich „nevykrikovala“ do sveta. Moja ambícia je dostať sa na absolútnu špičku. Bude to trvať, lebo trh je rozsiahly a konkurencia tiež. Ľudia pochopili, že biznis s hliníkovými trussmi má obrovský potenciál, takže vidíme, ako americký trh zaplavujú nekvalitné výrobky z Ázie. My máme fabriku v USA, čo je ohromná konkurenčná výhoda, ale vyžaduje to reštrukturalizáciu, obmenu výrobkov a rozhodovanie, čo sa oplatí. Mám podporu z Česka, centrály, mám dobrý tím v Amerike a konkurenčnú výhodu – najlepší produkt.
Musím sa dotknúť témy Trump. Z Trumpovej Ameriky sa skôr ľudia odsťahovali, než prisťahovali. Ako to vnímate?
Dostala som veľa negatívnych reakcií, niektorí ľudia boli až nepriateľskí: „Keď sa teraz sťahuješ do Trumpovej Ameriky, tak to o tebe niečo hovorí.“ Mne to príde zvrátené. Každá krajina má dve tváre: niekedy sa žije lepšie, inokedy horšie. Ale politické presvedčenie by nemalo určovať, či sa niekam presťahujete, alebo či chcete pre firmu priniesť najlepšie ekonomické výsledky. Je to ako keby niekto dostal prácu na Slovensku a vy mu poviete: „Prečo ideš na Slovensko?“
Čo sú podľa vás najdôležitejšie vlastnosti, aby človek dobre predával?
Nie je to jadrová fyzika. Ak nevyvíjate liek na rakovinu, tak je to všetko na pousmiatie. Čo sa týka aj zdravých cestovín Slim Pasta, asi som bola v správny čas na správnom mieste. Konkurencia nebola veľká, bola prakticky len jedna. V prvom rade som tomu produktu verila. Nepredávala som niečo, čomu by som neverila.
A po druhé: nebála som sa. Keď ma vyhodili dverami, prišla som oknom. O tom tento biznis je. Keď to robíte dôstojne, slušne, progresívne a kontinuálne, výsledok musí prísť. Úplne najdôležitejšia je dôveryhodnosť. Ak budem niekomu predávať segmenty a on bude vedieť, že konkurencia má výrazne lepšie, tak mi to nekúpi.
V obchode sa nedá schovať. Čísla buď doručíte, alebo nie. Nemôžete sa donekonečna vyhovárať na výrobu alebo tarify. Vo finále je to o vás a o tom, ako si vybudujete vzťah s klientom. Keď nebudete klamať, povyšovať sa, vymýšľať nezmysly, vzťah sa vybuduje. Nebude to hneď zajtra, ale keď máte produkt a víziu, tak by v tom bol čert, aby sa to časom nepodarilo.
Ste matka samoživiteľka. Ako to zvládnete sama v Amerike?
Sama to nezvládnem. Bez pomoci nedám na 100 percent výchovu dcéry ani sa na 100 percent nesústredím na top manažérsku pozíciu. To sa nedá skombinovať. Kto tvrdí, že áno, klame. Niekto musí dieťa vyzdvihnúť zo školy, keď máte meeting v Las Vegas. Takže mama, ako vždy, ma podporila a bude s nami aj v USA.
Ale ako to už býva, človek mieni a život mení. Keď som sa rozhodla Európu opustiť a prijať ponuku v USA, konečne som stretla partnera, ktorý sa aj napriek svojej vybudovanej klientele a rozbehnutému biznisu v Česku rozhodol so mnou presťahovať za Atlantik. Pre mňa niečo nevídané. Som za to vďačná každý deň a nesmierne si to vážim. V USA bude Jiří vo svojej profesii začínať odznova, na brownfielde, pred čím dávam klobúk dole. Každopádne na to nie som sama, sme na to dvaja a máme vzájomnú podporu.
Akí sú ľudia v Tennessee?
Na Amerike ma baví – dúfam, že to neznie povrchne – jej veľkosť. Všade je priestor. V Knoxville a Tennessee sú ľudia veľmi priateľskí. Niekoho to môže iritovať, ale ja to milujem.
Pre mňa je ťažké iba ich vlažné tempo. Ja chcem doručiť veci zajtra, oni o 14 dní. Ale musím podčiarknuť, že tých 50 ľudí vo firme ma privítalo veľmi priateľsky, čo vôbec nemuseli len preto, že prišla „ostrá holka z východnej Európy“, ktorá im bude šéfovať. Boli naozaj fajn.
Tennessee patrí do oblasti tzv. Biblického pásu, teda regiónu, v ktorom má náboženstvo výraznú úlohu. Vnímate to?
Vnímam, že je to silne veriaci štát, ale v najlepšom zmysle slova. Nikto ma nenúti byť veriacou, ale sú momenty, keď mi to udrie do očí. Vtipná historka: kupovali sme auto a predajca mi povedal, že na značku dávajú popis „In God We Trust“. Ja som sa snažila nadýchnuť a niečo povedať, ale už to nešlo.
Ondřej Pýcha pre Forbes Slovensko
Odbočím od biznisu. Otvorene hovoríte o tom, že ste čelili psychickému násiliu. Čo sa dialo a ako ste sa odhodlali brániť?
Dlho som o tom nehovorila. V istom momente som zistila, že problémom partnerského vzťahu už nie je to, že sa dvaja nemajú radi, ale že ste konštantne ponižovaná. A keď som sa s niekým rozprávala, uvedomila som si – a možno by som na to ani neprišla sama –, že už ide o psychické týranie.
Boli situácie, keď som sa začala báť, či nie som blázon. Či moje bežné rozhodovanie je ešte „normálne“, alebo či už patrím do blázinca. Psychická šikana vyústila aj do stalkingu a vyhrážania samovraždou. Keď to trvalo roky, rozhodla som sa ísť na políciu. A to je krok, ktorý nechcete urobiť, lebo zrazu hovoríte o intímnych, osobných veciach.
Vtedy už viete, že nemôžete „len tak“ späť. Ja som sa prestala báť. Prestala som sa schovávať doma. Chodila som na výsluchy, musela som dokazovať, presviedčať.
Skutočným impulzom bolo, keď sa to začalo dotýkať mojej dcéry. Ak sa nezachováte správne, nesiete aj zodpovednosť za to, že to bude páchať ďalej, a nedajbože na dieťati alebo na mojej dcére. Skončilo to trestným oznámením. Súd mi dal za pravdu. Ten človek bol potrestaný.
Vy sa teraz venujete osvete v tejto oblasti…
Odvtedy o tejto téme prednášam a vysvetľujem: to, že nemáte modrinu na hlave alebo na chrbte, neznamená, že nedochádza k týraniu. A toto je tenký ľad, ale psychické týranie môže byť veľmi často horšie než fyzické. Psychické sa zanedbáva.
A často sa mi stalo, že po prednáške za mnou prišli ženy: „Ale toto sa deje aj mne.“ Prišla ďalšia a plakala. Ďalšia: „Myslela som si, že je to len dysfunkčný vzťah.“ Je toho veľa. Nedeje sa to len ženám, deje sa to aj mužom, ale percentuálne sú ženy obeťami mentálneho týrania vo výrazne väčšej miere.
Našťastie už o tom nemusím hovoriť z pozície obete. Prešla som si tým. A každú ženu, aj mladé dievča, povzbudzujem: pracujte na psychickom vedomí a duševnej pohode. Je to dôležité.
Máte reakcie aj od mužov, keď túto tému otvárate?
Veľmi málo. Je to smutné, veľmi často si ani nepripúšťajú, že sa to deje v ich okolí. Ja mám túto skúsenosť len jednu. Okolo seba mám fantastických chlapov, s ktorými pracujem, a vždy sa mi s mužmi pracovalo skvele. Aj preto som dnes v mužskom odvetví – podriadení sú zvárači, chalani, ktorí robia so surovým materiálom, stavajú pódiá. S mužskou energiou sa mi pracuje výborne a nedám na chlapov dopustiť. Ale toto bola smutná výnimka.
Zmenilo vás to aj profesionálne? Dodalo vám to odvahu?
Určite. Dalo mi to schopnosť nebáť sa vysloviť názor – aj negatívny. Nie každý je silný, nie každému sa páči vaša práca. A možno mi to pomohlo aj získať túto prácu. Keď máte firmu na viacerých kontinentoch a prirodzene pochybujete, poviete si: preboha, zvládla si toto, zvládneš všetko. Prestaňme sa prežívať a robme to, čo nás baví. Myslím si, že som presne tam, kde mám byť: v Amerike, vo firme, ktorá ma baví. A to príšerné obdobie ma naučilo nevzdávať sa svojho názoru.
O desať rokov… kde budete?
Myslím, že budem v Amerike… alebo na úplne inom svetadiele. Ale niečo mi hovorí, že tam zostanem. Priala by som si to. Myslím si, že obdobie medzi 45 a 55 patrí práve tam.
