Svetovo uznávaný architekt David Chipperfield neprišiel do Prahy hovoriť o slávnych stavbách, ale o zodpovednosti súčasnej architektúry. Vyzval na dôraz na kvalitu, komunitu a schopnosť miest prispôsobiť sa klimatickej zmene.
Do pražského Martinického paláca dorazil v predvianočnom čase na festival architektúry Pulse jeden z najslávnejších architektov sveta.
Autor súčasnej podoby historickej budovy Procuratie Vecchie na benátskom Námestí svätého Marka, berlínskeho Neues Musea či tamojšej presklenej Neue Nationalgalerie. Najnovšie menovanú stavbu pôvodne navrhol Mies van der Rohe, u nás známy najmä ako architekt brnianskej vily Tugendhat.
„Povedali mi, aby som vám porozprával o troch budovách. Sklamem vás. O tých hovoriť nebudem. Chcem sa venovať úlohe architektúry a architektov v dnešnej dobe,“ vyhlásil nekompromisne hneď v úvode prejavu britský architekt David Chipperfield.
Vzápätí dodal, že o odbore, ktorému zasvätil celý svoj profesionálny život, by však napriek všetkým výzvam, ktorým architektúra čelí, chcel hovoriť pozitívne.
„Aj keby sme boli zronení súčasným stavom vecí, nesmieme podceňovať dôležitosť architektúry pri vytváraní príjemného, kvalitného prostredia a budov pre ľudí,“ uviedol na Pulze architekt, ktorému bol v roku 2010 udelený rytiersky titul. Anglický prídomok „sir“ získal za služby, ktoré preukázal britskej a nemeckej architektúre.
Prispôsobiť sa klimatickej zmene
Keď 71-ročný drobný muž, celý oblečený v čiernom – zrejme z oddanosti architektonickému dress codu – vystúpi na pódium, vo veľkej sále renesančného paláca sa neviete pohnúť.
Legendu odboru na Hradčanskom námestí počúvali zrejme všetci prítomní. O to naliehavejšie potom jeho posolstvo vyznieva.
Z takmer hodinového prejavu na hlavnom pódiu sa formujú dve kľúčové myšlienky. Prvou je Chipperfieldova snaha vyvrátiť mýtickú predstavu architekta ako osamelého génia s pohárom whisky vedľa pracovného stola.
Tou druhou je prostý fakt – nevyhnutnosť prispôsobiť súčasnú architektonickú prax klimatickej zmene, ktorej ako ľudstvo čelíme.
„Architekti radi sedia nad svojimi výkresmi a hľadajú v nich riešenia pálčivých spoločenských otázok,“ poznamenal Chipperfield s tým, že dnes je nevyhnutné, aby to boli práve architekti a architektky, ktorí prevezmú úlohu vyjednávačov a sprostredkovateľov.
Mali by to byť oni, kto za jeden stôl pozve všetkých, ktorí majú čo povedať k budúcej podobe ulíc, mesta alebo novej verejnej budovy. „Bez participatívneho procesu sa architektúra nezaobíde,“ konštatoval úspešný architekt.
Vo svojom príspevku sa vymedzil voči nekvalitným „krabicovým“ budovám, ktorými sú dnešné mestá zahltené, ako aj voči ikonickým stavbám, ktorých význam je podľa neho často preceňovaný.
„Skutočná kvalita budov sa znižuje. Dnes nás viac zaujíma, ako budovy vyzerajú, než ako sa v nich cítime,“ apeloval Chipperfield na úroveň výstavby. Na vine je podľa neho tlak na výkon, rýchlosť a peniaze.
Budovy sa stávajú záležitosťou imidžu, ktorý možno globálne šíriť.
Betónový alebo oceľový skelet
V prejave hovoril o výhľade z vlastnej kancelárie na britskú metropolu plnú vysokých presklených administratívnych budov, ktoré podľa neho nikto nenavrhol s myšlienkou zlepšiť Londýn a zážitok z mesta.
Chipperfield tiež upozornil na skutočnosť, že väčšina súčasných stavieb je vytvorená z betónového alebo oceľového skeletu a kvalitnými materiálmi sú len obložené, nie sú z nich postavené – hoci sa tak tvária.
„Budovy sa stávajú záležitosťou imidžu, ktorý možno globálne šíriť. Je na nás, architektoch, aby sme svoju prácu brali so všetkou vážnosťou a nevytvárali len vizuálne senzácie chtivé fasády, ale budovy, ktorých materiálnosť spoluutvára naše prežívanie mesta,“ vyzval prítomných kolegov a kolegyne.
Samotný fakt výstavby dnes podľa neho už nie je zárukou kvality realizácie. „Navyše, aby ste dnes vôbec niečo postavili, musíte pracovať extrémne tvrdo,“ poznamenal architekt s tým, že pred 50 či 100 rokmi bol celý proces od návrhu po realizáciu výrazne plynulejší.
Rodák z Londýna zdôraznil aj prepojenosť odboru s tvorbou komunít. Tie sa podľa neho z dnešného sveta vytrácajú a svoj podiel na tom nesie aj architektúra. V Londýne si dnes ľudia podľa Chipperfielda nemôžu dovoliť bývať nielen v centre mesta, ale ani v jeho bezprostrednej blízkosti.
„Kam sa podel komunitný život? Prečo zmizli ľudia z ulíc a nahradili ich autá?“ kládol si oceňovaný architekt pálčivé otázky. Práve také otázky by si podľa neho mali klásť najmä dnešní architekti a architektky.
FOTO: FORBES ČESKO / Martin Faltejsek
Od 70. rokov minulého storočia sa navrhovanie presunulo z verejného sektora do súkromného. „A pritom, keď sa prechádzate po Prahe, vidíte ulice a budovy. A pre fungujúce mesto sú chodníky a verejné priestory rovnako dôležité ako domy,“ zdôraznil Chipperfield.
Mestské plánovanie dnes podľa neho de facto neexistuje. „Dospeli sme do bodu, keď sa z architektúry stal reaktívny, nie proaktívny odbor,“ vyjadril svoj pohľad.
Jeho samého formovala povojnová generácia architektov – tí, ktorí vracali život zdevastovaným mestám. Na ruinách verejných budov a obytných domov po druhej svetovej vojne stavali nové.
„Architektúru ma učili ľudia, ktorí sa podieľali na vzniku nového sveta. Stavali bývanie, univerzity, školy aj nemocnice,“ opísal absolvent Kingstonskej univerzity s plným vedomím, že ideály, v ktorých vyrastal, sú dnes už prekonané.
V tom, že v súčasnosti prevažujú komerčné projekty nad verejnými, Chipperfield nevidí nič problematické. „Je v poriadku byť developerom a zarábať peniaze,“ konštatoval na Pulze.
Otázkou podľa neho je, či majú architekti a plánovači dostatočný priestor a príležitosť presadzovať kľúčové kritériá výstavby – kvalitu, prostredie a sociálnu rovnosť. „Jednoducho všetko, čo zaručí, že z výsledku bude viac profitovať komunita a mesto než jednotlivec,“ odpovedal Chipperfield na otázku moderátora Daniela Stacha.
O takúto participáciu sa už niekoľko rokov usiluje aj v španielskej Galícii. V tamojšej dedine sa počas covidových rokov na istý čas usadil a pustil sa do hlbšej analýzy problémov regiónu.
Začal si klásť nepríjemné otázky: Ako ospravedlniť radikálnu premenu ulíc na cesty, ktoré boli tak dlho centrom dedinského života? Prečo sa po nich dnes jazdí rýchlosťou 70 kilometrov za hodinu?
„Ako je možné, že to nedokážeme zmeniť?“ kládol si architekt jednu otázku za druhou. „Veď je to na smiech,“ dodal lakonicky.
Vytvoril profesijnú skupinu
Z tohto dôvodu Chipperfield v Galícii vytvoril profesijnú skupinu. Prostredníctvom nej zbiera dáta, robí výskumy, organizuje výstavy a workshopy pre študentov. Po večeroch sa stretáva s miestnymi obyvateľmi aj volenými zástupcami.
Vypisuje architektonické súťaže. Rozširuje chodníky a snaží sa obmedzovať parkovacie miesta. „Pretože len tak vrátite verejný priestor ľuďom,“ vysvetľuje. Jednoducho povedané, hľadá prosté riešenia zložitých otázok.
„Nikto v mojom ateliéri za posledných sedem rokov nenavrhol nič iné než túto lavičku,“ premietol Chipperfield fotografiu niekoľko metrov dlhej lavičky vinúcej sa pozdĺž morského brehu v spomínanej galícijskej dedine, obsypanej ľuďmi pri západe slnka.
V kontexte Chipperfieldovej kariéry ide o malý projekt. „Stráviť roky týmto spôsobom sa v tejto fáze môjho života možno zdá trochu hlúpe,“ priznal sedemdesiatnik.
„Na druhej strane, keď vidíte, že to skutočne mení spôsob, akým ľudia v dedine trávia čas, potom je to možno presne to, čo by sme ako architekti mali robiť,“ rozlúčil sa sir David Chipperfield s početným publikom za hlasného potlesku.
