S pandémiou sa spája aj rozmach záujmu o víkendové (aj trvalé) bývanie na vidieku. Záhradky v okolí veľkých miest sa vypredali, veľký dopyt je aj po chalupách, niektorí s vidinou dlhodobého home officu hľadajú na vidieku nové bývanie. O trende aj o stavaní v prírode a mimo mesta sme sa rozprávali s architektom Mariánom Luckým.
Platí pohľad, že tradičné je dobré, napríklad aj pri chalupách?
Z pohľadu ľudí sa mi zdá, že u nás skôr funguje mentalita, že čo je staré, to je zlé. Keď si niekto kúpi starý dom na dedine, vo väčšine prípadov si nevie predstaviť, že ho zachová. Ale to nie je novinka. Aj kedysi ľudia rúcali drevenice, aby si postavili tie trojgeneračné domy, ktoré dnes na vidieku prevládajú. Drevenica, to bola predsa chudoba a minulosť.
Doba fejková
Zdá sa, že počas pandémie ľudia nakupovali rekreačné objekty vo veľkom. Aký je v súčasnosti trend pri stavaní a rekonštrukciách na vidieku?
V ponuke sú veľmi často najmä domy v pôvodnom stave. A ľuďom sa do prerábania veľmi nechce, najradšej by kúpili dom už po rekonštrukcii. So starými budovami je naozaj veľa roboty a kvalitne ich nedáte dokopy za tri mesiace, možno len keď sa použije sadrokartón a rôzne lacné materiály.
A, žiaľ, toto je zrejme ten trend, na ktorý sa pýtate. Sadrokartón, plasty, betón tváriaci sa ako kameň, plech tváriaci sa ako škridla, plast imitujúci drevo a podobne. Žijeme dobu „fejkových“ materiálov. A je jedno, či sa to deje pri rekonštrukcii, alebo pri stavbe nového domu.
Trojgeneračný dom naozaj nemusí spĺňať predstavy ľudí o rekreačnom „domčeku“. Čo potom?
Akurát nedávno som pracoval na projekte rekonštrukcie takého domu na Orave. Starí rodičia zomreli a ich deti rozmýšľali, čo s domom a humnami za ním. Napokon sa rozhodli, že v ňom spravíme štyri samostatné apartmány a humná prerobíme na dvor na rekreáciu.
Prístavba k chatke: V záhradkárskej oblasti pri zachovaní pôvodnej stavby a dodržaní povolenej zastavanej plochy – štúdia Lucký architects. Foto: archív Mariána Luckého
Keď sa raz za čas súrodenci, ktorí žijú mimo rodnej obce, stretnú, majú každý vlastný priestor. Cez týždeň vedia zase apartmány ponúkať na prenájom cez Airbnb. Je pekné, že sa dom zachoval a že neostane prázdny, ako mnohé iné na dedinách.
Niečo nové, niečo staré
Ale zrejme nie každý dom je v stave, ktorý umožňuje prerábku.
Samozrejme, ak je dom v zlom technickom stave a statik povie, že musí dole, nič iné sa robiť nedá. Ale môžete napríklad recyklovať materiál. Staré drevo, ktoré bolo päťdesiat rokov pod strechou, je najlepšie – dokonale vysušené, staticky pevné, nekrúti sa, nenapadne ho žiadny škodca. To isté platí o starých tehlách zo stien pôvodnej stavby.
Argumentom proti starým domom sú aj vysoké prevádzkové náklady. Je možné využiť zelené a smart technológie aj v starých budovách?
Najskôr, čo sa týka ekológie. Ak búrame, tie tatrovky, odvážajúce odpad, spália hromadu nafty, odpad je potrebné niekde uskladniť a zlikvidovať. To všetko zanechá takisto stopu na životnom prostredí. Výroba nových dielov a materiálu, ich prevoz, to všetko bude ďalšia ekologická záťaž.
Ja síce neobhajujem zachovanie starého za každú cenu, len vnímam, že napríklad v západnej Európe už dlhšie rezonuje téma renovácie. V niektorých konceptoch sa napríklad pracuje so zachovaním vhodných konštrukcií pôvodnej stavby, dovnútra sa vloží novostavba a priestor medzi nimi sa vhodne využije, napríklad ako terasa. Potom to moderné a pôvodné veľmi zaujímavým spôsobom kontrastne komunikuje.
A v starých budovách vieme, samozrejme, využiť nové technológie, nainštalovať moderné vykurovacie jednotky, ale aj konštrukcie dostatočne tepelne zaizolovať.
Staré a nové. Moderná vstavba do zachovaného starého domu – štúdia Lucký architects. Foto: archív Mariána Luckého
Skúšali ste niekoho presvedčiť na takúto prerábku domu? Ak áno, s akou reakciou?
Samozrejme, a nie je to jednoduché, chce to istú dávku predstavivosti a argumentácie. Mal som klientov, ktorým som niečo podobné navrhol, oni to aj pochopili, o čo mi ide, aj sa im to páčilo, ale napokon sa rozhodli pre iný, jednoduchší variant. Pre nich to bolo stále ešte v kategórii „odvážne“.
Bývať v novom za každú cenu
Trend, kde sa nové spája so starým, sa dá vnímať aj u nás – už len z niektorých nominácií a víťazov ocenenia CE ZA AR. Súhlasíte?
Áno, ale to je len zopár pozitívnych príkladov a sú to podľa mňa skôr výnimky odvážnych majiteľov. Je super, že sa tieto stavby prezentujú aj v médiách, aby aj širšia verejnosť zistila, že sa to dá. Viď prístavba domu v Čachticiach, alebo aj tohtoročná nominácia prerábky humna vo Veličnej.
Keď ale hovoríme o väčšinovom vkuse, na to ešte nie je slovenská mentalita pripravená. Vnímam to aj u nás na Orave, kde je po dedinách mnoho opustených domov, no mladí si radšej stavajú nové drahé „katalógáče“ na cennej ornej pôde za obcou, len aby bývali v novom.
Dokonca sa občas stretávam aj s poverčivosťou. Ľudia majú pocit, že starý dom si v sebe nesie auru predchádzajúcich majiteľov, ktorá zmizne, len keď dom zrovnajú so zemou a postavia na jeho mieste nový. Aj s týmto sa my architekti u nás občas stretávame.
Ako sa s tým vyrovnávate?
Snažím sa byť trpezlivý. Viem, že keď presvedčím klienta, aby išiel cestou rekonštrukcie, alebo aspoň čiastočnej, určite si to všimnú aj jeho priatelia. A možno si povedia, že aj renovácia môže vyzerať celkom dobre a časom sa rozhodnú pre podobný krok. V architektúre ale všetko trvá veľmi dlho.
Aby dom súznel s okolím
A čo v prípade, že sa človek predsa len rozhodne pre nový dom? Aká by mala byť moderná stavba v prírodnom prostredí?
Pri novostavbe treba klásť dôraz na umiestnenie na parcele, jej orientáciu na svetové strany a hlavne na dôležité výhľady. Moderná stavba by mala byť pokorná k svojmu prírodnému okoliu, svojím tvarom i materiálom, veď s ňou bude v súznení ďalšie roky. Pri stavbe nového domu má pre mňa najväčšiu hodnotu pozemok.
Preto, ak sa dá, sa vždy snažím minimalizovať zastavanú plochu objektu, aby bola čo najväčšia záhrada, ktorá je podľa mňa najdôležitejšia „izba“ rodinného domu.
Rekonštrukcia trojgeneračného domu a prerobenie humien na dvor na rekreáciu – štúdia Lucký architects. Foto: archív Mariána Luckého
A čo keď vám klient nedá pri tvorbe voľnosť?
Jeden z problémov dnešnej doby je pretlak informácií. Ľudia sú atakovaní kvantom obrázkov a inšpirácií cez sociálne siete alebo Pinterest a niekedy chcú skombinovať nespojiteľné. Vtedy sa však snažím korigovať vyslovené nezmysly a trpezlivo vysvetľujem, prečo to nebude dobre vyzerať alebo fungovať. Snažím sa, aby som sa nedostal len do pozície kresliča.
Najdôležitejšia je hrubá stavba, zvyšok sa dá meniť
Takže v náplni architektov je dnes aj boj s Pinterestom?
Až tak drsne by som to nenazval, aj my architekti hľadáme referenčné príklady na internete pre lepšie vysvetlenie konceptov alebo inšpiráciu. Možno skôr boj s rýchlo sa meniacimi požiadavkami klienta, ktoré sú spôsobené algoritmami sociálnych sietí, ktoré mu automaticky navrhujú a v pozadí generujú, čo si myslia, že by sa klientovi mohlo páčiť.
A čo keď si nedajú poradiť?
Ja to vnímam aj tak, že dom navonok reprezentuje zmýšľanie majiteľa. To, akou farbou si ho natrie, aké materiály alebo krytinu použije, ako si ho zariadi vo vnútri, to je potom len prezentácia jeho vkusu. Buď si nechá poradiť, alebo si to spraví po svojom.
Sú to len povrchové prvky, ktoré sa dajú kedykoľvek vymeniť. Pre mňa je v konečnom dôsledku najdôležitejšia hrubá stavba, jej orientácia na svetové strany, umiestnenie na pozemku a ako funguje dispozícia. Kuchyňu si raz majiteľ môže vymeniť, čo ale nezmení ,je napríklad to, ako je budova zasadená v teréne alebo ako sú orientované výhľady.
Luxus sú poctivé materiály a kvalitná práca
Keď sa rozprávame o rekreačných objektoch, čo je dnes luxusom?
Luxusom je používať naozajstné materiály. Skutočné tehly, skutočné drevo, skutočný kameň. Luxus je dnes aj mať kvalitných stolárov, tesárov, remeselníkov.
To znie ako návrat k tej chudobe a minulosti, teda k dreveniciam. V čom je napríklad dnešná drevenica iná ako tá spred sto rokov?
Možno nie k chudobe, ale k poctivému remeslu. Pokrok priniesol lepšie technológie, väčší výber materiálov, manufaktúru, lepšiu dostupnosť všetkého.
Kým kedysi ľudia museli stavať zruby len z lokálneho dreva a jedným spôsobom, dnes máme na trhu rôzne spôsoby výstavby drevostavieb, či už z hobľovaných KVH profilov, sendvičových alebo CLT panelov, rôzne skeletové systémy a z rôznych drevín. Materiály majú lepšie vlastnosti a vieme s nimi lepšie narábať.
Vedieť povedať NIE
Dnes sú ľudia citlivejší k stavaniu v prírode. Čo to znamená pre architektov?
Niekedy mám pocit, že tá citlivosť sa končí len podpisom petície na internete a čo sa stane neskôr v realite, to si už ľudia „nedosledujú“. A tak aj výstavba v chránených oblastiach pokračuje ďalej. Developer stavby ide podľa zákona, má stavebné povolenie.
Možno by sme sa mohli pýtať, prečo ho dostal, ale ja sa pýtam aj na to, prečo do toho idú tí architekti, keď často ide o necitlivé riešenia. Architekt by mal vedieť povedať v určitých prípadoch aj nie, nemusí robiť každý projekt. Alebo je to odzrkadlenie ich vkusu či nedostatok peňazí?
Ďalšia vec: na jednej strane vidíte na sociálnych sieťach petíciu za nevhodnú výstavbu, no zároveň aj reklamu na rôzne nepodarené projekty v pozitívnej rétorike. Zlieva sa dokopy to, čo je správne a čo nie a človek potom ostane zmätený. A to tiež vplýva na názor ľudí, ako pristupujú k architektúre a prostrediu.
Ako to myslíte?
Každá stavba v prírode podľa reklamy pochopiteľne vždy skvelo zapadne do okolitého prostredia, je z prírodných materiálov, krásne výhľady a podobne, veď treba ju predať. Povedzme aj tá vyhliadková veža na Štrbskom Plese, ktorú si budú vždy majitelia v médiách prezentovať pozitívne.
Tie reklamy potom vnímajú ľudia, ktorí si následne myslia, že keď je to obhájené pozitívnou architektonickou rečou, tak je to v poriadku a že takto sa má stavať. A tak sa môžu nesprávne postupy považovať za správne a následne kopírovať do iných projektov.
„Toskánsko“ vedľa budovy z betónu
Ako sa to prejaví v praxi? Aké sú neduhy bežných ľudí, keď si plánujú svoju chalupu?
Často je problémom veľký individualizmus. Človek si môže najať aj skvelého architekta, remeselníkov a staviteľa, no ak ho nezaujíma okolie, výsledok je často zlý.
Dnes akoby každý hľadí len na seba a svoje potreby a k tomu cítiť aj chuť sa odlíšiť. A tak máme dom v toskánskom štýle vedľa katalógového anglického a ďalšia v rade je moderná budova z betónu od špičkového architekta. Môžu to byť všetko pekné budovy, ale v kontexte to neladí. Je to zmes individualít uzavretých do seba. Možno to tak má byť.
Takže problémom je, že pre ľudí sa končí svet na hranici ich pozemku?
Krásne to dokumentujú napríklad tie montované ploty, ktoré sú z jednej strany pekné, no z druhej sú strašné, vidno tam spoje, maltu a všetky chyby výstavby. A teraz je otázka: ktorou stranou ich obrátite? Škaredou smerom von, či smerom dnu?
Kríza premýšľania o bývaní
Malo by sa stavať v prírode?
Keď ste sa pýtali na ten luxus, toto je ďalší prepych rekreačných objektov – lokalita. Byť v prírode na samote. Každý by chcel mať svoj pokoj a pekný výhľad. Ale keď si všetci začnú stavať nové chalupy v tichom prostredí, začneme o to ticho prichádzať.
Možno to trochu dramatizujem, ale ja naozaj vnímam, že tu nemáme krízu bývania, ale krízu premýšľania o bývaní. Stavia sa stále viac, pritom je po Slovensku mnoho opustených domov a nezastavaných pozemkov v rámci intravilánu.
Trochu ma vyrušuje aj to, že sa dnes veľa nehnuteľností aj v rekreačných oblastiach kupuje len ako investícia a tiež sa často naplno nevyužívajú. To je možno aj na filozofickejšiu debatu o tom, ako žijeme.
Ako sa v meste „neuvariť“
V Bratislave sa mnohé záhradkárske oblasti zmenili na rezidenčné štvrte a počas pandémie sa rýchlo vypredali dostupné záhradky do sto kilometrov od mesta. Nie je to nebezpečný kokteil, ak do mixu pridáme ešte klimatické zmeny?
Záleží, čo budú majitelia s tými záhradkami robiť. Ak to vykúpili za účelom oddychu v prírodnom prostredí s možnosťou pestovania plodín, tak by sa nemalo nič strašné stať. Na klimatickú zmenu by mali zareagovať najmä mestá. Nejaká chalúpka v prírodnom prostredí klímu až tak negatívne neovplyvní, ako hustá zástavba v centrách miest.
V mestách sa nachádza veľa spevnených plôch a konštrukcií, ktoré sa nahrievajú a následne sálajú teplý vzduch. Vytvárajú sa tak teplotné ostrovy a nie práve príjemná mikroklíma.
Čo s tým?
Samozrejme, spôsoby, ako to meniť k lepšiemu, máme: realizovať zelené strechy, vysádzať stromy, zriaďovať kvetinové mestské lúky, nekosiť bezhlavo všetko, zadržiavať vodu, vytvárať tieň, nevytvárať veľké betónové plochy, ktoré sa prehrievajú a podobne.
Vedia o tom architekti, vedia o tom samosprávy, vedia o tom obyvatelia a predsa to bude dlhý proces zmeny. Čím skôr sa ale do toho pustíme, tým skôr budeme mať krajšie, lepšie a zdravšie prostredie na život.
Celý rozhovor s Mariánom Luckým vyšiel v augustovom vydaní magazínu Forbes.
