Iľja a Martin reprezentujú ďalšiu generáciu známej rodiny architektov Skočekovcov. Do histórie architektúry Slovenska sa meno Skoček zapísalo aj vďaka dnes opäť silno diskutovanej – niektorými vyzdvihovanej a mnohými odsudzovanej – budove bratislavského Istropolisu, za ktorou stojí ich otec Iľja. Pre Forbes otvorene hovoria o tom, čo ich v slovenskej architektúre teší a hlavne čo ich ruší.
Kým Iľja mal už na základnej škole takmer jasnú predstavu o tom, čím chce v dospelosti byť, o Martinovi sa to povedať nedalo. Obaja však nakoniec vyštudovali Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave, dnes známu ako Slovenská technická univerzita. Tu sa začala ich cesta architektov – a pokračovanie rodinnej tradície.
Za sebou majú niekoľko známych projektov, ako napríklad bratislavské priestory Fach, Nehera, hotel Albrecht, pobočky Cafepoint v Bratislave či rekonštrukciu Paláca Motešických na Gorkého ulici v Bratislave.
Chýba zodpovednosť
Čo vás vie dnes ako skúsených architektov najviac rozhodiť pri pohľade na nejakú stavbu či interiér budovy?
Iľja: Výsledok práce architektov vytvára a formuje verejný priestor, v ktorom žijeme, na desiatky rokov. Vie ho povzniesť, zveľadiť, ale aj nezvratne zničiť. Z tohto pohľadu je to veľmi zodpovedná práca, aj keď výsledok nie je závislý len od architekta.
To, čo ma vie – ako hovoríte – „rozhodiť“, je, keď vidím, že tam tá zodpovednosť chýba. Keď sa pre kvalitný výsledok neurobí maximum možného. Pozrite si napríklad Zámockú ulicu v Bratislave. Podobne ako Nerudovka v Prahe, toto je ulica, ktorou celý svet chodí na hrad. Tento jalový výsledok tam ostane navždy, už to nikto nezmení.
Fach na prízemí Pálffyho paláca na Ventúrskej ulici v centre Bratislavy projektovali bratia Skočekovci. Foto: Peter Jurkovič
Z pohľadu histórie je jedno, či je to hanba developera, architekta, pamiatkarov alebo mestských úradníkov. Niekedy sa mi zdá, že je asi lepšie počkať, pokým spoločnosť dozreje. Radšej nestavať alebo nechať chátrať, ako navždy zničiť.
Martin: V tom kontexte je napríklad dobré, že rekonštrukcia kaštieľa v Rusovciach išla zatiaľ do stratena. Publikované návrhy pôsobili ako z hry Minecraft. Mám také porekadlo, že na konci všetko dobre dopadne a ak to nie je dobre, tak to ešte nie je koniec.
Najväčšie pohromy
A nejaký konkrétny príklad stavby, ktorú považujete za „faux pas“?
Iľja: Myslím, že najväčšie faux pas posledného obdobia je vyhliadka, ktorá vyrástla na Štrbskom plese. Do ikonickej panorámy Slovenska, s jazerom, horami a skokanskými mostíkmi, niekto povolí postaviť ohyzdný turistický tobogan. Navyše nezmyselný.
Veď ak chcem vyhliadku, vyšliapem si k mostíkom, alebo sa odveziem lanovkou na Solisko. „Nasrať“ si do vlastného hniezda, v tom sme na Slovensku majstri.
Martin: Mne napadá hotel Damian v Jasnej. Dúfam však, že ten raz zarastie. Čo však nezarastie ani zo strechy či fasád, sú Nivy. Tak nemestotvorný dom bez parteru na tomto mieste je pre mňa nepochopiteľný. Každodenne chodím okolo a s údivom sledujem, koľko rôznych fasád sa dá použiť na jednom dome. Myslím, že môže ašpirovať na fasádu roka. Niekoľko dekád.
Pohľad späť
Pozrime sa spoločne do minulosti. Ako sa podľa vás zmenila architektúra na Slovensku za posledných desať rokov?
Iľja: Za desať rokov sa, myslím, zmenilo veľmi veľa. Došlo k veľkej generačnej obmene, presadilo sa viacero mladých progresívnych ateliérov. Doba sa zmenila, veľa ľudí študovalo a pracovalo vo svete, internet a sociálne siete zmenili prístup k informáciám.
Komore sa podarilo rozbehnúť architektonické súťaže, kde majú šancu vyhrať aj začínajúce ateliéry. Aj to, že sa o architektúre rozprávame v inom než odbornom časopise, je toho dôkazom.
Martin: Myslím si, že sa veľmi zmenil všeobecne záujem o architektúru. Dnes nie je výnimočné mať architekta, podobne ako mať svojho kaderníka, trénera či návrhára. Zrejme to súvisí aj s módou a mentálnou a kultúrnou vyspelosťou.
Historická stopa mizne
Rastú tu teda krajšie stavby?
Iľja: Kvalita výstupov z architektonického hľadiska je podľa mňa oveľa lepšia. Súčasná stavebná produkcia pôsobí vyzretejšie ako tá spred desiatich rokov. Je to ale spôsobené aj spomínaným prístupom k informáciám, a teda aj inšpiráciám.
Dnes si nielen architekti, ale aj klienti otvoria Pinterest a dostanú sa k príkladom, ktoré predtým museli hľadať iba v kvalitných časopisoch a knihách. A posielajú si ich navzájom. Surfujú ale dosť po povrchu, do hĺbky ide málokto.
Martin: Myslím si, že celkom výpovedne by progres ilustroval archív prihlásených diel do (architektonickej) súťaže CE ZA AR. Dnes tam je oproti minulosti v skutočnosti ďaleko menej nekvalitných vecí.
Rodinný dom V, navrhnutý Martinom Skočekom, získal ocenenie v súťaži CE ZA AR 2021. Pôvodný dom rozobrali a materiál z neho využili na stavbu nového. Foto: Matej Hakár
Pekné, ale povrchné
Iľja: Tu ale nastáva potom problém vidieť a rozlíšiť skutočnú kvalitu. Väčšina architektonickej produkcie vyzerá moderne, vizualizácie sú oslnivé, výsledky fotogenické. Ale rozdiel medzi skutočnou kvalitou a jej slabým odvarom je pre laika niekedy nepostrehnuteľný.
A keďže je doba rýchla a povrchná, väčšine to postačuje. Stále viac platí, že „čas nás tlačí, im to stačí“. V mnohých prípadoch sa u nás budovy postavené pred desiatkami rokov radšej zbúrajú ako zrekonštruujú.
V čom je na Slovensku problém, že sa nemôže zachovať ich pôvodná „krása“?
Martin: Je výrazne jednoduchšie a lacnejšie niečo zbúrať a postaviť nanovo, ako opraviť. Problémom je, že potom mizne historická stopa. Aj napriek tomu, že sa zbúrala celá Továrenská ulica a Cvernovka, deklarujú práve Jurkovičova tepláreň a Pradiareň, aké dôležité je mať v meste stopy minulosti.
Čo s Istropolisom
Vlastníkom budovy Istropolisu a prislúchajúcich objektov je od roku 2017 spoločnosť Immocap. Foto: SITA/Jana Birošová
Kontroverznejšie vnímané bývajú budovy postavené za socializmu. Medzi ne patrí aj Dom odborov Istropolis. Ako sa vaša rodina pozerá na zámer vybudovať tu nové centrum, nový Istropolis? Predpokladám, že máte k tomuto miestu istý vzťah, keďže za dielom, ktoré tu dnes stojí, je aj váš otec Iľja.
Iľja: Písal som o tom už viackrát, nechcem sa opakovať. Mne by sa, samozrejme, páčilo, keby sa Istropolis nezbúral a aspoň nejaká jeho časť zrástla s novou štvrťou okolo. Takéto vrstvenie architektúr rôznych období mestu prospieva, ostáva tam historická stopa a prostredie pôsobí autentickejšie.
Čo sa ale týka plánov nového Istropolisu, s takýmto niečím sa nepočíta. Ak tam ale nová výstavba prinesie kvalitný mestský život, tak ľudia na Istropolis rýchlo zabudnú a chýbať bude len pár architektom a pamätníkom. Nová kvalita, snáď, nahradí tú starú.
-
-
Tieto priestory si pamätajú mnohí návštevníci kultúrnych podujatí v hlavnom meste. Foto: SITA/Jana Birošová
-
-
Priestory svetelnej réžie v Dome odborov, známom ako Istropolis. Foto: SITA/Jana Birošová
-
-
Veľká kongresová sála Domu ROH. Foto: archív TASR / P. Šimončík
Martin: Bez ohľadu na to, kto ten dom kreslil, myslím si, že takéto domy sa nemajú búrať a ani predávať súkromnému sektoru predtým, ako sa jasne zadefinuje, či má alebo nemá nejakú hodnotu a ako sa s ním má narábať. Nemyslím si, že je chyba v developerovi. Kupoval ten dom, keď oň nikto nemal záujem. Mala sa tomu jednoducho venovať pozornosť skôr, ako v momente, keď je o jeho osude v zásade už rozhodnuté.
Celý rozhovor nájdete v októbrovom vydaní magazínu Forbes.
