Novinár Arpád Soltész opustil po parlamentných voľbách Slovensko a nový domov našiel v českej metropole.
Ísť na rozhovor za slovenským novinárom a spisovateľom do Prahy je zvláštne. Arpád Soltész si toto mesto vybral za svoj nový domov. Zo Slovenska odišiel hneď po parlamentných voľbách v roku 2023. Pre Forbes prvýkrát prehovoril o tom, čo ho definitívne presvedčilo, že je čas zmeniť miesto bydliska. A nie je to ľahké čítanie.
Aj napriek tomu, že hovorí o veciach, ktoré sa ťažko počúvajú, je rozhovor s ním príjemná skúsenosť. Pri jeho názoroch na súčasnú situáciu a to, kam smeruje Slovensko, sa vo vás prebúdza vnútorný optimista a v kútiku duše dúfate, že nebude mať pravdu. Opak si ani nechcete predstaviť.
Napriek nálepke večného pesimistu to však nebol iba rozhovor o katastrofických víziách. Napríklad pri budúcnosti žurnalistiky má jasnú predstavu, akým smerom by sa mala uberať. A plánuje aj písať ďalšie knihy o iných témach ako doteraz. Hoci, aj v tých časom opustí Slovensko…
Nie. Chýbajú mi niektorí ľudia z Bratislavy, ale Bratislava ako taká nie. Keď vymeníte Bratislavu za Prahu, o nič neprídete.
Nikdy som nemal sentimenty ku geografickému územiu, kde som vypadol z pôrodných kanálov svojej matky. Doma som tam, kde sú ľudia, medzi ktorými sa cítim dobre.
Ten príbeh vlastne nie je až taký známy. Rozpráva ho kdekto, okrem mňa. Takéto rozhodnutie nikdy nemá iba jednu príčinu. Je to oveľa komplexnejšie. Nerozhodoval som o tom sám. Definitívne rozhodovala moja partnerka. Pre ňu bola hlavná motivácia to, že sme nemohli žiť normálnym spôsobom života. Ako rodina sme spolu nemohli chodiť von. Tajil som, že mám dieťa.
Chodilo mi veľa vyhrážok násilím a smrťou. Nenávistné e-maily neriešim, beriem ich ako pozitívnu spätnú väzbu. Vždy si predstavím, ako by som sa cítil, keby ma ľudia, ktorí píšu tieto znôšky vulgárností a sadistických homoerotických fantázií, pochválili. Naozaj zle.
Kým je tých vyhrážok desať alebo sto, tak na to kašlete, ale keď sa to blíži k vyšším číslam, tak si poviete, že už sa môže nájsť jeden šialenec, ktorý sa naozaj niečoho dopustí. Nechcel som ohrozovať svoju rodinu. Ja osobne som pravidelne zažíval na ulici verbálne útoky. Preto som si povedal, že keď pôjdem von, tak iba sám.
Bolo to prvého krásneho jarného dňa pred dvoma rokmi, môj syn ešte nemal dva roky. Bola nedeľa a videl som na svojej žene, že ju štve, že s nimi nechcem ísť von. Tak som v slabej chvíľke podľahol. Povedal som si, že bývame v centre, prejdeme sa len od Sky Parku na Hviezdoslavovo námestie, kde synovi kúpime zmrzlinu a vrátime sa domov. Veď sú tam len turisti, nič sa nestane. Bolo mi do plaču, keď som videl, ako nadšene reaguje môj syn na to, že tatík s nimi ide von. Uvedomil som si, čo mu týmto robím. Neboli sme ešte ani dvesto metrov od domu, keď nejaký človek začal pľuť a hlasno nadávať v situácii, keď som svojho syna viedol za ruku.
Som celkom dobre vytrénovaný nereagovať na tieto situácie. Našťastie si to syn nevšimol. Neviem, ako by som reagoval, keby som videl, že je tým traumatizované moje dieťa. Aj moja žena pochopila, že spoločné prechádzky v uliciach Bratislavy nie sú bezpečné. Vtedy povedala, že po voľbách sa sťahujeme.
Pre mňa nebol primárny dôvod bezpečnosť, pretože som naučený sa o svoju bezpečnosť postarať. Navyše polícia v Česku funguje obzvlášť efektívne. Rádovo v desiatkach sekúnd sa objavia štyri policajné autá aj pri banálnej situácii, ktorá nevyžaduje riešenie. Mám to overené.
Robo Homola pre Forbes Slovensko.
Smer Praha
A čo teda rozhodlo u vás osobne?
Bol som znechutený Slovenskom a uľavilo sa mi, keď som odišiel do Prahy. Všetci si myslia, že som ušiel pred Ficom. Nie. Keby som nemal dieťa, tak sedím v Bratislave a smejem sa všetkým do tváre. Som znechutený z ľudí, ktorí Roberta Fica vyprodukovali. A navyše so spojencami, ktorých má človek na Slovensku, si nemôže dovoliť nepriateľov.
Manifestuje sa to v prieskume o tom, koľko ľudí verí, že atentát na Roberta Fica bol zinscenovaný. Medzi voličmi Progresívneho Slovenska, čo sú tí „lepšoľudia“, je to 60 percent. Slovensko je také, aké je, a je také majoritne. Nedáva mi zmysel hádať sa s celým národom. Ani v Prahe nie je všetko dokonalé, ale žije sa tu v neporovnateľne väčšom mentálnom komforte.
Počas covidu ste mi v diskusii o knihe Mäso hovorili, že treba mať nachystaný evakuačný batoh. Vy ste to zjavne mysleli vážne, ale brala to vážne aj vaša žena?
Moja žena bola voči týmto veciam viac skeptická, až pokým sa nezačala vojna na Ukrajina. Dnes máme batohy nachystané aj v Prahe. Máme ich fyzicky zbalené so všetkým potrebným a keď sa udeje čokoľvek nepredvídateľné, sme schopní rádovo v jednotkách minút opustiť svoj domov a presunúť sa inam.
Váš postoj môže niekomu pripadať extrémny, ale zrejme je ovplyvnený tým, že vaša rodina má tragické skúsenosti z holokaustu…
Samozrejme, že to má vplyv. Môj starý otec bol naivný optimista, ktorý veril v ultimátne argumenty, že „to by si nedovolili, ľudia by to nedopustili a nám sa to nestane“. Jemu sa to stalo. Skončil v Budapešti tam, kde je pamätník s topánkami a prežila to babička, ktorá bola tehotná s mojou mamou.
Bez známostí
Aký je základný rozdiel medzi Bratislavou a Prahou?
To najzákladnejšie je, že české inštitúcie sú funkčné a majú odolnosť. V Prahe úrady na každý problém hľadajú a spravidla aj nájdu riešenie. Na Slovensku väčšinou nájdu na každé riešenie nejaký problém. Na Slovensku máme kmeňovú spoločnosť. Všetko sa vybavuje cez známych. V Česku nepotrebujete vybavovať. Prídete, vyplníte formulár, ktorý treba, a ak na to máte nárok, tak to dostanete. Je jedno, či to je termín u lekára, potvrdenie alebo čokoľvek. Všetci ma strašili, aké náročné bude vybaviť tu škôlku. Zavolal som do škôlky, potom som vyplnil žiadosť. Išlo to úplne bez problémov. Nebolo treba obvolávať kamarátov.
Vyskytli sa nejaké problémy s prijatím Slováka v Čechách? Napríklad, že niekomu prekáža slovenčina?
Nestretol som sa s tým, že by to niekomu prekážalo. Ale stretol som sa s tým, že mladí ľudia už nerozumejú slovenčine, pretože s ňou neprichádzajú do styku. Nenarazil som na to, že by mal niekto problém so Slovenskom, skôr nás ľutujú. Na druhej strane chápu, že to, čo je na Slovensku, si ľudia sami vybrali.
A je tu dosť rozšírená idea, že prezident Pavel by mal Robertovi Ficovi udeliť rád Bieleho leva za prínos pre rozvoj Českej republiky. Ľudia v akademickom prostredí veľmi dobre vidia brain drain zo Slovenska. Hovoria, že slovenskí študenti sú pre nich požehnaním.
Prečo?
Je to to najlepšie zo Slovenska. Sú to ľudia, ktorí majú ambíciu a odvahu odisť do cudziny. Veľmi sa snažia a ťahajú nielen českých študentov, ktorí berú Karlovu univerzitu ako samozrejmosť, ale tlačia do lepších výkonov aj vyučujúcich. Majú na nich nároky, pretože očakávajú na Karlovej univerzite špičkové vzdelanie. A toto sú ľudia, ktorí sa na Slovensko nevracajú.
Robo Homola pre Forbes Slovensko.
Návrat na Slovensko nedáva zmysel
Asi ťažko hľadať motiváciu pre návrat na Slovensko.
Obzvlášť teraz. Možno pred pár rokmi bolo predstaviteľné, že sa niekto vrátil, pretože mal silné väzby k rodine alebo bol lokálpatriot a mal pocit, že doma bude väčším prínosom a môže niečo budovať. Dnes to už vôbec nedáva zmysel. Teraz ak sa niekto vráti na Slovensko, nemá šancu niečo zmeniť, môže len zakapať.
Viete vyčísliť, koľko vás stálo sťahovanie do Prahy?
Nedá sa to úplne presne vyčísliť. Ekonomicky to určite nie je lacné, ak to tu nemáte vopred pripravené, ako som nemal ja. Volebnú noc som strávil v televíznom štúdiu, na druhý deň po oznámení výsledkov som mal ešte hodinový vstup. Chcel som odísť ešte hneď v ten deň, ale žena mi povedala, aby som sa vyspal a išiel až na ďalší deň. Bookol som si Airbnb na dva týždne a zháňal prenájom. To ma stálo pár stoviek eur a ani prenájmy tu nie sú lacné. Určite sú drahšie ako v Bratislave. Teraz už máme zmluvu s developerom a čakáme, kým postavia bytovku, v ktorej chceme bývať. Aj keď je tu byt drahší, tak veľkú časť vykompenzujeme predajom bytu v Bratislave.
Čiže dá sa to zvládnuť?
Ak máte prácu, je to ekonomicky zvládnuteľné. Moja partnerka je veľmi dobrá odborníčka vo svojom fachu a zamestnajú ju kdekoľvek na svete. Má o niečo menší príjem ako na Slovensku, ale stále nám to stačí. Čiže v ekonomickom zmysle sme veľké straty neutrpeli.
A iné straty?
Napríklad prerušené väzby s ľuďmi, ku ktorým sme mali blízko. Musíte si vytvárať nové návyky, nový okruh priateľov. Dieťa sa musí utriasť v novej škôlke a učiť sa nový jazyk. Mojej žene chýbajú súrodenci a mama. Čiže má to emocionálne náklady, ktoré nie sú zanedbateľné. Keď si však urobíte cost/benefit analýzu, tak v tomto prípade to absolútne stálo za to. Bola to jedna z najlepších investícií v mojom živote.
Praha bola jasná voľba?
Ja by som vyberal iné krajiny. Pre moju ženu je dôležitý pocit, že mentálne to nie je tak ďaleko do Bratislavy. Ale v skutočnosti zo Štokholmu alebo Lyonu doletíte do Bratislavy skôr, ako tam dôjdete autom z Prahy. Pre ňu je dôležitý pocit, že môže kedykoľvek sadnúť do auta a ísť do Bratislavy.
Soltész disident?
Nelákalo vás zostať v Bratislave a byť disidentom?
Nelákalo. Som podstatne skeptickejší k Slovensku ako absolútna väčšina ľudí. Veľmi citlivo vnímam, že aj ľudia, ktorí sú o sebe presvedčení, že sú prodemokratickí a prozápadní, si v sebe nesú kultúrny kód, ktorý do veľkej miery vylučuje, aby sa takými stať mohli. A mne sa už naozaj nechcelo hádať s celým národom.
Nemám pocit, že mám morálne právo poučovať ľudí, ako majú žiť. Ak chcú žiť takým spôsobom, ako sa žije v Jekaterinburgu, tak nech sa páči. Nebudem im v tom brániť. Len toho nechcem byť účastný. A byť disidentom nie je povolanie ani životný cieľ. To je niečo, čo sa vám stane.
Ja len chcem robiť prácu, ktorá mi dáva zmysel a napĺňa ma. Tú môžem robiť kdekoľvek. Chcem bývať na mieste, kde sa cítim príjemne a môžem sa tam obklopiť ľuďmi, s ktorými sa cítim dobre. Je úplne jedno, v akom to bude časovom a klimatickom pásme a akú farbu budú mať ľudia, medzi ktorými budem žiť.
Robo Homola pre Forbes Slovensko.
Máte nálepku veľkého pesimistu. Ale musím sa opýtať. Ako to vidíte so Slovenskom?
Nedívam sa do vešteckej gule. Budúcnosť sa nedá predpovedať. Môžeme len odhadovať, kam nás to dovedie, ak sa nezmení súčasný trend. Robert Fico hovorí o tom, že si nenechá rozvracať republiku ako v roku 1989 alebo, že sa vlády nemôžu meniť každé štyri roky a treba sa inšpirovať Čínou. Treba pripomenúť, že v roku 1989 súdruhovia v Číne pokus o revolúciu na Námestí nebeského pokoja zlikvidovali tankami za cenu niekoľko tisíc mŕtvych. To je režim, ktorým sa chce inšpirovať Robert Fico.
Ja dnes vidím jeho šance veľmi dobre. Keby som si musel staviť peniaze na to, kto bude víťazom tohto procesu, stavil by som naňho, pretože nevidím relevantného oponenta. Len to nedopadne úplne podľa jeho predstáv, aj keď sa mu podarí ten režim, ktorý chce, nainštalovať.
Slovensko ako ruský vidiek
Nebude to fungovať?
Zavrite oči a predstavte si Slovensko s čínskym modelom. Masa Slovákov, ktorí so železnou disciplínou a slepou poslušnosťou obetujú svoj vlastný blahobyt a budúcnosť svojich detí pre krajšie pozajtrajšky svojich vnukov. Čínsky model so slovenskou realizáciou to je vo výsledku ruský vidiek.
Ak padne Ukrajina alebo ak nejakým spôsobom opustíme EÚ, tak v horizonte najbližšej dekády Slovensko prestane existovať ako suverénny štát. Pokiaľ sa niečo radikálne nezmení. A to sa môže stať, žijeme v turbulentnej dobe a veci môžu dopadať nepredvídateľne. Ale súčasný trend smeruje k zániku suverenity Slovenskej republiky.
Čo presne ste mysleli kultúrnym kódom Slovákov?
Pomenovávam to ako zbabelý oportunizmus. Nebojujeme, nepriečime sa moci, čo má svoje racionálne historické dôvody, prečo sa to v konkrétnej populácii takto vyvinulo. Pokiaľ máme šancu panstvo nejakým spôsobom okradnúť a vieme, že nám to prejde, tak to s radosťou urobíme. Keď nás chce niekto znásilniť, tak mu podáme lubrikant a potom povieme, že to bola láska a tým si zachováme hrdosť a sebaúctu.
Premiér hovorí o tom, že druhá svetová vojna bola v rokoch 1941 až 1945, čo mení desaťročia platnú rétoriku. Čím to je?
Robert Fico po veľmi dlhej politickej kariére dostal prvýkrát príležitosť byť autenticky sám sebou. Toto je jeho skutočný mentálny svet. Maroš Leško kedysi napísal, že Roberta Fica môže šľak trafiť, že je demokraticky zvolený premiér a nie prvý tajomník ÚV KSČ. On ako mladý sníval o takej kariére. A teraz otvorene hovorí, že sa k tomu systému treba vrátiť. Toto nie je prázdny politický marketing, je to jeho reálne politické presvedčenie a stratégia. Je to spôsob, ktorým si chce uchovať moc.
Ako sa zmenila žurnalistika za ten čas, čo v nej pôsobíte?
Nedá sa povedať, že sa zmenila. Žurnalistika v tradičnom zmysle slova práve zaniká a umiera. Umierajú tradičné médiá, ktoré nemajú budúcnosť v dnešnom informačnom priestore. Napokon nie je to niečo, čo fungovalo večne. Ide o to, či sa chceme vrátiť k svetu pred tým, ako sa stala normou všeobecná gramotnosť a pred vznikom žurnalistiky, ktorá má etické a remeselné pravidlá. Tie zabezpečujú, že to, čo médiá prinášajú, je dôveryhodné.
Aj v roku 1700 existovali informácie a ľudia, ktorí ich potrebovali, aby sa správne rozhodovali, napríklad monarchovia. Platili si za ne a zamestnávali ľudí, ktorí im ich nosili – špehov alebo diplomatov. Bežný človek mal klebety z ulice a trhoviska a stačilo mu to. Momentálne spejeme do takého stavu. Ale nie je nevyhnutný.
Budúcnosť žurnalistiky
Čo sa s tým dá robiť?
Vznikajú nové platformy, ktoré otvárajú nové príležitosti. Mladí ľudia úplne iným spôsobom prijímajú informácie. Najskôr som bol vydesený z toho, aký podiel dnešných mladých nerozumie dlhšiemu textu. Potom som si uvedomil, koľko informácií aj ja konzumujem v podobe podcastu alebo videocastu. Na YouTube popri všetkom odpade nájdete špičkovú kvalitu ako celý prednáškový cyklus Timothyho Snydera o dejinách Ukrajiny z Yale. Je tam zadarmo. Môžete počúvať prednášky jedného z najšpičkovejších historikov.
Mladí od písaného textu odchádzajú, pretože sa mení spôsob, akým vnímajú informácie. V informačnom priestore sa dá ďalej pôsobiť. Dôležité je, aby sa vyvinulo to, čo nahradí žurnalistiku, tak, aby to rešpektovalo remeselné a etické princípy – pracujem s overenými faktami a mám etické normy, podľa ktorých sa rozhodujem pri zverejňovaní faktov. Tradičné médiá postupne vymrú, ale to neznamená nutne koniec žurnalistiky ako takej. Budeme mať iný typ médií a žurnalistov.
Ako ste sa dostali k investigatívnej žurnalistke?
V redakcii si povedali, že lepšie píšem, ako dokážem obsedieť na tlačovke. Tak ma skúšali využívať ako reportéra na dlhšie texty. V ďalšej redakcii som sa venoval ekonomickým témam. Pomýlil som si ekonomickú tému s prekrývaním sa vtedajšej SIS s vtedajšou mafiou, čo ma vtiahlo do investigatívy. Nebol to zámer, to sa mi jednoducho stalo. Dostával som pracovné ponuky a šiel som nie za lepšími financiami, ale do atraktívnejšieho média, kde mi núkali možnosť robiť zaujímavejšiu prácu.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Až ste sa dostali do televízie.
Jedného dňa som toho mal plné zuby a chcel som odísť do Prahy. Mal som podanú výpoveď a mal som vybavenú prácu v Prahe v callcentre. Vtedy mi zavolal môj priateľ Rolo Kubina, či nechcem prísť robiť televíziu do Jojky. Povedal som, že nie, ale presvedčil ma, nech to len vyskúšam. Uviazol som v Jojke a robil som Črepiny. Potom som robil Vyvolených a po roku sa mi všetko vzpriečilo v krku. Kontajnerová reality šou nie je úplne môj svet.
Zabalil som to, odišiel do Prahy a po pol roku som sa z osobných dôvodov vrátil do televízie. Investigatívne a reportážne formáty začali vymierať pre nezáujem diváka. Tak som na základe dennej tlače glosoval aktuálnu politiku. Bolo to niečo ako zle robený pradeduško Ťažkého týždňa. Bolo to však dosť komplikované a tak som začal písať komentáre na portál televízie, kde o ne nikto nezavadil. Odišiel som písať komentáre do Hospodárskych novín, kde som sa ich naučil písať poriadne. Keď Hospodárske noviny kúpil Andrej Babiš, volali mi z Jojky s tým, že mám predbehnúť nového riaditeľa, kým ma vykopne a dať výpoveď. Vrátil som sa do Jojky a som tam doteraz. Nechávajú ma tam slobodne pracovať podľa mojich predstáv.
Vplyv hejtu
V Hospodárskych novinách ste sa stretli s Petrom Tkačenkom, s ktorým máte teraz podcast Sme v kaviarni.
Áno. Na pravidelných ranných cigaretkách sme sa rozprávali spôsobom, že nezasvätení ľudia si mysleli, že sa hrubo urážame a nenávidíme. Bol to jeden z mojich najobľúbenejších kolegov. Keď sa ma v Jojke opýtali, či nechcem robiť podcast o politike, tak som povedal, že veľmi rád, ale že mi musia vypýtať Petra Tkačenka zo SME. Tak povedali, že si ho mám vypýtať sám. A podarilo sa.
Aká skúsenosť je pre vás podcast?
Samého by ma to nikdy nenapadlo. Písané komentáre v televízii naozaj nedávajú zmysel. Rolo Kubina sa ma opýtal, či by som nechcel robiť podcast o politike. Povedal som, že skúsme, či to bude fungovať. Na to, že dvaja nie veľmi príťažliví obstarožní týpci mudrujú 90 minút o politike, máme na YouTube 30- až 60-tisíc videní. To je na slovenské pomery relatívne dobrý výsledok. Kým to televízii dáva zmysel, mňa to baví robiť.
Robiť komentátora je náročné. Musíte mať názor každý deň alebo každý druhý deň a musíte mať názor, ktorý je silný, aby zaujal…
S týmto by som nesúhlasil. Toto zničilo Daga Daniša ako komentátora. Mal pocit, že jeho názor musí byť za každú cenu kontroverzný a veľmi výrazný, aby zaujal. Nemyslím si, že je to tak. Určite som napísal aj komentáre, ktoré boli suchopárne a nudné. V súlade s verejnou mienkou som okomentoval to, čo sa dialo.
Prichádza u vás niekedy k autocenzúre?
Nenazval by som to autocenzúra. Je to zlaté pravidlo, obzvlášť v mojom prípade, lebo mám posunuté hranice. Ak sa mi zdá, že je niečo za čiarou, tak to za ňou určite je. V Jojke nad sebou nemám editora. Vedenie redakcie zistí, čo je aktuálny komentár, keď ho vydám.
Viac premýšľam o tom, akým spôsobom naformulujem to, čo chcem povedať. Nikdy nerozmýšľam nad tým, či by som nemal modifikovať svoj názor. To je nezmysel. Ide o to, aby som neskĺzol do lacných urážok. Hoci ja sa nebránim ani tomu, že urazím široké skupiny ľudí. Veď prečo nie. Ale záleží aj na forme. Nemalo by to byť prvoplánové, primitívne a hlavne neodôvodnené.
Ovplyvňuje žurnalistiku vlna hejtu, ktorú schytávajú novinári za svoju prácu? Keď som dávno pracoval v Novom Čase, mal som negatívnych reakcií na komentáre pár, teraz vidím, že kolegom, ktorí sa venujú politike, chodia desiatky až stovky nenávistných reakcií.
Pre mňa je bizarné, že to žurnalistiku asi naozaj ovplyvňuje. Ale každý sme iný a neviem sa dostať do hlavy napríklad kolegyne, ktorá to prežíva viac emocionálne ako ja. Ak mne niekto vulgárne nadáva, nezažívam pri tom žiadnu emóciu, len si odfajknem, že aj dnes som svoju prácu urobil dobre.
Iné je, keď mi niekto normálne kultivovane napíše vecné výhrady a zistím, že som urobil chybu. To je veľmi nepríjemný pocit. Ale hoci sa to stáva, nie je to až také časté. Keď sa niekto živí tým, že píše komentáre, tak to, že sa mýli, je organická súčasť jeho života. Mňa tento hejt neovplyvňuje, ale rozumiem, že sú kolegovia, ktorých áno. Ale som rád, že ste spomenuli Nový Čas.
Význam bulváru
Prečo?
Tu vidím jeden zo smrteľných hriechov slovenskej žurnalistiky ako spoločenstva profesionálov. A to v tom, ako žurnalistická komunita pristupovala k bulváru dlhé roky. Fuj, to je hnusný bulvár, ktorého sa nedotkneme trojmetrovou tyčou. To sú všetko nejakí blbci a debili. V skutočnosti bulvár a televízie oslovujú obrovskú masu priemerného elektorátu, ktorá nemá kapacitu a čas na to, aby každý deň vo vysokom rozlíšení sledovala politiku, ekonomiku, spoločenské a kultúrne udalosti. Táto masa je rada, že si ráno v električke alebo vo vlaku prelistuje Nový Čas.
Práve Nový Čas bol remeselne dobre robený bulvár. Mňa ešte moji kolegovia učili, že bulvár sa neodlišuje kvalitou spracovania alebo etickými postupmi, len výberom tém. Bulvár je schopný vo veľmi kondenzovanej a široko prístupnej podobe informovať aj o politike a je to veľmi užitočné. To isté dokážu aj televízie.
Na Slovensku nikto nechránil bulvár, keď ho skupovali oligarchovia, a dnes neexistuje bulvár, ktorý by objektívne informoval verejnosť o čomkoľvek. A nech sa páči, tu máte volebný výsledok. Môžete si za to do veľkej miery sami, lebo sa vám zdalo, že bulvár je fuj a obsluhuje debilov. No keď priemerný normálny človek je pre vás debil, tak vám to veľmi rýchlo zráta vo voľbách.
Robo Homola pre Forbes Slovensko.
Vo vašej novinárskej kariére prišla ešte jedna odbočka – Investigatívne centrum Jána Kuciaka.
Keď vznikol tím All for Jan, Rolo Kubina tam potreboval poslať niekoho, kto bude prepojením medzi redakciou a týmto tímom. Musel to byť niekto akceptovateľný pre ostatných v tíme, pretože to bolo o dôvere medzi jednotlivými novinármi. Poprosil ma, či by som tam nechodil. Bolo fascinujúce sledovať, ako funguje synergický efekt.
Účelom All for Jan bolo dokončiť otvorené prípady, ktoré po sebe zanechal Jano. To, na čom by on pracoval mesiace alebo roky, sa podarilo uzavrieť za týždne. Prišlo mi hrozne smutné, že keď ten tím dokončí prácu, tak to len tak vyprchá. Poznal som Pavlu Holcovú a vedel som, ako funguje investigace.cz. Slovensko v tomto bola čierna diera, tak sme si povedali, prečo to tu nevytvoriť.
Prišiel som s tým nápadom za Zuzanou Petkovou a Petrom Bárdym. Obom sa to páčilo, a tak sme to založili. Moja predstava bola, že týmto sa moja úloha končí a bude to robiť niekto ako Zuzana. Lenže Zuzana dostala ponuku stať sa riaditeľkou nadácie Zastavme korupciu. Pavla Holcová mi vysvetlila, že buď to zrušíme alebo to budem viesť ja. Moja dobrá žena zase povedala, že ona zarobí dosť peňazí, aby nás uživila a toto je spoločensky dôležité a mám to ísť robiť.
Tak som to dva roky robil, ale problém je, že som antitéza manažéra. Neviem manažovať ani seba, neznášam zodpovednosť za iných, som rodený demotivátor. Za dva roky som tam dôkladne vyhorel, ale našťastie sa nám podarilo ICJK dostať na žurnalistickú mapu a podarilo sa nám ho finančne stabilizovať a zabezpečiť. Našli sme profesionála, ktorý to kompletne prevzal, a ja som s veľkou úľavou odtiaľ odišiel.
Od pár ľudí som počul koment, že Šoltész vďaka knihám zarobil na luxusný byt v Bratislave. Trochu poznám pomery v slovenskej literatúre a nesedí mi to. Tak ako to je, bol ten byt za knihy?
(smiech) Nebol. Je to na bratislavské pomery v luxusnom projekte. Robert Fico povedal, že je to dvojmiliónový byt. Stále trvá moja verejná ponuka, že mu ho predám s polovičnou zľavou. Keby chcel luxusný byt na 7. poschodí v Sky Parku otočený na prístav za milión eur je jeho.
Kupoval som ho z dedičstva. Moja mama bola jedna z posledných reštituentov. Mama zomrela tak, že mala v rukách reštitučné nároky, ktoré ležali na pozemkovom fonde, pretože Rada fondu nebola schopná potvrdiť, že je to OK. Napokon to potvrdila, keď už mama nežila. Získal som to v dedičskom konaní, predal a dokázal som si z toho kúpiť byt v Bratislave, ktorý mi umožní kúpiť si byt v Prahe.
Dá sa živiť písaním kníh?
A ako je to so spisovateľskými platmi?
Nemyslím si, že spisovateľský honorár je zlý, pokiaľ si ľudia vaše knihy kupujú. Ja som mal šťastie, že moje knihy sa kupovali. Na byt v Bratislave by to nezarobilo, ale keby som nerobil nič iné a písal by som dve knihy ročne, čo nie je až taký problém a ešte vám zostanú aj štyri mesiace čistého voľna a keby sa predávali z dvoch tretín alebo spolovice tak dobre ako tie najúspešnejšie v minulosti, tak sa z toho dá normálne žiť.
Sú ľudia, ktorí sa tým na Slovensku profesionálne živia, ale ani Ďuro Červenák a ani Jožo Karika nie sú milionári a majitelia luxusných nehnuteľností a oni sú určite o rád lepší ako ja. Aj autorsky aj úspešnosťou.
Neláka vás písať dve knihy ročne?
Je to môj exit plán z mediálnej brandže, ktorý som chcel aktivovať už veľmi dávno a stále sa mi nedarí. Je to vec, ktorá sa dá robiť kdekoľvek. Trebárs aj v strednom Švédsku na samote v lese. Ešte aj moja dobrá žena má takú medicínsku profesiu, že ak tam bude dostatočne rýchly internet, môže to robiť na samote v lese. Je to môj záložný plán. Sedieť a písať príbehy, kým ich bude chcieť niekto čítať. A keď ich už nikto nebude chcieť čítať, tak nás bude živiť moja dobrá žena. Ja s tým nemám problém.
Už teraz máme otočené sociálne roly. Ona chodí do práce a na nočné služby. Ja sa starám o dieťa a veľmi si to užívam. Chodím s ním za ruku po Prahe a nikto po nás nepľuje.
Kedy ste sa rozhodli, že je čas napísať prvú knihu?
Ja som sa vôbec nerozhodol. Do okruhu mojich priateľov pribudol Miro Moško, ktorý pracoval v Ikare. Zabával som ho starými novinárskymi historkami. On do mňa hučal, že by som mal o tom napísať knihu a mne sa nechcelo. Potom ma zákerne nalákal na stretnutie v Ikare, kde bola aj šéfredaktorka a hučali do mňa. Tak som povedal, že to môžem skúsiť, len nie ako literatúru faktu, ale že môžem niečo z toho zbeletrizovať. Dali mi dva mesiace na napísanie prvej kapitoly. Mal som voľnejší víkend a napísal som v sobotu prvú kapitolu, poslal som im to a v pondelok ráno mi prišla odpoveď, že pokračuj ďalej.
Mal som od toho menšie očakávania ako Ikar. S Mirom Moškom sme uzatvorili stávku, že keď sa predá viac ako 3000 výtlačkov, tak ho aj s Matúšom Kyčinom, ktorý to redigoval, pozvem do Fou Zoo na obed. Veľmi štedro sme prekročili počet 3000 predaných výtlačkov. S radosťou som zaplatil dobrý obed a tým pádom chcel vydavateľ ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu.
A kedy bude ďalšia?
Už pár rokov prokrastinujem. Ale teraz som sa dostal do pasce, že pre švédskeho producenta som vyvíjal seriál. Je to československý príbeh a opýtali sa ma, či si to nechcem prepísať ako román. Takže teraz budem musieť.
Vaša kniha Sviňa bola spracovaná ako film, ktorý celkom otriasol spoločnosťou. Ako sa vám pozeralo na film?
Filmové spracovanie je úplne iné ako kniha. Bolo to pre mňa rovnako nové ako pre akéhokoľvek iného diváka. Mariana Čengel Solčanská brilantne pracuje s emóciami. Keď mi ukázala posledné zmeny v scenári, tak urobila zmenu, ktorá nebola veľká ani zložitá, ale fungovala fantasticky a zasiahlo ma to hneď emocionálne ako blesk.
Povedala mi, že chce dosiahnuť, že keď sa skončí film a zapnú sa svetlá, aby tam diváci zostali sedieť ticho a môžu pokojne aj plakať. Prešiel som niekoľko premiér toho filmu a bolo to presne tak. Dosiahlo to, čo chcela, a je to jej dielo. Nepripisujem si žiadnu zásluhu na tom filme. Použila ako odrazový mostík moju knihu, ale ten film je autenticky jej film. Je veľmi smutný a zanecháva v ľuďoch pocit nádeje. Román je iba nahnevaný.
Zmena tém
Neláka vás pokračovať v tejto knihe?
Nie. Sviňa je najhoršia kniha, ktorú som napísal. Bola napísaná za veľmi krátky čas, vo veľmi nesprávnom duševnom rozpoložení. Bola asi najpredávanejšia, ale to neznamená, že je najlepšia. Myslím si, že je remeselne dosť zlá. A úprimne už ma nebaví ani ten žáner, už by som sa chcel venovať trochu iným témam. Vidím dôležitejšie a závažnejšie témy, ktoré ovplyvnia životy ľudí oveľa zásadnejším spôsobom ako nejaká primitívna sedliacka mafia na Slovensku.
Robo Homola pre Forbes Slovensko.
Môžete naznačiť, čo to bude?
Naozajstné výzvy súčasného sveta. Rozpad svetového poriadku, ktorý garantoval osemdesiat rokov relatívneho mieru na planéte, príchod umelej inteligencie. Nemyslím tým, že prídu roboti a vyhubia nás. Akútne hrozí, že sa staneme úplne zbytočnými. Sme na dobrej ceste, aby nás pred globálnym otepľovaním zahubilo globálne osprostievanie. Toto sú témy, ktoré ma v tomto okamihu lákajú oveľa viac, a dá sa o nich písať rovnako zábavnou formou ako o slovenskej agromafii.
Čiže po tom, čo spisovateľ Arpád Šoltész odišiel zo Slovenska, odídete aj vo svojich knihách zo Slovenska?
Pravdepodobne áno. Chcem sa hrať s úplne iným žánrom. Ešte v ďalšej knihe zostanem na Slovensku, aby som dopovedal niektoré veci. Aj ja sám mám maslo na hlave, že sme o niektorých témach neinformovali úplne presne a korektne. Myslím farmárov na východe Slovenska. Ten príbeh nebol úplne čierno-biely. Niekto ten korupčný systém, ktorý zneužila talianska ndrangheta alebo silní hráči z Bratislavy, najskôr vytvoril a etabloval. A to boli miestni ľudia, ktorí potom plakali, že prišli veľkí chlapci a vzali im hračku. S týmto by som sa rád vysporiadal.
Chcem tiež poukázať na to, že mladých ľudí, ktorí fungujú na konšpiračnej scéne, tam vtiahlo to najdôležitejšie, čo novinár potrebuje – zvedavosť. Nedostali správne príležitosti a nástroje. V niečom môžu byť pomýlení, ale sú to ľudia, ktorých sme nechali, aby sa stratili.
Ale to môže byť odraz doby. Pri takýchto obrovských zmenách sa v nich môže jedna generácia stratiť.
Určite áno. Ale niektorí ľudia sa považujú za lepších, bystrejších, vzdelanejších alebo múdrejších, nazvime ich elita. Táto elita má zodpovednosť za tých slabších. Možno ani nie sú slabší, len mali horšiu štartovaciu pozíciu. Slovenské elity nikdy necítili zodpovednosť za zvyšok krajiny. Skôr ním otvorene pohŕdali.
Tiež som sa veľmi nezaoberal tým, čo prežívajú ľudia v odľahlých regiónoch. Bola to hrubá chyba. Neviem, či je ešte priestor na Slovensku niečo napraviť. Ale keby aj nič iné, Slovensko môže poslúžiť ako veľmi dobrý varovný príklad pre Čechov.
