Andrea Geseová vyštudovala učiteľstvo výtvarnej výchovy a 15 rokov pôsobila v školstve ako učiteľka umeleckých predmetov. Dnes pôsobí ako podpredsedníčka Asociácie slovenských arteterapeutov, ktorá sa usiluje túto liečebnú metódu etablovať do sociálneho systému. Rada hovorí, že jej cesta k arteterapii je rozprávková. Aj keď ako rozprávka rozhodne nezačala.
„Počas môjho pôsobenia v školstve som pociťovala veľký tlak. Dostávala som sa do rôznych psychosomatických problémov, ktoré vyústili do vyhorenia,“ hovorí Andrea Geseová.
„Bolo to zvláštne. Predtým som žila veľmi aktívne, mala som veľa priateľov, záujmov a voľnočasových aktivít. V týchto stavoch som však celý víkend preležala a keď prišiel pondelok, bola som na nohách, utekala som do školy, venovala som sa žiakom. “
Jej stav sa postupne zhoršoval a cítila veľkú potrebu zo školstva odísť. Keď si raz cez víkend chcela odmerať teplotu, pri dočahovaní teplomera na seba zhodila knihu o arteterapii.
„Kúpil mi ju môj muž. Povedal, že je to niečo, čo by sa mi určite páčilo. Lenže v tom čase som mala rozčítaných veľa kníh a málo času na čítanie. Tak som ju odložila do knižnice nad posteľ. Odtiaľ mi doslova spadla na hlavu.“
Vyčerpávajúci rozkol
Ako spomína, v ten deň cítila takú únavu, že nevládala držať v ruke ani tablet. No túto knihu prečítala takpovediac na jeden dych.
Arteterapeutka Andrea Geseová vysvetľuje, že prácu so študentami síce milovala, no často pre ňu bola bolestivá. „Stavala ma do zvláštneho rozkolu – mám ich učiť podľa osnov? Alebo po svojom, ako som to cítila? Učila som na strednej umeleckej škole. Na jednej strane som svojich žiakov musela pripraviť na maturity – museli splniť isté štandardy. Na druhej strane som cítila, že im tým na hodinách kradnem tú jedinú možnosť, aby sa mohli ‚vykresliť‘, uvoľniť svoje emócie,“ opisuje.
To, čo stredoškoláci kreslili, podľa arteterapeutky veľmi odrážalo, čo prežívali. Bolo pre ňu preto ťažké ich prácu hodnotiť a známkovať.
„Prípadov sebapoškodzovania je oveľa viac, ako by si človek myslel. Mladí ľudia žijú v nedostatku citu a je na nich veľmi veľký tlak. Chýba im miesto, kde by sa cítili bezpečne a mohli hovoriť o tom, čo prežívajú. Obdobie dospievania je veľký chaos,“ hovorí.
„Ako som mohla oznámkovať študentskú prácu od 1 do 5, keď som videla, že to ten človek urobil najlepšie, ako vedel. Technicky to síce nebolo presne podľa štandardov, ale bolo to veľmi úprimné a emotívne.“
Nový začiatok
Po prečítaní knihy od Jaroslavy Fabricci-Šickovej usúdila, že arteterapia je presne to, čo vo svojej situácii potrebuje.
„Hneď som si začala zisťovať, kto je pani profesorka Šicková. V arteterapii som uvidela svetlo na konci tunela. Videla som, že sa v nej odráža moja práca a to, čo prežívam. Dočítala som sa, že pani profesorka otvára nový kurz a hneď som jej poslala e-mail.“
Vďaka kurzu získala odvahu odísť zo školstva a pred šiestimi rokmi si založila vlastný ateliér. Jedným z najčastejších účinkov arteterapie podľa Andrey Geseovej je, že dá človeku odvahu. A tak dokáže aj veci, ktoré by inak nikdy neurobil.
Výsledkom arteterapie nemusí byť len maľba. Využíva umenie v každej forme. Zdroj foto: archív Andrey Geseovej
„Uvedomila som si, že chcem byť vo svojej práci na sto percent. Kolegovia mi často hovorili, že keď sa mi podarí motivovať jedného študenta z celej triedy, je to úspech. Ale mne to nestačilo. Na arteterapiu prídu ľudia, ktorí tam chcú byť.“
Dnes pôsobí aj ako podpredsedníčka v Asociácii slovenských arteterapeutov. Spolu s kolegami z kurzu chceli verejnosť naučiť, že arteterapia nie je len kreslenie mandál alebo vymaľovávanie. Snažia sa ju tiež etablovať do sociálneho systému tak, aby si za ňu ľudia nemuseli platiť. Takýto systém už funguje napríklad v USA, Izraeli či v Rumunsku.
Asociácia slovenských arteterapeutov tiež sprostredkúva vzdelávacie kurzy pre pedagógov, sociálnych pracovníkov a psychológov.
Arteterapia je terapia bez slov
„Arteterapia je spojenie psychológie a umenia. Je to veľmi silná, expresívna terapeutická metóda. Arteterapeut musí mať dosť teoretických vedomostí zo psychológie, neurológie, filozofie aj umenia. Je dobré, keď aj sám tvorí. Aby sa dokázal lepšie vžiť do procesov iných,“ vysvetľuje.
Andrea Geseová tiež zdôrazňuje, že na začiatku liečebného procesu sa s klientom nemusí hneď rozprávať. Mnohí ľudia totiž nevedia hovoriť o tom, čo prežívajú.
„Klienti na začiatku terapie často vôbec nedokážu pomenovať svoj problém. Jej cieľom je preto zviditeľniť niečo, čo je neviditeľné. Ale nie slovom. Väčšinou je to obrazom, tvarom, prípadne inou expresívnou technikou ako dráma či pohyb. Arteterapia má v sebe aj prvky muzikoterapie.“
Nejde o obrázok
Arteterapeut síce dokáže čítať už z jedného obrázka, ale nemôže na základe neho robiť závery. Dôležité je totiž aj, ako človek tvorí. Zaváži napríklad, ktoré farby si vyberá, či využíva tlak, či volí mokré alebo suché médiá.
„Terapeuti nie sú jasnovidci – je to proces a terapeut je sprievodca. Ľudia chcú dnes všetko hneď vedieť, vyriešiť, zistiť. Ale práve arteterapia ich učí uvoľniť sa a nechať veci plynúť. A vďaka tomu ich môžu riešiť kreatívnejšie a ľahšie,“ hovorí Geseová.
Podstata problému sa podľa terapeutky z jedného výtvoru zistiť nedá. Ide o celý proces. Zdroj foto: archív Andrey Geseovej
Aj terapeutické metódy sa odvíjajú od toho, či je človek v úzkosti, v napätí alebo v inej silnej emócii. „Sú ľudia, ktorí maľujú tak, že sa im farba vylieva po stole. To zväčša znamená, že majú v sebe veľmi veľa emócií, ale nedokážu s nimi pracovať, kontrolovať ich.“
„Terapeut ich na vylievanie síce môže upozorniť, ale málokedy to pomôže. To je v poriadku. Cieľom arteterapie nie je vytvoriť technicky dokonalý obrázok, môže to byť aj zdrap. Ak človek potrebuje svoj výtvor roztrhať, aj to je v poriadku. Každá emócia sa môže prejaviť. Človek si to musí dovoliť a arteterapeut mu na to vytvára priestor,“ zdôrazňuje a dodáva, že na tento druh terapie môže pokojne ísť aj človek, ktorý vôbec nevie kresliť.
Práca ako druhý domov
Okrem individuálnej arteterape pracuje aj so skupinami detí, dospelých či so zamestnancami firiem. Tí takéto stretnutie využívajú ako supervíziu.
Arteterapeutka dnes svoju prácu vníma ako cestu. Prostredníctvom klientov nachádza aj riešenia vlastných problémov.
„Je to krásny a hlboký proces. A keď vidím, ako ľuďom pomáha, mám dvojnásobnú radosť. Viem, že moja práca má zmysel. A to je najlepší liek proti vyhoreniu,“ hovorí.
„Môj ateliér je dnes pre mňa druhým domovom. Chodím v podstate z domu domov. A chcela by som, aby si čo najviac ľudí dokázalo nájsť domov aj vo svojej práci. Ale nie ten workoholický, skutočný.“
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
