A aké veľké škody clone vojna napácha?
Začnime jednou optimistickou špekuláciou. Dlhoročný prispievateľ Forbesu, americký miliardár Ken Fisher, si na začiatku apríla trúfol na prognózu, že clá neuspejú a rozplynú sa, a že obavy investorov na burzách sú väčšie ako problém samotný. Napísal to po týždni, v ktorom z trhovej kapitalizácie globálnych firiem zmizli bilióny dolárov.
Aký je skeptický pohľad? Taký, že obavy burzy sú to isté ako problém samotný. Od druhej svetovej vojny fungoval svet v režime minimalizovania bariér v obchode a Spojené štáty, ešte stále najväčšia ekonomika sveta, ten režim zrušili. Burzám, podnikateľom, manažérom či sporiteľom na penziu zostalo to najhoršie, čo mohlo: neistota.
Tak ako pred pár rokmi, v podobne nevyspytateľných časoch pandémie, nemá teraz veľký zmysel tipovať či „modelovať“, čo asi príde. Ako konkrétne sa o pár mesiacov, o rok či dva zmena základov prejaví na ekonomike jednotlivých firiem, sektorov, či štátov, to dnes asi nevie nikto.
V automotive, rozhodujúcom sektore slovenskej ekonomiky, je dané, že väčšie prekreslenie globálnej siete sourcingu či dokonca sťahovanie výrobných centier sa nedá zvládnuť za pár mesiacov. O to viac, že už nie je isté, či USA, do ktorých by sa podľa prezidenta Trumpa mali fabriky vracať, sú ešte pre investorov dôveryhodná destinácia.
Otázka prvých mesiacov v sektore bude skôr hasenie akútnych problémov na miestach, kde prepuknú. Prispôsobovanie kapacít, pokusy o riešenie výpadkov tržieb či lobovanie za odklad zákazu spaľovacích motorov v EÚ a inú pomoc od politikov.
O čosi rýchlejšie, ale tiež nie cez noc, možno vytvoriť nové colné režimy – napríklad EÚ s Latinskou Amerikou. Napokon to bola jedna z výhrad Kena Fishera: clo je z definície ťažkopádny byrokratický mechanizmus. Musí sa vyrubovať, vymáhať, rokovať o výnimkách, procedúrach. Od rozmarov politikov budú závisieť celé krajiny a odvetvia.
Ako dopadnú clá na nás? Vždy bolo zrejmé, že extra tvrdo zasiahnu krajiny so silným automotive. Rovnako je už dlho jasné, že ekonomika a verejné rozpočty Slovenska by v budúcnosti mali veľké problémy aj bez ciel. O to sa postarajú už len demografia, únik mozgov a dlhodobé deficity rozpočtu.
Na čo sa teda pripravovať? Nebude to asi nič dobré, cesta od vysokých ciel k poklesu životnej úrovne nemusí byť dlhá. Hoci prepad priemyslu môže prísť až strednodobo, nerovnomerne a možno ho bude zmierňovať aj nižšia cena ropy a palív, dobré časy môže od colnej vojny očakávať asi len colník.
Problémy v automotive a strojárstve – ale nielen v týchto sektoroch, clá sú všeobecné a ekonomika (ešte stále) globálna – môžu na Slovensku vrátiť do hry vynálezy z pandémie, ako bol kurzarbeit a podobné „záplaty“. A to ešte môže byť lepší prípad.
Ak totiž nejaký veľký zamestnávateľ, prípadne celá skupina firiem odvedie na dani zo zisku hoci aj o 50 miliónov menej, stále to bude menej zlé, ako keby prepustil(i) napríklad 10-tisíc ľudí. Stačí sa pozrieť na čísla nejakej veľkej firmy, pohľadať si náklady na odvody, pridať daň zo mzdy a výdavky Sociálnej poisťovne na podporu v nezamestnanosti. Také počty budú aktuálne, ak sa potvrdia odhady analytikov, že clá Slovensku odkroja nie desatiny, ale pokojne aj percentá z HDP.
A možno to nebude len obyčajná kríza, ale zásadný zlom. Pomôžme si pohľadom staršej generácie. Stĺpčekárka Wall Street Journalu Peggy Noonan bola kedysi autorka prejavov Ronalda Reagana, v posledných rokoch už píše skôr trpké postrehy človeka, ktorý nastupujúcemu svetu občas nerozumie.
Niektorí mladí kongresmani sú až takí tupí, že keď počujú slovo „bilaterálny a trilaterálny“, myslia si, že to je asi nejaký sval, ktorému sa treba venovať vo fitku, napísala už pred dvomi rokmi. O voličoch v USA zasa poznamenala, že ich záľuba v Trumpovi na ňu pôsobí, akoby už sami tušili, že éra USA sa končí, ale ak už sa má skončiť, povedali si, tak nech sa aspoň skončí s veľkým rachotom.
Je to ten zvuk, čo už mesiac počúvame?
