Gábor Rakonczay šesťkrát precestoval Atlantik na kanoe, skrz-naskrz pešo prebrázdil Grónsko, dostal sa na južný pól a dnes, vo veku 44 rokov, sa rozhodol, že s expedíciami končí. Ešte raz naposledy prevesloval z Kanárskych ostrovov na ostrov Antigua, čím sa mu podarilo zdolať 5 123 kilometrov na vlastnoručne zrenovovanom kanoe.
Rozhovor sa nám podarilo zrealizovať po jeho návrate domov. Hovorili sme o romantizovaní smrti extrémnych športovcov, o nebezpečných situáciách a o tom, ako pred svojou prvou cestou kontaktoval slávneho maďarského námorníka menom Nándor Fa. Otvorili sme aj najpálčivejšiu tému: čo bude robiť teraz, keď nadobro skoncoval s dobrodružstvami?
Nie len preto, ale sčasti aj áno. Ak sa pozrieme na štatistiky, vo veku 40-45 rokov zvykne dosť veľa ľudí, ako som ja, zahynúť, a často za tragických okolností. Ak náhodou prežijú štyridsaťpäťku, tak zomrú päťdesiatroční. Je dosť raritné, ak sa nám podarí dožiť dôchodku. Je zopár svetoznámych ikon, ktorým sa náhodou podarilo zostarnúť, ale nie je to nič typické. Tak to by bol štatistický dôvod, pre ktorý som sa rozhodol stiahnuť.
Okrem toho je to záležitosť, ktorá vo mne zrela dlhé roky. Cítil som, že sa raz dostanem do bodu, keď budem musieť povedať: dosť. Hľadal som, aké sú tieto možné body, hľadal som, aké budú za nimi argumenty, čiže otázka odchodu nie je témou dnešného dňa. O tomto kroku premýšľam už tri roky. A posledný projekt na kanoe bol perfektný, pretože po ňom cítim, že sa vo mne všetko zahojilo a uzavrelo.
Nemá s ostatnými nič spoločné. Napríklad ku koncu bolo počasie šialené, vyslovene som sa dostával do nebezpečných situácií.
A v tých situáciách som sa nebál toho, že zomriem, ale hovoril som si: fíha! Tak z takejto malej loďky, z tejto konkrétnej perspektívy už nikdy v živote neuvidím takéto obrovské, búrlivé vlny. Práve teraz sa na ne pozerám naposledy v živote. Možno ešte zajtra, a viac už nič nebude. Keď vieš, že piješ poslednú kolu svojho života, je to niečo celkom iné, ako keď si hocikedy môžeš kolu kúpiť. Je to úplne iné. A na tú poslednú kolu sa budeš stopercentne pamätať.
Bol to vedomý proces, ukončiť kariéru takýmto veľkolepým projektom. Chcel som mať čas a príležitosť sa so všetkým rozlúčiť a spracovať svoje rozhodnutie. Bolo to pevné rozhodnutie a je dobre, že to prebehlo takto. Mám aspoň istotu, že o päť rokov nevymyslím žiadnu ďalšiu volovinu, pre ktorú sa musím vrátiť do hry.
Nemáte depresiu po tejto zmene? Necítite prázdno v hrudi?
Už nie, pretože je to komplexná záležitosť, ktorá zrela dlho. Ja som sa na ňu pripravoval. S prerábkou tej lode som začal pred dvomi rokmi. Nehovoríme tu o 75 dňoch, ale o 700 dňoch. Takmer všetok svoj čas a energiu som vložil do nej. Je to posledný, krásny úsek osemnásťročného životného oblúka, ktorý som venoval extrémnym športom, a je to takto dobre. Necítim nedostatok alebo ľútosť. Nič podobné. Je to, ako keď postavíte dom a konečne sa aj posledná škridla dostane na svoje miesto. Hotovo.
Pravdepodobne ste teda dom ešte nestavali. Dom nikdy nie je dokončený.
Naozaj nie, ja som robil lode.
Kanoe.
Ale ak by sme na druhý koniec vášho pádla umiestnili ďalší list, tak by sme už odrazu mali kajak?
Áno, ak má pádlo list na oboch koncoch, tak už hovoríme o kajaku. Ale ak sa pozeráme na oceánske kajaky a kanoe, tak vidíme, že sú to skôr kapsuly na prežitie, ktoré ako plavci rozhýbavame špecifickými spôsobmi. Kanoistika je vlastne najpomalšou a najnáročnejšou technikou, ako rozhýbať čln. Najúčinnejšie je klasické anglické veslovanie, keď sedíte na kolieskovom sedadle a veslujete dvomi obrovskými veslami. Je to aj najrýchlejší spôsob veslovania. Prvýkrát v živote som Atlantik prekonal práve takouto veslárskou technikou, a to vo dvojici v rokoch 2006 – 2007. Dvakrát som potom ešte precestoval Atlantik na kanoe, čo ešte nikdy nikto neurobil, a to hovoríme o svetovom meradle. Na sólo kajaku túto cestu už zdolali dvaja moreplavci, jeden z nich sa dokonca na tejto ceste plavil so mnou, lenže sa mu nepodarilo z vlastných síl na konci zakotviť.
Je to dôležitá nuansa tohto žánru?
Áno, veď cieľom je po celý čas to, že vyplávaš z jedného brehu na vlastnom člne a dostaneš sa na ňom až na druhý breh iného svetadiela. Aj s horolezectvom je to rovnaké. Horolezec vylezie, dotkne sa vrcholu a potom sa vráti do svojho tábora. Keď sa mu podarí zdolať všetky tieto úseky cesty, potom môžeme považovať expedíciu za úspešnú. Samozrejme, kotvenie nie je tou najkomplexnejšou a najťažšou súčasťou cesty, ale je to akási bodka na záver. Bodka je potrebná.
Ako často na ceste hrozí prevrátenie? A ak sa to náhodou stane, aký scenár nasleduje?
Prevrátenie člna je nebezpečné preto, lebo vtedy sa môže poškodiť veľa vecí, ktoré nie sú dostatočne dobre ukotvené. Vtedy sa môže aj človek v lodi poriadne dolámať. Keď je kabína otvorená, do člna sa zvykne dostať aj pomerne veľa vody a to už je obrovský problém. Darmo je všetko na lodi profi, nič z toho neznesie slanú vodu. V člne sa nemá veľmi čo poškodiť, nie je to žiadna plachetnica, ale v takej chvíli, ako je prevrátenie, sa človek ľahko dostane do šlamastiky a nie je to ani nič príjemné na psychiku, keď zistíte, že tých pár drobností, ktoré na vás kvázi dávali pozor, sa zničilo a čln je hore nohami.
Ako sa vtedy dá čln vrátiť do stabilnej polohy?
Na to slúži lodný kýl. V roku 2012 sa mi však loď neobrátila naspäť. Odtrhlo sa aj puzdro vetracej šachty a do člna sa liala voda. A keďže bol čln riadne nabalený, začal sa mi potápať. Vtedy som bol práve v ňom. Preto som musel vyliezť von, dostať sa na trup lode, zaprieť sa do kýla a čakať, kým príde vlna, ktorá ma odnesie proti vetru a vďaka tomu sa mi podarí čln obrátiť späť. Trvalo to približne osem minút, kým taká vlna prišla. Za ten čas sa do člna dostalo obrovské množstvo vody, takže to bola hrozná skúsenosť. Tam konkrétne sa loď takmer potopila. Teraz sa mi nestalo nič takéto drastické, ale skúsenosti z tejto cesty som už naplno využil aj pri prípravách na poslednú expedíciu.
Keď už sme pri nehodách: dostali ste sa v živote do situácie, keď už ste si mysleli, že je s vami koniec?
Na túto poslednú expedíciu som sa púšťal s tým, že ide o osemdesiatpercentnú cestu. To znamená, že ak budem všetko robiť správne, tak mám osemdesiatpercentnú šancu, že sa mi podarí dosiahnuť opačný breh, a približne dvadsať percent, že sa utopím. To je podľa mňa veľmi priaznivý pomer.
Keď je počasie zlé a tebe sa podarí vyfasovať presne tú divokú vlnu, tak si ju, žiaľ, vyfasoval. Ale keďže si do tejto cesty dal maximum, tak v človeku zavládne pokoj. Nehovorím, že sa nebojí, ale cíti pokoj.
V roku 2021 ste sa rozhodli prebrázdiť Atlantik na paddle boarde. Vtedy ste požiadali o záchranu. Ako ste sa dostali do bodu, že ste sa rozhodli stlačiť červený gombík?
V tom čase už vyše tridsať hodín „lietali“ telefonáty, že som prekročil hranicu a nebudem sa vedieť z tej situácie vrátiť sám. Počasie bolo hrozivé, nedokázal som nasledovať potrebné spánkové cykly a organizmus mi pomaly začal chladnúť. V tomto stave som sa ešte rozhodol vydržať pol dňa. Ale potom som sa dostal za svoje limity a povedal som si, že ok, ak ma odtiaľto niekto dokáže dostať preč, budem s tým súhlasiť.
Ale napríklad na terajšej ceste neexistovalo nič, čo by sa mi mohlo udiať a ja by som kvôli tomu volal záchranku. Rozhodol som sa, že to buď urobím, alebo zlyhám. Mal som pri sebe síce prístroj, ktorým som si mohol privolať pomoc, ale v mojich očiach bol zbytočný. Bol som pevne rozhodnutý.
Kto ďalší okrem vás vedel, že sa na cestu vydávate v znamení hesla všetko alebo nič?
Bolo zopár ľudí, ktorí to vedeli, ale evidentne to nikto nebral vážne.
Čo je najskľučujúcejšie, keď je človek na expedícii: možný útok povedzme ľadového medveďa, alebo skôr hrozba tichej, pomalej smrti? Napríklad zamrznutím.
Polárny medveď je niečo, s čím sa človek ešte môže aspoň nejako popasovať. Lebo je to akcia. Ak človek vychladne, tak už podľa mňa nemá moc nad svojím stavom. Ale ja som si istý v jednej veci. Chcem zomrieť storočný a vo svojej posteli, a nie ktoviekde, v nejakom kúte sveta, v nejakej hroznej situácii. Je to pre mňa podstatný cieľ.
Podľa všetkého teda nebudete súhlasiť s ľuďmi, čo sú schopní po smrti horolezca na traile vyhlásiť, že je to vlastne v poriadku, pretože zomrel pre svoju vášeň?
Presne tak. Ak zomrel, potom sa v expedícii stala chyba, je to neúspech. Ľudská chyba, pretože príroda je príroda, ona chyby nerobí. Kto ide do extrémnej prírody, nech na seba berie zodpovednosť za to, že sa môže sám odstrániť zo života. Ale je to chyba a určite nie cieľ. Nie je to dobrá ani romantická smrť.
Koľko hodín ste počas expedície na Atlantiku trávili otrockým veslovaním?
Asi pätnásť-šestnásť hodín. Vďaka tejto makačke sa mi podarilo zdolať štyri pätiny trasy. Zvyšok bol celý podmienený počasím. Občas sa mi podarilo aj počas oddychových hodín napredovať veľmi rýchlo, lebo akurát fúkal priaznivý vietor, ale inokedy sa mi bez veslovania podarilo zdolať len osem kilometrov a ďalších šesťdesiat som musel dohnať vlastnými silami. Ak do vody vhodíte fľašku, aj tá sa nakoniec preplaví, len jej to možno bude trvať dva roky. Mojím silným motivátorom bolo to, že okolo mája nastupuje sezóna hurikánov, preto som sa musel na druhý breh dostať bezpodmienečne ešte v marci. V takejto situácii treba makať a človek si nesmie ani zobrať priveľa jedla. Ja som mal potravu postačujúcu na osemdesiat dní, preto som musel dennodenne drieť. Boli situácie, keď som bol nesmierne vyčerpaný a trocha oddychu by mi určite aj prospelo, no jednoducho na to nebol čas. Čiže aby som to zhrnul: vietor, morské prúdy a vlny vedia byť skvelí pomocníci, ale samy osebe by nikdy nestačili na to, aby som svoj cieľ naplnil v tejto sezóne.
Aké sú možnosti pohybu v člne, ak neberieme do úvahy veslovanie? Máte možnosť sa povedzme poprechádzať, alebo sa dá cvičiť len na štýl grófa Monte Christa, zašitého vo vreci?
Keď veslujem, mám pred sebou trošku priestoru. Ak je počasie priaznivé, potom sa na tú plošinku dokážem aj postaviť, ale skôr je typické, že sa po tomto úzkom, asi meter dlhom priestore človek „premáva“ po štvornožky.
Takže žiadna prechádzka.
Nie. Žiadna. Napríklad po expedícii v roku 2012 som dlho nemohol chodiť, pretože počas cesty som vôbec nepoužíval nohy. Ak sedemdesiat dní človek vôbec nepoužíva nohy, tak jednoducho nedokáže chodiť. Teraz som si na to dával špeciálny pozor. Teraz som si na palubu nainštaloval dve veľké kovové tyče, o ktoré som sa mohol zaprieť. Bola to inovácia, vďaka ktorej som nespadol do vody, no pomáhalo mi to aj cvičiť drepy, keď som práve nepádloval. V kabíne som si zas vytvoril dostatok miesta na to, aby som mohol poležiačky bežkovať. Vďaka tomu teraz nemám zdravotné problémy. Nehovorím, že som v chôdzi úplne stabilný, aj tak to človek cíti. No nie sú to veľké problémy.
Vašu súčasnú loď navrhol a vyrobil Nándor Fa. Ako to vyzerá, keď sa človek rozhodne zavolať takému slávnemu námorníkovi? Niečo ako: zdravím, pomôžete mi navrhnúť kanoe, s ktorým by sa mi podarilo precestovať päťtisíc kilometrov po oceáne?
Keď sme sa s kolegom pustili do plánovania cesty cez Atlantik vo dvojici, nikto nám neveril. Ako by mohli dvaja dvadsiatnici s nulovými skúsenostiami s oceánom a bez veslárskej minulosti, peňazí a všetkého ostatného úspešne dokončiť takúto expedíciu? Nič som vtedy o plavbe nevedel. Za kým iným by človek v takejto situácii mal ísť?
Oslovil som ho na výstave lodí a povedal som mu: „Ahoj, Nándi, som Gábor, s kamarátom sme navrhli takúto loď, chceme ju vyrobiť a preveslovať na nej oceán. Podľa teba je to veľká hlúposť?“
Vtedy Nándi povedal, že sa to dá urobiť. A mne to stačilo. Potom som šiel dať rozhovor do rádia a tam mi moderátor oznámil, že s najväčšou pravdepodobnosťou zomriem. Mňa to však nezaujímalo. Vravel som si, že on tomu nerozumie, z jeho pohľadu idem robiť niečo nemožné, ale keď mi Nándi povedal, že sa to dá, tak pre mňa je to celé absolútne reálne. Toto požehnanie ma odvtedy ochraňovalo pred všetkými vonkajšími prejavmi nedôvery. Potom, keď už som zbieral skúsenosti, začali ľudia viac veriť tomu, že viem, čo robím. Odvtedy som si už aj sám veril. Pred prvou cestou som však veľmi potreboval tú konkrétnu Nándiho vetu. Že sa to dá. Samozrejme, dal nám aj zopár drsnejších odporúčaní. Že sa máme naučiť poriadne navigovať, že si máme vyrobiť lepšiu loď, na ktorú sa budeme môcť stopercentne spoľahnúť, povedal nám, čo sú tie najpodstatnejšie veci a z čoho nesmieme na takejto ceste v žiadnom prípade popustiť ani gram. Vyrobili sme loď, preveslovali sme cez oceán a potom sa Nándi jedného dňa periekol, že aj on vyrobil takéto kanoe pre istého maďarského chlapíka. Taktiež chcel vraj preveslovať oceán, ale nakoniec sa len vydal na cestu a hneď sa otočil.
Potom prešlo niekoľko rokov. V roku 2011 vo mne dozrelo rozhodnutie, že sa vydám na samostatnú cestu. Spomenul som si, že Nándi mi niečo hovoril o kanoe, ktoré vyrobil. Skúsil som si tieto informácie zadať do googlu. Nedokázal som nájsť nič konkrétne o víťaznom pokuse, len samé útržkovité cesty, ktoré sa končili prevrátením kanoe a následnou záchranou veslára. Nikto ešte nikdy neprevesloval žiadny zo svetových oceánov na kanoe. Ani v skupine a ani sám. Vtedy som si povedal, že to vyzerá tak, že budem prvý a hotovo. Pamätám si, že sa mi tento chrobák usadil do hlavy v spálni, a kým som sa prešiel do kuchyne, už som bol pevne rozhodnutý. Zavolal som Nándimu a navrhol som mu, aby sme sa stretli a prediskutovali to. Možno má ešte fotku alebo plánik kanoe, o ktorom mi kedysi rozprával. Možno by som na základe tohto návrhu mohol ďalej pokračovať na výrobe môjho kanoe.
Na druhý deň sme sa stretli a ešte skôr, než som stihol čokoľvek povedať, otvoril hangár, kde som uvidel kanoe. Povedal, že práve včera si ho bol vyzdvihnúť od dotyčného športovca. Zjavne nikto nechce preveslovať oceán na kanoe, ale zato sa ešte môže táto loď zísť. Možno to niekomu raz napadne, možno o sto rokov. A ja som mu povedal, že mi to napadlo presne včera, keď on presúval túto loď k sebe do hangáru. Takže ja by som si teraz tento čln požičal.
Od momentu, keď sa zrodil nápad, prešlo niekoľko hodín a už som mal v rukách hotový čln, ktorý bol vyrobený presne na tento cieľ. Na svete je len jeden takýto čln a ten je teraz môj. Bolo to až osudové.
Ak to chápem správne, aj na svoju poslednú cestu ste použili ten istý čln, len prerobený.
Ten čln som transformoval už na prvú cestu, ale skôr som mu na kvalite ubral. Nemal som dosť peňazí, ale už som si dosť veril, bol som trochu namyslený. Bola to už moja štvrtá zaoceánska cesta. Keď som sa na ňu pripravoval, očakával som zážitok, ktorý prevráti naruby celý môj život od základov, ale napokon to bola len brutálne namáhavá fyzická práca a navyše aj extrémne nebezpečná. Takto to šlo tridsaťtri dní, no potom som sa dostal do štvordňovej búrky, počas ktorej sa mi prevrátila loď, takmer sa potopila, sotva som prežil, všetka technika sa mi zničila, štyridsaťštyri dní som bol načisto odrezaný od okolitého sveta, pokazilo sa mi jedlo. V každom aspekte som prešiel do modu prežitia. A napokon práve táto situácia mi zmenila život a všetko to, čo si o živote myslím.
Loď sa potom po kľukatej, dobrodružnej ceste nejakým spôsobom dostala naspäť domov a ja som ju vrátil Nándimu. Lenže o pár dní mi zavolal a povedal mi, že podľa neho teraz už táto loď patrí mne.
Vtedy sa ma opýtal, či sa mi o tom celom sníva. Povedal som mu, že sa mi celý život obrátil hore nohami a nemám iné sny, len tie, ktoré sa viažu na zážitok na oceáne s touto loďou. Dobre, ale sú to zlé sny, alebo príjemné sny? Povedal som mu: pozri, prežili sme to, podarilo sa nám to. V tom bode som už loď nedokázal považovať za predmet, ale pre mňa to bola osobnosť. Preto mi tú loď dal. Keďže som na ňu nemal miesto, vzal som ju k rodičom do záhrady. Roky bežali, svietilo na ňu slnko, obrástol ju mach a okolo nej sa rozpínali kríky. Občas som si zobral fľašku, vyliezol som na palubu a usadil som sa v nej. Pozeral som sa a rozjímal som, čo, dopekla, som v tej lodi robil 77 dní?
Čln stál v rodičovskej záhrade celé roky, samozrejme, popritom som robil lode aj pre iných, často som chodil na plachetnicu a trénoval som iných pred extrémnymi plavbami. A moja loď po celý čas len čakala v záhrade. Raz sa jeden z mojich bratov rozhodol orezať kríky a vtedy spomedzi nich vykukla. Ahojte, stále som tu! Obhliadol som si ju. Povedal som si, že by si už zaslúžila nový náter, a keď už som sa do toho pustil, tak som ju zrenovoval celú. Urobil som jej väčšiu kabínu, trochu športovejšiu, a pridal som viacero nových priehradiek.
A keď už som ju takto pekne zrenovoval, tak by som na nej mohol rovno ešte raz precestovať oceán, nie? Spolu s týmto nápadom som sa čoraz častejšie zožieral myšlienkami na to, že by bolo už celkom múdre upustiť od extrémov a prestať s takýmito výmyslami.
Takže som loď celkom zrenovoval, urobil som z nej nekompromisnú kapsulu na prežitie. Bola ťažšia, a preto aj pomalšia, ale napriek tomu bola geniálna. Vtedy som sa na nej odvesloval na Kanárske ostrovy. Rozhodol som sa, že ju tam odložím a ďalší rok sa práve odtiaľ pustím na poslednú veľkú plavbu. Je v tom jeden úžasný fór. Práve vtedy sa moji rodičia rozhodli presťahovať na Kanárske ostrovy. Čiže oni dorazili a o dva týždne som tam bol už aj ja spolu s loďou. Nestačí, že u nich stála desať rokov na záhrade – ani sa nestačili presťahovať do nového domova a už ju mali u seba zas.
Tipujem, že sa vás každý pýta na to isté, no táto otázka sa jednoducho nedá obísť. Čo budete robiť teraz?
Približne to isté, čo doteraz. Budem mať prednášky a kurzy, budem pripravovať ľudí a skupiny na rôzne expedície. To je práca, ktorá ma baví. V oblasti športu mi ostane ultramaratón. Myslím, že toho sa dlho nevzdám, som len na začiatku cesty. Určite potom príde nejaký vek, keď budem musieť pre fyzickú kondíciu upustiť aj od tohto, ale na to ešte nemyslím, zatiaľ mám pred sebou ešte veľa aktívnych rokov. Mám niekoľko fixných plánov, celkom precízne som si vypracoval scenár, kam by som chcel smerovať ďalej. A nudiť sa určite nebudem.
Článok vyšiela na forbes.hu a autorom je Iván Zomborácz.
