O pár dní si pripomenieme 33 rokov od začiatku pádu komunistického režimu v Československu. Český historik Adam Havlík vo svojej novej knihe Marky, bony, digitálky staršej generácii pripomína éru veksláctva, mladšej tento fenomén čierneho trhu za socializmu vysvetľuje. Aj preto sme náš rozhovor začali pri základných pojmoch.
Čo bol Tuzex a bony a kto boli veksláci?
Skúsim to sformulovať čo najstručnejšie: Tuzex bol v období socializmu podnik zahraničného obchodu, ktorý sa zaoberal predajom spotrebného tovaru, z väčšej časti z cudziny, za cudzie meny či za tzv. bony.
Bony boli špeciálne poukážky, ktorými bolo možné v tuzexových predajniach platiť. Bežné československé koruny v Tuzexe po väčšinu času jeho existencie neprijímali. Jeho zmyslom bolo z obyvateľov „vytiahnuť“ tvrdú menu, ku ktorej sa dostali napríklad tým, že pracovali v cudzine, alebo im ju posielali príbuzní do Československa. Nakupovali tu aj turisti či diplomati, ktorí ČSSR navštívili alebo tu pracovali dlhodobo.
No a veksláci boli ľudia, ktorí sa obchodom s cudzími menami a s tuzexovými poukážkami pokútne zaoberali. Skupovali cudzie meny napríklad od turistov zo západných krajín, menili ich na bony a tie potom predávali podľa vlastných kurzov.
Adam Havlík. Foto: Adéla KremplováS bonmi sa kšeftovalo už v 50. rokoch
Ľudia poznajú svet vekslákov najmä cez film Bony a klid a aj preto majú pocit, že to je téma osemdesiatych rokov minulého storočia. Kedy sa v skutočnosti začalo vekslovať? A skončili veksláci hneď po Nežnej revolúcii?
Vekslovanie rozhodne nebolo záležitosťou až osemdesiatych rokov, aj keď túto dekádu môžeme označiť za niečo ako jeho „zlatú“ éru. Čierny trh s bonovými poukážkami sa objavil čoskoro po založení Tuzexu.
Dokumenty bezpečnostných zložiek, ktoré som mal možnosť študovať, spomínajú kšeftovanie s bonmi a s tuzexovým tovarom už v neskorých 50. rokoch.
Odberné poukazy – bony (v strede) sa dali kúpiť len za cudzie meny. Foto: TASR/Štefan Puškáš
Ak sa presunieme do obdobia po roku 1989, veksláci nezmizli zo dňa na deň. Pouličné vekslovanie síce časom zaniklo s prechodom na trhové hospodárstvo, ale mnoho bývalých priekupníkov sa preorientovalo a začalo podnikať v nových podmienkach. Niektorí legálne, iní sa pohybovali za hranou zákona aj po tzv. nežnej revolúcii.
Jednotlivci aj organizovaná sieť priekupníkov
Išlo o organizovanú činnosť alebo o jednotlivcov? Ako sa človek dostal k vekslovaniu?
Existovali organizované skupiny, ktoré sa na „veksle“ podieľali vo veľkom. Mali aj svoje teritóriá, kde pôsobili a ktoré si hájili. Keď niekto chcel na vlastnú päsť predávať bony napríklad v okolí tuzexových predajní, musel počítať s tým, že bude vnímaný ako nežiaduca konkurencia zavedených priekupníkov.
Určité zamestnania mali ku kšeftovaniu s valutami a bonmi zo svojej podstaty blízko, pretože tu ľudia prichádzali do styku s cudzincami, s ktorými mohli obchodovať. To sa týkalo čašníkov, taxikárov či recepčných v hoteloch.
V prostredí profesionálnych vekslákov, ak môžeme tento termín použiť, potom fungovali siete, kde pôsobili pouliční predajcovia, ale aj mocnejší obchodníci, ktorí kšeftovali s valutami, bonmi, ale aj so starožitnosťami či s pašovaným tovarom.
Kto vyhľadával ich služby a prečo?
Jednak to boli obyčajní ľudia, ktorí si v Tuzexe chceli zaobstarať tovar, ktorý na bežnom trhu chýbal. Tí často nemali inú možnosť, než nakupovať bony od vekslákov.
Občania Československa ich vyhľadávali aj v prípade, keď niekto získal výjazdnú doložku, mohol vycestovať do zahraničia a chcel si zohnať cudzie meny nad rámec štátom zaisteného devízového prísľubu.
Niekedy boli na priekupnícke siete napojené aj oficiálne inštitúcie, ktoré sa pokúšali zo zahraničia získavať napr. embargovanú techniku a oficiálnou cestou to nebolo možné.
Výnosné živobytie
Koľko veksláci zarábali oproti priemerným platom?
Išlo aj o mnohonásobky. Keď niekto odkúpil od zahraničných turistov za priemerný čierny kurz –dajme tomu 100 mariek – tie zmenil v banke na bony a bony predal, bol obvyklý zárobok v stovkách československých korún.
Priemerný plat bol pritom na konci 80. rokov okolo tritisíc korún. A to hovoríme iba o jednom jedinom „kšefte“. Ak sa niekomu podarilo niekoľko takýchto transakcií denne, dostal sa k vyšším ziskom. Dochádzalo aj k obchodom, kde figurovali miliónové čiastky.
Ako vnímal vekslákov štát? Išiel po nich naozaj, či existovali nejaké tiché dohody?
Z hľadiska vtedajších zákonov bola činnosť vekslákov protiprávna. Už len tým, že obchodovali s cudzími menami vo vlastnej réžii, keďže na držbu valút si štát nárokoval monopol. Tým, že sa obohacovali na predaji bonov, dopúšťali sa aj trestného činu špekulácie.
V praxi bolo však potieranie menej účinné. Určitá tolerancia veksláctva mala základ v tom, že pomáhali cez svoje obchody k prílivu tvrdých mien do štátnej kasy. Pokoj na prácu si niektorí veksláci dokázali vyjednať aj cez podplácanie príslušníkov ZNB alebo priamo výmenou za spoluprácu.
Ilustrácia: VyšehradTexasky, kazeťáky aj autá
Venovali sa aj iným nelegálnym činnostiam?
K veksláctvu patril aj rad ďalších „doplnkových“ činností. Často išlo o pašovanie a predaj spotrebného tovaru, ktorý u nás bol menej dostupný alebo bežnými cestami prakticky nedosiahnuteľný.
Mnoho z nich sa podieľalo na obchodovaní so starožitnosťami, ktoré sa vyvážali z Československa von do zahraničia. Svet veksláctva sa tiež čiastočne pretínal s prostitúciou. Takzvané tuzexové slečny vyhľadávali – v spolupráci s priekupníkmi – spoločnosť bohatších cudzincov, ktorým za odplatu poskytovali rôzne služby.
Čo boli v osemdesiatych rokoch tuzexové hity?
Dopyt po niektorých druhoch tovaru vlastne nepriamo odrážal stav vnútorného trhu. Na ňom bolo množstvo nedostatkových položiek.
V osemdesiatych rokoch sa naplno prejavovalo zaostávanie Československa napríklad vo vývoji a výrobe najmodernejšej elektroniky. Preto bol veľký hlad po videoprehrávačoch, farebných televízoroch, hoci išlo o veľmi drahý tovar.
Artiklom, ktorý sa vždy predával úspešne, boli džínsové nohavice. Tuzex však ponúkal veľmi široký sortiment, popri elektronike a oblečení aj hračky, kozmetiku, domáce spotrebiče, zahraničné potraviny, alkohol, cigarety alebo napríklad aj osobné automobily.
Predajne Tuzexu (ako táto v Banskej Bystrici) ponúkali aj značkový alkohol, sladkosti či kávu, ktoré boli v bežných obchodoch nedostupné. Foto: TASR/František Kocian
Tuzexové babky
Bol nejaký regionálny rozdiel vo vekslovaní v rámci Československa? A pôsobili len v metropolách?
Pri Slovensku by som spomenul jedno zaujímavé špecifikum – tzv. tuzexové babky. Bony dostávali vďaka príbuzným – emigrantom zo zámoria – a predávali ich pred Tuzexmi podobne ako veksláci. Aj vdovy po padlých vojakoch z 2. svetovej vojny mali v tomto ohľade určité možnosti.
V Česku aj na Slovensku sa veksláci koncentrovali, pochopiteľne, vo veľkých mestách, kde ich bolo najviac. Ale vzhľadom na to, že predajne boli aj v niektorých okresných mestách, fungovali aj tu.
Mali ste šancu rozprávať sa s nejakými bývalými vekslákmi, ktorí o svojej minulosti dnes otvorene hovoria? Aká bola ich ďalšia kariéra? Ako si na toto obdobie spomínajú?
Stretol som sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí sa venovali vekslu, a dnes o tom pomerne otvorene hovoria. S niekoľkými ďalšími som hovoril napríklad po telefóne. Dnes sú ich osudy rôzne, ťažko sa z ich konkrétnych životných príbehov robí všeobecnejší záver.
V každom prípade na osemdesiate roky spomínajú s určitou dávkou nostalgie a často svoje počínanie obhajujú ako obchodnú činnosť, ktorej stál v ceste socialistický štát.
