V Nemecku jeho objekty prezentovali medzi dielami velikánov najzvučnejších mien svetového umenia 20. storočia. Bol jediným Slovákom. Odvtedy ubehlo vyše tridsať rokov. A hoci to asi nesúvisí, zhruba rovnaký čas ho nik neoslovil zo Slovenskej národnej galérie.
Viktor Hulík (76) vystavuje v zahraničí viac ako doma na Slovensku. Má za sebou takmer stovku autorských a vyše 500 kolektívnych výstav po celom svete.
V roku 1992 ma oslovil Bernhard Holeczek, riaditeľ Wilhelm-Hack-Múzea v Ludwigshafene, ktorý videl moje Posúvače na inej výstave v Nemecku. Poslal som im dve diela a dokonca som ani nešiel na vernisáž… Nemal som ani poňatia, o akú výstavu ide.
Keď mi prišiel domov katalóg, skôr kniha, podlomili sa mi kolená. Doslova. Musel som si sadnúť. Listoval som stále spredu dozadu a späť a neveril vlastným očiam. Videl som tam mená ako Jean Arp, Alexander Calder, Oscar Dominguez, Marcel Duchamp, Max Ernst, Sam Francis, Niki de Saint Phalle, Robert Rauschenberg, Man Ray, Jackson Pollock či Jean Tinguely a medzi nimi ja – Viktor Hulík z Devínskej Novej Vsi.
To je pravda, oveľa viac ako doma. Geometrická abstrakcia, ktorej sa venujem, je u nás žiaľ dosť prehliadaná. Vo všeobecnosti sa kedysi kunsthistorici a kurátori viac zaujímali o to, čo sa deje na slovenskej výtvarnej scéne, chodili do ateliérov výtvarníkov, mapovali ich tvorbu.
Tí z veľkých galerijných inštitúcií sa snažili získať to najlepšie pre ich zbierkové fondy. Tak by to malo byť. Najlepšie obrazy a sochy našich umelcov by mali ostať v domácich zbierkach. Žiaľ, nedeje sa to. Napríklad SNG neprejavila o moju tvorbu záujem prinajmenšom dvadsať rokov.
Áno aj nie. Je škoda, že odo mňa nič z novších vecí v zbierkach nemajú. Mám však kde vystavovať a o moje diela záujem je – pravidelne a viackrát za rok v Maďarsku, Rakúsku, Česku, Nemecku, Švajčiarsku, Francúzsku, donedávna aj v Dánsku, Nórsku, Brazílii, Veľkej Británii, Estónsku, Srbsku či USA.
U nás žiaľ situácia pripomína dianie na detskom pieskovisku. Každý si stráži svoju časť piesku, svoj kútik, vlastné formičky, kamarátov… V zahraničí vedia, že výtvarné umenie má mnoho podôb a patrí doň aj geometrická abstrakcia. Tento rok bol však trochu výnimočný a po nejakom čase som opäť na Slovensku vystavoval – vo februári v Galérii 19 v Bratislave a práve chystám novú kolekciu pre Mestskú galériu v Nových Zámkoch, kde budem vystavovať spoločne s maďarským výtvarníkom Jánosom Saxonom Szászom. Potom, v októbri, ma však znovu čaká zahraničná výstava – v rakúskom Grazi.
Niežeby som sa nehlásil. Čumil sa však absolútne vymyká z môjho dlhodobého výtvarného programu. Je to len taký žartík, vtip, gag. Vznikol, keď sa rekonštruovalo bratislavské Korzo.
Spolu s kolegom sochárom Jurajom Melišom nás vtedy oslovil starosta Starého mesta Andrej Ďurkovský. Chcel, aby sme Korzo niečím ozvláštnili, ako sa to robí vo svete. Cieľ bol vrátiť tam ľudí. Korzo po Novembri ‘89 zívalo prázdnotou. Nebolo populárne ako v 60. rokoch, keď ste sa tam museli ukázať každý večer. Stretnúť sa s kamarátmi, získať nové kontakty, ukázať novú platňu, frajerku…
Na Korze sa rodili a stvrdzovali priateľstvá a lásky, zdieľali informácie. Bola to vtedajšia sociálna sieť. Korzovalo sa hore-dolu od Michalskej brány až po Dunaj a späť. Každý večer tam bola fúra mladých ľudí. Toto miesto žilo.
Koľko nápadov od vás starosta Starého mesta dostal?
Existuje celá knižka návrhov. Čumil, Schöne Náci a napoleonský vojak boli len začiatok. Nasledoval nultý poludník – veterná ružica pod Michalskou bránou ukazujúca vzdialenosti do vybraných miest sveta; korunky v dlažbe, ktoré pripomínajú prvú cestu mestom čerstvo korunovaných kráľov a kráľovien Uhorska; Laserová línia nad Michalskou ulicou, ktorá vytyčovala jeden úsek bývalého Korza; Laserový orloj, ale aj mnoho ďalších námetov.
Foto: Pexels/Alexander Bobrov
Foto: Pexels/Alexander Bobrov
Ako vznikol Čumil?
Na poslednú chvíľu. Hľadal som netradičné umiestnenie pre sochu a zrazu som si uvedomil, že všetky ulice sú – ako tvár pehami – poďobané poklopmi kanálov. Sochy pre verejné priestranstvo obyčajne vznešene stoja na vysokom piedestáli, aby ich bolo vidno zďaleka. Čumil je presný opak a už len tento fakt vyvoláva úsmevné reakcie ľudí. Čupnú si k nemu, napodobňujú jeho úškrn, hladia ho po hlave…
Netušil som, že Čumil bude mať taký ohromný úspech. Keby som vedel, že bude vari najviac fotografovanou sochou na Slovensku, navrhol by som, aby sa za snímky vyberal poplatok a od neho by sa odvíjal môj honorár. Vďaka nemu by sme toto interview možno robili na Maledivách. Zveličujem, samozrejme.
V Číne sa považuje za prejav najväčšieho úspechu to, keď vás kopírujú. Koľko má Čumil napodobenín?
Už to nesledujem, nemá to zmysel. Prvé pirátske kópie sa objavili takmer okamžite v Bielorusku a Rusku. Naivne som sa to kedysi pokúšal riešiť, ale čím viac na východ idete, tým ťažšie sa právo vymáha. Licencie a autorský zákon tam mnoho neznamenajú. Je však pravda, že v Bielorusku jeden plagiát Čumila po mojom upozornení napokon stiahli z verejného priestranstva.
O vzniku Čumila koluje mnoho príbehov…
… a všetky sú vymyslené. Čumil s Bratislavou nijako nesúvisí. Nie je to historická postava ako Schöne Náci či napoleonský vojak. Chcel som ním len na Korzo vrátiť dobrú náladu, úsmevy, hravosť, tvorivosť, žičlivú a slobodnú atmosféru, ako si na ňu spomínam zo 60. rokov. Čumil je gag, skratka; socha milého človiečika s hlúpučkým úsmevom. Nijaká väčšia ani vážnejšia ambícia za tým nebola.
Ktoré ,,zaručene pravé“ historky o Čumilovi vás pobavili najviac?
Raz ma presviedčal zástupca istej ambasády, že Čumil je pocta robotníkovi z 18. storočia, ktorý mal na starosti mestskú kanalizáciu. Vraj z nej vždy vyliezol na inom mieste a ľuďom, ktorí ho pritom videli, prinášal šťastie.
Internetom koloval aj príbeh sklamaného bezdomovca a jeho nenaplnenej lásky k nejakej bohatej Bratislavčanke. Šírilo sa to v niekoľkých jazykoch a diskutovali o tom vášnivo ľudia z rôznych kútov sveta. Nestačil som sa čudovať, čo všetko sú ľudia schopní vymyslieť a ako dôrazne bojujú za svoju pravdu. Ja im ju však neberiem. Naopak, teší ma, že moja socha vyvoláva emócie, prináša radosť a žije si svojím životom vrátane vymyslených príbehov o nej.
Pravda však je, že Čumil bol niekoľkokrát záhadne poškodený, však?
Jeden či dvakrát ho nabralo diplomatické auto, vraj pri cúvaní. Raz sa ho pokúšali vypáčiť a ukradnúť. Tieto nehody však pomohli humorný gag dotiahnuť k väčšej dokonalosti. K soche sme pridali výstražnú dopravnú značku: Pozor, tu sa pracuje; anglicky: Man at work. Tak ako Čumil, aj značka sa rýchlo stala symbolom Bratislavy.
Sochy v mestách dotvárajú jedinečný kolorit, atmosféru. Pôsobia na turistov, ale aj na domácich obyvateľov. Ako by malo mesto či obec využívať tento potenciál? Robíme to vôbec dostatočne?
Žiaľ, nerobíme.
Foto: archív Viktora Hulíka
Foto: archív Viktora Hulíka
Môžete byť konkrétnejší? Ste nielen sochár, grafik, výtvarník, ale donedávna aj agilný galerista, organizátor kultúrneho života a popularizátor umenia. Vyše 27 rokov ste v Bratislave viedli Galériu Z a 22 rokov ste pripravovali aj veľkú medzinárodnú výstavu Socha a objekt.
Práve na to myslím, že projekt Socha a objekt vlastne riešil spomínanú situáciu. Dostali sme špičkové sochy do ulíc, na námestia, do bezprostredného kontaktu s divákom. Projekt vznikol v rok 1997 a vydržal 22 ročníkov, žiaľ po pandémii covidu sme ho už neobnovili. Hlavný dôvod bol ten, že som už nemal síl bojovať s ľuďmi, ktorým bolo jedno, či sa nejaké sochy na verejných priestranstvách objavia, alebo nie.
Spomínam si, že nezáujem mesta a protitlak istých lokálnych činovníkov bol značný, hoci táto výstava v uliciach Starého mesta, na jeho námestiach a v historických záhradách, bola veľmi populárna.
Oslovovala aj obyvateľov Bratislavy, aj návštevníkov, teda turistov, ktorí prinášajú do mesta peniaze a robia mu vo svete reklamu. Preto som tým povestným polenám hádzaným pod nohy nerozumel. Veď ak chcete zaujať, musíte ustavične prichádzať s niečím novým. Mesto musí žiť. Potrebuje impulzy, podnety. Jedným z nich môže byť aj ponuka kvalitného umenia, ktorá zaujme i diváka, ktorý bežne do galérie či múzea nevkročí.
Vo svete to robia bežne. Dobré príklady sú Malaga či Barcelona, mestá na juhu Španielska, ktoré sú teraz veľmi populárne aj medzi Slovákmi, lebo sa tam lieta za facku. Zaujímavá a inšpirujúca je práve tá konfrontácia modernej sochy a verejného priestoru, hoci historického. Aj preto bol pôvodný názov nášho podujatia Socha bratislavských nádvorí, ulíc a námestí.
Prečo v Bratislave neostala z každého ročníka aspoň jedna socha? Dnes by ich tam bolo najmenej o 22 viac a už tento fakt by bol predsa skvelá turistická atrakcia.
Pôvodný plán taký bol. Chceli sme vytvoriť Medzinárodný park sôch. Všetko však závisí od medziľudských vzťahov. A či sa chce, alebo nechce, rozhodujú miestni politici a úrady. Nakoniec sa podarilo pre Bratislavu ponechať iba dve sochy. Pôvodne boli umiestnené v Grasalkovičovej, teda prezidentskej záhrade, pred jej revitalizáciou však tieto sochy presunuli.
Dielo anglického autora Lewisa Robinsona s názvom Still day je dnes ani presne neviem kde, trojmetrová socha Tyron IV. americkej výtvarníčky Betty Gold zase stojí v malom parčíku pri Slovenskom rozhlase. Hoci v oboch prípadoch ide o významných sochárov, skoro nikto o tom nevie, propagácia je nulová. Som si istý, že myšlienka Medzinárodného parku sôch by u návštevníkov rezonovala, a nielen v Bratislave, ale aj v ktoromkoľvek inom slovenskom meste.
Foto: archív Viktora Hulíka
Foto: archív Viktora Hulíka
Môže umenie prilákať viac turistov do Bratislavy alebo do iných kútov Slovenska?
Jednoznačne. Veď inde to s úspechom robia. Viedeň, Graz, Budapešť, Krakov… Bábätká na vysielači či Kafkova rotujúca hlava sa stali novými atrakciami Prahy, rovnako jazdecká socha Jošta v Brne. Príkladov je nespočetne.
V Česku sa o nových sochách verejne diskutuje, venujú sa im médiá, stávajú sa novými dominantami a symbolmi miest, ľudia si pri nich dávajú rande, orientujú sa podľa nich. Turista vždy hľadá a ocení niečo originálne, čo inde nie je. Domáci je zase rád, že má byť na čo hrdý, má sa čím pochváliť vo svete alebo pred priateľmi, ktorí ho prídu navštíviť. Má to logiku.
Výstava Socha a objekt v Bratislave bola vraj veľmi populárna aj medzi výtvarníkmi v zahraničí.
Náramne. Sami sa mi hlásili. Jeden rok sme mali na všetkých miestach konania, teda na verejných priestranstvách i v priestoroch zúčastnených galérií dovedna až 168 účastníkov z 15 krajín! Záujem bol obrovský!
Množstvo sôch v exteriéri celkom zmení mesto. Viete koľko by z toho dnes bolo fotiek a videí na sociálnych sieťach? To by bola reklama pre Bratislavu a Slovensko! Ak niekto pochybuje, nech sa ide pozrieť k Čumilovi. Hoci je to len drobná a nenápadná socha, iba žartík, vždy je okolo nej hromada turistov.
Okrem Čumila ste aj autorom Laserového orloja. Kedysi lákal do večernej Bratislavy na hudobno-svetelnú šou. Prečo už nefunguje?
Lebo v istej chvíli už nebol záujem ďalej ho prevádzkovať…
Ako to? Veď atrakcia sa rýchlo ujala, Laserový orloj dokázal vo večernom čase zaplniť celé Hlavné námestie.
Veď práve. Bratislava večer čo večer ponúkala modernú audiovizuálnu šou. Na vežu, ako aj na budovu Starej radnice sa po zotmení každú hodinu premietala digitálna časomiera odrátavajúca presný čas. Hlavná projekcia po 22.00 hodine voľne, v niekoľkých obrazových celkoch, reflektovala históriu mesta.
Orloj fungoval celoročne, v zime je skôr tma, takže vtedy sa projekcia začínala skoršie. Technická realizácia bola veľmi náročná, lebo hudbu a zvuky bolo treba zosúladiť s premietanými obrazmi a animáciami, celú projekciu odštartoval každý večer signál zo satelitu.
V Košiciach niečo podobné urobili tento rok v máji pri otvorení letnej sezóny, keď premietali laserové obrazy, a dokonca aj historické okamihy mesta ako video, na vodný závoj Spievajúcej fontány. Úspech bol náramný. Samotná fontána s hudobno-svetelnou šou funguje už roky a nedávno ju modernizovali. Prevádzka iste niečo stojí, ale mestu sa to vracia. Spievajúca fontána je jedna z hlavných atrakcií centra Košíc.
Nuž a náš bratislavský Laserový orloj zrušili. Tiež potreboval údržbu, a teda financie. Odrazu však neboli, servis sa zanedbal a laserové projektory prestali fungovať. Je mi to ľúto. Orloj bol silný a moderný ťahák na turistov i domácich. Pred projekciou sa celé námestie zhaslo, objavil sa prvý lúč, zvuky, tóny, monumentálna hudba… Bolo to veľmi efektné divadlo, silný zážitok. Žiaľ, dopadlo to ako s Medzinárodným parkom sôch.
Foto: archív Viktora Hulíka
Čo by ste zmenili?
Všetko závisí od starostov, primátorov, zastupiteľov. Ak sú osvietení a sú otvorení novým výzvam, tak to ide. Spomenuli ste Spievajúcu fontánu v Košiciach, bez vtedajšieho primátora Rudolfa Schustera by nebola. Rovnako Čumil či Laserový orloj by sa nerealizovali bez starostu Andreja Ďurkovského. Títo ľudia sa nebáli nových vecí, dali im zelenú a ešte na ne aj sami zohnali financie. Lebo vedeli, že nimi prilákajú ľudí do centra, na ulice, námestia a srdce mesta bude žiť.
Poďme na iné témy: Ste spokojný s tým, ako sa mení tvár Bratislavy, aké stavby pribúdajú?
Skôr ma hnevá, ako šialene ľahko miznú nielen historické (smutný príbeh bratislavského podhradia), ale aj industriálne pamiatky – stavby, ktoré boli rovnako súčasť histórie mesta a dotvárali jej jedinečný kolorit.
Jurkovičova Tepláreň je po rekonštrukcii parádna. Aj Pradiareň či Cvernovka. Lenže, kde sú Gumonka, Kablovka a ďalšie objekty? Čo kultúrne stavby PKO a Istropolis? V zahraničí ikonické priemyselné i kultúrne komplexy úspešne pretvárajú. Sú z nich nové a obľúbené štvrte – obytné, oddychové, kultúrne i pracovné. A opäť tam chodia aj turisti, lebo sú zvedaví, ako mesto prebudovalo doky, prístav, fabriku, štadión či zjazdový palác. Genius loci lokalít sa zachoval, dokonca získal novú kvalitu.
Ako by malo vyzerať súčasné moderné mesto?
Spomínam si na prvú návštevu vtedy novej parížskej štvrte La Défense. Bol som očarený vynikajúcou architektúrou, súzvukom s umeleckými dielami i citlivým odkazom na históriu a tradície. Francúzsky šarm vyžaroval z každého detailu. Na sklených fasádach sa zrkadlili mraky, takže do architektúry bola rafinované vtiahnutá ešte aj večná dynamika prírody. Zážitok umocňovala zeleň, fontány a iné vodné prvky, veľkorysý vzdušný priestor.
Príroda je vo vašej tvorbe dôležitá, priam kľúčová…
Už od detstva ma fascinovala príroda, jej premeny, variácie, rôznorodosť tvarov, foriem, farieb. Súčasne pohyb, ktorý je prítomný všade. Udivuje ma to nekonečné množstvo prekvapivých spojitostí, vzťahov a súvislostí, ktoré nastoľujú nové a nové otázky. Tá hlavná znie: ako to vlastne všetko funguje?
Lenže vzápätí za ňou nasledujú ďalšie: Čo sa skrýva pod „povrchom” vecí a javov, ktoré pozorujeme, vnímame, ktoré ovplyvňujú a určujú naše konanie či bytie? Aké je naše miesto v tomto úžasnom systéme, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou?
Veľa zásadných otázok, málo uspokojivých odpovedí…
Presne. Zdá sa, že skúmanie podstaty týchto zložitých vzťahov a procesov je asi jeden z hlavných zmyslov našej existencie a ich odkrývanie je ovplyvnené úrovňou nášho poznania. Mnohému rozumieme, mnohému sa snažíme porozumieť, ale ešte viac zostáva (má zostať?) nejasné a skryté.
Práve táto dráždivá poloha „tušenia tieňov“ a tápavého hľadania odpovedí sprevádza moju prácu a odráža sa v mojich Posúvačoch, Prevešiavačoch, Kývačoch, Hýbačoch, Brnkačoch, Zvešiavačoch, Blikačoch a Blýskačoch.
Foto: archív Viktora Hulíka
Foto: archív Viktora Hulíka
Sú to veľmi špecifické diela. Tvrdíte, že vaša večná inšpirácia je príroda, ale laik by čakal…
Krajinky? Kytice? Impresie či hyperrealistické kresby a maľby? Iste, aj tak to ide. Na krajinu sa však stačí pozrieť z výšky, na lupeň kvetu či krídlo včely cez mikroskop, a už to vyzerá ináč. Ako to prezentujem aj ja.
Môžete spresniť a azda aj zjednodušiť, prečo vás oslovuje práve geometrická abstrakcia?
Podľa mňa je všade okolo nás. Už starí Gréci hovorili že geometria má božský pôvod, snúbi sa v nej logika a krása. Z geometrických prvkov sa skladá makrosvet i mikrosvety. Som očarený; rôznorodosťou tvarov, úžasnou variabilitou, poriadkom a chaosom, pohybom, nekonečnými možnosťami.
Pri práci neberiete do ruky tradičný štetec, ceruzku či dláto. Priblížte, ako pracujete?
Potrebujem skôr pravítko, pílu či orezávač a najmä lisované dosky s rozmermi až do 100 × 100 centimetrov. Lepím na ne do štvorcových sietí miniatúrne, 10 milimetrové čierne a biele kocky z dreva. Alebo v mojich Posúvačoch rôzne geometrické tvary z dosiek navrstvím na seba tak, že sa dajú rôzne posúvať, otáčať a roztvárať. Pohybom vznikajú nové a nové obrazce.
Kombinujete teda základné geometrické prvky a vytvárate svety nekonečných a meniacich sa obrazov. Ako nástroj, generátor náhodných čísel, vyžívate aj počítač. Rozloženie malinkých čiernych a bielych kociek v štvorcovej sieti ste tak vlastne nevymysleli vy, pravda?
Všetko má presné pravidlá. Nič nie je náhoda. Preto si kombinácie sám nevymýšľam. Používam počítačové programy. Najväčší umelec je príroda a jej univerzálny jazyk je matematika.
Profesor Raúl Ibáñez Torres z Baskickej univerzity v Bilbau, popularizátor prepojenia vedy a umenia, mi raz vyrátal, že moje dielo Variácie na trojuholníky pozostávajúce z 12 štvorcových častí, možno vzájomným zamieňaním a natáčaním strán náhodne nastaviť v rôznych poradiach (3 × 4), na každej výstave inak. Preto existuje (4^12) × (12!) = 8 036 313 307 545 600 (viac než 8 kvadriliónov!) rôznych spôsobov usporiadania dvanástich kusov tejto kompozície.
Keby sa každú minútu vytvorilo nové a odlišné zoskupenie spomínaných 12 častí diela, trvalo by 15 miliárd rokov, kým by sa ukázali všetky možnosti. A to je viac ako vek vesmíru, pretože ten sa od začiatku Veľkého tresku podľa kozmológie odhaduje zhruba na 13,787 miliárd rokov!
Ak som to správne pochopil a mal by som to zhrnúť: inšpiruje vás skôr podstata prírody. Azda trochu nadnesene a vznešene: Skúmate možnosti nášho sveta a vesmíru…
Dalo by sa to tak povedať. Hoci my tú podstatu nemáme šancu odkryť a najmä ju nikdy komplexne nepochopíme. Je to úžasne zložité a komplikované.
Stredný-Geo-posúvač-13, variant 2. Foto: archív Viktora Hulíka
Foto: archív Viktora Hulíka
Aký máte vzťah k matematike, technike a novým technológiám? K umelej inteligencii?
Fakt, že prepájam umenie, technológie a techniku, som si uvedomil až dodatočne a aby som ich aj mohol využívať, tak som sa musel kadečomu podučiť. Som matematik laik, a tak čo sa týka matematiky, je to skôr intuitívna, pocitová záležitosť. Nič racionálne. Na druhej strane mi tieto súvislosti potvrdzujú správnosť nastúpenej cesty. A umelá inteligencia? Jej nástroje som zatiaľ nevyužil, no raz to možno príde.
Akú úlohu vo vašej tvorbe hrá náhoda a improvizácia?
Všetko so všetkým súvisí. Ja naozaj neverím na náhodu. To len nám ľuďom sa niektoré veci môžu javiť tak, že sú dielom náhody. Hoci…
Hoci?
Viete, môj výtvarný program má veľmi logický vývoj. V 80. rokoch som sa venoval ekologickým témam. Vtedy to ešte boli identifikovateľné obrazy prírody, stromy, kopce, horizonty, ale pri pátraní po tom, čo je pod povrchom, čo je nám skryté, sa mi obrazy začali rozpadať a znovu skladať. Ukázalo sa, že aj malé zásahy môžu spôsobiť veľké následky. Ako v živote. Bolo to magické.
Prišiel som na to na jednej z výstav, keď televízny štáb snímal moje statické reliéfy krajiny na stene. Osvetľovač prechádzal pred nimi a ako sa svetlo z reflektora lámalo a posúvali sa tiene, vznikla ilúzia, akoby sa ten výsek anonymnej krajinky odrazu posúval a menil. Odvtedy som špekuloval nad tým, ako moje diela rozhýbať. Pretože príroda, to je predsa večný pohyb.
Podstatný rys vašej tvorby je práve variabilita. Objekty sa dajú rôzne nastavovať, každý deň môžu vyzerať inak, takže možno povedať, že záujemca o vaše dielo si nekupuje jeden Posúvač, ale chameleóna, ktorý sa mení podľa nálady majiteľa. Skúšať to na výstavách sa však asi nepatrí.
To je pravda. So zveličením tvrdím, že od Hulíka nikdy nezískate len jedno dielo, ale na každý deň iné a nové. Doma si majiteľ s objektom, samozrejme, môže robiť čo chce. Na výstave je to však iné. Sprvu som návštevníkom dovoľoval dotýkať sa diel, vytvárať nové kompozície, ale raz som mal výstavu v Prahe a po jej skončení sa mi od hrôzy zježili na hlave vlasy.
Ľudia sú síce hraví a zvedaví, ale zavše aj nešikovní. Hromadu vecí poškodili. Odvtedy možnosti Posúvačov predvediem na vernisáži, nastavím polohu, ktorá mi je vtedy najsympatickejšia, ale diváci už majú zákaz dotýkať sa vystavených diel. Rovnako, ako nemôžu bežne v galérii či múzeu chytať obrazy a sochy. Kto si chce kombinácie Posúvača vyskúšať, môže si ho kúpiť.
V Tibete. Foto: archív Viktora Hulíka
Foto: archív Viktora Hulíka
Nedávno vám do tvorby opäť začala vnikať farba. V základnej polohe je Posúvač čierno-biely, no keď sa začne roztvárať, zjaví sa fialová, zelená, oranžová, belasá…
Keď má motýľ sklopené krídla, oddychuje, sú zväčša farebne neutrálne. Je nenápadný, aby bol v bezpečí. Lenže keď ich roztvorí, svieti doďaleka. Je to toľká krása pestrých farieb a tvarov, že na ňom môžete oči nechať. Inšpirovala ma príroda krajiny, kde žijem – Devínska Nová Ves. Túto časť Bratislavy sme si s manželkou v mladosti vybrali za domov, keď sme sa rozhodovali, či budeme žiť v centre, kde som sa narodil, alebo sa odsťahujeme do Prahy, odkiaľ pochádza zase ona.
Vtedy Devínska ešte nebola taká malebná, ako ju poznáme dnes. Od susedného Západu sme boli oddelení ostnatými drôtmi, na ceste bývali zátarasy a od hraničnej rieky Morava sa často ozývala streľba. Jediný pozitívny moment tej doby pre súčasnosť je to, že tam, kde kedysi patrolovali vojenské autá, sú dnes úžasné cyklocesty. Keďže chodiť za drôty bolo zakázané, zachovala sa tam jedinečná príroda. Je to vskutku senzačná a cenná lokalita plná unikátnych kvetov, hmyzu, vtákov i väčších zvierat. Nie Čumil, príroda je moja večná inšpirácia.
