Lukratívny džob vymenil za prácu na Slovensku. Dizajnér Tomáš Barnáš stojí za rebrandingom loga automobilky Volkswagen. Prečo dal zbohom lukratívnemu džobu a vrátil sa na Slovensko?
Fotogrametria znie ako jazykolam, no ide o jeho denný chlieb. Laicky povedané, s pomocou technológií dokáže reálne objekty preniesť do virtuálneho 3D sveta. Ide napríklad o historické pamiatky ako Spišský hrad, Carnegie Hall či dokonca Machu Picchu. Pre Forbes rozpráva o rokoch v nemeckej automobilke Volkswagen, ale aj tom, ako sa z dizajnéra stal podnikateľ, ktorého si najímajú aj veľké developerské spoločnosti.
Čo sa dočítate v rozhovore:
- prečo dal Tomáš Barnáš výpoveď v nemeckom Volkswagene,
- ako vyzeral odchod z nemeckého podniku,
- ako sa dostal k redizajnu loga automobilky,
- aký biznis rozbehol na Slovensku,
- čo je to fotogrametria,
- ako sa dá využiť vo filmovom priemysle,
- do akého dobrodružstva ho dostal biznis v Mexiku.
Odchod z Volkswagenu
Aké bolo odísť po ôsmich rokoch z Volkswagen Designu v Nemecku a vrátiť sa do Kežmarku?
Musím povedať, že samotný odchod z Nemecka bol naozaj zaujímavý. Keď som prišiel na nemecký úrad práce odhlásiť sa a spomenul som, že som ukončil pracovný pomer vo Volkswagene, pani úradníčka bola v úplnom šoku.
Prečo ju to tak šokovalo?
V tom čase sa hovorilo, že zmluvy vo Volkswagene sú doživotné. Ľudia odtiaľ skrátka nikdy neodchádzali, mali skvelé podmienky, veľmi silné odbory a dalo sa tam kariérne rásť. Keď už teda niekto získal stálu zmluvu, často sa nestávalo, aby odišiel. Keď som svoj odchod na úrade nahlásil, prvá otázka bola, či sa mi skončila platnosť zmluvy. Povedal som, že nie, že bola na neurčitú lehotu.
Nasledovala otázka: „Čo ste urobili, že vás prepustili?“ Vysvetlil som, že ma neprepustili, ale že odchádzam, lebo sa vraciam domov a zakladám si vlastnú firmu. Pre paniu to bol šok, vyvalila oči a povedala: „Dvadsať rokov tu robím, ale takúto vec som ešte nepočula.“
Odísť z takejto istoty do vlastného podnikania nebolo úplne bežné. V Kežmarku to potom bola klasika, prihlásil som sa a hneď som sa aj zamestnal vo svojej firme.
Zmluva vo VW bola taká lukratívna záležitosť?
Povedal by som, že dnes sa už viac štandardizujú a nie sú až také unikátne. Bolo to však pred desiatimi, možno aj viac rokmi. V tom čase nebolo jednoduché zmluvu získať, no keď už ju človek mal, bolo takmer nemožné ho z firmy prepustiť a to bola veľká vec.
Foto: archív TB
Samotný odchod bol niečím špecifický?
Dizajn je jedno z najviac zabezpečených oddelení vo VW, takže keď človek povie, že odchádza, musí sa hneď zbaliť a opustiť budovu a výpovednú lehotu trávi doma. Preto ani o mojom plánovanom odchode nevedel nikto. Človek si to musí premyslieť, kedy a ako to spraviť.
Ak sa o tom začne rozprávať s hocikým, informácia sa dostane ďalej a to by nebolo dobré. Keďže sme ako dizajnéri denne vytvárali nové návrhy, ktoré sa na trh dostávali spravidla až po štyroch rokoch, bolo pre firmu kľúčové zabezpečiť, aby si odchádzajúci dizajnér…
Presne, lebo často sa stávalo, že ten, kto odchádzal, išiel do konkurenčnej automobilky, a to je najväčší problém. Získaval by tak naďalej informácie, ktoré by mohol prezradiť novému zamestnávateľovi. Keď som to povedal šéfovi, bolo asi deväť hodín ráno, o dvanástej som bol už „vysťahovaný“. Povedal mi, že keďže máme dobré vzťahy, môžem sa ešte rozlúčiť s kolegami, inak by ma však rovno zobrali a odprevadili preč.
Foto: Robo Homola
Volkswagen: Práca snov?
Ako ste začínali vo firme vy?
Ako stážista. Počas školy som študoval dizajn v Košiciach a v predposlednom ročníku som išiel na stáž.
V akom oddelení ste začínali?
V oddelení, ktoré sa nazývalo lifestyle and performance. V časti lifestyle tohto oddelenia sme pracovali na lifestylových doplnkoch pre automobilku. Išlo o všetko okolo áut, napríklad mikromobilita ako bicykle, skútre, lifestylové doplnky. Málokto vie, že aj VW takéto produkty ponúka.
Druhá časť oddelenia, performance, bola však lukratívnejšia. Tu som mal možnosť navrhovať exteriér pretekárskych automobilov ako Polo WRC, Golf TCR a iné. Práca však nebola zaujímavá iba z pohľadu dizajnu, ale mal som možnosť spolupracovať s technikmi na testovaní výkonu v aerodynamických tuneloch alebo testovacích pretekárskych okruhoch. Popritom sme sa pravidelne stretávali aj s najlepšími rely pretekármi tej doby, ako je Sébastien Ogier.
Keď ste sa posunuli z oddelenia motošportu, bolo to už ku komerčným projektom?
Áno, posunul som sa ku komerčným vozidlám, kde sa dá zvoliť z troch smerov: exteriér, interiér a color & trim, čo sú farby a materiály.
K čomu vás to ťahalo najviac?
Od začiatku som inklinoval k interiérom. Ako som spomínal pri pretekárskych vozidlách, na nich ma bavila výzva kombinácie technických limitácií a dizajnu, no pri exteriéri komerčných vozidiel ide viac o styling.
Samozrejme, sú tam tiež obmedzenia, ktoré sa musia dodržiavať, ako aerodynamika a iné, ale skrátka dizajn exteriéru má byť najmä pekný a reprezentatívny. Interiér má znovu viac technických obmedzení, čo sa týka dosahových zón a ergonómie. Musí byť funkčný a zároveň vizuálne a esteticky príťažlivý. Táto kombinácia ma vždy priťahovala.
Nové logo
Ako ste sa dostali k redizajnu loga VW?
Bol to veľmi prestížny projekt a interne bola na to vyhlásená súťaž, do ktorej sa zapojilo asi 40 dizajnérov Volkswagenu. Išlo o zmenu vizuálnej identity v čase, keď bola aktuálna kauza „diesel gate“. V tom čase používali slogan „Das Auto“, čo hovorilo o tom, že fokus je na vozidle.
Cieľom redizajnu bolo odpútať sa od tejto technickej precíznosti, ktorou sa VW prezentoval, a vrátiť do pozornosti, že to auto je pre ľudí. Volkswagen znamená v preklade ľudové vozidlo. Dá sa to vidieť aj na reklamách, ktoré sa predtým zameriavali iba na auto, a dnes je napríklad človek vpredu a zakrýva polovicu auta.
Aké boli požiadavky VW v rámci redizajnu?
Požiadavky na logo boli, aby pôsobilo jednoduchšie, mäkšie a transparentnejšie. Pracovalo sa s tým, aby cezeň mohlo byť na reklamách vidieť pozadie, čo predtým nebolo možné pre precízne detaily a štruktúry na pozadí loga. Celý projekt trval asi pol roka. Filtrovalo sa to od spomínaných štyridsiatich ľudí až k finálnemu návrhu, z ktorého sa veľmi teším, že bol práve môj.
Ako vyzeralo v realite toto výberové sito?
Išlo to postupne, v prvom kole bolo asi 40 ľudí. Do finále sa dostali tri logá, ktoré sa prezentovali na autách a porovnávali sa v grafickej úprave. Potom sa prizvali grafickí dizajnéri, ktorí upravovali logo do tlačovej podoby.
Väčšina z nás, ktorí sme sa do toho zapojili, boli automobiloví dizajnéri, lebo cieľom bolo začať tým, ako logo vyzerá na aute. Vo finále po odprezentovaní pred predstavenstvom VW vybrali to moje, ktoré môžete dnes vidieť na všetkých nových modeloch VW, ako aj na predajniach.
Foto: archív TB
Zárobok vo Volkswagene
Pre kontext, finančné ohodnotenie vo Volkswagene v Nemecku je zrejme naozaj zaujímavé. O aký honorár išlo vo vašom prípade?
Pri stážistoch to bolo asi 700 eur. Začínalo sa to teda nízko. Keď som končil stáž, prišla nová regulácia nemeckej vlády, na základe ktorej sa minimálny plat pre stážistov zvýšil nad 1 000 eur, ale ja som začínal pod touto sumou. Takže v čase stáže to nepokrývalo ani ubytovanie a náklady spojené s pobytom.
Dizajnér si môže pod strechou takéhoto veľkého brandu postupne zarobiť mesačne medzi päť- až 10-tisíc eurami?
Postupne áno.
Ako to vyzeralo profesijne po odchode z Nemecka?
Začalo sa to už počas pôsobenia vo Volkswagene. Podvedome som totiž plánoval, ako sa vrátiť, pretože som to tak vnútorne vždy cítil – napriek tomu, že práca dizajnéra vo VW bola môj dream job.
Vysvetľuje sa to ťažko, nie je za tým veľa racionálneho, ale človek sa skrátka niekde musí cítiť doma. Ja som sa tak cítil na Slovensku, v Kežmarku, kam som sa chcel vrátiť, a preto som tam už počas svojho pobytu v Nemecku založil firmu.
Nová kapitola
Ako ste sa dostali k fotogrametrii?
Počas práce vo VW som stále robil rôzne aktivity a projekty, ktoré sa nemohli týkať dizajnu, pretože to vylučovala moja pracovná zmluva. Druhá vec, ktorej som sa popri dizajne venoval, bolo 3D modelovanie a spracovanie dát. Od toho sa to postupne transformovalo aj k fotogrametrii.
Prácou na rôznych projektoch som tak zostával v kontakte s firmami, pre ktoré som pracoval aj počas školy. Postupne sa projekty nabaľovali a v roku 2017 vznikla idea, že založíme firmu Overhead4D. A popri práci dizajnéra som už realizoval projekty aj vo vlastnej firme. Bolo to náročné obdobie, keďže som mal vlastne dve full-time zamestnania naraz.
Rozoberme si to trochu. Ako by ste pojem fotogrametria vysvetlili laikovi?
Fotogrametria je technológia vytvárania 3D modelov za pomoci veľkého množstva fotografií zachytávajúcich objekt v reálnom svete. Dali sme tomu podnázov „kreatívna fotogrametria“, a to z dôvodu nadväznosti na dizajn a preto, že cieľom projektov bolo mať pridanú hodnotu a určitý kreatívny dosah. Fotogrametria a laserové skenovanie sa často používajú spolu.
Laserové skenovanie si ľudia predstavia jednoduchšie. Laserový skener je zariadenie, ktoré laserom meria body v priestore a upravuje ich do 3D podoby v správnej veľkosti a mierke. Fotogrametria je technológia (často využívajúca aj drony – pozn. red.), ktorá dokáže na základe fotografií a triangulácie verne zachytiť realitu.
Platí, že čím viac záberov z rôznych uhlov urobíte, tým presnejšie sa určí poloha bodov v priestore. Z fotografií je potom možné reprodukovať nielen samotný priestor, ale aj jeho vizuál a upraviť ho do podoby presného 3D modelu.
Máte niekde „zagarážovanú“ armádu dronov, ktorú pri práci využívate?
Nemáme ich až tak veľa, ale hneď od začiatku sme mali jeden z najväčších komerčne dostupných dronov, mal okolo 20 kíl a disponoval veľkým DSLR fotoaparátom. Potom máme ešte dva-tri menšie. Nepotrebujeme ich veľa, pri projektoch nejde len o to, že projekt „nalietame“ a hneď odovzdáme. Proces realizácie je zložitejší.
Jedna vec je získať presné dáta, no potom je potrebné ich spracovať do podoby, aby ich vedel klient využívať na rôzne účely. Stále hovorím, že sa im snažíme vdýchnuť život. Ak ide o digitalizáciu hradu, vytvoríme kópiu jeho aktuálnej podoby a pracujeme s historikmi, aby sme ho prerobili do minulosti a ukázali návštevníkom, ako vyzeral predtým.
Foto: archív TB
Akú časť práce s dronmi tvoria papierovačky, byrokracia a práca s platnou legislatívou?
Veľkú. Pri niektorých miestach je to veľmi zložité, je potrebné byť v kontakte s leteckou vežou letiska. Sú zóny, kde sa nesmie lietať, a zóny, kde sa môže len do určitej výšky.
Existujú rôzne kategórie povolení. Dnes má naša firma všetky povolenia, aby sme mohli prevádzkovať služby viac-menej všade. To neznamená, že sa môžeme kedykoľvek zobrať a ísť lietať. Musíme dodržať všetky procesy a postupy potrebné na vykonávanie leteckých prác.
Ak spomínam letisko či mesto, potrebujeme povolenia na štart. Človek, ktorý má dron, sa možno pousmeje, načo to všetko robíme. Pri nás je ten problém, že ak ideme niekam s dronom, tak sme tam niekedy aj niekoľko dní. Takže…
… pútate pozornosť.
Presne tak. Náš veľký dron je ako taká malá helikoptéra – robí taký hluk, že ho počujete v každej budove okolo. Predstavte si, že ste niekde sedem a viac hodín. Pravidelne nás chodili počas našich projektov kontrolovať policajné hliadky. Od tajných policajtov až po vojenských. Podľa toho, aký objekt bol v blízkosti.
Stalo sa, že si k pilotovi sadli dvaja ľudia s kávičkou, striehli a čakali. Len čo vzlietol, postavili sa a legitimizovali sa ako policajná kontrola. Nie je to vždy len hliadka, o ktorej viete.
Na prvé počutie je to celkom adrenalínová práca…
Áno, je. Keď sme robili časť projektu v Bratislave pri Eurovei, kde je aj ministerstvo vnútra, tam to bolo obzvlášť kritické. Lietali sme pri vládnej budove, tam sa pri nás prestriedali naozaj všetky policajné zložky a kontroly.
Čo je primárne gro vašej práce?
Od založenia Overhead4D sme sa zameriavali primárne na digitalizáciu kultúrneho dedičstva. Dnes sa gro našej práce postupne presúva do oblasti entertainmentu. Stále sa opierame o dáta získavané 3D skenovaním kultúrneho dedičstva, no finálnym produktom už sú nielen dáta samotné, ale aj aplikácia ušitá na mieru klientovi (napríklad vo virtuálnej a rozšírenej realite).
Naším cieľom je byť „one-stop shop“ pre našich klientov. To znamená, že klient môže za nami prísť s problémom alebo myšlienkou a my na to vytvoríme najvhodnejšie riešenie. Od 3D skenovania cez vývoj aplikácie až po samotnú inštaláciu na mieste.
Naše zameranie vychádza z toho, čo som študoval – z faktu, že kultúra a história majú pre mňa vysokú hodnotu. Táto oblasť má veľa spoločného s dizajnom, kombinuje v sebe zložky rôznych kreatívnych prvkov. Od začiatku som chcel, aby sa firma venovala primárne tomuto sektoru.
Bolo to trochu komplikovanejšie – začínali sme v čase, keď sa preferovalo, aby expozície boli fyzické a aby sa veci rekonštruovali výhradne fyzicky. Čo sa robí, samozrejme, aj dnes. Tým nechcem povedať, že digitálna rekonštrukcia je dôležitejšia ako tá fyzická, hmotná. Digitálna nám však vždy umožní doplniť fyzickú expozíciu a obohatiť ju.
Foto: Robo Homola
Jaskyne, ale aj vysokohorské štíty
Kto sú vaši hlavní klienti pri historických pamiatkach? Samosprávy, pamiatkový úrad, ministerstvo kultúry?
Áno, všetci, ktorých ste vymenovali. V zahraničí sú to často aj súkromné galérie a múzeá, nie všade sú to štátne inštitúcie. Vo Švédsku je pomerne bežné, že galérie a múzeá sú financované zo súkromných peňazí alebo súkromnými investormi.
Tu sme mali možnosť digitalizovať vrak najväčšej vojnovej lode 16. storočia, nazvanej Mars Makalös, ležiacej 72 metrov pod hladinou Baltského mora, v spolupráci s lokálnymi potápačmi. Naša produkcia však presahuje aj do iných oblastí, napríklad filmového priemyslu, kde je tiež záujem o kultúrne pamiatky.
Čo je najväčšia výzva pri skenovaní pamiatok, ako bol napríklad Spišský hrad?
Závisí od stavu hradu. Dajme tomu, že ak sú to ruiny, Spišský hrad by som sem čiastočne zaradil, tak je to najmä bezpečnosť. Veľa hradov je v zlom stave a neviete, ktorý múr – alebo kameň – je dostatočne stabilný či naopak.
Hoci sme sa rozprávali o fotogrametrii z dronu, tá je obmedzená tým, kam sa dron dostane. Kam sa dronom nedostaneme, do rôznych chodieb, podzemných častí alebo miestností musí ísť človek s klasickým fotoaparátom. Kombinujeme tak dáta „zem-vzduch“.
Ako sa pracuje napríklad v jaskyniach?
V jaskyniach dostane človek povolenie len na určitý čas. Znamená to, že tam môžem ísť raz, zdigitalizovať to a druhýkrát by mi povolenie možno už nedali. Alebo by to prípadne trvalo pol roka. Musím si byť istý, že dáta, ktoré zbieram, sú správne. Veľkú úlohu tu zohráva plánovanie a skúsenosti.
Najrizikovejšie je, keď som napríklad na mieste, kam sa nedá vrátiť alebo tam zohráva veľkú rolu určitá pominuteľnosť. Napríklad keď digitalizujeme sochy z piesku na nejakej súťaži, ktoré na druhý deň už nebudú existovať. Máme len jednu jedinú šancu to urobiť správne. Ak to urobím zle, nikdy sa už k tomu nebudem môcť vrátiť.
Zaujímavá bola aj digitalizácia šiestich najvyšších štítov Vysokých Tatier. Cieľ bol sprístupniť ich ľuďom, ktorí sa sem nemôžu fyzicky dostať z rôznych dôvodov. Napríklad zo strachu či fyzických obmedzení a hendikepov. No vďaka virtuálnej realite im tento zážitok dokážeme dopriať.
Podobne špecifická zákazka je spracovaná taktiež pomocou dronov?
Nie, tu nám, žiaľ, let dronom nepovolili, museli sme to fotiť zo zeme fotoaparátmi a absolvovať zložité výstupy na štíty. Mali sme tam kolegu, ktorý je horolezec a má rád extrémne miesta, takže to nafotil fotoaparátom na tyči.
Koľko času strávil na jednotlivých štítoch?
Na každom približne jeden deň. Výstup, fotenie a zostup. Pri Gerlachu bolo nutné cestu rozdeliť na dva dni, aby sa to dalo všetko logisticky stihnúť.
Práca pre developerov
Fotogrametriu však využívate aj pre developerské projekty. Akým spôsobom sa váš biznis model uplatňuje práve v tomto segmente? Čo od vás požadujú samotní developeri?
Požiadavky developerov sa vlastne nijako nelíšia od dopytu z iných oblastí. Vždy od nás požadujú kvalitné dáta a aplikácie na mieru. Často, keď ukazujem klientom portfólio, sú prekvapení, ako je možné pôsobiť v takom množstve rôznych segmentov a poskytovať zároveň také kvalitné výsledky.
U nás je jedno špecifikum, a to že technológia je rovnaká pre všetky oblasti, v ktorých pôsobíme. Vo finále je to len v tom, ako nazvem objekt, ktorý spracujeme. Či je to hrad, alebo centrum mesta. Postup práce máme vždy takmer identický.
Ako vyzerala vaša práca na developerských projektoch v Bratislave? Pracovali ste na projekte Eurovea 2 a Downtown Yards (predtým známe ako Klingerka 2) developera JTRE…
Na prvom developerskom projekte sme pracovali už v roku 2017, to bola práve Eurovea 2. Začali sme jedným a potom sa pokračovalo na River Parku a Klingerke. Keď sme už mali kvalitný základ dát, bolo jednoduchšie pridávať ďalšie projekty. Pre nás je to kvázi jeden veľký projekt, ktorý postupne rástol.
Ako ste sa dostali k spolupráci s JTRE?
Išlo o spoluprácu s partnerskou firmou, ktorá mala na starosti tvorbu dát navrhnutých budov vo výstavbe. Všetky dáta boli implementované do marketingovaj aplikácie, v ktorej si potenciálny záujemca bytu mohol pozrieť nielen to, ako bude vyzerať jeho byt po dokončení, ale aj presné výhľady z okien či terasy. Spočiatku nás kontaktovali ľudia, ktorí nás poznali vďaka iným projektom – keď sme už mali dostatočne veľké portfólio, klienti si nás našli už aj priamo.
Zaujíma ma finančná stránka podobných zákaziek. Sú to tisíce, desaťtisíce?
Je to, akoby ste sa opýtali, koľko stojí automobil. Záleží na tom, čo v ňom chcem mať, a preto nie je jednoduché zarámcovať to jednou cenou. Samostatný sken môže stáť v jednotkách tisíc eur, ak je to jednoduchá vec.
Ak však ide o komplexný projekt obsahujúci nielen skeny, ale aj interaktívne aplikácie, môžu to byť aj stovky tisíc. Ceny sa násobia s tým, ako detailne to klient potrebuje mať spracované a čo konkrétne budem robiť v danom 3D modeli. Preto je pre nás dôležité sadnúť si s klientom a od začiatku si to správne stanoviť.
Ak mi niekto napíše, že potrebuje cenu na digitalizáciu projektu, ale nepoznám účel, môžem to zhodnotiť zle. Kľúčový je práve konkrétny účel, respektíve finálna aplikácia.
Pyramídy, ale aj Machu Picchu
Ako vyzerá vo vašej branži spolupráca s filmovým priemyslom?
Je to podobné ako vo Volkswagene, všetko je pod prísnymi NDA (zmluvy o mlčanlivosti – pozn. red.) a človek o tom nemôže veľa hovoriť. Naše dáta sú pre nich vstupom do ich ďalšej tvorby. Mali sme možnosť zdigitalizovať pyramídy v Gíze.
Bol to jeden zo súborov, pri ktorom sme vytvorili 3D scénu pyramíd, sfingy a okolia a spracovalo sa to do herného enginu. V minulosti sa primárne natáčalo pred zeleným plátnom, ktoré je dnes často nahradené LED obrazovkou, pred ktorou hrajú herci. Tieto naše modely sa premietajú práve na týchto obrazovkách v hollywoodskom štúdiu v LA.
Foto: archív TB
Dá sa princíp fotogrametrie uplatniť napríklad aj v rámci virtuálnej reality?
Áno, virtuálna realita je u nás častým výstupom. Ako príklad spomeniem digitálnu rekonštrukciu Machu Picchu, ktorú sme spracovali do 40-minútového VR filmu. Ten kombinuje fotorealistické prostredie Machu Picchu z prelomu 15. – 16. storočia s animovanými postavami Inkov pri ich každodenných činnostiach.
Diváka celým príbehom sprevádza robot TERI, symbolizujúci cestovanie v čase, ktorého v originálnej verzii nahovoril hollywoodsky herec Terry Crews. Keďže nejde o náš jediný projekt s ním, mal som viackrát príležitosť prezentovať mu našu prácu priamo cez videohovor. V tomto projekte sme mali možnosť vytvárať celkový film, pracovať na scenári, s hercami v motion capture oblekoch, ktoré snímajú pohyb človeka. Ten pohyb sme vkladali animovaným postavám vo filme.
Foto: archív TB
Film je aktuálne nainštalovaný v novom koncepte VR kín vo Washingtone, D. C., len pár minút od Bieleho domu. Aj inštaláciu mal na starosti náš tím.
V hale s rozlohou 500 štvorcových metrov si návštevník nasadí VR okuliare a môže sa fyzicky prechádzať po priestore, zatiaľ čo virtuálne kráča po Machu Picchu. Inštalácia však nezostane iba vo Washingtone. Ďalšie konkrétne miesta zatiaľ uvádzať nemôžem, no čoskoro bude film dostupný aj v okolí Slovenska.
V rámci projektu sme pracovali nielen na samotnom filme, ale aj na vývoji platformy, ktorá ho „poháňa“. Tá zahŕňa komplexný systém – od registrácie návštevníkov až po synchronizáciu pohybu viac než 100 ľudí naraz v jednej hale – a zabezpečuje, aby sa nikto nezrazil.
Vďaka tomu sa dnes radíme medzi dve-tri firmy na svete, ktoré dokážu takéto riešenie ponúknuť. Celý projekt sme pripravovali približne rok a považujeme ho za náš doteraz najkomplexnejší. Bez nášho interdisciplinárneho tímu by to nebolo možné.
Foto: Robo Homola
Dobrodružstvo v Mexiku
Ktorý projekt bol pre vás najdobrodružnejší? Viem, že ste nejakým spôsobom monitorovali aj Carnegie Hall a bol tam problém s dronmi …
Dobrodružné situácie nastávajú asi pri väčšine projektov. Ale áno, práve v koncertných sálach je to ešte rizikovejšie. V priestore majú často zavesené vzruchové mikrofóny, ktorých magnetické pole dokáže ovplyvňovať manévrovanie s dronom a mýliť navigáciu. Sú to rizikové veci, no skúsený pilot si s tým vie poradiť a našťastie sme nikdy nemali žiadnu vážnu nehodu s dronom.
V jednom podcaste ste spomínali, ako ste sa dostali v Mexiku do súkromnej zbierky jedného zberateľa. Môžete to trochu priblížiť?
Svoju firmu Overhead4D sa snažím propagovať nielen na Slovensku, ale najmä v zahraničí, pretože ak chceme mať celosvetový dosah, nemôžem sedieť len na jednom mieste. Často sa zúčastňujeme na podnikateľských misiách, konferenciách a veľtrhoch. Na jednej misii v Mexiku som sa stretol s riaditeľom súkromnej galérie, ktorá je jedna z najväčších v Mexico City.
Prvé stretnutie sme mali na ministerstve, čo mu dodalo dôveryhodnosť. V Mexiku sa ťažko buduje dôvera, no riaditeľ bol veľmi otvorený. Hneď v prvý deň mi navrhol, že si môžeme prejsť ich galériu, čo by sa tam dalo digitalizovať. A zároveň mi povedal, že majiteľ galérie má súkromnú zbierku. Boli to státisíce exemplárov – od obrazov Jacksona Pollocka cez sochy až po šperky. Obrovská zbierka. Ponúkol mi, či si ju nechcem ísť pozrieť.
S akým účelom?
Chceli urobiť digitálnu databázu diel, aby mohli kontrolovať správnosť uskladnenia, lebo ak je dielo uskladnené zle, môže sa mu niečo stať. Jeden a pol hodiny sme išli autom mimo Mexico City. Všetci ma varovali, aby som bol opatrný, no, samozrejme, som s výjazdom súhlasil.
Išli sme cez priemyselnú zónu, cez časti, kde sú slumy. Prechádzali sme miestami, na ktoré keď sa vydá turista, nemusí sa odtiaľ vrátiť. Potom mi povedali, že majiteľ galérie je najväčší výrobca džúsov v Mexiku a súkromnú galériu si postavil v strede fabriky.
Prišli sme do industriálnej zóny pred obrovské kovové dvere s betónovým plotom, kde prechádzali kamióny s pomarančmi. Vošli sme dovnútra a vyzeralo to tam naozaj bizarne. Pri ďalšej recepcii mi povedali, že musím vystúpiť a prejsť cez check-in. Vyzvali ma ukázať doklady a chceli si nechať môj pas.
To znie dosť nebezpečne…
Mal som pas a občiansky, tak som dal občiansky, ten je v Mexiku menej dôležitý. Nechal som si pas, zobrali mi telefón a fotoaparát, všade bol prísny zákaz fotenia. Prešiel som cez vrátnicu a ocitol som sa v úplne inom svete. Všade zelená tráva, všetko bolo krásne, stála tam nádherná moderná budova. Opisuje sa to naozaj ťažko – miesto, kde sme sa ocitli, bolo naozaj nepochopiteľné.
Všade boli umelecké diela?
Áno, vošli sme do átria fabriky, ktoré bolo postavené v úplne inom štýle ako celá fabrika. Budova bola vybavená najlepšou klimatizáciou, aby diela boli správne chladené. Prechádzali sme miestnosť za miestnosťou a ukazoval mi všetky diela, ktoré tam boli uložené. Povedal, že to je jeho súkromné miesto, kam si volá najlepších klientov, a potom buď diela predáva, alebo tam má mítingy. Bolo to mimoriadne zaujímavé. Miestami mi nebolo všetko jedno, ale vo finále je z toho fajn historka, takže som rád, že som tam bol.
Tá zákazka nakoniec „klapla“?
Nie, nerealizovalo sa to. Ale aj tak som rád, že som tam bol.
Tržby a zisky
Aké má vaša spoločnosť aktuálne tržby a zisky?
Aktuálne okolo milióna.
A čistý zisk?
Verím, že tržby aj zisky budú teraz stúpať, keďže máme veľké zahraničné projekty a náš tím sa rozrastá. Kumulovane by sme mali mať tak do 200-tisíc za minulý rok.
