Ako prvá Slovenka vystúpila Lenka Poláčková na vrchol Mount Everestu bez kyslíka. Teraz zdolala ďalšiu osemtisícovku úplne sama. Špičku Lhotse, štvrtú najvyššiu horu sveta, zvládla bez šerpov, manžela, akejkoľvek podpory vysokohorských nosičov aj doplnkového kyslíka. Napriek tomu o sebe hovorí, že nie je horolezkyňa, ale „profesionálna dobrodružka“.
Na samotnom vrchole Lhotse (8 516 metrov nad morom – pozn. red.) bola sama, expedíciu však nevníma ako individuálny triumf. Významnú úlohu v nej zohral jej lezecký partner a manžel Jan Poláček, ktorý sa pre pretrvávajúce zdravotné komplikácie rozhodol otočiť približne 200 výškových metrov pod vrcholom.
Lenka Poláčková zdôrazňuje, že jeho výkon v extrémnych podmienkach bol zásadnou súčasťou spoločného úspechu, najmä schopnosť bez kyslíkovej podpory dopraviť vybavenie až do výšky 7 700 metrov nad morom, teda do tábora C4.
„Aj keď tentoraz stojím na vrchole sama, tento výstup je s Honzom náš spoločný,“ napísala s tým, že jeho nasadenie považuje za viac než symbolickú „čerešničku na torte“. Výstup má pre ňu zároveň silný osobný rozmer.
Poláčková ho venovala ako spomienku na horolezcov nezvestných v oblasti Everestu a Lhotse: Jozefa Justa, Petra Božíka, Dušana Becíka a Jaroslava Jaška, na mená, ktoré v československej horolezeckej komunite nesú príbehy odvahy aj rizík spojených s najvyššími horami sveta.
Pôvodne sa Poláčková zviditeľnila ako herečka a moderátorka, no dnes ju verejnosť pozná z úplne iného sveta. Z toho, kde sa bojuje s nedostatkom kyslíka, mrazom a vlastnými limitmi.
S manželom, fotografom Janom Poláčkom, trávi v horách týždne v základných táboroch aj na nekonečných výstupoch. Tvoria spolu zohraný tím, hoci nie vždy idú v rovnakom tempe.
Lenka Poláčková v rozhovore, vôbec prvom, ktorý vznikol po jej vtedajšom návrate z vrcholu K2, opísala, v čom ju osemtisícovky naučili pokoju, ako sa zháňajú stovky tisíc eur na horolezecké expedície a prečo verí, že sny by mali byť vždy väčšie, než si sami myslíme.
Vlastne sa nič zásadné nemení. Vrátite sa do toho, čo ste doma nechali. Nič sa neurobí samo. Prvé dni až týždne je človek v úžase z obyčajných vecí. Že tečie voda, že si dáte sprchu, že si uvaríte dobré jedlo. Tieto samozrejmosti sú zrazu strašne vzácne.
Teraz čítam knihu Duchovia K2. Nechcela som ju čítať pred výstupom, názov mi prišiel desivý. Autor (Mike Conefrey – pozn. red.) ľudí vo vysokých horách označuje ako „bláznivých snílkov“. To sa mi páči. Neoznačovala by som sa ako horolezkyňa, tak sa necítim. Viac sedí „profesionálny dobrodruh“. A páči sa mi aj v angličtine „high-altitude tourist“, preklad vysokohorský turista už tak dobre neznie.
V Česku a na Slovensku je štandard nastavený veľmi vysoko. Horolezec je vnímaný primárne ako ten, kto aj vo vysokých horách lezie alpským štýlom (výstup bez návratov a fixovania – pozn. red.). Ja v himalájskych a karakoramských výškach (dve najvyššie pohoria sveta – pozn. red.) leziem expedične a po fixoch. Aj keď chodím bez kyslíka, u nás je latka tak vysoko, že by som sa tak nenazvala. Je to moje subjektívne vnímanie.
Odvážne. Keď sme išli prvýkrát do Himalájí, šli sme lyžovať na Mera Peak a rovno vyliezť aj na Ama Dablam (hora v Nepále, vysoká 6 812 metrov nad morom – pozn. red.). Tam som sa cítila mimoriadne dobre. Prekvapilo ma, ako svižne sa hýbem vo vysokej nadmorskej výške. Z vrcholu Ama Dablam je krásny výhľad na Mount Everest, tak sme s manželom začali uvažovať o ešte vyšších kopcoch.
Pre mňa variant s kyslíkom vlastne neexistoval. Netušila som, že je to také odvážne a netradičné rozhodnutie ísť na svoju prvú osemtisícovku a rovno na Everest bez kyslíka. Nikdy som nemala výrazné problémy s vysokou nadmorskou výškou ani pri behaní, zdalo sa mi to prirodzené.
Keď už osemtisícovku, tak prečo nie rovno tú najvyššiu.
Je to tak, že sa k cieľom prepracovávate, alebo sa vynorí sen a idete za ním?
K Everestu viedla postupná cesta najprv cez diaľkové behy. V lete roku 2023 sme chceli ísť na vrchol Pik Lenina, ale rozhodli sme sa neskoro a jeho sezónu sme premeškali. Známy nás potom nasmeroval do Himalájí, práve na Mera Peak a manžel vždy sníval o Ama Dablam.
Úspešný výstup nám otvoril úplne nové obzory a my sme začali dúfať, že by sme mohli skúsiť nejakú osemtisícovku. Na prvú dobrú sa ponúkala Manáslu (ôsma najvyššia hora sveta – pozn. red.), ktorá býva jednou z najčastejších vstupných osmičiek, ale povedali sme si, že Everest by mohol byť marketingovo atraktívnejší, a keď už osemtisícovku, tak prečo nie rovno tú najvyššiu.
Ako sa zháňajú peniaze na takú expedíciu?
Rozhodne nie ľahko. Niekoľko rokov som robila charitatívne diaľkové behy, prebehla som dvetisíc kilometrov naprieč Alpami, celé Pyreneje, Colorado, inkskú cestu v Peru a snáď až na jeden z projektov v USA sa nám nepodarilo nikdy získať významnejšie sponzorstvo, ktoré by pokrylo aspoň náklady.
Boli to roky a roky zatvorených dverí a „ozvite sa nabudúce“. Všetko sme si hradili sami. Pritom sa nám vo dvoch ľuďoch podarilo vyzbierať a odovzdať na charitu viac než 12 miliónov korún. A potom prišiel Everest a skončilo to kúskom šťastia.
Po období množstva odmietnutí, z ktorých jedno bolo veľmi nešportové, sa na nás na poslednú chvíľu usmialo šťastie a stretli sme majiteľa slovenského Fondu pre budúcnosť športu Romana Bergera. Sadli sme si a pán Berger na počkanie povedal, že do toho ide.
Je Everest najdrahšia expedícia v Himalájach?
Myslím, že áno.
Koľko stojí?
Išli sme obaja s manželom, dohromady asi za 110-tisíc eur.
Aké to vlastne je, liezť s partnerom?
Ťažké. Každý sme v inej kondícii. Niekde sa zosúladíme, inde vôbec. Na Denali (najvyššia hora Severnej Ameriky, dnes opäť premenovaná na Mount McKinley – pozn. red.) sme mali prvý pokus o výstup na vrchol neúspešný práve pre tempo, až na druhý pokus to vyšlo. Je to škola trpezlivosti. A je v tom aj strach jeden o druhého.
Na druhej strane, byť tam spolu viac než sedem týždňov je úžasná mentálna opora. Môj manžel je niekto, kto presne vie, ako sa cítim. Nedokážem si predstaviť, aké ťažké je to pre tých, ktorí sú tam sami, bez internetu, obklopení cudzími ľuďmi.
Spoločnú expedíciu som na Evereste vnímala ako obrovský benefit, pretože manžel vie, ako sa normálne správam. Keby sa objavili prvé príznaky výškovej choroby ako iracionalita alebo rozprávanie z cesty, včas spozná, že niečo nie je v poriadku. Horský vodca vás pozná pár týždňov, partner roky.
Jan Poláček
Nosíte si so sebou na vrcholy talizmany, alebo robíte nejaké rituály?
Na Mount Everest mi môj mentálny kouč dal pár drobností. Teda náramok, o ktorom povedal, že je z pralesa, a keď mi ho viazal na zápästie, povedal mi, aby som si niečo želala. Možno to bolo len placebo, ale ten príbeh sa mi páčil.
Sama inak na talizmany veľmi nie som. Ale priznám sa, že na K2 ma viac než talizman držala mentálne nad vodou slanina, ktorú nám pred Everestom poradil slovenský horolezec Peter Hámor a cez niekoľko vtipných zážitkov sa stala takou našou legendou.
Slanina?
Údená. Mali sme ju so sebou a ako v ôsmich tisícoch chutila.
Obrátim teraz list – ako vnímate záujem médií o horolezectvo? Tento rok bol vyhrotený aj mnohými tragickými správami.
Je to ťažké, aj kvôli našim mamám. Sme obaja jedináčikovia. Je to horúca téma a šíri strach. Hory nie sú len o smrti, deje sa tam veľa krásneho, ale tragédie médiá veľmi živia. „Smrť“ je kľukaté slovo. Potom sa ťažko rozpráva príbeh tak, aby nerezonovali len tragédie. Zároveň je pre nás v horách dôležité vedieť, čo a kde sa stalo a vnímať horu aj cez nešťastie, aby sme vedeli identifikovať prípadné riziká.
Premýšľajú o tom aj vaši sponzori?
Závisí od sponzora. V korporátoch sa kampane plánujú dlho dopredu, keď niečo nevyjde, musia riešiť, čo ďalej. Náš sponzorský vzťah je skôr priateľský a nebol nastavený čisto výkonovo.
V tom mám veľké šťastie. Primárne ide o zviditeľnenie Fondu, ktorý má krásne poslanie, aby ľudia vedeli, že sa môžu hlásiť so svojimi snami a projektmi, pretože je športovým mecenášom ako pre profesionálnych, tak aj hobby športovcov.
Je skvelé, že sa šport zviditeľňuje…
Áno, je krásne vidieť, ako pár tisíc eur môže niekomu zmeniť život. Plavkyňa Soňa Rebrová vďaka grantu ako prvá Slovenka preplávala Arktickú míľu. Nikola Čorbová vyhrala najťažší triatlon na svete v Himalájach.
Marketing sa často robí influencersky podľa tabuliek, ale investícia do takýchto športovcov a malých projektov často prinesie zaujímavejšie veci než samotné príspevky na sociálnych sieťach.
Nie každý má cieľ vyliezť na osemtisícovku, preplávať Arktickú míľu alebo zvládnuť najťažší triatlon sveta. Vieme si podľa vás stanovovať ciele?
Myslím, že si dávame zbytočne malé ciele. Mám pocit, že ľudia na Slovensku chcú všetko držať v rámci svojich hraníc a boja sa ich prekračovať. U Čechov to tak možno nie je.
Ako ste to mali vy, mali ste vždy blízko k športu? Verejnosť vás pôvodne zaznamenala ako herečku a moderátorku.
Dlho nie. Začalo to klasickým behom. Behám už viac než 10 rokov. K horám ma posunul môj muž, ktorý už skôr liezol v Tatrách. Kam sme to spoločne posunuli, nad tým občas doma krútime hlavou. Je to až neuveriteľné.
Zmenili vás osemtisícovky?
Sú to zážitky, ktoré nezmiznú. Áno, mám vyštudované herectvo a dlho som sa pohybovala v inom svete. Keď som začala behať ultramaratóny, dlho som sa v tejto novej komunite hľadala.
Dostávala som množstvo nevyžiadaných rád a hodnotení na to, ako veci robiť alebo nerobiť, lenže ja som za tie roky sebaprezentácie v televíznom svete poznala len svoj spôsob, ktorý bol na míle vzdialený surovému ultra.
Ten svet mi učaroval, veľmi som tam chcela patriť, vyhovieť a zapáčiť sa všetkým. Ale vôbec som v tom čase netušila nič o tom, kto som ja a kam chcem svoj život smerovať. A tak som mala dlhý čas pocit, že stále niekomu musím niečo dokazovať.
A Everest to zmenil?
Tam hore som sama sebe ukázala, že keď dokážem prežiť na najvyššom bode sveta bez kyslíka, zvládnem čokoľvek. A tiež som zistila, že už nemám komu čo dokazovať. To, že som sama sebe dokázala tak veľkú vec, mi prinieslo neuveriteľný pokoj.
Keď sme išli na K2 a dlho to vyzeralo, že sa liezť nebude, už som necítila, že „musím“. Proste, keď to pôjde, skúsime, a keď nie, tak o nič nejde. Až osemtisícovky mi pomohli vo vnímaní seba samej a seba-prijatia… A to som prebehla Alpy na dĺžku. Zároveň mi hory otvorili „Pandorinu skrinku“ toho, čo človek zvládne.
Popíšte mi ten moment, keď ste na hore a telo hovorí, že už nemôže, a vy si v hlave poviete, že to dokážete.
Je to ťažké. Ešte pred Everestom som sa snažila nájsť moment, kde je tá hranica. Z bežeckých ultra pretekov som zvyknutá, že za tým „nemôžem“ je ešte veľa síl. To však na osemtisícovkách nemusí fungovať.
Hranica, keď by sa človek tlačil k tragédii, je tenká. Je dobré mať vedľa seba človeka, ktorý pomôže situáciu vyhodnotiť. A vždy boli náročnejšie zostupy než cesta nahor. Tam človek ide na hranici možného a musí si strážiť, aby neurobil chybu. Je fascinujúce, koľko síl v sebe máme. Pud sebazáchovy je veľmi silný.
Jan Poláček
Ste prvá Slovenka, ktorá zdolala najvyššie hory všetkých kontinentov, prvá Slovenka na Evereste bez kyslíka, na K2… Aké je zbierať tie „prvé“?
Toto nie je súťaž, je to jedno. Ale priznávam, že ma zaujalo, keď som zistila, že som desiata žena na svete na Evereste bez kyslíka. To považujem za hodnotnejšie, než byť prvá alebo druhá Slovenka.
Oveľa viac si však vážim stretnutia s účastníkmi expedície 1984 na Evereste, so „starou gardou“, s potomkami tých, ktorí sa nevrátili z Hard Way (slovenská výprava na Everest vedená Ivanom Fialom v roku 1988 – pozn. red.). To, že sa môj život začal prepájať s týmito príbehmi, je pre mňa dôležitejšie než akékoľvek poradie.
Prekvapilo ma, o koľko ťažší je Everest bez kyslíka. A to sa tam „len“ ide do kopca.
Čo bolo ťažšie? Everest, alebo K2?
Celkovo K2. Ale prekvapilo ma, o koľko ťažší je Everest bez kyslíka. A to sa tam „len“ ide do kopca, sú tam dve technickejšie pasáže. Je to takmer deväťtisícovka. Ale v súčte je K2 neporovnateľne ťažšia.
Čo nasleduje po návrate fyzicky? Ako dlho trvá dať sa dokopy?
Everest nám dal obrovsky zabrať. Paradoxne po K2 sa začínam cítiť dobre skôr než po ňom. Keď som sa vrátila z Everestu, mala som ešte asi mesiac silný kašeľ. Je tam výrazne chladnejšie a dýchacie cesty to pocítili. Teraz sme si priviezli skôr žalúdočné problémy, otravu jedlom. Myslím, že po Pakistane si budeme mikrobióm dávať ešte dlho dokopy.
Vracia sa vám to do každodennosti alebo do snov?
Sny nie, ale bola som dlho zahltená. Korunu Zeme sme urobili počas roka a dvoch týždňov, zážitky boli extrémne intenzívne a nestíhala som ich spracovať. Dlho po Evereste som mala pocit, že ten zážitok je natoľko neprenosný, že si o tom nemám s kým porozprávať, ani s kým ho zdieľať. Ľudia si to vypočujú, ale nerozumejú tomu. Nemôžu.
Potom sme sa na Antarktíde, v komunite ľudí, ktorých stretávate na rovnakých miestach pri zbieraní Koruny Zeme, rozprávali s horským vodcom, ktorý bol na Evereste tiež bez kyslíka. A on sa ma spýtal: „Tam hore, to je zvláštny pocit, však?“
Vtedy som prvýkrát mala dojem, že mi niekto rozumie. A podobný pocit nastal, keď sme natáčali výpovede do pripravovaného filmu o výstupe s horolezcami Michalom Orolinom a Vladom Launerom. Ich zážitok je síce iný, ale pocitovo rovnaký.
Rozumiem, je to asi ťažko prenosný zážitok. Verejnosť však občas vidí fotku zástupov na Evereste a povie si, že táto hora je vlastne „masovka“. Ako to vnímate po tom všetkom?
Vnímam to tak, že keď nepoznáte kontext, fotka môže byť zavádzajúca. My sme boli v takej fronte aj na K2, kde tam bolo v tom momente vyše 40 ľudí a „masovka“ to rozhodne nebola. Veď v základnom tábore ani inde na hore už nikto nebol.
Ale keď sa vrátim k Everestu, tak napríklad nám nevyšla predpoveď. Mali byť dva dni pekného počasia, zostal jeden. Prvý deň bolo hrozne, a z toho druhého bol najkrajší deň sezóny a na vrchol šli všetci.
Lenže ten zástup nad južným vrcholom vznikol preto, lebo sa odtrhla preveja (prečnievajúci okraj snehu na horskom hrebeni – pozn. red.) so štyrmi ľuďmi. Dvaja neboli zaistení, spadli na čínsku stranu. Dvoch sa podarilo zachrániť a preto sa čakalo. To vám však fotka nepovie.
Čo vás čaká ďalej? Plánujete, alebo čakáte, čo príde?
Pre upokojenie mojej mamy: „Mami, neboj, teraz sa nikam nechystáme.“ Okrem Afriky sme tento rok stáli na všetkých kontinentoch, celkovo to dalo zabrať. Možno do Afriky vyrazíme len k moru. Uvidíme. Tento rok sa stalo toľko neuveriteľného, že sa mi ani nechce myslieť na ďalšie výzvy.
Článok vyšiel na forbes.cz..
