Pred 130 rokmi sa narodila Milada Petříková-Pavlíková, prvá česká architektka. Aby mohla robiť svoje vysnívané povolanie, musela ho najprv vyštudovať bez povolenia štátu a množstvo vecí sa doučiť po nociach. Dosiahnutie rovnosti nebolo ľahké. To však ju ani jej rodinu nikdy neodradilo.
Domov Charlotty Masarykovej, Vila Bedřicha Honzáka či Domov osamelých žien. Stavby, ktoré by nestáli, ak by otec Milady Petříkovej-Pavlíkovej netrval na tom, aby mohla neoficiálne navštevovať prednášky o architektúre.
Napriek ťažkostiam, ktoré jej prinášalo byť ženou, mala jedno šťastie – narodila sa do zámožnej rodiny, v ktorej sa preslávila nielen ona. Napríklad jej mladšia sestra Libuša Paserová získala slávu ako operná speváčka v Taliansku.
Jej otec Jozef Pavlík sa zviditeľnil snahou o zachovanie husitskej histórie. Lekár a zdravotný konzultant Československých štátnych dráh ako člen vlasteneckých organizácií a zapálený historik inicioval prvú výstavu o majstrovi Janovi Husovi a stál tiež za vznikom dnešného Husitského múzea v Tábore.
Výrazný vplyv na Miladu mali aj jej tety – Anna, ktorá sa stala prvou doktorkou medicíny promovanou na území Česka, a Albína Honzáková, ktorá ako jedna z prvých žien získala doktorát na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a bola aj jednou z popredných aktivistiek ženského hnutia.
Foto Anaj7 / Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
Už od mladosti sa Milada stretávala aj s inšpiratívnymi ľuďmi z radov umelcov a univerzitných profesorov, ktorí do ich táborského domu často prichádzali za jej otcom. Keď potom prišlo na vzdelávanie dcéry, rodina ju podporovala a poslala do Prahy, kde bývala so svojimi tetami.
Milada tam nastúpila na dievčenské gymnázium spolku Minerva, kde úspešne doštudovala necelý mesiac pred začiatkom prvej svetovej vojny. Vďaka tetám sa počas štúdia zapojila aj do Ženského klubu českého – spolku, pre ktorý neskôr bezplatne navrhla jeden zo svojich najznámejších domov.
Dlho pritom nevedela, čomu sa bude po škole venovať, potom sa však rozhodla práve pre štúdium architektúry. O tej totiž v jej detstve rád hovoril otec, ktorý ju tiež bral na vychádzky po Tábore a ukázal jej aj krásu vtedajšej Prahy.
Aj ku konečnému rozhodnutiu nakoniec Miladu doviedol on, keď ju vzal na Medzinárodnú stavebnú výstavu do Lipska. Návrhy malých rodinných domčekov ju tam ohromili natoľko, že si povedala, že také chce robiť aj v Česku.
Nadšenie bolo veľké, jeden problém však bol ešte väčší – na povolenie študovať architektúru v tej dobe museli ženy počkať ešte štyri roky. Že si vybrala zle, jej ľudia hovorili aj preto, že nemala z humanitne zameraného gymnázia dostatočné vzdelanie na technickú školu.
Lenže slovo „nedá sa“ nezastavilo tetu Annu a Milada sa ním tiež nehodlala dať odradiť. Išla preto priamo za hlavným profesorom ČVUT a požiadala ho, aby sa mohla stať aspoň hospitantkou. Ten si ju síce vypočul, ale nadšený takou myšlienkou nebol. Aj tak jej však povedal, nech sa na jeho rozhodnutie príde opýtať o týždeň.
Aj vďaka otcovi, ktorý prehovoril profesorov na škole, nakoniec odpoveď znela kladne a Milada mohla „na skúšku“ nastúpiť. Po začatí štúdia však zistila, že je toho naozaj veľa, čo nevie. To si však rýchlo sama doštudovala po nociach.
Aj napriek počiatočným pocitom menejcennosti sa nakoniec medzi študentmi ukázala ako jedna z najlepších, čo si uvedomila škola aj poslanec ríšskej rady Antonín Smrček. Spoločne podporovali jej vytrvalé, avšak bezvýsledné snahy o získanie povolenia na riadne štúdium od ministerstva školstva vo Viedni.
Moravian Library in Brno / Wikimedia (CC BY-SA 4.0)
A hoci rakúsko-uhorská vláda to odmietala, českí učitelia s ňou nesúhlasili a celé štyri roky Milade vystavovali vysvedčenie bez pečiatok. Podľa jej spomienok ju medzi seba prijali aj mužskí spolužiaci, ktorí jej projekty rešpektovali.
Napriek tomu, že Miladin neutíchajúci zápal jej matka niekedy nechápala a obávala sa o zdravie neustále pracujúcej dcéry, nevzdať štúdium sa nakoniec ukázalo ako správne rozhodnutie. Prvá svetová vojna sa skončila, vznikla prvá republika a všetky doposiaľ neplatné vysvedčenia jej štát uznal.
Trvalo potom už len tri roky, kým si Milada konečne mohla ako prvá žena v Československu prevziať diplom z architektúry, ktorý dokázala získať s vyznamenaním. Tam sa však jej radosť neskončila, pretože sa o mesiac neskôr vydala za profesora a architekta Theodora Petříka.
O trinásť rokov starší muž, ktorý podporoval už jej snahu dostať sa na školu, po svadbe rozhodne nechcel, aby sa Milada stala ženou v domácnosti. Zamestnával ju, naopak, vo svojej architektonickej kancelárii až do chvíle, keď si Milada založila vlastnú.
Jedným z jej prvých projektov sa stal návrh útulku pre osamelé ženy v pražských Dejviciach. Zariadeniam pre ženy sa následne venovala často a napríklad v študentskom internáte Budeč navrhla funkčný a zároveň estetický interiér, ktorý zahŕňal aj umývadlá v každej izbe.
Na mnohých projektoch spolupracovala s manželom, čo neskôr označila za „najkrajšie chvíle v živote“. K dvom pracovným stolom postaveným vedľa seba si sadli napríklad pri práci na nájomnom dome na rohu Přístavnej a Jankovcovej ulice v pražských Holešoviciach.
V priebehu života sa jej štýl menil a navrhovala tak vo funkcionalistickom štýle, ako aj v rondokubizme či purizme. Nevyhýbala sa ani projektom, ktoré predtým nerobila, a tak jej stopu nesie aj rozšírenie cintorína v pražskom Slivenci.
Alena Pokorná / Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
Potom však prišla druhá svetová vojna, ktorá so sebou priniesla aj neochotu investovať do nových budov. Nacisti tiež zakázali činnosť združenia architektov. Napriek tomu sa architekti naďalej stretávali, a keď sa vojna skončila, boli pripravení na ďalšie projekty.
Vtedy Milada dostala svoju poslednú zákazku pred zoštátnením architektonických spoločností. V mestskej časti Praha 4 vybudovala novú materskú škôlku a jasle primátora Václava Vacka. Zákazka prišla v čase, keď sa Československo pasovalo s nedostatkom miest v takýchto zariadeniach.
Potom však Theodor náhle umiera a neskôr musí Milada začať pracovať pod štátnymi projekčnými ústavmi Stavoprojekt a Rudý projekt. Pre jej pôvod aj sestrino pôsobenie v Taliansku navyše mala jej rodina problémy a z finančnej stránky skončila veľmi zle.
Milada Petříková-Pavlíková zomrela 30. júna 1985 vo veku 89 rokov. Podľa zistení Magdaleny Martínkovej dokázala za 45 rokov, počas ktorých navrhovala, vypracovať 53 projektov a prísť s jedenástimi článkami a prednáškami. K tomu popri práci zvládla vychovať synov Miloša, Aleša a Radka.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorom je Filip Vokoun.
