Natočil vyše 500 hudobných videoklipov, spolupracuje s najväčšími menami českej a slovenskej rapovej scény. Založil produkčnú spoločnosť Beze Strachu, hudobnú platformu Most Wanted, je spolumajiteľom internetového magazínu The Mag a obchodu s vintage značkovým oblečením Second Market, riadi tím viac ako štyridsiatich ľudí.
„Na začiatku som si robil všetko sám. Dnes už sa nebojím prácu delegovať,“ hovorí 24-ročný Jan Strach.
Prvý hudobný videoklip natočil a zrežíroval v štrnástich rokoch. „Natáčanie pre mňa zo začiatku nebol koníček, ale čistá potreba. Presťahoval som sa do Prahy, začal chodiť na filmovú školu a musel som si začať zarábať peniaze. Boli chvíle, keď som mal nulu na účte,“ spomína.
Odvtedy stihol natočiť stovky klipov, napríklad pre Yzomandiasa a ďalších členov značky Milion+, Rytmusa, Bena Cristovaa či Ega.
Od kameramana k vlastným spoločnostiam
Na základe rastúceho počtu zákaziek sa v polovici roka 2021 rozhodol založiť vlastnú produkčnú spoločnosť Beze Strachu, z ktorej sa za jeden rok existencie stala firma s ročným obratom vyše desať miliónov korún (takmer 412-tisíc eur).
Medzi veľké mená lokálnej rapovej scény sa dostal okrem iného aj vďaka pôsobeniu v internetovom magazíne The Mag, kam nastúpil už v sedemnástich ako hlavný kameraman a tvorca videí. V tom čase magazín ešte viedli Matěj Kretík a Dušan Štajer.
Jan Strach vtedy vôbec netušil, že len o pár rokov neskôr sa rozhodne The Mag na pokraji krachu spoločne s Petrom Žižkom odkúpiť.
„Perfektne som magazín aj jeho cieľovú skupinu poznal a vedel som, že zvládneme vymyslieť zaujímavý obsah. Nebral som to ako riziko,“ vysvetľuje Strach, ktorý má v rámci magazínu na starosť primárne komunikáciu s partnermi a kreatívne riadenie.
Správne vyskladané portfólio
Už v tom čase však v rámci produkcie pracoval pre klientov z rapového a reklamného prostredia, takže sa z magazínu stala ďalšia služba, ktorú im mohol ponúknuť – medializovanie značky či produktu medzi mladými.
The Mag za rok pod jeho vedením zaznamenal nárast sledovateľov na Instagrame o dvesto percent, na primárnom kanáli YouTube pribudlo vyše 40-tisíc odberateľov a na HeroHero si mesačne čiastkou päť eur ich obsah predpláca cez päť stoviek užívateľov.
V marci tohto roka sa spoločne s Petrom Žižkom rozhodli otvoriť obchod s vintage značkovým oblečením Second Market priamo na Národnej triede. Mesačne tu predajú oblečenie v hodnote desiatok až stoviek tisíc korún.
„Obchod je ďalším kúskom našej skladačky. Máme The Mag, ktorého fanúšikovia boli potenciálni zákazníci, zároveň si Second Market vďaka tomu dokážeme sami spropagovať,“ vykresľuje svoju víziu Jan.
Po rokoch vytvárania obsahu pre ostatných si na svoje narodeniny v septembri 2020 nadelil darček v podobe vlastného projektu. Do vzniku hudobnej platformy Most Wanted investoval zhruba pol milióna korún (asi 20,5-tisíca eur). Na rovnomennom YouTube kanáli vydáva exkluzívne videoklipy k piesňam lokálnych aj zahraničných umelcov.
Ambície aj za oceánom
„Pôvodne to mala byť križovatka interpretov, miesto, kde sa budú stretávať rôzne národnosti i generácie raperov,“ vysvetľuje Strach a dodáva, že už hľadá talenty aj za oceánom.
Teraz sa sústredí na New York. Tam spoločne s hudobným vydavateľom a zakladateľom značky F*ck them Michalom Novotným alias Yakshom stihli tento rok počas jedného týždňa natočiť dvanásť videoklipov.
Zdá sa, že na čo siahne, tomu sa darí: „Ale nie je to tak, finančne som sa spálil napríklad práve pri projekte Most Wanted. Snažím sa však firmy na seba vrstviť tak, že sú schopné sa zároveň podržať,“ hovorí a dodáva, že sa zámerne nestavia do situácií, v ktorých by musel významne riskovať.
Foto: Katarina Hoffmann Šlesarova„Všetko, do čoho sa s tímom pustíme, chceme naozaj robiť,“ oponuje predsudku, že firmy skupuje s primárnym cieľom za pár rokov ich predať. „Keď už na to nestačím, radšej nájdem človeka, čo mi s tým pomôže, než sa projektu vzdať.“
Musí to spolu ladiť
A preto sa mu darí budovať sieť firiem, ktoré spolu vzájomne neuveriteľne dobre fungujú. Umožňujú mu tiež ponúknuť klientovi v podstate kompletný balíček služieb – od plánu a stratégie cez rozpočet až po samotnú exekúciu a následnú mediálnu prezentáciu.
A jeho skladačka je tak skoro kompletná. Bolo jej zostavenie od začiatku úmyselné? „Nebolo. Prirodzene však chcem robiť veci, ktoré na seba nadväzujú a spoločne fungujú. Postupom času sa táto vízia len kryštalizuje,“ hovorí Jan.
V mladom veku sa musel stať šéfom a riadiť niekoľkočlenné tímy ľudí – väčšinou starších, než bol on sám. „Teraz je za mnou toľko práce a výstupov, že je môj vek skôr výhoda. Predtým na mňa pozerali ako na blázna. Výhodou je, že ma často už najímajú ľudia, ktorí ma ako tínedžera sledovali,“ smeje sa.
Odkazuje na to, že bol jedným z prvých režisérov, ktorí prostredníctvom svojich sociálnych sietí ukazovali ľuďom zákulisie natáčania videoklipov, a tým si aj on vybudoval veľkú základňu fanúšikov.
Náročný šéf
Od ľudí, ktorých zamestnáva, požaduje primárne zodpovednosť a samostatnosť. „Nerád vodím ľudí za ruku. Prehovárať niekoho na prácu, za ktorú má zaplatené, je na hlavu,“ hovorí Strach, o ktorom sa vraj vie, že je náročný šéf.
„Keď všetko ide, s ľuďmi si tykám a som v pohode. Keď nie, viem zakričať, pokojne aj na starších ľudí,“ krčí ramenami. Priznáva však, že jeho pracovný režim v tempe 24/7 a vysoké požiadavky rozhodne nie sú pre každého.
Ako sa teda naučil nevyžadovať od ľudí to, čo vyžaduje sám od seba? „To som robil dlho. Zmieril som sa s tým, že väčšina ľudí nemá ambíciu práci obetovať toľko, čo ja. Navyše chápem, že stotožniť sa s cudzím projektom je ťažké,“ vysvetľuje.
Veľká lekcia
Jeho veľkým vzorom a inšpiráciou je už spomínaný kolega Yaksha. „Naučil ma nesúdiť ostatných podľa mojich vlastných schopností a pochopiť, že každý ideme iným tempom a občas je preto potrebné prižmúriť oko,“ hovorí. Sám sa vraj ako introvert stále učí komunikácii – je podľa neho kľúčom k všetkému.
Ponúka sa otázka, či také spektrum projektov občas nie je na človeka priveľa. „Niekoľkokrát som bol kúsok od vyhorenia,“ priznáva Strach.
Od kreatívnej práce sa totiž zle odchádza a myšlienky a nápady je ťažké nechať v kancelárii. „Pomohlo mi prijatie faktu, že moja práca je niečo, čo ma nejakým spôsobom stvárňuje a je to zároveň mojím koníčkom. Niečím, od čoho nepotrebujem utekať,“ uzatvára.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Josefína Joštová.
