Na rozhovor s poľskou balkanistkou Aleksandrou Wojtaszek čakám v bratislavskej kaviarni pri ľadovej káve. Teplomer ukazuje cez tridsať. „Ideálny čas pre fjaku,” usmeje sa autorka rovnomennej knihy hneď po pozdrave.
Chorvátsky výraz „fjaka” sama vysvetľuje ako „stav ducha, keď sa človek túži len pozerať do diaľky a rezignovať z akejkoľvek formy aktivity”. Jej pekný návrh kazím prvou z otázok o chorvátskej turistickej sezóne, ktorá je kdesi o šesťsto kilometrov južnejšie už v plnom prúde.
Spomínate si na svoju prvú návštevu Chorvátska? Čo ste od nej čakali?
Mala som osemnásť a s rodičmi som išla niekde k Opatiji. Čakala som more a slnko, a to sa aj naplnilo. Moje skutočné spoznávanie krajiny sa však začalo, keď som sa po maturite z ničoho nič rozhodla, že budem študovať chorvátčinu. V Záhrebe som sa ocitla v októbri, akurát napadlo meter snehu, domáci hovorili, že to bola najhoršia zima za storočie. Takže to bol celkom šok. Napokon sa však zo Záhrebu stalo moje najobľúbenejšie mesto, cítim sa tam ako doma.
Aleksandra Wojtaszek. Foto: archív vydavateľstva Absynt
Aleksandra Wojtaszek. Foto: archív vydavateľstva Absynt
Pocit akejsi blízkosti som mal zo Záhrebu aj ja. Môže to byť aj tým, že podobne ako Bratislava či Krakov kedysi mesto patrilo do rakúsko-uhorskej monarchie?
Je to trochu zvláštna predstava, bolo to predsa tak dávno, ale je pravda, že napríklad medzi Krakovom a Varšavou cítim väčší rozdiel ako medzi Krakovom a Záhrebom. To, čo mestá z bývalej monarchie spája, nie je podľa mňa len podobná architektúra.
Život v nich mi príde trochu uvoľnenejší, je v nich silná kultúra kaviarní. Nechcem však prepadnúť mýtom Felix Austria o šťastnej monarchii, kde sa len vysedávalo na káve a tancovalo na báloch. Ja pochádzam z okolia Noweho Targu a moji predkovia, tak ako drvivá väčšina ľudí v tej dobe, tvrdo pracovali na poliach a mali to veľmi ťažké.
Slovenské more
Spomienkovému optimizmu neprepadajú ľudia len v súvislosti s monarchiou. Mnohí si dnes idealizujú aj sedemdesiate či osemdesiate roky. Je to tak aj u Chorvátov z pobrežia? Páčil sa im viac turizmus spred polstoročia?
U časti miestnych existuje nostalgia po bývalej Juhoslávii, iná časť obyvateľov vám zase povie, že v bývalom režime bolo všetko zlé a Chorváti boli utláčaní. Keď však hovoríme o turizme, pred polstoročím sa naozaj len rodil, potenciál pobrežia si Chorváti začali uvedomovať až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Dlho predtým dedili pozemky pri mori najmladšie dcéry, bola to predsa neúrodná, a teda najmenej hodnotná pôda.
Ako vyzeral chorvátsky turizmus vo svojich začiatkoch?
Nebol zameraný len na cudzincov. Samozrejme, aj vtedy prichádzali turisti zo zahraničia, no na pobreží sa stavali modernistické, často veľmi pekné hotely, ktoré využívali domáci. Každý veľký podnik mal nejaké miesto, na ktoré posielal svojich zamestnancov s rodinami. Toto sa v posledných desaťročiach úplne zmenilo. Dnes pobrežie nie je určené pre domácich, ale pre maximalizovanie zisku počas krátkej štvormesačnej turistickej sezóny.
Dovolenkári v Pule v roku 1987. Foto: Wikimedia Commons/Ardfern, v licencii CC BY-SA 3.0
Dovolenkári v Pule v roku 1987. Foto: Wikimedia Commons/Ardfern, v licencii CC BY-SA 3.0
Posledná správa hovorí, že vlani navštívilo 3,8-miliónové Chorvátsko 20,6 milióna turistov…
Letá sú tam teraz naozaj divoké. Miestni občas spávajú v garážach, aby mohli ubytovať čo najviac turistov. A aj tak už narážajú na svoje kapacity, takže nová stratégia je prilákať turistov s tučnejšími peňaženkami. Do Dubrovníka prichádzajú veľké zaoceánske lode z Ameriky a hollywoodske hviezdy.
U nás bola pred pár rokmi populárna kampaň, ktorej sloganom bolo, že Slovenské more je v Chorvátsku. Koho je to more v skutočnosti?
Stále je to najmä more Nemcov, respektíve nemecky hovoriacich hostí. Spolu s Rakúšanmi tvoria možno až polovicu návštevníkov. Potom je tu skupina slovanských krajín z bývalého východného bloku – Poliaci, Česi, Slováci. Možno ten pocit, že je to „naše more” pramení z blízkosti jazykov a z toho, že mnoho rodín má v Chorvátsku nejakého svojho Ivana, ku ktorému chodí celé roky, cíti sa u neho v penzióne dobre a bezpečne. V posledných rokoch nás tam už určite neťahajú nižšie ceny. Taliansko a Chorvátsko sú teraz podobne drahé destinácie, kdesi na Sicílii budete zrejme dovolenkovať aj lacnejšie.
A nepovie si raz aj ten Ivan, že by lepšie zarobil, keby prilákal inú klientelu, ako to napríklad robia v Dubrovníku?
Myslím si, že pre Chorvátov, ktorí hostí ubytovávajú na priváte alebo vo svojom penzióne, sú tieto dlhoročné vzťahy stále cenné. Je jasné, že rodina z Poľska sa bude doma sťažovať, že je to v Chorvátsku zase drahšie ako vlani, no väčšina napokon mávne rukou a povie si, že raz za rok si to dovolí.
Napokon aj turisti z bývalého východného bloku sa zmenili. Poliaci už nechodia k moru s kufrom plným paštét a piva. Všímajú si to aj starší Chorváti. Neraz mi vraveli: „Pamätáme si, akí ste vy, Poliaci, boli v 80. rokoch chudobní, zatiaľ čo my v Juhoslávii sme si žili celkom fajn, nosili sme džínsy z Terstu a dnes večeriate v našich dobrých reštauráciách?“
Čašník Európy
Z turizmu ale zrejme neprofituje každý, kto žije na pobreží…
Veľa ľudí je mimo tohto biznisu. Mám dobrého kamaráta, športového novinára, ktorý býva v centre Splitu, neďaleko od najrušnejšej pláže. Jeho rodina tam bývala dávno pred príchodom masového turizmu. Tomu sa snažím v lete vyhýbať, lebo je skoro vždy naštvaný.
Niekedy majú turisti takýto pocit zo všetkých Chorvátov, že to nie sú veľmi príjemní ľudia. Neuvedomujú si, aké je to pre miestnych počas tých štyroch mesiacov náročné. Ak pracujú v cestovnom ruchu, majú extrémne veľa práce, navyše stres z toho, či sezóna vyjde a zarobí im dosť na celý rok. Ak sú mimo tohto odvetvia, musia strpieť to, že vo svojej obľúbenej kaviarni nenájdu miesto, že musia mať ostré lakte, aby sa kdekoľvek dostali.
Fjaka vyšla tento rok v slovenskom preklade vo vydavateľstve Absynt. Foto: archív vydavateľstva Absynt
Podľa rôznych údajov tvorí turizmus 20 až 25 percent HDP Chorvátska. V knihe píšete, že krajina je tak trochu v turistickej pasci. Čo tým máte na mysli?
Je to priveľká závislosť na jednom sektore. Pre príklad, kedy to vie s krajinou zamávať, netreba chodiť ďaleko do minulosti, stačí sa vrátiť k poslednej pandémii. Navyše už dnes turizmus negatívne ovplyvňujú aj klimatické zmeny najmä vo forme požiarov. Miestni politici o týchto rizikách nechcú počuť a k nejakej zásadnej zmene krajinu netlačí ani Brusel, zbytku Starého kontinentu aj vyhovuje, že je Chorvátsko čašníkom Európy.
A čo iné odvetvia, priemysel?
Chorvátsko nemá takmer žiadny priemysel. Split a Zadar, to sú dnes turistické destinácie, no kedysi tu existovali veľké fabriky. Napríklad pri Zadare fungoval silný potravinársky priemysel. Obhospodarovali ho však tradične najmä Srbi, ktorých po vojne vyhnali.
Takže škody na priemysle napáchala vojna?
Nielen tá. Niekedy má človek tendenciu pripisovať všetko vojne, no mnohé podniky doplatili na zlú privatizáciu v 90. rokoch. Prvý chorvátsky prezident Franjo Tuđman mal predstavu, že krajinu potiahne dvesto bohatých rodín, no vlastne stvoril nepotistický systém, na ktorý krajina dodnes dopláca.
Dôsledkom toho, čo spomínate, je asi najväčší problém Chorvátska – exodus mladých. Týka sa to aj oblastí na pobreží?
Áno, nie každý túži po kariére v turizme, respektíve si povie, že v pohostinstve zarobí lepšie kdesi v Írsku. Z Juhoslávie odchádzali ľudia na Západ už aj v minulosti. Kedysi to však vyzeralo tak, že odchádzali najmä muži, ktorí kdesi z Nemecka posielali peniaze domov rodine a neraz sa napokon vrátili domov. Dnes už odchádzajú aj celé mladé rodiny. Najmä po vstupe Chorvátska do Európskej únie som to aj reálne pocítila.
Ako?
Chorvátsko má veľmi silnú kaviarenskú kultúru a na tomto nápoji si vždy dali záležať. Zrazu sa mi však začalo stávať, že čašník nevedel, čo je to americano alebo predo mnou kávu rozlial. Uvedomila som si, že veľa prevádzok má neskúsený personál, keďže skúsenejší odišli pracovať na Západ.
K tomu ešte treba dodať, že podľa výskumov v oblastiach, kde je turizmus hlavnou formou obživy, klesá počet mladých ľudí, ktorí by chceli vyššie vzdelanie. Keď vedia, že sa po škole aj tak vrátia do rodinného penziónu, povedia si: „Prečo?“
Kto nahrádza odchádzajúcich Chorvátov?
V niektorých oblastiach nik. V Slavónsku je dnes problém zohnať inštalatéra či elektrikára… Inde prichádzajú najmä Srbi a Bosniaci. Napríklad v Záhrebe v poslednom čase pracuje veľa Nepálčanov.
Čierny humor
Keď sme pri Záhrebe, ostaňme chvíľu vo vnútrozemí. Je tvrdenie, že tam v lete nik nie je, lebo všetci sú pri mori, pravdivé?
Povedala by som, že to platí iba pre Záhreb a skôr len v auguste. Žijú tam ľudia, ktorí si dovolenku pri mori môžu dovoliť. Minule som si v auguste potrebovala v Záhrebe opraviť auto a bol tam veľký problém niekoho zohnať. Pre mesto je to sezóna celozávodných dovoleniek.
Záhreb. Foto: Flickr/Theo Crazzolara, v licencii CC BY 2.0
Záhreb. Foto: Flickr/Theo Crazzolara, v licencii CC BY 2.0
Dá sa Chorvátsko jednoznačne rozdeliť na to na pobreží a vo vnútrozemí?
Je mnoho spôsobov, ako ho rozdeliť a toto je len jeden pohľad. Mne sa napríklad páči aj delenie na sever a juh, tým hraničným bodom je tunel Sveti Rok. Teplotný rozdiel medzi vstupom doň a výstupom z neho môže byť aj niekoľko stupňov Celzia. Na severe ste ešte v strednej Európe, na juhu už v Stredomorí.
A čo je vlastne Chorvátsko? Stredomorie, stredná Európa alebo Balkán?
Je to mix niekoľkých veľmi odlišných regiónov a práve to na Chorvátsku milujem. Pobrežia Istrie, Dalmácia, tam je cítiť vplyv Benátok a je to skôr Stredomorie. Zelené hory okolo Záhrebu ako z Tolkienovho Hobita, to je dedičstvo monarchie a viac stredná Európa. No a potom sa dostaneme do Slavónska, na Balkán, kde sa však ozýva aj Osmanská ríša a trochu orientu. To všetko viete prejsť autom za pár hodín.
Ako vás osobne ovplyvnil život v Chorvátsku?
Ja som mala ten ich temperament vždy trochu v krvi. Na Poľku som bola trochu hlučná a ukecaná. Ako lingvistka sa zaujímam aj o to, ako jazyk ovplyvňuje náš mozog. V tejto súvislosti mám pocit, že keď rozprávam po chorvátsky, som vtipnejšia.
Chorváti, ale aj iné národy bývalej Juhoslávie majú veľmi ironický až čierny humor. Neraz sa mi stalo, že mi rozprávali tragickú historku z vojny, pri ktorej prišli o blízkych či majetok, ale spôsobom, že sa človek musel zasmiať. Keď sa zabudnem a takýto prístup humoru uplatňujem v Poľsku, nestretne sa to vždy s pochopením.
Opustený Hotel Ambasador. Postavili ho v roku 1972 neďaleko Dubrovnika. Foto: Flickr/Tor Lindstrand, v licencii CC BY-SA 2.0
Opustený Hotel Ambasador. Postavili ho v roku 1972 neďaleko Dubrovníka. Foto: Flickr/Tor Lindstrand, v licencii CC BY-SA 2.0
3 tipy autorky knihy Fjaka na výlet v Chorvátsku
Iné Chorvátsko
„Samozrejme, vždy závisí od toho, čo človek od výletu očakáva. Pre klasických dovolenkárov, ktorí chodia iba k moru, by som odporučila, aby niekedy zašli aspoň tridsať kilometrov do vnútrozemia a spoznali aj iné Chorvátsko.”
Urbex
„Mám veľmi rada staré partizánske pamätníky. Sú modernistické, neraz abstraktné a zvláštne. Vyberte sa po ich stopách. Ak ste dobrodružný typ a lákajú vás opustené budovy, Chorvátsko je raj pre milovníkov urbexu. Nájdete tu veľa opustených hotelov a tovární.”
Záhreb
„Nie je to mesto, kde prídete a poviete si: ,Wow, to je nádhera!‘ Záhreb si ale podľa mňa zaslúži dostať šancu. Spoznajte aj socialistický Novi Zagreb, okolie rieky Sava a možno budete príjemne prekvapení.”
