„Vitajte v Bhutáne!“ skríkne Nava plný nadšenia po pristátí. Nava je úplne prvá osoba z Bhutánu, ktorú som spoznala ešte pred odletom z Káthmándú. Počas sotva 45-minutového letu do Para mi stihol spraviť rýchlokurz o bhutánskej kultúre.
„A aby som nezabudol,“ dodáva a šmátra so zamysleným pohľadom v peňaženke, „to máš pre šťastie.“ Trvá na tom, aby som si nechala bankovku v hodnote 100 ngultrumov. Bhután sa mi okamžite páči.
Uchvátená z výhľadu na kráľovstvo vsadené medzi Indiou a Tibetom na východnom okraji Himalájí si ani neuvedomujem, že sme práve pristáli na jednom z najnebezpečnejších letísk na svete.
Letisko v meste Paro sa nachádza v nadmorskej výške 2 235 metrov nad morom a pristávacia dráha je viditeľná len na krátky okamih pred samotným dotykom lietadla s asfaltom. Nie je tu ani len radar, ktorý by lietadlá navádzal na letisko, takže tejto neľahkej úlohy sa môže zmocniť len malý počet certifikovaných pilotov výlučne počas denného svetla. To vysvetľuje obmedzený počet dostupných letov a vysoké ceny leteniek.
Foto: Silvia Kúdelová
Farebné Paro
Letisková hala vyzerá ako samotný kráľovský palác. Strop budovy terminálu je zakončený zlatou vežičkou a steny zdobia zložité drevené rezby, pestrofarebné fresky a tradičné maľby. Už iba čakám, spoza ktorého rohu na mňa vyskočí samotný kráľ aj so svojou rodinou a začne sa uvítací ceremoniál. Zatiaľ si vystačím iba s jeho podobizňou na mnohých obrazoch v letiskovej hale.
Po asi 10-minútovej jazde do hotela zisťujem, že každá jedna budova predstavuje dokonalý príklad architektonického slohu z kráľovského dvora. Bohato maľované drevené okenné rámy dodávajú tradičný šmrnc každému príbytku. Pripadám si ako na inej planéte.
Do ubytovania nás vezie poverený vodič vysmiaty od ucha k uchu. Naplnený hrdosťou nám vysvetľuje, čo všetko lemuje cestu do hotela. Neotáľame a po check-ine vyrážame hneď do mesta. Lepšie povedané do ulice. Nič viac tu totiž nenájdete. Paro možno prejsť od jedného konca po druhý pešo v priemere za menej ako 30 minút. Okrem reštaurácií a kaviarní je tu ešte hojný počet obchodíkov so suvenírmi.
Foto: Silvia Kúdelová
Zostanem v šoku
Podídem bližšie, aby som sa presvedčila, či mi zrak ešte slúži a neblúznim od únavy z priskorého vstávania. Z každého výkladu na mňa kričia umelecké prevedenia mužského pohlavného orgánu. Trochu zneistiem.
„Je to symbol šťastia a slúži na odháňanie zlých duchov,“ vysvetľuje mi predavačka po tom, čo v rozpakoch prstom ukážem na jeden z nich. Moja prirodzená zvedavosť mi nedá nespýtať sa: „Prečo je všade penis?“
Legenda hovorí, že mních Drukpa Kunley, bláznivý tibetský jogín, sa ako obrazoborec rozhodol zjednodušiť tantrický budhizmus. Na šírenie náboženstva použil vlastný úd a božskú silu, ktorá sa dnes označuje aj ako blesk plamennej múdrosti.
Spopularizoval ikonografiu falusu a premenil tabu na ochranný predmet na potlačenie zlých duchov. Jeho netradičné metódy mnohých poburovali, avšak ďalší ho začali vyznávať aj ako ochrancu plodnosti. Dokonca na jeho počesť vyrástol v Punakhe kláštor plodnosti Čimi Lhakhang. Ročne ho navštívia a hľadajú v ňom požehnanie bezdetné páry z celého sveta. Ja som teda nešla.
Foto: Silvia Kúdelová
V Bhutáne vidieť falus doslova všade – maľovaný na fasádach či nad vchodovými dverami domov, ako prívesok na retiazkach, dokonca aj na autách. Vo všetkých farbách, tvaroch aj veľkostiach, s tradičnými ornamentmi aj obalený v háčkovaných vzoroch, niekedy chlpatý a inokedy s drakom chrliacim oheň – fantázii sa v tomto smere medze rozhodne nekladú.
Nechýba veľa a už veselo vyberám z bohatej ponuky kľúčeniek na pamiatku. Aj ja chcem odháňať negatívne sily. Vzápätí mením názor a ochranný amulet dávam na svoje miesto. Neviem, či by som sa v Európe pri letiskovej kontrole stretla s dostatočným pochopením.
„Neexistujú žiadne limity,“ znie inštrukcia, keď sa spýtam, koľkokrát musím potočiť modlitebným mlynčekom, aby to malo efekt. Je ich tu požehnane. Od malinkých ručných cez veterné a vodné až po elektrické. Ich cieľom je zbaviť všetky živé bytosti ich utrpenia. V Bhutáne veria, že po ich potočení v smere hodinových ručičiek sa mantra súcitu, mier a láskavosť šíria svetom.
Badám ho pri každom, s kým prídem do styku. Od imigračnej kontroly cez zamestnancov v hoteli až po náhodných okoloidúcich na ulici. Snažím sa ho uchopiť správnymi slovami. Z každého tu vyžaruje… „Šťastie,“ povie predavačka a dáva ma do laty. To je ono! Každý je tu neskutočne milý a spokojný.
HDŠ je v Bhutáne dôležitejší ako HDP
V roku 1972 vtedajší kráľ Bhutánu dokonca zaviedol index Hrubého domáceho šťastia. Tento súbor holistických opatrení a ukazovateľov sa rozhodne nekončí iba pri meraní miery úsmevu. Vychádza z bhutánskych kultúrnych hodnôt a budhistickej viery. Hodnotí celkovú kvalitu života jednotlivcov a komunít v krajine, pozerá sa na úroveň zachovania kultúry, psychickú pohodu, zdravie, vzdelanie, využívanie času, správu verejných vecí či udržateľný rozvoj. Inými slovami, šancu na schválenie tu majú iba zákony, ktoré podporujú blahobyt ľudí.
Bhután je jednoducho krajina, kde sám kráľ Jigme Khesar Namgyel Wangchuk pravidelne cez dotazník vyspovedá obyvateľov a pýta sa ich, nakoľko sú šťastní.
Neprestáva mi to však vŕtať hlavou. Čo presne robí tento národ s takmer 800 000 obyvateľmi takým šťastným?
Silná kultúrna identita
Okrem toho, že sú obyvatelia Bhutánu odo mňa minimálne o hlavu nižší, rozpoznať ich možno predovšetkým podľa národných odevov. Tie ženské sa nazývajú Kira.
„Nosíme ich najmä do školy, na slávnostné príležitosti a pri návšteve chrámov,“ vysvetľujú mi bhutánske dvojičky, ktoré som stretla pri výstupe na Tigrie hniezdo. Pred vstupom do kláštora sa dvojičky spolu so svojimi spolužiačkami rýchlo navlečú do dlhých šiat a krátkeho, bohato zdobeného kabátika.
Muži nosia Gho – rúcho siahajúce po kolená, ktoré sa v páse zväzuje opaskom z ručne tkanej látky. Vzorom mi pripomína otcov starý pásikavý župan z 80. rokov. Má ho na sebe každý sprievodca či šofér. Ale podľa toho, čo som si všimla, tvoria tieto národné odevy ich každodenný šatník bez ohľadu na príležitosť. Pomyslím si, koľko času a energie by nám to ušetrilo, keby máme v Európe niečo podobné.
Národný odev je pre Bhutánčanov viac ako len oblečenie. Dýcha dlhoročnou históriou a vyjadruje bhutánsku nezameniteľnú identitu. Okrem toho, že miestne odevy vyzerajú nesmierne pohodlne, nekričia z nich žiadne logá drahých značiek a nevytvárajú rozdiely v spoločnosti. Tento pocit spolupatričnosti navyše prispieva k celkovému pocitu šťastia, a preto je zachovanie kultúry jedným z hlavných pilierov HDŠ.
Blízkosť prírody
Tigrie hniezdo je nepochybne dominantou krajiny s najväčším počtom príspevkov na Instagrame. Nachádza sa vo výške približne 3 120 metrov nad morom a výstup trvá v priemere asi 3 hodiny. Na samotný vrch som sa vďaka svojmu svižnému tempu dostala asi za hodinu a pol. Cestou zakopávam o korene stromov, zdolávam prírodné schody, zdravím účastníkov organizovaných zájazdov, utieram si pot z čela.
Ten výhľad je však na nezaplatenie. Prechádzajúc pomedzi početné farebné modlitebné vlajočky sa za každým rohom vynára nádherná prírodná scenéria. S ľahkým vánkom vo vlasoch si stúpnem na okraj skaly a nadýchnem sa čerstvého horského vzduchu. „Kto by tu nebol šťastný?“ spýtam sa sama seba.
Foto: Silvia Kúdelová
Niet divu, že tantrický budhista a jogín Guru Rinpoče si na meditovanie vybral práve toto miesto. Podľa legendy priletel na lietajúcej tigrici, z čoho sa ujal aj samotný názov kláštora. Celá krajina sa pýši krásnou nedotknutou prírodou a hustými borovicovými lesmi.
Bhutánska ústava dokonca nariaďuje, aby minimálne 60 % územia krajiny pokrývali lesy. Vďaka tomu je kráľovstvo jedinou uhlíkovo negatívnou krajinou na svete, ktorá pohlcuje viac oxidu uhličitého, ako dokáže vyrobiť. Ako poľnohospodárska spoločnosť, existencia obyvateľov závisí od pôdy a zvierat. Zachovanie prírody a životného prostredia je teda semienkom pretrvávajúceho šťastia tejto krajiny.
Nepominuteľné čaro
Ešte v 70. rokoch 20. storočia bol prechod za hranice krajiny turistom zakázaný. Dokonca aj dnes je vstup do kráľovstva spúšťačom bolesti hlavy. Od komplikovaného procesu žiadosti o víza cez nefungujúce platobné brány až po obmedzené lety. Nehovoriac o vysokánskej turistickej dani, tzv. poplatku za udržateľný rozvoj vo výške 200 amerických dolárov, ktorý sú návštevníci povinní zaplatiť za každý jeden deň strávený na území krajiny.
Bhután sa tak snaží vyhnúť masovému turizmu (ktorý nám prekáža napr. v európskych metropolách) a ponúkať vysokokvalitné osobné služby s cieľom udržať zahraničný vplyv pod kontrolou.
Až do 31. augusta 2027 však máte šancu, rovnako ako ja, využiť 50 % zľavu na poplatok. Tu si za autenticitu skrátka musíte siahnuť hlbšie do vrecka. Bhután sa na míle vzďaľuje od mainstreamu, ale vyprahnuté ulice a dokonalé fotky bez ľudí majú svoju cenu. Pri pamiatkach sa nemusím tlačiť v rade a predierať lakťami. McDonald’s či Starbucks by ste tu hľadali márne. Miesto toho ochutnávam pohánkové cestoviny a pijem mliečny čaj so zmesou korenín masala v prázdnej kaviarni. Krása.
Zo sna ma nevytrhne ani večné škrípanie koliesok kufra po chodníku. Nečakám v rade na výťah a obsluhujúca mi venuje 100 percentnú pozornosť. Toto vyľudnené prostredie nerobí šťastnejšími len tunajších obyvateľov, ale aj mňa. Takto znie a vyzerá pokoj. Nikto sa nikde nenaháňa. Všetci majú čas. Usmievam sa aj ja.
Život v sladkej nevedomosti
Nech to znie akokoľvek prekvapujúco, Bhután zaviedol na svojej pôde televízne kanály a internet ako posledná krajina na svete až v roku 1999. Kým my sme na Slovensku veselo pozerali americké trháky, priali si žiť život hollywoodskych hercov a na steny lepili plagáty Spice girls, obyvatelia Bhutánu žili izolovane od vonkajšieho sveta.
Foto: Silvia Kúdelová
A ako sa hovorí, čo oči nevidia, to srdce nebolí. Aspoň tak vnímam túto nevedomosť. Obyvatelia sa v duchu budhistickej viery nesústredia na to, čo nemajú, ale naopak na to, čo majú. Ak ľudia nie sú vystavení vonkajšiemu svetu, nemajú možnosť sa porovnávať. Zaniká akákoľvek šanca na rivalitu a nepozná sa závisť. Obyvatelia sa prirodzene uspokoja s tým, čo majú k dispozícii. Tu a teraz. Sú za to nesmierne vďační. Sú jednoducho šťastní.
Hľadanie rovnováhy
„Ešte sme neboli v zahraničí,“ priznali sa mi bhutánske dievčatá. „Nemôžeme si to dovoliť,“ alebo „Nemáme to také ľahké“ – to sú niektoré z dôvodov, prečo ostáva väčšina mladých ľudí doma. „Krajiny poznáme iba zo zemepisu,“ dodali, zato ja som presný opak. Pri pomyslení na svoje túlavé topánky mám zmiešané pocity. Jednak súcitím, na druhej strane si vážim a som vďačná za svoje možnosti.
Bhutánčania necestujú, aby zahnali nudu. Odchádzajú za lepšími podmienkami. Aj to veľmi neochotne. V posledných rokoch sa však Bhután nedokáže ubrániť pred postupným odlivom mozgov mladých a kvalifikovaných ľudí, ktorí hľadajú príležitosti na prácu a vzdelanie v zahraničí, najmä v Austrálii.
Vyzerá to tak, že neutíchajúca snaha zachovať si bhutánsku identitu na úkor ekonomického rastu si žiada aj svoju cenu.
Kde je teda tá znesiteľná hranica?
Riešením môže byť nový projekt kráľa na výstavbu tzv. Mindfulness city (mesta vedomia) – koridor spájajúci južnú Áziu s juhovýchodnou Áziou. Všetci o ňom hovoria. Mesto Gelephu sa má premeniť na nové hospodárske centrum Bhutánu, kde sa snúbi inovácia s bhutánskou prírodou a budúcnosť s minulosťou. Tento ambiciózny projekt nadýchaný tradíciami má položiť základy budúceho rastu krajiny. Umožní vznik pracovných príležitostí pre občanov prostredníctvom investícií do ekologických technológií, vzdelávania a infraštruktúry.
Tak to chcem vidieť na vlastné oči. Dátum dokončenia zatiaľ nie je známy, ale odporúčam ho sledovať. Môj čas v kráľovstve sa však, žiaľ, chýli ku koncu. Z rozprávky sa presúvam pomaly späť do reality. „Budeš prvá osoba, ktorú poznám, čo išla do Bhutánu,“ počúvala som z každej strany pred odchodom. Už teraz je mi jasné, že sa to veľmi rýchlo zmení.
V dnešnom globalizovanom svete sa mestá začínajú podobať ako vajce k vajcu. Kto hľadá niečo výnimočné a autentické, nech už teraz pozerá letenky do Bhutánu. Táto krajina šťastia bez uhlíkovej stopy jednoznačne zanechá stopu vo vás. Je to krajina ako žiadna iná!
