Pod vodou strávila tisícky hodín, bola súčasťou stoviek vedeckých expedícií. Morská biologička Sylvia Earle je priekopníčkou výskumu a ochrany hlbokých morí. Varuje, že ľudstvo systematicky rabuje svetový oceán, a radí, čo by sme mali urobiť, aby sme ho nezdevastovali nezvratným spôsobom.
Témy ochrany ovzdušia, klimatickej zmeny či znečistenia sladkých vôd sú dnes bežnou súčasťou verejnej diskusie.
Aký je váš názor, nevnímame potreby oceánu o čosi menej citlivo ako klímu?
Presne toto je jadro problému. Uspokojili sme sa s tým, čo sa v oceáne deje už dlho.
Vždy sme ho brali za automaticky daný, mysleli sme si, že ho môžeme používať ako nekonečný zdroj čohokoľvek, čo sme z neho schopní vyťažiť: ropu, plyn, minerály, ryby, morské plody alebo aj samotnú vodu určenú na desalinizáciu. Tiež sme si dlho mysleli, že doň môžeme vypustiť čokoľvek, čo nechceme mať na skládkach blízko našich príbytkov. Iba nedávno sme začali venovať pozornosť dôkazom, ako veľmi nás ohrozuje to, čo sme už napáchali a čo naďalej oceánu robíme.
Ktoré najväčšie zmeny človek moriam spôsobil?
Problémov je viac: od acidifikácie oceánov, presnejšie zmeny chémie oceánov, cez zmenu teploty, ktorá nastáva, lebo vypúšťame do atmosféry oxid uhličitý, až po narušenie karbónového cyklu. Ten platí nielen na zemi, ale aj v oceáne – a možno ešte dramatickejšie ako na pevnine. Veľkú časť pevniny sme premenili, zredukovali na poľnohospodárske využitie a na zdroj materiálu na stavebníctvo a ťažbu. Narušili sme prírodné systémy, ktoré sú podkladom života. Likvidujeme sladkú vodu, rieky používame ako skládky toxického materiálu, ktorý odnesú do mora. Dnes to už chápeme a už sa nedá na nič vyhovárať.
Mení sa naše vedomie o moriach?
V 21. storočí máme najväčšie šťastie, aké sme kedy mali. Myslím tým, že už sa vie to, čo sme nieže pred sto, pred päťdesiatimi, ale dokonca ani pred dvadsiatimi rokmi nemohli vedieť. Keď som bola dieťa, ešte nikto nebol nielen na Mesiaci, ale ani na dne oceánu. Kedysi platilo, že veľryby dokážu komunikovať na takú vzdialenosť, stovky kilometrov, na akú ľudstvo komunikovať nedokáže. Dnes už veľryby nevedia to, čo vieme my: lietať, komunikovať elektronicky, dokonca sa nedokážu ponárať do najhlbšieho mora. Sme jediní, kto to dokáže a kto vie pochopiť, že všetko, na čom naozaj záleží, je ohrozené. Stále však nedostatočne chápeme, že ak sa k planéte staviame ako k nekonečnému zdroju surovín, ktoré si môžeme brať bez toho, aby sme rozumeli dôsledkom na základné systémy, ktoré nás držia pri živote, povedie to k veľkým problémom.
Ak by sme toto všetko ani len nevedeli, to by ešte len bol veľký problém. Ale my tomu už dnes rozumieme. Máme schopnosť stabilizovať planétu tak, aby sa dala ďalej obývať, a takisto vieme, že ak to neurobíme, tak sa veľmi rýchlo stane oveľa menej obývateľnou. Je to prvoradá otázka bezpečnosti nášho sveta.
