Miroslav Bartoš opustil sľubne rozbehnutú kariéru v korporácii, aby sa postavil firmám profitujúcim z ľudí na vozíku. Dnes jeho takmer polmiliardová spoločnosť API CZ vyrába inovatívne bezbariérové autá pre celý svet a zamestnáva aj samotných vozíčkarov.
Keď v roku 1995 postihla kamaráta Miroslava Bartoša mozgová príhoda a ochrnul na polovicu tela, netušil tento pôvodom technik z Fordu, že práve našiel svoje životné poslanie.
„Začal som hľadať informácie, ako upraviť auto pre vozíčkara, aby som mu aspoň trochu pomohol. Vtedy však ešte nebol internet, všetko sa hľadalo v knihách a korešpondenčne,“ spomína dnes podnikateľ, ktorý z garáže vybudoval firmu s obratom smerujúcim k ročným tržbám pol miliardy českých korún.
Počas prvého prieskumu trhu s úpravami áut pre ľudí so zdravotným znevýhodnením narazil na realitu, ktorá ho šokovala. „Boli tam jedna až dve firmy so slabými službami a prestrelenými cenami. Prišlo mi absolútne nefér, ako parazitujú na ľuďoch na vozíku,“ hovorí bez okolkov.
„Keď ste na vozíku od narodenia, máte veľmi zlé finančné podmienky. Taký človek by mal dostať podporu, nemá ju niekto zneužívať. Navyše, bola to výroba doslova na kolene a ja som vedel, že to má oveľa väčší potenciál,“ vracia sa Bartoš k momentom, ktoré ho priviedli k podnikaniu.
Osem rokov strávených v automobilke Ford mu síce prinieslo stabilitu a veľmi dobré príjmy, zároveň ho však vyčerpávalo. „Chcel som vidieť deti vyrastať a v korporácii mi prekážalo, že sa neoceňujú tí, ktorí prinášajú výsledky, ale tí, ktorí vedia dobre reportovať. Nebol to môj svet, cítil som to,“ zamýšľa sa dnes Bartoš.
Rozhodnutie prišlo náhle. V reprezentácii vozíčkarov si vyhliadol Mirka Klečku, ktorý reprezentoval Česko v basketbale a jazdil maratóny.
Jan Rasch/Rasch Media
„Predstavil som mu nápad, že by sme do áut inštalovali ručné ovládanie pre ľudí na vozíku, ktoré by sa dalo namontovať mobilne priamo u zákazníka doma. A že by sme to urobili tak jednoducho, aby si ho dokázal z vozíka namontovať sám,“ opisuje podnikateľ.
Klečka ponuku najskôr odmietal. Neveril, že by to zvládol. „Ale presvedčil som ho. Po rokoch sa mi zveril, že som prišiel práve včas, pretože jeho kariéra v reprezentácii sa vzhľadom na vek blížila ku koncu a premýšľal, čo bude robiť ďalej,“ rozpráva Bartoš.
Bartoš odišiel z Fordu koncom 90. rokov a prvý rok s rodinou žili z úspor. Ako sám spomína, začiatky neboli jednoduché a získať dôveru zákazníkov trvalo nejaký čas. Výhodou bola sieť kontaktov jeho kolegu Mirka, aktívneho športovca, ktorý sa pohyboval medzi vozíčkarmi.
FlexiRampa sa stala synonymom celého systému bezbariérových áut. Otvorili sme dvere, zmenili celé odvetvie a zároveň donútili konkurenciu zvýšiť kvalitu.
Po úprave jeho auta ho začali ukazovať známym a postupne oslovovali ďalších záujemcov. Po niekoľkých rokoch firma prijala prvého zamestnanca, následne sa transformovala na spoločnosť s ručením obmedzeným a krátko nato už podnik, ktorý sa sústreďoval najmä na český a slovenský trh, dokázal svojho zakladateľa plne uživiť.
FlexiRampa: inovácia, ktorá otvorila svet
Zlomový moment prišiel v roku 2008. API CZ predstavila na zahraničných výstavách FlexiRampu – revolučný systém na prepravu vozíčkarov v autách.
„Dovtedy išlo o primitívne, amatérske úpravy. Museli sa vyrábať špeciálne autá len pre vozíčkarov. My sme zmenili celý koncept a vytvorili systém, vďaka ktorému preveziete vozíčkara v ktoromkoľvek aute. A pridali sme dizajn,“ hovorí Bartoš s tým, že kľúč bol v samotnej rampe.
„Staršie rampy boli ťažké, nevzhľadné a v aute zavadzali. Vymyslel som systém, ako rampu sklopiť na úroveň auta tak, aby bola nenápadná a zároveň funkčná,“ spresňuje.
Jan Rasch/Rasch Media
Reakcia trhu bola okamžitá. „Bolo to ako blesk z jasného neba. Odvtedy k nám začali jazdiť klienti z celého sveta. FlexiRampa sa stala synonymom celého systému bezbariérových áut. Otvorili sme dvere, zmenili celé odvetvie a zároveň donútili konkurenciu zvýšiť kvalitu,“ tvrdí podnikateľ. Z desiatok miliónov korún sa obrat prehupol na stovky miliónov. API CZ mala zrazu zastúpenie v každej krajine Európy.
Úspech pritiahne aj nepoctivú konkurenciu. „Myslel som si, že patent nás ochráni. Lenže keď vám ho niekto ukradne, roky to riešite s právnikmi a každý list stojí tritisíc eur,“ hovorí a krúti hlavou Bartoš.
Najväčší boj mali s jednou nemeckou firmou. „Spor trval 10 rokov. Minulý rok nám zaplatili niekoľko miliónov korún na licenčných poplatkoch za používanie nášho patentu,“ dodáva.
Dnes API CZ pripravuje ďalší zlom – rampu, ktorá komunikuje s používateľom prostredníctvom systému svetiel a senzorov. „Zaznamenávame stav rampy, zaťaženie, vyhodnocujeme, či človek parkuje na rovine. Keď idete na vozíku hore, systém vám signalizuje, či všetko prebieha správne, alebo či ste na hranici únosnosti a môžete si vozík poškodiť,“ opisuje podnikateľ.
Automobilky vám nedovolia pri prestavbe zasiahnuť do batérie. Ak to urobíte, musíte absolvovať nové kompletné testy vrátane troch crash testov.
Keď minulý rok na výstave predstavili prototyp, konkurenti podľa neho len neveriacky pozerali. „To je pre mňa znak, že sme urobili niečo naozaj dobré,“ hovorí Bartoš.
Táto inovácia má však hlbší význam – má firmu pripraviť na éru autonómnych áut. „Skôr či neskôr prídu autonómne vozidlá. Lenže vozíčkari k nim nebudú mať prístup, pretože sa do nich jednoducho nedostanú,“ konštatuje. Bartošova vízia je jasná: vytvoriť systém natoľko jednoduchý a bezpečný, že zvládne autonómnu prevádzku bez ľudskej asistencie.
Nové komplikácie však podľa neho prináša elektromobilita. „Automobilky vám nedovolia pri prestavbe zasiahnuť do batérie. Ak to urobíte, musíte absolvovať nové kompletné testy vrátane troch crash testov. Mnohé nové elektromobily sú v tomto smere takmer neupraviteľné,“ upozorňuje a dodáva, že v areáli našťastie disponujú aj najmodernejším zariadením na vlastné crash testy.
Globálny hráč s českou DNA
Z malej obce Slapy pri Tábore dnes API CZ ročne vyrobí približne 1 300 bezbariérových automobilov pre zahraničné trhy a ďalších 100 pre Českú republiku.
Obrat v Česku dosahuje 230 miliónov korún, dcérska firma v Nemecku má tržby osem miliónov eur, spolu teda viac než 400 miliónov korún. V Británii navyše vlastnia 17-percentný podiel vo firme, ktorá pôvodne vznikla ako dodávateľ komponentov.
V Česku zamestnávajú 30 ľudí, v Nemecku šesť a v Británii 17. „Máme štyroch ľudí na vozíku, ktorí osobne chodia robiť jednoduchšie montáže priamo k zákazníkom. Zložitejšie potom riešime my. Od začiatku som chcel, aby boli v tomto biznise aktívni,“ hovorí hrdý Bartoš.
Jan Rasch/Rasch Media
Najdôležitejšími trhmi sú pre firmu Nemecko, Francúzsko, Španielsko a Spojené kráľovstvo. „Je to dané populáciou, ale aj politikou. V Británii musí mať časť taxíkov povinne bezbariérové vozidlá, rovnako v Španielsku a Francúzsku, kde ide o päť percent licencií. V Česku sa riešia vlaky a autobusy, no na taxíky sa, žiaľ, zabúda. Neexistuje na to ani finančná podpora,“ vysvetľuje.
Pred rokmi dokonca rokovali s jednou veľkou taxislužbou v Prahe. „Nakoniec sme od toho odstúpili. Robili to len pre publicitu a kládli nám podmienky, o ktorých sme vedeli, že nie sú efektívne. Do zákazky, ktorá je od základu zlá, by som nešiel,“ hovorí jednoznačne.
Namiesto toho spolupracujú s mestami, ktoré upravené vozidlá potrebujú pre sociálne služby – či už na prevoz hendikepovaných, alebo na rozvoz jedla.
Bez korupcie a s ľudskosťou
Zákazníci ich služby vyhľadávajú doslova po celom svete. „Exportujeme do celej Európskej únie, na Blízky východ, do Ameriky, rozbieha sa Taiwan. V Spojených štátoch máme distribútora,“ konkretizuje Bartoš.
Sortiment je podľa neho obrovský. „Máme 2 600 položiek, ktoré používame. Záleží pritom na schopnostiach konkrétneho človeka – niekto potrebuje len ručné ovládanie, iný robota, ktorý mu naloží vozík do kufra,“ vysvetľuje.
Čakacia doba? „Auto s ručným ovládaním vieme dodať prakticky okamžite, bezbariérové za tri až štyri dni, ak sa zákazník dostane na termín. Ak chce niekto šoférovať priamo z vozíka, trvá to približne týždeň. Najviac však záleží na úradoch, pretože rozhodovanie o príspevkoch môže trvať aj rok,“ opisuje podnikateľ realitu každodennej praxe.
Jan Rasch/Rasch Media
V Európe patrí API CZ medzi štyri najväčšie firmy v odbore. „Ľudia o nás nevedia, kým nás nepotrebujú. Každému hovorím, že kým nás nepotrebujete, je to vlastne dobrá správa,“ hovorí Bartoš s nadsádzkou.
Oveľa viac než konkurencia ich trápi nedostatok pracovnej sily. „Nájsť dobrých ľudí je dnes katastrofa. Pred tromi rokmi nám odišlo niekoľko zamestnancov a my sme nemohli vyrábať. Do dielne sme išli všetci – vedenie aj dizajn,“ opisuje situáciu.
Možnosť zamestnávať cudzincov je podľa neho výrazne obmedzená a navyše ide o beh na dlhú trať. „Zákazky sa na nás valia, nemôžeme čakať rok, kým úrady schvália napríklad uchádzača z Filipín,“ konštatuje.
Irituje ho aj prístup časti českých pracovníkov. „Inzerovať na českých portáloch nemá zmysel. Zaplatíte veľa peňazí a ozývajú sa ľudia, ktorých zaujíma len vyšší plat a nič viac.“ Jeho filozofia je iná.
„Keď sa firme darí, peniaze navyše rozdeľujeme medzi našich ľudí. Každý, kto tu pracuje, je pre nás dôležitý – od upratovačky cez výrobných pracovníkov až po riaditeľa. Snažíme sa, aby prijali našu mentálnu filozofiu: ako sa k sebe správať, ako komunikovať a nerobiť veci polovičato,“ uzatvára.
Na odpočinok zatiaľ nemyslí. „Myslím si, že pre firmu mám stále prínos. Chlapcom vždy hovorím, že ak ich budem brzdiť, majú mi to povedať a ja odídem,“ smeje sa. Z firmy sa čoskoro stane skutočný rodinný podnik. Najstarší syn, ktorý dlhé roky žil v Nemecku, sa rozhodol vrátiť domov aj do rodinnej firmy.
„Zatiaľ sme tu len s manželkou. Mladší syn dokončuje ČVUT a najmladší má 15 rokov. Deťom sme vždy hovorili, aby robili to, čo ich baví, ale poriadne a s nadšením. Do firmy sme ich nikdy netlačili, no, samozrejme, budeme radi, ak sa k nám pridajú,“ dodáva Bartoš.
Na záver sa vracia k tomu, čo ho poháňa vpred. „Teší ma, keď k nám príde nový človek a vidím, že je šikovný a chce na sebe pracovať. Práve to robí rozdiel medzi dobrou a zlou firmou. A, samozrejme, mám radosť, keď vidím človeka na vozíku, ako nasadne do auta, ktoré sme upravili, a odíde. To je tá sloboda, kvôli ktorej som to celé začal,“ uzatvára.
Text pôvodne vyšiel v českom Forbes a jeho autorkou je Jana Divinová.
