Porucha pozornosti, hyperaktivita, impulzivita. Také sú obvyklé príznaky ADHD, teda neurovývinovej poruchy, ktorá býva najčastejšie diagnostikovaná u detí.
Vyskytuje sa však aj v dospelom veku a ako vyplynie z rozhovoru s psychiatričkou Terezou Petráskovou, v porovnaní s ostatnou populáciou ňou môže trpieť výrazne väčšie percento biznismenov a topmanažérov.
Dobrý sluha, zlý pán? Ťažko povedať, či pre podnikateľov a lídrov môže byť ADHD niečím na spôsob toho, čo sa hovorí o ohni. Porucha im síce pomáha, ale platia za to pomerne vysokú daň.
Zo svojej praxe to pozná Tereza Petrásková, vedúca lekárka v Centre duševnej rehabilitácie v Beroune, súčasti zdravotníckeho holdingu Akeso, kde vedie pobytový program zameraný na diagnostiku a liečbu porúch pozornosti u dospelých, a to vrátane ADHD.
Nejde o nejako veľké dáta, napriek tomu štúdie v tomto smere existujú. Hovoria, že ADHD sa všeobecne v podnikateľskej populácii vyskytuje vo vyššej miere.
V detskej populácii je ADHD zistené približne u šiestich percent, u dospelých ide o jeden a pol až tri percentá. U podnikateľov to môže byť medzi ôsmimi a dvanástimi percentami, to je pomerne vysoké číslo. Tejto skupine však ADHD v istom zmysle pomáha.
Ako?
Podnikanie je, samozrejme, rôzne, ale keby som to mala zhrnúť, jeho akýmsi univerzálnym špecifikom je, že taký človek musí mať víziu, musí vedieť robiť strategické rozhodnutia napríklad aj za podmienok výraznej neistoty.
Na to, aby som mal vízie a vedel ich robiť, musím mať aj špecificky nastavené myslenie, pričom štúdie ukazujú, že ľudia s ADHD majú výrazne lepšie kreatívne myslenie než ostatní.
Puntičkár, ktorý sa sústredí na jednu vec, bude mať s víziami problém.
Ľudia s ADHD disponujú takzvaným divergentným myslením, vedia veci vidieť s nadhľadom, majú schopnosť vidieť viac vecí naraz a vedia ich prepájať do nejakého vzdialenejšieho bodu, ktorý môžeme nazvať práve víziou. Puntičkár, ktorý sa sústredí na jednu vec, bude mať s víziami problém.
Stratí sa v detaile…
Presne tak. A keď som hovorila o tom, že podnikatelia musia často robiť rozhodnutia, pomáha im v tom impulzivita. Opäť platí, že keď budem detailista, rozhodnutie neurobím nikdy – detail povedie k tomu, že si poviem, že v tej veci je nejaké nebezpečenstvo alebo riziko, a rozhodnutie neurobím.
V biznise asi pomáha aj hyperaktivita, nie?
Súhlasím. Neposední chlapci, ktorí nesedia v škole a skáču tam po stoličkách – to môže byť veľmi zjednodušene povedané ADHD u detí. Veľkí chlapci v sebe majú skôr vnútorný nepokoj, pnutie niečo robiť. A keď toto pnutie nasmerujú na biznis, môžu byť veľmi produktívni. Budú mať potrebu niečo robiť, niečo posúvať, tvoriť.
Šípim však, že za práve vymenované bonusy títo ľudia platia daň.
Daň za to určite musia platiť, ostatne ako za všetko v živote, či už pozitívne, alebo negatívne. Tu je daň taká, že hlava neustále ide, obrazne povedané, na 200 percent, čo je energeticky veľmi vyčerpávajúce.
Ak títo ľudia nevyvinú obranné stratégie, nejaké sebapoznanie, môžu sa veľmi rýchlo vyčerpať a dôjsť k syndrómu vyhorenia, úzkostiam, depresiám, nespavosti, závislostiam a podobne. Stav mierneho preťaženia sa môže postupne kumulovať, a to až do psychiatrickej diagnózy.
Ako to majú títo ľudia s osobnými vzťahmi?
Často problematické, pretože to, ako človek s ADHD funguje, sa premieta do všetkých rovín. Ak použijeme teraz istú skratku, potom keď som hyperaktívny a striedam jednu činnosť za druhou, je pre mňa napríklad ťažké udržať sa v jednom vzťahu.
Málokto ustojí moje tempo, zároveň stále potrebujem vzruchy, podnety. Preto je dôležité rozumieť sám sebe, aby som mohol ADHD využívať efektívne a pozitívne a aby ma, naopak, nezvalcovalo.
Tým skôr, že hlava stále ide…
To je veľmi náročné. Keď vám neustále bežia myšlienky a napríklad pre ne nemôžete spať, podvedome hľadáte, ako si oddýchnuť, pretože to potrebuje každý. A keď nerozumiem tomu, čo sa mi deje, veľmi ľahko môžem začať užívať napríklad návykové látky, ktoré ma zdanlivo krátkodobo upokoja.
Ak mi ADHD pomáha v biznise, ale inak mi ubližuje, čo s tým?
Najdôležitejšie je otvoriť sa problému, začať si chcieť rozumieť. To je krok číslo jeden, no zďaleka nie všetci ho urobia. Zaznamenala som napríklad zbierky rôznych áut, zbierky lietadiel, pretože títo ľudia potrebujú dopamín a chcú ho získať silnými vecami. Lenže k upokojeniu alebo naplneniu nedochádza. Rovnako napríklad rizikové športy. Tieto veci môžu vyzerať ako zaujímavý koníček, ale z medicínskeho hľadiska to môže byť kompenzácia príznakov ADHD.
A keď prvý krok, o ktorom ste hovorili, dotyčný človek urobí?
Ak pochopím, ako sa problém volá, čo mi je, ako to vyzerá, čo sa to so mnou deje, kde mi to pomáha a kde, naopak, nie, otvorí sa cesta k tomu, ako si môžem pomôcť alebo kde pomoc hľadať. Mnohokrát stačí skúsiť v myslení a správaní nabehnúť na iné, zdravšie vzorce.
Napríklad?
Pretože viem, že som kreatívny, tak sa jednoducho sústredím na vízie, rýchle rozhodnutia, multitasking. A zároveň budem vedieť, že potrebujem sekretárku, že potrebujem dobrého projektového manažéra, niekoho, kto mi postráži kalendár, dohliadne na detail, časové plnenie a podobne.
Koľko nediagnostikovaných ľudí vlastne žije s ADHD? Koľko ľudí cíti, že má nejaký problém, ale netuší, že za tým stojí práve ADHD?
Keď to vezmem čisto medicínsky a odborne, tak aby som dostal diagnózu, musím spĺňať kritérium toho, že mi choroba bráni v bežnom fungovaní alebo mi narúša kvalitu života.
Ak toto kritérium nie je splnené, môžeme hovoriť o príznakoch ADHD, nie o diagnóze. Je to veľmi široká téma, pretože napríklad poruchy pozornosti môžu mať množstvo rôznych príčin a je ťažké povedať, čo už je ADHD, čo už je depresia, úzkosť a podobne.
Koľko ľudí teda vyhľadá odbornú pomoc? Alebo konkrétnejšie: koľko ľudí z biznisového prostredia máte alebo ste mali vo svojej starostlivosti?
Je pomerne časté, že ľudia z podnikateľského prostredia sú u nás na oddelení. Samozrejme, každý podniká inak a na rozdielnej úrovni, ale vrátila by som sa na začiatok nášho rozhovoru – ADHD im v tom, čo robia, do značnej miery pomáha.
Žiaľ, myslím si však, že vnímanie vysokých manažérov a lídrov nielen biznisu je také, že takým ľuďom jednoducho nemôže nič byť. A že ak im niečo je, berie sa to ako stigma. Kultúra prostredia lídrov a podnikateľov je stále skôr o sile než o autenticite, otvorenosti a priznávaní slabostí.
Dá sa tomu čiastočne rozumieť, ale na druhej strane lídri majú kultúru prostredia nastavovať. Osobne si navyše myslím, že priznanie určitých slabostí by im pomohlo. Nielen v tom, že budú zdravší, ale aj ich to akosi poľudští v očiach ostatných, napríklad v očiach svojich podriadených.
Mám čerstvú skúsenosť z rozhovoru s jedným významným investorom, ktorý sa k ADHD priznal. Zdalo sa mi, že sa tým dokonca chcel trochu pochváliť…
Áno, práve pri tejto diagnóze mám pocit, že sa jej spoločnosť otvára, že je vnímaná ako pomerne „cool“. ADHD nie je niečo, čoho by sa človek bál dotknúť, v porovnaní s inými diagnózami, ako je napríklad depresia. Pri nej vnímam, že ten, kto ňou trpí, môže byť, najmä v biznisovom prostredí, silno stigmatizovaný.
Zostaňme pri ADHD. Keď podnikateľ vyhľadá odborníka, pretože mu porucha škodí, ako sa mu dá pomôcť?
Už to, že si človek dá vlastné ťažkosti do nejakého kontextu, že pochopí príčinu problémov, je veľmi úľavné. Keď dostanem pomenovanie toho, čo mi je, znamená to, že nezlyhávam, že to nie je moja chyba. Na ľuďoch, ktorí prechádzajú naším oddelením, skutočne vidím, ako veľmi sa im v takom prípade uľaví.
Pri ťažších príznakoch ADHD je na mieste medikácia a dobrou správou určite je, že účinok liekov na ADHD je pomerne vysoký, ide o veľmi účinnú liečbu.
Medikácia teda nie je nutná vždy?
V žiadnom prípade nie. Mnohokrát stačí to, čomu sa odborne hovorí edukácia alebo psychoedukácia, teda že sa o tom vlastne niečo naučím.
ADHD vôbec nemusím riešiť prostredníctvom liekov, môžem chodiť napríklad na terapie. U nás každý deň prebiehajú v podstate prednášky na túto tému a už samotný fakt, že si o tom niečo prečítam, že o tom diskutujem, že to zdieľam, znamená výrazný posun vpred.
Koho má vlastne človek vyhľadať, ak má podozrenie na ADHD?
Možností je niekoľko, určite nie je hneď potrebná psychiatrická pomoc. Na začiatku je pokojne možné ísť za praktickým lekárom a riešiť s ním napríklad nespavosť. Ďalším krokom môže byť psychoterapia, nebránila by som sa ani nejakému koučovi.
Článok vyšiel na Forbes.cz, autorom je Filip Saiver.
