Ukrajina jej prirástla k srdcu, napísala o nej už tri reportážne knihy. Keď ich čítate, nedokážete sa od nich odtrhnúť. Pred očami sa vám odhaľujú osobné príbehy ľudí, ktorým vojna vzala všetko – domov, prácu, obyčajnú ľudskú radosť zo života – a krvavými pazúrmi siahla na životy ich najbližších.
Pri čítaní vás zaplavuje celá škála pocitov – od hnevu cez hlboké zúfalstvo, zlosť, ťaživý smútok a strach až po hrdosť a obdiv voči Ukrajincom pre ich nezlomnosť a odhodlanie brániť svoju vlasť tvárou v tvár agresorovi.
Novinárka portálu aktuality.sk Stanislava Harkotová píše o rusko-ukrajinskom konflikte a následnej totálnej vojne už od roku 2015. Od roku 2023 pôsobí ako korešpondentka Aktualít v Kyjeve.
Pre ňu ako novinárku boli v krajine, ktorá čelí útoku agresora, mimoriadne náročné predovšetkým prvé dni vojny. „Niekedy mám pocit, že som ani skutočne nepísala, len som mechanicky zachytávala, čo sa okolo mňa deje. Mnohé situácie ste museli najskôr rozdýchať a až potom ste sa mohli vrhnúť do práce,“ hovorí.
Prvé dni vojny jej však ukázali aj to, akí sú Slováci zraniteľní a nepripravení na skutočne kritické situácie. Ako skúsenosti z vojny zmenili ju? Napríklad aj tak, že vo svojom kyjevskom domove má dnes už aj ona prichystané zásoby. „Konzervy, cestoviny, vodu. Pre každý prípad.“
Prvýkrát som bola na Ukrajine v roku 2015, ale medzitým som sa ešte niekoľkokrát vrátila aj domov na Slovensko. Teraz v Kyjeve žijem neprestajne ostatné tri roky. Či sa stane mojím domovom, netuším – možno by som o tom uvažovala, keby som sa rozhodla založiť rodinu. Zatiaľ nad tým nepremýšľam.
Písať o Ukrajine a konflikte s Ruskom som začala už v roku 2014, keď v Kyjeve prebiehal Majdan. Vtedy som ešte nebola zahraničná reportérka, no občas sa mi podarilo k tomu niečo napísať.
V roku 2015 sa mi naskytla možnosť spolupracovať s Ukrajincami, ktorí pomáhali deťom z východnej Ukrajiny aj presídlencom, ktorí sa pre boje (medzi ruskými separatistami a ukrajinskými jednotkami, najmä v Luhanskej a Doneckej oblasti – pozn. red.) presťahovali na západ Ukrajiny.
Vtedy som pochopila, že na Ukrajinu musím chodiť osobne. Najťažšie bolo urobiť prvý krok, rýchlo sa zorientovať v historickom, kultúrnom aj politickom kontexte. Postupne prišiel na rad aj jazyk. Začala som sa učiť po ukrajinsky aj rusky, aby som sa tu mohla pohybovať bez tlmočníkov.
Ak si spomínate, predtým než Rusi zaútočili na Ukrajinu, organizovali pri hraniciach takzvané vojenské manévre. Už vtedy sa veľa hovorilo o tom, či naozaj zaútočia alebo nezaútočia. Ešte koncom januára som bola na východe Ukrajiny a všetci na Donbase ma upokojovali, že takéto niečo už zažili veľakrát, nič z toho nebude.
Mali trochu otupené vnímanie, od roku 2014 v podstate žili pri frontovej línii. Mysleli si, že už viac sa vojna vyeskalovať nedá. Nikto z nich si vtedy nevedel predstaviť, že rakety budú lietať aj na Kyjev, Ľvov a ďalšie mestá.
Na nejaký čas som sa vrátila na Slovensko. Zhruba 10 dní pred vypuknutím vojny som išla späť na Ukrajinu. Dvadsiateho tretieho februára večer som nasadla do vlaku z Kyjeva do Kramatorska.
To bolo pár dní po príhovore Vladimira Putina, v ktorom okrem iného povedal, že Rusko uznáva „nezávislé republiky“ na východe Ukrajiny, Doneckú a Luhanskú?
Presne tak, z ruskej strany to bol posledný signál a mnohým začalo byť jasné, že vojna sa skutočne začne. Išlo len o to, akú bude mať podobu. Ja som patrila k tým, ktorí si mysleli, že sa bude bojovať primárne o východ Ukrajiny, kde časť územia kontrolovali okupačné úrady, ktoré spolupracovali s Ruskom.
Prvé dni vojny
Pamätáte si, kde ste boli počas prvých dní vojny?
Začiatok invázie som strávila v mestách Sloviansk, Kramatorsk a chvíľu sme dokonca boli aj v Bachmute, v meste, ktoré v roku 2023 nakoniec po tvrdých bojoch dobyla ruská armáda.
Ako ľudia v týchto mestách reagovali na vypuknutie vojny?
Najviac sa mi do pamäti vryl jeden obraz – ľudia stojaci v dlhých radoch. Obyvatelia, ktorí sa rozhodli zostať, nakupovali, čo mohli, aby si vytvorili zásoby. Vo veľkom nakupovali aj benzín, stáli v radoch pri bankomatoch a vyberali hotovosť.
Pochopili, že situácia je vážna a treba sa zásobiť, pripraviť sa na rôzne možnosti vývoja. Prvé dni vojny mi ukázali to, akí sme my Slováci zraniteľní a nepripravení na skutočne kritické situácie. Skúsenosť z Ukrajiny môže aspoň čiastočne zmeniť aj naše uvažovanie.
V akom zmysle?
Poviem to na svojom príklade – teraz mám už aj doma v Kyjeve prichystané aspoň nejaké zásoby. Konzervy, cestoviny, vodu. Pre každý prípad.
Stanka Harkotová (archív)
Ako sa vám ako novinárke v prvých dňoch vojny pracovalo?
V takejto situácii neviete plánovať vôbec nič. Mnohí ľudia, ktorých som už vtedy poznala, v podstate všetky moje kontakty na Ukrajine, vrátane ľudí z Kyjeva, niekam odchádzali. Smerovali buď na západ Ukrajiny, alebo do zahraničia.
Ja som sa 25. februára z Donbasu vrátila vlakom nazad do Kyjeva. K hlavnému mestu sa vtedy približovala ruská armáda. Snažila som sa zachytiť najmä to, ako vyzerá obraz mesta v podobných extrémnych podmienkach. Idete do ulíc a opisujete, čo vidíte.
Na západe Ukrajiny ste neskôr trávili veľa času rozhovormi s presídlencami, či už to boli ľudia zo zmasakrovanej Buče alebo Irpiňa, ktorí utekali pred okupáciou. Ako sa vám ich príbehy počúvali?
Musím priznať, že prvé dni invázie boli naozaj náročné. Niekedy som mala pocit, že som ani skutočne nepísala, len som mechanicky zachytávala, čo sa okolo mňa deje. Mnohé situácie ste museli najskôr „rozdýchať“ a až potom ste sa mohli vrátiť do práce. Príbehy presídlencov sprevádzali všetky druhy emócií.
Spomínam si na utečenku z Charkova, ktorá odtiaľ – doslova hrdinsky – evakuovala deti, ktoré jej do auta nastrkali zúfalí rodičia. Aj na rodinu z Irpiňa, ktorá, vychádzajúc z obliehaného mesta, musela prejsť cez kontrolné stanovištia ruských vojakov. Tí ľudia mali hrôzu v očiach aj niekoľko dní po tom, čo dorazili do bezpečia.
Masakra v Buči
Ako to vtedy vyzeralo v Kyjeve?
Keď som sa začiatkom apríla vrátila späť do Kyjeva, najintenzívnejšie som si uvedomovala, že som tam sama. Ako som už spomínala, všetci moji známi odišli. Zrazu som žila v poloprázdnom meste, čo bolo na Kyjev dosť neobvyklé. V meste a jeho aglomerácii totiž žili až štyri milióny obyvateľov. Za normálnych okolností to bolo rušné a pulzujúce mesto.
Aká bola situácia v začiatkoch vojny?
Život v meste nabral nové rysy. Zostalo otvorených pár kaviarní a reštaurácií. Varili pre bežných zákazníkov, no zároveň aj pre domobranu alebo pre vojsko. Bolo to obdobie veľkej jednoty, každý sa snažil nejako pomôcť. A diali sa rôzne bizarné veci.
V tom čase som sa napríklad zoznámila s dievčinou, ktorá pracovala v luxusnej reštaurácii, kde im v chladiacich boxoch zostalo veľké množstvo drahých rýb. Keďže vedeli, že ich musia včas spracovať a bolo by škoda ich vyhodiť, pripravili z nich jedlo pre obrancov Kyjeva.
Robila som aj rozhovor s vojenským kaplánom, ktorý sa ma súcitne opýtal: „A vy ste tu úplne sama?“ Vyznelo to skôr ako: „Dievča moje, čo ty tu robíš? Choď radšej niekde do bezpečia.“
Ursula von der Leyen, European Commission President, center, looks at corpses that were pulled out of a mass grave in Bucha, on the outskirts of Kyiv, Ukraine, Friday, April 8, 2022. (AP Photo/Rodrigo Abd),Image: 690490189, License: Rights-managed, Restrictions: , Model Release: no
Neskôr, keď bolo možné po krajine viac cestovať, kam všade ste sa vybrali?
Len čo sa objavila možnosť vycestovať do oslobodených miest, mojou prvou zastávkou bol Hostomeľ pri Kyjeve, kde sa Rusi na začiatku vojny pokúsili vysadiť jednotky. Letisko tam ležalo v troskách. Navštívili sme aj Buču (mesto, kde ruské jednotky na začiatku vojny hromadne vraždili civilistov – pozn. red.). Okrem toho, že to bolo desivé, bol to aj veľmi zvláštny zážitok.
O vstup do Buče bol obrovský záujem. V Kyjeve bolo v tom čase približne päťsto novinárov a každý chcel na vlastné oči vidieť následky okupácie. Ukrajinské úrady sa to snažili usmerniť a organizovali novinárske cesty. Ja som sa jednej z nich zúčastnila práve vo chvíli, keď sa v Buči odkrýval masový hrob.
Na mieste bol prokurátor pre vojnové zločiny aj kriminálka. Polícia vyťahovala z hrobu telá, dokumentovala ich a snažila sa zistiť identitu obetí. Celú scénu sledovali desiatky novinárov z celého sveta.
BUCHA, KYIV PROVINCE, UKRAINE, APRIL 08: An Ukrainian serviceman inspects the leftovers of Russian military vehicles in the town of Bucha, on the outskirts of Kyiv, after the Ukrainian army secured the area following the withdrawal of the Russian army from the Kyiv region on previous days, Bucha, Ukraine, April 8th, 2022. Narciso Contreras / Anadolu Agency/ABACAPRESS.COM,Image: 690092960, License: Rights-managed, Restrictions: , Model Release: no
Funeral workers carry a coffin with an unidentified civilian body, who died on the territory of the Bucha community during the Russian occupation period in February-March 2022, during a funeral in Bucha, near Kyiv, Ukraine, on Friday, Sept. 2, 2022. (AP Photo/Emilio Morenatti)
Aké bolo pre vás vidieť takúto najdrsnejšiu realitu vojny na vlastné oči?
Mala som pocit, že som sa ocitla v apokalyptickom filme. Vidíte mŕtve telá, zničené budovy, stopy po granátoch, zbombardované domy, vyhorené paneláky. Potom začnete pracovať, „zapnete“ novinára v sebe. Zamierite za preživšími a vypočujete si ich príbehy. Je neuveriteľné, čoho všetkého je človek schopný. Či už v tom dobrom, alebo v tom najnegatívnejšom zmysle slova.
Príbehy z vojnovej zóny
Keď hovoríte s ľuďmi, ktorí zažili vojnové hrôzy, akých etických zásad sa držíte, aby obete neboli znova traumatizované?
Mám zásadu, že sa rozprávam len s ľuďmi, ktorí o to majú záujem. Vždy, keď niekoho oslovujem, hneď na začiatku im hovorím, že som novinárka. Rozprávať sa s ľuďmi bolo pomerne ľahké, ochotne vám odpovedali na otázky. Akoby sa z toho, čo zažili, chceli vyrozprávať.
Niektorí mi dokonca ukazovali pasy, aby som im verila, že sú skutočne z mesta, ktoré bombardujú Rusi. Takéto rozhovory vždy sprevádzajú veľké emócie aj slzy. Skúsenejší novinár už podľa mňa dokáže celkom dobre odhadnúť, kedy je vhodné pokračovať v rozhovore a kedy už nie.
Spomeniete si aj na taký prípad?
Raz sa objavila možnosť rozprávať sa so ženou, ktorá zažila sexuálne násilie zo strany ruských vojakov. Bolo to v situácii, keď poskytovala svoje svedectvo polícii, na mieste bolo aj pár novinárov. Policajtom na mieste opisovala, ako ju Rusi zatiahli do domu a čo všetko sa tam odohrávalo.
Nedokázala som si predstaviť, že by som ju po tom všetkom oslovila a chcela, aby mi to prerozprávala znova. V tej chvíli sa mi to zdalo veľmi nevhodné. Ale neskôr som ju videla v reportážach iných novinárov.
Anastasiia Okhrimenko, 26, cries over a coffin containing the body of her husband Yurii Stiahliuk, a Ukrainian serviceman who died in combat on Aug. 24 in Maryinka, Donetsk, during his funeral in Bucha, Ukraine, Wednesday, Aug. 31, 2022. As the conflict that killed her loved one still rages on Anastasiia wrestles with a question that all of war-torn Ukraine must grapple with: After loss, what comes next? (AP Photo/Emilio Morenatti)
A priest blesses coffins with unidentified civilian bodies, who died on the territory of the Bucha community during the Russian occupation period in February-March 2022, during a funeral in Bucha, near Kyiv, Ukraine, Friday, Sept. 2, 2022. Fifteen unidentified bodies exhumed from a mass grave were buried in Bucha on Friday. (AP Photo/Emilio Morenatti)
Hroby ukrajinských vojáků zabitých během ruské invaze na hřbitově v Buči, 23. února 2023, Buča, Ukrajina.,Image: 758213922, License: Rights-managed, Restrictions: , Model Release: no
Nataliia Verbova, wife of Andrii Verbovyi, in the top left picture, one of the men killed by Russian forces near the building on Yablunska street, leaves after lighting a candle at the place where husband's body was abandoned, in Bucha, Ukraine, Tuesday, March 26, 2024. (AP Photo/Vadim Ghirda)
TASR/AP
A painting decorates the façade of a house damaged during the Russian occupation in Bucha, near Kyiv, Ukraine, Friday, Feb. 17, 2023. (AP Photo/Emilio Morenatti)
Poďme na konkrétnejšie príbehy, ktoré opisujete aj vo svojich knihách. V jednom z nich vystupuje bývalá učiteľka, dnes už sedemdesiatnička Julija Votčer. Čím vás najviac zaujala?
Julija je úžasná, inšpiratívna žena. Je živým dôkazom, že vek je skutočne len číslo. Jej príbeh dobrovoľníčky sa začal na Majdane. Keď sa na Ukrajine začínala Revolúcia dôstojnosti (udalosti známe aj pod označením Euromajdan, ktoré sa začali v novembri 2013 – pozn. red.), Julija mala 66 rokov a bola na dôchodku. Práve v tie dni, keď prebiehali protesty, ju pracovná cesta zaviala do Kyjeva.
V jeden deň sa prechádzala po kyjevskom centrálnom bulvári a na chodníku zbadala stopy krvi. Nedalo jej to a tie stopy nasledovala. Napokon zistila, že sa tam krátko predtým konala študentská demonštrácia, ktorú poriadkové bezpečnostné služby násilím rozohnali. Začalo ju zaujímať, ako by mohla dobitým študentom pomôcť, až nakoniec zostala na Majdane.
Na Majdane došlo k viacerým násilným konfliktom a viac ako sto ľudí zomrelo.
Áno, to je pravda. Zomrelo tam mnoho demonštrantov, zahynulo aj niekoľko policajtov. Juliji v ten pohnutý deň, 20. februára 2014, dali na starosť telefóny obetí. Jej úlohou bolo oznamovať, že toho, komu volajú, už niet. Musela nič netušiacim pozostalým oznamovať smutnú správu, že ich príbuzný zahynul počas demonštrácie.
Aktívna zostala aj potom. Dokonca vytvorila organizáciu Moľfar, ktorá dodnes rozváža na front potraviny, technológie, lieky, oblečenie…
Áno, Julija Votčer je človek, ktorý nedokáže sedieť so založenými rukami. Ukrajinským vojakom pomáha prakticky dodnes. Už v roku 2014 rozbehla zbierky. Potraviny, oblečenie, lieky či technológie začala voziť na front. Aj ja som s ňou absolvovala jednu z ciest, sama ich má za tie roky na konte okolo 150. V roku 2017 som o nej pripravovala reportáž, ktorú som nazvala Matka ukrajinských vojakov.
Zdalo sa mi, že Julija k nim naozaj prichádza ako ich mama alebo babička. Nebolo to len v tom, že prišla a odovzdala im veci. Vždy tam s nimi aj nejaký čas pobudla, vypočula si ich, priniesla domácu stravu. Plakala s nimi, smiala sa s nimi. Má úžasný zmysel pre humor. Myslím si, že aj preto ju vojaci majú tak radi. Prináša im kus domova a môžu sa s ňou porozprávať aj o veciach, s ktorými by sa možno nedokázali zveriť svojim blízkym.
Firefighters walk towards a warehouse that caught fire following a Russian attack, Saturday, Oct. 25, 2025, in Kyiv, Ukraine. (AP Photo/Julia Demaree Nikhinson)
Hovorila vám, prečo to všetko robí?
Tvrdila mi, že ju to neskutočne nabíja energiou. Chlapci na fronte ju za to, čo pre nich robí, majú veľmi radi a vážia si ju. A je to obojstranné. Julija Votčer sa na ukrajinských vojakov pozerá ako na hrdinov, hovorí o nich, že sú elita národa, pretože bránia svoju vlasť.
Aj jej syn v roku 2022 vstúpil do armády ako dobrovoľník. Julija bola naňho neskutočne pyšná. Bohužiaľ, tento rok v marci zahynul na fronte. Spomínam si, že keď sa oznam o jeho úmrtí objavil na jej facebookovom profile, ľudia jej písali: Julija, vy ste už Ukrajine dali naozaj všetko.Takéto tragédie zažívajú na Ukrajine tisíce rodín.
Najhoršie väzenie je Izolácia
Vo svojich knihách opisujete aj príbehy ďalších ukrajinských žien, ktoré chceli nejako pomôcť. Píšete napríklad o Ľudmile Husejnovej, ktorá sa snažila na okupované územie v Novoazovsku voziť humanitárnu pomoc deťom zo slabších sociálnych pomerov.
Ľudmila vedela o internáte v mestečku Prymorske, kde žili deti spolu s vychovávateľkami vo veľmi biednych podmienkach. Spolu s novinárkou Oľhou Musafirovou, ktorá žila na území kontrolovanom Ukrajinou, sa rozhodli pre ne zbierať humanitárnu pomoc – oblečenie, vitamíny, hračky, karnevalové masky, dokonca vianočné ozdoby. Jej časté prechádzanie hranice do Mariupola sa jej napokon stalo osudným.
Separatisti ju začali podozrievať, okupačné úrady ju po zadržaní obvinili, že je extrémistka. Ľudmilu Husejnovú v roku 2019 doslova uniesli z ulice, keď mierila do práce, čo je skúsenosť, ktorú malo na okupovaných územiach mnoho ľudí. Na hlavu jej navliekli vrece, na ruky nasadili putá a odviezli ju do Izolácie, utajovaného väzenia v bývalej továrni na výrobu káblov v Donecku.
O tomto väzení sme sa dozvedeli vďaka zajatcom, ktorí sa na Ukrajinu vracali po výmenách zajatcov medzi Ukrajinou a Ruskom.
Residential houses are seen destroyed after a Russian strike in Kyiv, Ukraine, on Monday, Sept. 29, 2025. (AP Photo/Evgeniy Maloletka)
Čo sa tam dialo?
Mnohí väzni toto miesto opísali ako jedno z najtvrdších väzení, kde mučia ľudí. Ľudmila Husejnová tiež opisovala, ako bola s ďalšími väzenkyňami pod neustálym dohľadom kamier, ako museli dodržiavať kruté pravidlá – napríklad nesmeli počas dňa sedieť, do očí im svietilo silné svetlo, ktoré sa nezhasínalo ani v noci.
Ľudmila spomínala, ako si raz – len pár minút pred večierkou – unavená ľahla. Dozorcovia ju okamžite zaregistrovali na kamere, vtrhli do cely a jeden z nich ju surovo stiahol za nohu z poschodovej postele, pričom spadla na betónovú podlahu. Po únose prežívala taký šok, že nedokázala jesť.
Vo väzení si však mysleli, že drží protestnú hladovku. Pohrozili, že musí jesť, no na tanier dostávala tvrdú kašu, v ktorej boli smeti, dokonca myšací trus. Pomohla jej spoluväzenkyňa, ktorá jej poradila, aby hmotu neprehĺtala, ale vypľúvala do vrecúška.
Aj toto ilustruje, aké neľudské podmienky vládnu vo väzeniach na Rusmi okupovanom území, kam nemáme prístup. Navyše, dochádza v nich aj k sexuálnemu násiliu. Husejnovej sa tiež vyhrážali, že ak bude odvrávať, dajú ju „na pobavenie“ separatistickým vojakom.
V knihe spomínate, že mimoriadne ponižujúci bol už prvý moment po príchode do väznice, keď sa musela vyzliecť donaha…
Túto skúsenosť mi opísala aj iná väzenkyňa, lekárka, ktorú separatisti taktiež uväznili pre časté cesty na Ukrajinu. Spomínala, že si ju fotografovali nahú, čo jej bolo mimoriadne nepríjemné. Pre tie ženy to musel byť traumatizujúci zážitok.
epaselect A mother reacts as she meets with her son who was a member of the militia of the self-proclaimed DPR and was exchanged as a prisoner of war with Ukraine, in Novoazovsk, Donetsk region, Ukraine, 21 October 2022. The head of the self-proclaimed DPR, Denis Pushilin, and relatives met fighters from the Donetsk and Lugansk Peoples Republics as a result of an prisoner of war exchange on 17 October. After the exchange those released from captivity were treated in a hospital and were able to meet with their relatives only now.,Image: 732284426, License: Rights-managed, Restrictions: , Model Release: no
Napriek tomu Ľudmilu nezlomili, v knihe opisujete moment akéhosi vzdoru, keď sa snažila podporiť zajatých ukrajinských vojakov, ktorých priviezli do väzenia…
Áno, to bol mimoriadne silný moment. Opisovala mi, ako prvýkrát priviezli ukrajinských zajatých vojakov, videla ich kráčať areálom. Podarilo sa jej cigaretami podplatiť „hierarchicky“ vyššie postavené väzenkyne, aby jej zahrali dve piesne: jednu od Pink Floyd a druhú ukrajinskú „Nevzdám sa bez boja“ (Ja nevzdam sa bez boju) od kapely Okean Elzy.
Zvýšili hlasitosť natoľko, aby to počuli aj ukrajinskí vojaci. Dokážem si predstaviť, že pre ukrajinských vojakov, ktorí v zajatí prechádzajú brutálnym mučením a hladovaním – zo stokilových mužov sa po prepustení vracajú sotva päťdesiatkiloví –, muselo byť veľmi povzbudivé vedieť, že nie sú sami.
V tom spočíva sila tohto činu: riskovala, len aby druhým dodala trochu energie. Podarilo sa jej to vďaka tomu, že vedenie väznice bolo odcestované. Využila moment, keď jej to prešlo.
Stanka Harkotová je novinárka portálu Aktuality.sk, v súčasnosti žije v Kyjeve, odkiaľ pokrýva dianie na Ukrajine. Foto: Stanka Harkotová (archív)
Ako sa to skončilo?
Našťastie, podarilo sa jej dostať k právnej pomoci. Jej zmiznutie zburcovalo jej rodinu i známych, ktorí jej najali právnika. Husejnová ho požiadala, aby urobil všetko pre jej presun do bežnej ženskej väznice. Právnik ju však varoval, že podmienky môžu byť ešte horšie. Napokon ju umiestnili do väznice, kde bola v cele s ďalšími dvadsiatimi ženami.
Tieto ženy si odpykávali tresty za vraždy a iné závažné zločiny. Vznikol obrovský kontrast: drobná, subtílna, jemná žena bola zrazu v cele so ženami, ktoré spáchali ťažké zločiny. Podmienky boli opäť drsné: nulové súkromie, vykonávanie potreby do diery v podlahe priamo v cele.
Našťastie sa ju podarilo dostať na zoznam zajatcov, ktorých si Ukrajina vymieňa s Ruskom. Na Ukrajinu sa vrátila v roku 2023 spolu s ďalšou stovkou žien, väčšinou vojačiek, ktoré boli taktiež v zajatí. Ľudmila Husejnová odvtedy neúnavne bojuje za návrat všetkých žien civilistiek, ktoré sú uväznené na okupovaných územiach pre svoj nesúhlas s režimom.
S Ľudmilou ste sa rozprávali až po tom, čo sa v rámci výmeny zajatcov dostala späť na Ukrajinu. Ako väznenie ovplyvnilo jej život?
Musela sa adaptovať, po traumatizujúcich zážitkoch napríklad stratila chuť do jedla. Opisovala mi, že necíti žiadnu radosť z jedla a napríklad už ani nevarí. Keďže v cele sa neustále fajčilo, naučila sa dýchať veľmi plytko. Aj nejaký čas po prepustení na slobodu nevedela dýchať z plných pľúc, pretože bola zvyknutá na neustále zadymené prostredie. Pri pohľade na ňu, na tú jemnú a nežnú ženu, vidíte, akú traumu má vpísanú v tvári, ako ju tých pár rokov zmenilo na smutného človeka.
Prečo ľudia zostávajú
Čo robí vojna s národom, keď to vidíte takto zblízka?
Vojna ľudí veľmi vyčerpáva. Niekedy až obdivujem tých, ktorí majú ešte energiu niečo robiť, pretože väčšinou stretávam ľudí, ktorí akoby išli z posledných síl. Mám pocit, že vojna v niečom prispieva k tomu, že sa ľudia od seba trochu vzdialia, hoci na začiatku držali spolu.
Kto nesie tú najväčšiu záťaž?
Najhoršie to majú ľudia, ktorí žijú vo frontových mestách. Ich každodennou realitou je, že zajtrajšok už nemusí prísť. Žijú v permanentných obavách o stratu domova. Napríklad ľudia v Kramatorsku veria, že sa front zastaví tesne pred bránami mesta a ich mesto nepadne.
Jedna mladá žena mi opisovala, ako prežila dva dni paniky, keď došlo k prelomu frontu pri meste Dobropilľa. V tej chvíli mala pocit, že nastalo to, čoho sa najviac bála. Našťastie, ukrajinským vojakom sa podarilo postup Rusov zastaviť. Miestni stále veria, že ich Ukrajina a svet neopustia.
Ale ja som viac realistka a obávam sa, že pokiaľ sa bojujúce strany nedohodnú aspoň na dočasnom prímerí, front sa posunie aj ku Kramatorsku. Najtragickejšie je, že ľudia nevidia koniec. Nikto z nás netuší, kedy sa táto vojna skončí.
Dôsledky vojny na Ukrajine sú masívne. Foto: SITA/AP
Vojna dronov. Foto: SITA/AP
Zničené rezidenčné budovy. Foto: SITA/AP
Zničené autá popri cestách. Niektoré pomaľovali miestni umelci ukrajinskými motívmi. Foto: SITA/AP
Dopad ruskej strely na Kyjev. Foto: SITA/AP
Musí to byť obrovský nápor na ľudskú psychiku…
Neustála neistota vplýva aj na psychické zdravie. Je to, akoby ste žili v oku tornáda a okolo vás je len spustošená krajina. Všadeprítomné ohrozenie a starosti. Predstavte si život v meste, kde elektrina funguje pár hodín denne, máte chladné radiátory a nad hlavami lietajú drony.
Prečo časť ľudí napriek tomu zostáva v týchto mestách?
Rodné mesto sa ťažko opúšťa. Ľudia sa do posledného dychu držia svojich koreňov. Hovorili mi, že čo by robili za hranicami, keď doma majú rodičov, kamarátov. Preto zostávajú. Doma majú stále svoje zázemie. Je ťažké sledovať, ako kedysi živé mesto pomaličky zomiera.
Najmä starší ľudia, ktorí nemajú ku komu ísť, sa boja opustiť svoj dom. Žijú v ňom 60 – 70 rokov a zrazu musia odísť do neznáma, kde budú bezdomovcami? Nie všetci majú príbuzných, ktorí ich vezmú k sebe. Starkí neraz končia v internátoch – v spoločných izbách, kde nikdy nebudú doma. Ale zostať nie je dobré rozhodnutie, pretože to znamená riskovať život a pomalú smrť.
Tam, kam sa dostane front, už nefunguje zásobovanie, voda ani plyn. V podstate nič. Starí ľudia žijú v absolútne nedostatočných hygienických podmienkach, bez liekov a v neustálom strese. Ale ako mi povedal jeden policajt, ktorý evakuuje ľudí z ostreľovaných miest: Strach z neznámeho je často väčší ako strach zo smrti.
Anastasia Ohrimenko, 26, cries over her husband's coffin Yury Styglyuk, a Ukrainian serviceman who died in combat on August 24 in Maryinka, Donetsk, during his funeral in Bucha, Ukraine, Wednesday, Aug. 31, 2022. (AP Photo/Emilio Morenatti)
Ani jedno z týchto rozhodnutí – či zostať, alebo odísť – sa určite nerobí ľahko.
Je ťažké si to čo i len predstaviť. Napríklad tehotné ženy v Sumách, ktoré sú 20 kilometrov od frontovej línie, musia prijímať rozhodnutia, či zostať, alebo odísť. Nechcú opustiť svojich blízkych, lebo práve vojna im ukázala, aký dôležitý je domov a rodina. Na druhej strane chcú najlepšiu budúcnosť pre svoje dieťa.
Neviem si ani predstaviť tú mieru stresu, keď rodiacu ženu v hocijakom meste prevezú do nemocnice, ozve sa poplach, žena aj s personálom zamieria do úkrytu v suteréne, kde musia prečkať útok rakety. Až následne môžu ísť späť do pôrodnice, aby sa dieťa mohlo narodiť v normálnych podmienkach.
Aká je teraz atmosféra na Ukrajine v súvislosti s americkou politikou? Aké očakávania majú ľudia od rokovaní s Vladimirom Putinom, do ktorých sa zapája Donald Trump?
Ľudia sú veľmi skeptickí. Na začiatku, keď sa Trump stal prezidentom, si niektorí mysleli, že bude mať tvrdý prístup, že bude vyvíjať na Vladimira Putina tlak. Myslím si, že medzičasom ľudia vytriezveli. Dnes tomu už nikto neverí. Keď príde reč na rokovania, Ukrajinci len prevracajú očami. Jeden môj známy mi povedal, že je to len hra slov, s ktorou politici prichádzajú pred kamery, kým Ukrajincom ide o životy.
Keby ste to mali zhodnotiť, ako sa zmenila Ukrajina od začiatku vojny?
Ukrajina sa stala oveľa smutnejšou krajinou. Zatiaľ nevidím porazeneckú náladu, nikto nezložil ruky, ale všímam si obrovské vyčerpanie z vojny. Ľudia sa od seba vzdialili, hoci na začiatku držali spolu, a musia hľadať zvyšky energie. Objavujú v sebe veci, o ktorých ani nevedeli, že sú ich schopní. Napríklad sa venujú športu v rámci psychohygieny, lebo ináč by sa zbláznili.
Kde sa skryť
Dá sa zvyknúť si na to, že človek žije na vojnovom území?
Ľudia, ktorí už dlho žijú na ostreľovanom mieste, vedia, ktoré jeho časti môžu byť nebezpečné. Vedia, že napríklad v Chersone po uliciach nemôžu chodiť so slúchadlami na ušiach – potrebujete mať prehľad o zvukoch, pretože hocikedy sa môže ozvať bzučanie dronu, a vtedy je najlepšie zájsť do nejakej budovy.
Ukrajinci majú výborný systém varovaní, upozornení na sociálnych sieťach, ktoré vám dajú signál, keď sa niečo deje. Nikdy som si neuvedomovala, aké až životne dôležité dokážu byť informácie. Keď viete, že k vášmu mestu letí dron alebo raketa, môžete sa zariadiť, a ak máte nablízku úkryt, schovať sa.
Rescuers work at the site of an apartment buildings damaged during a Russian attack in Kyiv, Ukraine, Sunday, Sept. 28, 2025. (AP Photo/Efrem Lukatsky)
Napríklad kam?
Jedno z najbezpečnejších miest v Kyjeve je napríklad metro. Ľudia doň na noc prichádzajú niekedy aj preventívne, keď ukrajinská armáda spozoruje aktivitu ruského taktického letectva. Zbalia karimatky, vezmú deti a psy a idú do metra. Rakety nakoniec nemusia priletieť do Kyjeva a vy sa možno v metre vôbec nevyspíte, ale tam sa naozaj cítite v bezpečí.
Ukryť sa však môžete aj v garážach, ktoré sú pod obytnými budovami, úkryty majú aj školy či zdravotnícke zariadenia. Stáva sa však, že niekde úkryty nemajú. A tak sa ľudia snažia útoky prečkať aspoň v chodbách panelákov. Ochrániť vás to môže pred rozbitým sklom, úlomkami, ale, žiaľ, pred priamym zásahom nie.
Robíte to aj vy?
Ja chodím do úkrytu aj preto, že tam nepočujem výbuchy. Nejde len o pocit bezpečia. Keď nepočujete silné explózie, ste pokojnejší. Intenzívny hluk spôsobuje, že vám v tele kmitajú stresové hormóny.
Keď počujete guľomety ukrajinskej protivzdušnej obrany, zvuk zostrelenia dronu, jeho bzučanie alebo zásah rakety, ste v totálnom strehu. Všetky zmysly pracujú na plné obrátky, rozbúši sa vám srdce. Po skončení útoku, ktorý môže trvať aj štyri hodiny, človek pociťuje únavu, akoby zabehol maratón.
Stanka Harkotová (archív)
Čo bude ďalej, máte v pláne zostať v Kyjeve?
Ešte by som v Kyjeve chcela chvíľu pobudnúť. Vnútro mi hovorí, že som na správnom mieste. No teším sa už na návrat na Slovensko. Stále by som sa však vracala na Ukrajinu a sledovala vývoj. Myslím, že s touto témou ešte strávim veľa času, moja práca ma stále veľmi baví a vidím v nej zmysel.
Mám tú výhodu, že sa môžem vrátiť domov. Mnohí ľudia na Ukrajine už nemôžu. Nemajú kam. Občas cítim výčitky, že my túto možnosť máme, no nevieme ten pocit domova zabezpečiť iným. Prísť o rodné mesto, rodný dom je zdrvujúce.
Rozprávali sme sa o tom, ako vojna zmenila Ukrajinu. Ale ako táto skúsenosť zmenila vás?
Najmä posledné dva-tri roky zo mňa urobili realistku. Predtým som bola viac idealistická. Všetci chceme veriť v dobrý koniec, ale život je nevyspytateľný.
Stanislava Harkotová
Slovenská reportérka a rodáčka zo Sniny. Stanislava Harkotová od roku 2009 pracovala ako redaktorka v denníku aktualne.sk a od jesene 2016 je reportérkou spravodajského webu aktuality.sk.
V rámci svojej novinárskej práce sa v minulosti venovala sociálnym a ľudskoprávnym témam. V Aktualitách píše texty na zahraničné témy s dôrazom na región východnej Európy a migráciu a od roku 2015 píše aj o rusko-ukrajinskej vojne.
Od roku 2023 pôsobí ako korešpondentka portálu aktuality.sk v Kyjeve. Stanislava Harkotová je aj autorkou troch reportážnych kníh – Ešte sme nezomreli (2022), Hranica (2023) a Kým dýchaš, bojuješ (2024).
V roku 2018 sa stala laureátkou ocenenia Roma Spirit v kategórii Médiá za svoju dlhodobú reportérsku prácu, vyvážené pokrývanie rómskej témy a systematické upriamovanie pozornosti na sociálne, environmentálne a globálne témy.
