Ukrajina jej prirástla k srdcu, napísala o nej už tri reportážne knihy. Keď ich čítate, nedokážete sa od nich odtrhnúť. Pred očami sa vám odhaľujú osobné príbehy ľudí, ktorým vojna vzala všetko – domov, prácu, obyčajnú ľudskú radosť zo života – a krvavými pazúrmi siahla na životy ich najbližších.
Pri čítaní vás zaplavuje celá škála pocitov – od hnevu cez hlboké zúfalstvo, zlosť, ťaživý smútok a strach až po hrdosť a obdiv voči Ukrajincom pre ich nezlomnosť a odhodlanie brániť svoju vlasť tvárou v tvár agresorovi.
Náročné prvé dni
Novinárka portálu aktuality.sk Stanislava Harkotová píše o rusko-ukrajinskom konflikte a následnej totálnej vojne už od roku 2015. Od roku 2023 pôsobí ako korešpondentka Aktualít v Kyjeve.
Pre ňu ako novinárku boli v krajine, ktorá čelí útoku agresora, mimoriadne náročné predovšetkým prvé dni vojny. „Niekedy mám pocit, že som ani skutočne nepísala, len som mechanicky zachytávala, čo sa okolo mňa deje. Mnohé situácie ste museli najskôr rozdýchať a až potom ste sa mohli vrhnúť do práce,“ hovorí.
Prvé dni vojny jej však ukázali aj to, akí sú Slováci zraniteľní a nepripravení na skutočne kritické situácie. Ako skúsenosti z vojny zmenili ju? Napríklad aj tak, že vo svojom kyjevskom domove má dnes už aj ona prichystané zásoby. „Konzervy, cestoviny, vodu. Pre každý prípad.“
V rozhovore sa dočítate
- ako vyzerá práca slovenskej novinárky vo vojnovej zóne,
- čo sa dialo, keď sa novinári zúčastnili odkrývania masového hrobu po masakri v Buči,
- kedy si pripadala ako v postapokalyptickom filme,
- ako sa menila situácia pre bežných ľudí na Ukrajine s postupom vojnového frontu,
- aká je realita vojnových zajatcov a ako si napriek neľudským podmienkam dokážu udržať nádej,
- čo robí vojna s národom a kto nesie najväčšiu záťaž.
Momentálne ste v Kyjeve, kde žijete už dlhší čas. Stane sa vaším domovom?
Prvýkrát som bola na Ukrajine v roku 2015, ale medzitým som sa ešte niekoľkokrát vrátila aj domov na Slovensko. Teraz v Kyjeve žijem neprestajne ostatné tri roky. Či sa stane mojím domovom, netuším – možno by som o tom uvažovala, keby som sa rozhodla založiť rodinu. Zatiaľ nad tým nepremýšľam.
Totálna vojna na Ukrajine sa začala vo februári 2022. Vy ste o konflikte začali písať oveľa skôr. Čo vás k tomu viedlo?
Písať o Ukrajine a konflikte s Ruskom som začala už v roku 2014, keď v Kyjeve prebiehal Majdan. Vtedy som ešte nebola zahraničná reportérka, no občas sa mi podarilo k tomu niečo napísať.
V roku 2015 sa mi naskytla možnosť spolupracovať s Ukrajincami, ktorí pomáhali deťom z východnej Ukrajiny aj presídlencom, ktorí sa pre boje (medzi ruskými separatistami a ukrajinskými jednotkami, najmä v Luhanskej a Doneckej oblasti – pozn. red.) presťahovali na západ Ukrajiny.
Vtedy som pochopila, že na Ukrajinu musím chodiť osobne. Najťažšie bolo urobiť prvý krok, rýchlo sa zorientovať v historickom, kultúrnom aj politickom kontexte. Postupne prišiel na rad aj jazyk. Začala som sa učiť po ukrajinsky aj rusky, aby som sa tu mohla pohybovať bez tlmočníkov.
Stanka Harkotová (archív)
Aj keď ste už pomery na Ukrajine poznali, pripravilo vás to na vojnu, ktorá vypukla vo februári 2022?
Ak si spomínate, predtým než Rusi zaútočili na Ukrajinu, organizovali pri hraniciach takzvané vojenské manévre. Už vtedy sa veľa hovorilo o tom, či naozaj zaútočia alebo nezaútočia. Ešte koncom januára som bola na východe Ukrajiny a všetci na Donbase ma upokojovali, že takéto niečo už zažili veľakrát, nič z toho nebude.
Mali trochu otupené vnímanie, od roku 2014 v podstate žili pri frontovej línii. Mysleli si, že už viac sa vojna vyeskalovať nedá. Nikto z nich si vtedy nevedel predstaviť, že rakety budú lietať aj na Kyjev, Ľvov a ďalšie mestá.
Na nejaký čas som sa vrátila na Slovensko. Zhruba 10 dní pred vypuknutím vojny som išla späť na Ukrajinu. Dvadsiateho tretieho februára večer som nasadla do vlaku z Kyjeva do Kramatorska.
