Jakub Šuster priznáva, že jeho odchod z elv.ai bolel. Hovorí o strate iskry, lekciách lídra a o tom, prečo Slovensko nemá jednorožca.
Opustiť vlastný startup? Pre väčšinu founderov nemysliteľné. Jakub Šuster, minuloročný člen rebríčka Forbes 30 pod 30 to urobil. A priznáva, že to bolelo. „Bolo to doteraz najťažšie kariérne rozhodnutie. Priznať si, že je čas odísť, bolo bolestivé,“ hovorí čoskoro bývalý CEO elv.ai.
Firma, ktorá dnes spracúva vyše 27 miliónov komentárov ročne, stojí na pevných nohách, no jej spoluzakladateľ vedel, že stratil iskru.
„Pristihol som sa, ako rozmýšľam nad tým, ako sa vyhnúť bežnému callu s klientom. Vtedy mi došlo, že ak nemám v sebe energiu, ktorú tím potrebuje, musím urobiť krok bokom.“
V rozhovore otvorene hovorí o momente, keď pochopil, že líder nie je ten, kto nikdy nezakopne, ale ten, kto má odvahu ustúpiť. O frustrácii, hneve, pocite zlyhania, ale aj o tom, prečo dnes považuje svoj odchod za prirodzenú evolúciu. A vysvetľuje, čo by slovenská startupová scéna musela zmeniť, aby sme tu konečne mali jednorožca.
Čo bolo zlomovým momentom, keď ste sa rozhodli opustiť pozíciu CEO v startupe elv.ai? Ako ste vedeli, že je čas ísť ďalej?
Určite to nebolo rozhodnutie, ktoré by sa rodilo zo dňa na deň. Osobne som to najskôr cítil hlboko v sebe, ale nechcel som si to priznať, postupne prišiel moment, keď som vedel, že som prekročil hranicu. Stalo sa to počas jedného bežného callu s potenciálnym klientom.
Founder prináša do firmy vášeň, energiu a víziu, ktorá ju naštartuje. No príde chvíľa, keď si musí položiť otázku, či je stále tou osobou, ktorá vie firmu viesť tam, kam potrebuje ísť.
Pristihol som sa, ako rozmýšľam nad tým, ako by som sa mu mohol vyhnúť, ako z tej situácie jednoducho odísť. A v tej chvíli sa mi vybavila spomienka na začiatky nášho projektu. Vtedy som sa na každý call tešil, nevedel som sa dočkať, kedy budem môcť vysvetliť, čo robíme, prečo to robíme a akú hodnotu vieme priniesť.
Takže začalo sa to stratou motivácie?
Vtedy mi to došlo. Môj tím maká na plné obrátky, posúva veci vpred a ja ako líder musím byť ten, kto stojí v prvej línii, kto prináša energiu a drive. V tom momente som si uvedomil, že im to už nedokážem dať. Nebolo to v tom, že by som stratil vieru v našu misiu. Ale pochopil som, že ak nemám v sebe tú iskru, ktorá je pre túto rolu kľúčová, je mojou povinnosťou urobiť krok bokom. Pretože môj tím si zaslúži lídra, ktorý pôjde naplno tak ako oni.
Silné emócie
Ako ste následne urobili rozhodnutie odísť z firmy, ktorú ste spoluzakladali?
Bolo to doteraz najťažšie kariérne rozhodnutie. Nikdy som si nemyslel, že príde moment, keď sa budem musieť vzdať niečoho, čo som budoval od nuly. Priznať si, že je čas odísť, bolo bolestivé. Najprv som to v sebe cítil, no nechcel som si to pripustiť.
Postupne sa však vo mne začali striedať silné emócie od smútku, cez hnev, až po pocit zlyhania. Na druhej strane je však škoda, že som neuvidel varovné signály aj skôr. Trvalo to nejaký čas, kým som pochopil, že takto to v živote jednoducho chodí. Lídrom nerobí človeka to, že nikdy nezakopne, ale to, že dokáže v správny moment urobiť ťažké rozhodnutie.
A dnes sa na to pozeráte ako?
Ako na lekciu, ktorá ma bude sprevádzať celý život. Veď sa aj hovorí, že najväčší prejav sily a lásky k tomu, čo buduješ, je práve to, že dokážeš ustúpiť a uvoľniť priestor niekomu inému.
Pasha Borsai
Foto: Pasha Borsai
A je to prirodzená evolúcia alebo zlyhanie?
Verím, že je to prirodzená evolúcia. Každá firma prechádza rôznymi fázami a s nimi sa menia aj potreby tímu, produktu a celého ekosystému okolo nej. To, čo je správne v začiatkoch, nemusí byť to, čo ju posunie na ďalšiu úroveň. Founder prináša do firmy vášeň, energiu a víziu, ktorá ju naštartuje. No príde chvíľa, keď si musí položiť otázku, či je stále tou osobou, ktorá vie firmu viesť tam, kam potrebuje ísť.
Čo teda bude s elv.ai teraz?
Elv.ai nebola nikdy „one-man show“ a ani nikdy nebude. Od začiatku sme firmu budovali tak, aby stála na tíme, nie na jednom človeku. A práve preto dnes môže pokračovať ďalej. Máme silnú a stabilnú základňu klientov, vďaka ktorej vieme ďalej rásť.
Naše výsledky to len potvrdzujú, či už ide o počet spracovaných komentárov, alebo o tržby. Za posledný rok sme spracovali viac ako 27 miliónov komentárov, čo je medziročný nárast o vyše 35 percent.
Viem, že sme vybudovali produkt, ktorý má reálny dopad a biznis, ktorý stojí na pevných základoch. Elv.ai je v dobrej kondícii a má pred sebou obrovský priestor na rast. Môj odchod z pozície CEO na tom nič nemení.
A ako to ovplyvní vás? Akým spôsobom zostávate vo firme involvovaný?
Stále zostávam súčasťou elv.ai, aj keď už nie v exekutívnej a aktívnej role. Zachovám si minoritný podiel vo firme, pričom časť svojho podielu prenechám ľuďom, ktorí budú firmu ďalej ťahať. Vnímam to ako správne rozhodnutie a prirodzený krok, ktorý posilní tím aj zodpovednosť za budúcnosť firmy.
Jedna z vecí, ktorú teraz potrebujem, je perspektíva. Tú človek nezíska, keď je neustále ponorený do každodenných úloh.
Jedna z vecí, ktorú teraz potrebujem, je perspektíva. Tú človek nezíska, keď je neustále ponorený do každodenných úloh, problémov a rýchlych rozhodnutí. Potrebujem urobiť krok späť, aby som sa na firmu aj na seba dokázal pozrieť z väčšej diaľky.
A aké typy výziev vás teraz lákajú?
V tomto bode je pre mňa absolútna priorita rodina. Čo sa týka mňa osobne, chcem sa sústrediť na sebarozvoj. To som sa zanedbal.
Pracujem s mentorom, ktorý mi pomáha spracovať všetky lekcie, ktoré mi táto skúsenosť priniesla, a zároveň rásť profesijne a okrem toho spolupracujem aj s terapeutkou.
Uvedomil som si, že ak chce človek rásť ako líder, musí najskôr rásť ako človek. Avšak moja túžba robiť veľké veci sa nemení. Je pravda, že na stole už sú rôzne ponuky a príležitosti. Ale nechcem skočiť do niečoho len preto, aby som bol zaneprázdnený.
Kľúčové rozhodnuia
Ktoré zo svojich rozhodnutí ako CEO považujete spätne za najväčšie chyby?
Vidím niekoľko rozhodnutí, ktoré by som dnes urobil inak. Ale práve to ma najviac formovalo ako lídra. Napríklad, že som sa od začiatku nesústredil až tak intenzívne na reálne potreby klientov.
Vtedy sme sa nechali uniesť vlastnou víziou a predstavou, kam by sa produkt mohol uberať, namiesto toho, aby sme počúvali zákazníkov. Dnes viem, že práve to je základ všetkého.
Ďalšou chybou bolo, že som sa snažil robiť príliš veľa rozhodnutí naraz. Mal som pocit, že musím mať odpoveď na všetko a riadiť každý detail. Pracoval som aj štrnásť hodín denne, s presvedčením, že viac práce prinesie lepšie výsledky.
Zistil som, že to nie je v kvantite, ale kvalite. Radšej menej, ale kvalitných rozhodnutí, ako nekonečné množstvo rýchlych reakcií.
Robil som to z dobrého úmyslu, ale v praxi to tímu bralo priestor a zodpovednosť. Dôvera a delegovanie nie sú prejavy slabosti. Som však rád, že som tieto chyby urobil, pretože každá ma niekam posunula.
Dnes už viem, že líder nemusí mať všetko pod kontrolou, že klient musí byť vždy v centre pozornosti a že kvalita rozhodnutí je dôležitejšia ako ich počet.
Bola nejaká situácia, keď ste si mysleli, že elv.ai skrachuje?
Samozrejme, že áno, a úprimne, myslím si, že to patrí k budovaniu startupu. Keď sa púšťate do niečoho extrémne rizikového a nového, tak je prirodzené, že jeden deň si myslíte, že to spadne a na druhý deň dobýjate svet.
Je to kontrast, ktorý je súčasťou hry. Ale jeden z kritických momentov, kedy sme sa všetci zapotili, bola jednoznačne situácia pred druhou investíciou.
Všetci sme pracovali 12 hodín denne, aby to prebehlo hladko. Tlak bol obrovský. Všetko muselo zapadnúť na prvýkrát – podpisy, due dilligence, právnici, notári. Mali sme zhruba tri mesiace na prežitie, a ak by sa stala jediná chyba v procese, asi by sme to „nedali“.
Budovanie firmy je hra o čas.
Budovanie firmy je hra o čas. V začiatkoch som veľa energie a času míňal na obavy z vecí, ktoré som nemohol ovplyvniť. Napríklad na to, čo robia konkurenti, aké rozpočty majú korporáty, ako sa mení trh.
Časom som však pochopil, že jediná cesta je sústrediť sa na to, čo viem reálne ovplyvniť. Keď sa mi podarilo prepnúť myslenie týmto smerom, všetko sa zmenilo.
Strach z krachu sa zmenil na motiváciu a istotu, že pokiaľ máme víziu, tím a disciplínu, dokážeme firmu udržať a ďalej ju budovať. To bola pre mňa jedna z najväčších lekcií.
Aký je rozdiel medzi „zdravým“ a „nezdravým“ zlyhaním v startupoch?
Asi v tom, čo si z neho človek odnesie. Zdravé zlyhanie je také, z ktorého dokážeš vyrásť. Bolí to, stojí ťa to peniaze, energiu, čas a často aj kus ega, no prinesie ti cennú lekciu. Paradoxne, čím viac takýchto zlyhaní zažiješ, tým silnejším a odolnejším sa stávaš.
Nezdravé zlyhanie je presný opak. Je to, keď ťa situácia pohltí natoľko, že v nej uviazneš. Namiesto hľadania ponaučenia začneš hľadať vinníkov a strácaš dôveru v seba a tím.
Strach a hnev ťa paralyzujú a namiesto pohybu vpred sa začneš uzatvárať do seba. Takéto zlyhanie už nie je len súčasťou cesty, ale stáva sa jej koncom.
Podľa mňa je kľúčové uvedomiť si, že zlyhanie samotné nie je dobré ani zlé. Je to len moment. To, čo ho definuje, je naša reakcia.
Ako sa v slovenskom prostredí vníma zlyhanie podnikateľov?
Stále sa u nás na túto tému pozeráme príliš čierno-bielo. Často ho vnímame ako dôkaz, že niekto niečo nezvládol alebo zlyhal ako človek. To je podľa mňa veľká chyba mindsetu, ktorá nás brzdí. Aj ako podnikateľov, ale aj ako spoločnosť.
V startupovom svete je úplne normálne, že nie všetko vyjde na prvý pokus. Mnohé z najúspešnejších firiem na svete vznikli až po tom, keď ich zakladatelia prešli sériou neúspechov.
Víťaz Car Pitch Jakub Šuster s investormi (zľava) Andrejom Kiskom ml. a Michalom Nešporom a šéfredaktorkou Forbes Luciou Okšovou
U nás však často vidíme kultúru, ktorá človeka po prvom páde automaticky nálepkuje a odsudzuje. A asi je aj zlé, že to nálepkujeme ako zlyhanie, nie ako lekciu.
Takéto nastavenie potom vytvára medzi ľuďmi, ktorí by chceli podnikať, strach a úzkosť, pretože sa boja, čo by si o nich pomysleli ostatní. Vzniká tu potom atmosféra, kde ľudia namiesto tvorenia a rastu premýšľajú nad tým, ako nevyzerať ako „tí, čo zlyhali“.
A ako sa teda na váš koniec v tejto súvislosti pozeráte vy?
Úprimne? Niekto by to mohol označiť ako zlyhanie, no mne je to asi jedno. Pre mňa je to lekcia, ktorá ma naučila nesmierne veľa.
Začať od základov
Čo by pomohlo vytvoriť na Slovensku viac jednorožcov?
Musíme začať od základov a zmeniť mindset. Budovať firmu, ktorá má ambíciu uspieť na globálnej úrovni, je úplne iný príbeh ako viesť lokálny biznis.
Je to o obrovskom riziku, extrémnom nasadení a o tom, že človek sa často pohybuje na hranici svojich síl. U nás sa na podnikanie ešte stále pozeráme príliš opatrne. Bojíme sa riskovať a máme tendenciu myslieť príliš lokálne.
A bohužiaľ, na Slovensku sa niektorí zakladatelia správajú k svojej role ako ku korporátnemu džobu od deviatej do piatej. Takto sa jednorožce nebudujú. Celé je to životný štýl, a nie práca na polovičný úväzok. Ale k tomu všetkému potrebujeme aj prostredie, ktoré podnikateľov nebude brzdiť.
Menej byrokracie, jednoduchšie pravidlá a rýchlejšie procesy. Kapitál tu tiež hrá kľúčovú rolu. Máme tu šikovných ľudí a skvelé nápady, ale často im chýba prístup k financovaniu, ktoré by im umožnilo vyrásť. Potrebujeme investorov, ktorí sa neboja riskovať a majú odvahu myslieť vo veľkom.
A dá sa vôbec ten bájny work-life balance v startupovom prostredí dosiahnuť?
To je podľa mňa jeden z najväčších mýtov, ktoré sa okolo podnikania šíria. Budovanie firmy, ktorá má ambíciu rásť a uspieť, je úplne iný svet ako štandardná práca. Na začiatku to jednoducho nie je práca na osem hodín denne, ale životný štýl.
Keď buduješ startup, firma sa stane súčasťou tvojho každodenného života. Ráno sa zobudíš s myšlienkami na ňu a často s nimi aj zaspávaš. Je to skôr work life integration, schopnosť prepojiť tieto svety tak, aby ťa to dlhodobo nezlomilo.
Na začiatku to jednoducho nie je práca na osem hodín denne, ale životný štýl.
Časom prichádza moment, keď sa musíš vedome naučiť nastaviť si hranice. Ak si ich nenastavíš, startup ťa pohltí a môžeš prísť o zdravie, vzťahy aj samého seba.
Ja som si to veľmi silno uvedomil práve teraz, keď som sa rozhodol ustúpiť z pozície CEO. Pochopil som, že moja rodina a moje vnútorné nastavenie sú rovnako dôležité ako úspech firmy.
Takže áno, dá sa nájsť rovnováha, ale nevyzerá tak, ako si ju mnohí predstavujú. Nie je to prísne oddelenie práce a súkromia. Je to vedomé rozhodnutie, kam ide tvoja energia, schopnosť povedať si, kedy je čas pridať a kedy je čas vypnúť. A to je proces, ktorý sa človek učí celý život.
