Ikarus. 36 hodín bez klímy, rezne v alobale, Rumunsko v noci a Bulharsko, kde „áno“ rovná sa „nie“. Tento text je o tom, prečo sa skutočné porozumenie nezačína v slovníku, ale v tichých dohodách, gestách a signáloch, ktoré sa za hranicami menia.
Nechajte ma vziať vás na začiatok osemdesiatych rokov.
Československo. Som dieťa. Tuzexové dieťa. Otec počas socíku robil v Rusku a v Iráne a moja o desať rokov staršia sestra predávala v Košiciach bony na Hlavnej.
Je leto a balíme sa na dovolenku.
Otec s dvoma staršími sestrami. Mama, najmladšia zo sestier a ja.
Oddelene.
Destinácia?
Nie Taliansko. Nie Grécko. Určite nie Austrália.
Ani „Juhoška“ u nás nebola destinácia. „Juhoška“ vzbudzovala podozrenie.
Báli sa, že emigrujeme, a tak sa „rodinné dovolenky“ riešili socialisticky prakticky: teda oddelene.
S ekzémom, čo sme so sestrou zdedili, sa vtedy chodilo dvoma smermi: na Polikliniku Sever alebo na juh k moru. My sme chodievali s mamou a celým závodom „Smutných stavieb“, kde vtedy pracovala, do Bulharska – miesta oveľa známejšieho mnohým z nás, ktorí sme vyrastali na Raťafákovi Plachtovi.
Dve staršie sestry zas s otcom mierili do východného Nemecka: za marky kupovali semišové Salamandry, Vidal Sassoon a nemecké Bravo.
Plagáty Billyho Idola, Limahla a C. C. Catch sme si lepili kanagomom v detskej izbe na stenu.
V obývačke bol stage, Tesla kotúčak a gobelín z Turecka.
Semi-safari-orientálny vzor s jeleňom v lese, v hmle a pri vodopáde. Akoby Aladin stretol Tatry v našej obývačke. Vidíš to?
Moje prvé skutočné (aj) A-HA momenty s komunikáciou rôzneho gusta prišli práve vtedy.
Doma.
Dávno pred prezentáciami, tréningami a všetkým tým dospeláckym slovom skills. Ako sa však hovorí proti gustu…
Ale teraz smer Nesebar.
Volal sa Ikarus.
Poetické meno pre niečo, čo vás 36 hodín učí pokore.
Žiadny mýtus, ale reálny osud na kolesách. Namiesto krídel plech.
Mal to byť len presun. V skutočnosti to bola logistická epopeja – a zároveň intenzívne laboratórium „viscerálnej reality“. V prostredí bez klimatizácie, kde sa miešali pachy domácich rezňov v alobale s „odórmi rôznych objemov a hlasitostí“, vznikala špecifická forma kolektívnej psychológie, ktorú dnes nazývame shared proximity stress.
Ikarus ťa naučí, čo je to long-term commitment, aj collective fate. Tomu, že v uzavretom systéme (autobus/boardroom) sú individuálne záujmy sekundárne voči prežitiu celku. Že sa „nesieme na rovnakých krídlach“ aj s niekým, kto nám „nevonia“. A že proces má svoj biologický aj chronologický čas.
V noci sa išlo cez Rumunsko.
V žiadnom prípade sa nezastavovalo. Aspoň tak znelo pravidlo, ktoré sa v autobuse šírilo rýchlejšie než vzduch.
O Rumunsku som vtedy vedel dve veci: Ceaușescu a Drakula. Zlé a ešte horšie – v ľubovoľnom poradí.
Zrazu som nevidel krajinu, ale kulisy.
Noc robí z geografie literatúru.
V hlave sa mi vynárali knižné fotky Stokerovho Drakulu – hrôzostrašné, dodnes nechápem, ako toto mohlo ležať v knižnici URAL medzi Verneovkami, Angelikami, Gričskou Čarodejnicou a povinným čítaním.
Gróf na mňa doma zízal tak, že som si úplne nahovoril, že chce zostať u nás, v mojej izbe, v mojej knižnici – a že ak ho odnesiem späť do knižnice k ryšavej pani Júlii, I am done: že si ma nájde a vysaje zo mňa všetko, aj s mojimi dobrými úmyslami.
Mám ju doma, nikdy som ju nevrátil – sestra potom zaplatila pokutu za „stratu“.
A ešte jedna „strata“ z tých rokov – iného hororového druhu. Otec bol… Let’s say… praktický… fucktický. O survival skills mojich rodičov toho poviem ešte viac, ale toto sme vraj museli vidieť.
A tak sme v televízii na Prvý sviatok vianočný 1989 namiesto Perinbaby pozerali popravu Ceaușesca a jeho ženy. Dnes by sme tomu povedali livestream. Stále mi to príde nepochopiteľné.
Niektoré obrazy sa nedajú vrátiť ani do knižnice.
V praxi, podobne ako pri prejazde rumunskou nocou, neexistujú skratky. Pokus urýchliť prirodzené tempo vyjednávania často vedie k strategickej chybe a reputačnému dlhu.
Po nekonečných zákrutách však prišlo ráno: prvé odpočívadlo. Prvý nádych „tam vonku“.
Hneď sa objavili parkoviskoví podnikatelia – mali všetko aj nič. Sledoval som, ako tovar pitchovali s istotou, akoby práve zliezli z pódia.
„FOMO sa zrodilo práve tam, na rumunskom parkovisku.“
Najviac sa predávala drevená soška mojej nočnej mory, pána Drakulu. Keď ste mu posunuli šaty hore, vyletel vtáčik. Všetci z toho boli hotoví. Bolo to ako film s hviezdičkou po dvadsiatej druhej na vtedajšej ČST.
My sme doma v paneláku mali tiež svoje malé „hviezdičky“.
Keď k nám došla návšteva, často prišla aj preto, že sme mali farebnú televíziu a vo vitríne – leštenej každú sobotu Diavou – tie poháre z Tuzexu. Tie, na ktorých sa po olízaní alebo namočení „vyzliekla“ slečna v bikinách.
Iný level of immersive interaction. Ani jeden pohár neostal suchý.
Toto bol highlight západného sveta u nás doma – na ôsmom, na Bajkalskej.
Keď sme sa konečne na druhý deň s autobusom dopravili z košických sídlisk, ktoré oslavovali pohoria, rieky, vesmírne stanice a prvých ľudí v orbite, rovno k moru, Bulharsko nám prišlo také „naše“.
Hodnotovo, pocitovo, mentálne. Lenže stačila prvá otázka a zistili sme, že „naše“ vie byť aj úplne iné.
„Áno?“ Hej?
Krúti hlavou.
Takže… Nie? Nedobre?
Prikývne.
Takže… Dobre?! Áno?
Taaaak? Hej či nie?
Presne tak. Naopak.
Odvtedy mám rešpekt k reči tela. Je to najstarší jazyk v miestnosti. A niekedy najhlasnejší.
Nikto nás to neučil ako gramatiku, ale telo má svoju. Gestá majú dialekt, odstup má syntax.
Kým slovám sa dá veriť až po chvíli, telo ide hneď.
A to je dôvod, prečo sa ľudia v komunikácii tak často minú: nie preto, že by nemali slovnú zásobu, ale preto, že majú inú „neverbalnú“ kultúru. Iné návyky. Inú mapu toho, čo je súhlas, zdvorilosť, odpor, flirt, nervozita.
Baví ma sledovať, ako sa slová a telo (do)hadujú – kto z nich bude mať posledné slovo. Na pódiu, počas stretnutia, ako aj v tichu medzi vetami.
A nie vždy v jazyku, ktorý si prinesiete v kufri.
Predstavte si skupinu československých závodových holiday-makers na trhu, ktorí si mysleli, že práve hrdinsky zjednali cenu gumových nafukovačiek – takých, z ktorých je cítiť ten ich nezameniteľný puch – len aby si uvedomili, že vlastne súhlasili so zaplatením dvojnásobku.
Skôr zmätenosť než smiech. A k tomu tá naša československá „slunce, seno, čokoľvek“ nátura ukázať, že na to predsa máme. Nafukovacie žabky sme mali, tak sme vlastne ušetrili.
Nebývali sme v hoteli. Vtedy bolo bežnejšie – a akosi aj magickejšie – bývať u miestnych rodín. Bolo to ako beta verzia Airbnb, len s tým rozdielom, že hostitelia tam žili tiež.
Delili sme sa o priestor, jedlo, smiech. Dospelí sa spriatelili pri nočných rozhovoroch a my deti sme si našli okamžitých spojencov v dobrodružstve.
Stretol som deti ako ja. Behali sme spolu bosí po piesku, v záhradách, vymieňali si hračky, snažili sa porozumieť slovám toho druhého.
Rodina, u ktorej sme bývali, mala dve deti – Kala a Boyu, presnejšie Kaloyan Dimitrov Ivanov a Boyana Dimitrova Ivanova. Tri mená, lebo v Bulharsku je bežné mať krstné meno, otcovské (podľa mena otca) a priezvisko.
Fascinovalo ma to. Ich mená mi zneli exoticky. Vždy som sníval o tom, že budem mať tri mená.
The dream came true s upgradom identity v siedmej triede základnej školy.
Takej skôr katolíckej, ale čo už – predtým si predsa veril, že Bravo je dar z neba.
A tak keď som konečne mal svoju „birmovku“, stal sa zo mňa Martin Augustine Jelinek.
Skôr ako in memoriam. „Jako tenkrát poprvé“.
Prial som si byť skôr Jackom, Scottom alebo Heathcliffom.
Niečo, čo znie ako literárna postava. Tiež som vedel, že Brandon ani Dylan mi neprejde. Ani doma, ani v kostole.
No čo už…
Medzitým v Nesebare nás moja mama – expertka na improvizované plážové prežitie a iné aktivity – naučila ďalší zásadný trik, ktorý v žiadnom cestovnom sprievodcovi nenájdete: ako ochladiť fľašu brandy Slnčev Brjag bez chladničky.
Metóda? Zakopať ju hlboko do piesku, nechať matku zem urobiť svoje kúzlo a vytiahnuť ju práve včas ako nejaký tajný pirátsky poklad.
Nebolo to len praktické – bola to sčasti kultúrna múdrosť, sčasti letná nezbednosť a sčasti hrdá rodinná tradícia.
Sledovať dospelákov, ako oprášia piesok a nalejú zlatistú tekutinu do malých plastových pohárikov od bratov z NDR, ktoré sme mali z otcových „dovoleniek“, bolo ako sledovať posvätný rituál. Keď zdvihli svoje poháriky, slnkom pobozkaní a smejúci sa, bolo ich počuť aj cez vánok:
„Наздраве!“
„Да или не – все едно.“
Kým sa dospelí viac rozveseľovali a vychutnávali si svoje malé „bezhraničné (za)hraničné“ víťazstvá karamelového „slnečného pobrežia“, my deti sme sa nebojácne vrhali do slaných vĺn.
Žiadne šnorchle, žiadne plutvy, žiadne skutočné vybavenie ani faktor tritisíc – len divoká, bezhlavá predstavivosť detí, ktoré sa hrali na hlbokomorských dobrodruhov.
Wonderland – pre nás všetkých.
Okrem jednej divnej Alenky z ríše „A od Prešova“, ktorá aj v štyridsiatich stupňoch sedela na deke Larysa vo froté ponožkách, dokonale demonštrujúc neschopnosť adaptovať sa na lokálne podmienky.
V biznise je to symbol firmy, ktorá trvá na svojich procesoch aj v prostredí vyžadujúcom úplne inú „termoreguláciu“.
Niekedy, keď na to myslím teraz, zdá sa mi takmer neuveriteľné, že sa nám nikdy nič nestalo. Ani deťom, ani rodičom.
Okrem Alice in Wonderland, a. k. a. Alenke v Bulharsku. Tá bola ON FIRE. Literally.
S našimi bulharskými hostiteľmi sme zostali v kontakte celé roky po „zlatých letách“.
Písal som si s Kalom a jeho sestrou Boyanou. Krátke, ale „vecné“ listy, napríklad o tom, že mama kúpila včera pomaranče a dnes sme sa na vlastivede učili o ich priemysle s ružami a ich HDP – po rusky, prácne maľované azbukou – a to vďaka pani učiteľke Holej, ktorá učila taký ten jedinečný mix, vlastiveda, ruština aj výtvarná, a keď vyslovovala slová s „ia a ie“, zneli nezameniteľne – „čitaňe, pisaňe“ – ako keby aj mäkčene mali estetiku a geografiu.
Мартин Елинек, к доске!
Výtvarná – „slabše“. Tri. Áno, táto detská trauma is still pending…
Ruština – „ľepše“. Jednotka.
Pani učiteľka Holá.
Meno sedelo. U nej bolo všetko čisté a jasné.
Videla vo mne talent pri prednesoch Puškinovho pamätníka, ktoré som si „zaslúžil“ tým, že som cez veľkú prestávku naháňal spolužiakov po chodbe, namiesto toho, aby som sa v kruhu, s chlebom s maslom a paprikou v ruke, prechádzal pekne dokola.
Tak som potom v kabinete pani súdružky učiteľky každú veľkú prestávku počas školského roka nacvičoval dramatický prednes.
Корней Чуковский
Путаница
Замяукали котята:
„Надоело нам мяукать!
Мы хотим, как поросята,
Хрюкать!“
Pomiešanina/Zmätok (Čukovskij) nie je satirou typu Zvieracia farma ani politickou alegóriou ako Gulliver. Je to storočná jazyková hra a detský stress test reality: čo sa stane, keď sa rozbije dohoda medzi slovom, zvukom a tým, čo veci „sú“?
Stačí, aby sa pomýlila jedna vec a ostatné sa pridajú – reťazová reakcia zmätku.
Dohoda o význame je krehká, identita je do istej miery rola a svet je založený aj na pravidlách, ktoré nevidíme – nie preto, že by boli pravdivé, ale preto, že sú spoločné.
Malý test reality: kto čo znamená, ako(u) hlavou kýve, kto čo robí a prečo, nám zvyčajne sedí. Alebo nie.
Спасибо. Большое спасибо, учительница Гола.
Keď sa obzriem späť, bulharské letá a pár rokov prednesov ma naučili viac než ktorýkoľvek formálny jazykový kurz.
Naučili ma, že komunikácia je o dekódovaní tichých dohôd, skrytých gest, nevyslovených „normálov“, ktoré sú pre každého a všade iné.
Myslieť si, že vieš, čo sa deje – keď nevieš –, vedie k nedorozumeniam, premárneným príležitostiam alebo k tomu, že minimálne zaplatíš dvojnásobok za nafukovačky.
A to je celé, lesson learnt.
Pochopíš, ako rýchlo sa vie posunúť význam – jedným kývnutím, jedným gestom, jedným zlým prečítaním situácie. A keď sa význam posunie, zvyšok už riešiš len ako preklad.
Speaking of preklady. Milujem dobré preklady. Nie úradné – no offense –, ale knižné.
Up for a book challenge?
Môj klobúk dolu ide Petrovi Brabencovi, prekladateľovi Marquezovej Patriarchovej jesene. Ja som to nedočítal. On to však preložil. Gratulujem. Toto chcelo iné odhodlanie.
Ja radšej prekladám a tlmočím skryté, ľudské kapitoly, kde sa význam medzi slovami ľahko posunie. Alebo keď sa uncomfortable silence stane way too loud.
Roky som napríklad hľadal, ako sa povie „figa borová“ po anglicky.
Chcel som byť presný. Dôstojný. Preložiteľný. A vôbec, prečo figa a ešte borová?
A potom som narazil na slovo, ktoré znie ako názov indie kapely z Brooklynu, ale je to stará dobrá jidiš výpožička – dnes úplne legit americký slang, dokonca pekne v slovníkoch.
Bupkis.
Znamená to nič. Nil. Sweet nothing.
Veľké H, malé o, rímska päťka, N a O.
Inak povedané: bobky dostaneš, ale povieme ti to o čosi dekoratívnejšie.
Spláchnime však etymológiu a poďme k pointe.
Z pohľadu behaviorálnej psychológie a medzikultúrnej komunikácie nie sú spomienky na socialistické dovolenky len nostalgiou, ale hĺbkovou sondou do mechanizmov ľudskej interakcie.
Ako konzultant vnímam tieto „mikrozážitky“ ako fundamentálne kazuistiky pre budovanie dôvery a profesionálnej efektivity v globálnom meradle. CorpoAcademic enough?
Predpoklad o univerzálnosti našich komunikačných máp (napríklad že kývanie hlavou je biologická konštanta) vedie k ekonomickým stratám. Bez hĺbkovej kultúrnej inteligencie interpretujeme realitu cez filter vlastnej nevedomosti.
Musíme rozlíšiť, či partner ponúka „vyzliekací pohár“ (efemérnu inováciu), alebo skutočnú integritu. (Uhasenie smädu.)
Nie je to len Bulharsko. A ich „áno = nie“.
Aj číslo dva má dialekty. Ukáž na ruke dva.
V Amerike si vypýtaš dve pivá, aj zaplatíš za dve pivá, tešíš sa, lebo opäť „chápeš všetko“ a dostaneš jedno.
My číslo dva ukazujeme skôr palcom a ukazovákom, dlaňou k sebe. V západnom svete je to zvyčajne ukazovák a prostredník, dlaň von – pre mňa dlho skôr symbol Verejnosti proti násiliu než číslo. A áno: v Británii si dávaj pozor aj na to, kam tá dlaň smeruje. Or piss off.
A keď opäť zistíš, že „dva“ môže byť inak, guess what? Think twice.
Platí to aj pre jednoduché tvary.
Na jednom stretnutí, kde som bol prítomný pre moje jazykové schopnosti, nie pre moje drawing skills.
Stačil jeden „obyčajný“ kosoštvorec.
Jeho „PREČITAŇE“ náčrtu bolo okamžite jasné – ako jeho prízvuk.
Ja som videl diamant. On videl… Čo vidíš ty?
O symboloch a o tom, ako perception mení význam naprieč kontinentmi – uvidíme.
Zostaňte zvedaví dostatočne dlho.
Skutočné porozumenie sa niekedy deje pod povrchom.
Presne ako s fľašou brandy, ktorá sa pomaly chladí pod zemou a potrebuje izoláciu a čas, aby dosiahla optimálnu „prevádzkovú teplotu“.
Cheers!
