Vzdelávacie centrum Rozvoj dieťaťa prekvapuje odborníkov a neraz aj rodičov. Dokáže na celé hodiny zaujať deti, ktoré sa dovtedy nevedeli sústrediť dlhšie ako desať minút. Učí ich zvládať návštevy lekára, hrať sa, študovať i fungovať v novom prostredí. Tajomstvo je skryté v detstve zakladateľky a bývalej paraolympioničky Hany Černickej.
Bolo sedem minút po polnoci. Uprostred trávnika pred domom pani Shearsovej ležal pes. Mal zatvorené oči. Vyzeral, ako keby poležiačky bežal, ako to psy robievajú, keď sa im sníva, že naháňajú mačku. Lenže tento pes nebežal ani nespal. Bol mŕtvy. Trčali z neho záhradnícke vidly. Zrejme mu prešli celým telom a zapichli sa až do zeme, lebo nespadli.
„Usúdil som, že psa pravdepodobne zabili vidlami, pretože som na ňom nezbadal iné zranenia – a okrem toho si nemyslím, že by niekto prepichoval vidlami psa, ktorý už z nejakého dôvodu umrel, napríklad na rakovinu alebo preto, že ho zrazilo auto. Ale nebol som si tým úplne istý,“ rozpráva pätnásťročný chlapec Christopher Boone v knihe Čudná príhoda so psom uprostred noci.
Tento útly výtlačok na štyri hodiny čítania sa v roku 2022 dostal do výberu Kniha roka v kníhkupectve Martinus.
Chlapec s Aspergerovým syndrómom v nej cez zábavné príhody približuje svet, v ktorom žijú osoby s poruchou autistického spektra. S podobnými príbehmi sa stretávajú aj vo vzdelávacom centre Rozvoj dieťaťa na Mokrohájskej ulici v Bratislave.
„Štandardne neprijímame ľahšie stavy, ktoré vedia vyriešiť mnohí iní. Zaujímajú nás skôr vážnejšie prípady. Dokážeme spolupracovať s deťmi, pri ktorých nám samotní odborníci povedia, že je to s nimi veľmi náročné,“ približuje Hana Černická, zakladateľka centra na podporu vzdelávania detí so špeciálnymi edukačnými potrebami.
„Napríklad dieťa, ktoré sa hodí o zem a začne plakať, keď mu poviete, aby si sadlo na stoličku. Musíme zistiť, prečo plače, prečo sa hodilo o zem, či ho niekto nútil sedieť na stoličke, alebo či zažívalo neúspech, keď sedelo za stolom. Postupne ho to naučíme,“ dodáva bývalá paraolympionička.
Nie je ich veľa, ale pribúdajú. Hádžu veci okolo seba, skáču cez okná, hryzú, kričia, udierajú sa päsťami do tváre a potrebujú individuálny prístup.
„Deti s ťažkým autizmom a nekontrolovateľným správaním narúšajú rodiny aj verejné inštitúcie. Nevieme im pomôcť a spoločnosť na ne nie je pripravená. Viem, o čom hovorím. Moja dcéra je jednou z nich,“ napísal pred desiatimi rokmi český novinár Petr Třešňák v týždenníku Respekt. Jeho článok Děti úplňku získal novinársku cenu českej Psychiatrickej spoločnosti za rok 2014 a vyvolal veľký ohlas.
Po jeho publikovaní začalo byť o niečo jasnejšie, že osoby s poruchou autistického spektra nežijú len medzi nami, ale spolu s nami. Od roku 2016 sa im venujú aj v Rozvoji dieťaťa, kde pomohli už viac ako štyristo deťom s rôznymi diagnózami, ako sú Downov syndróm, poruchy správania či mnohé ďalšie. Neraz aj s úlohami, ktoré môžu znieť úplne banálne, ale pre osoby so špeciálnymi potrebami sa javia ako nezvládnuteľné. Lekárske prehliadky, odbery, očkovania, návštevy zubára i obyčajné strihanie vlasov.
„Ľudia obvykle vedia, čo sa bude diať v ordinácii, a rozumejú, čo im hovorí zubár. Osoby s autizmom však tú predstavu nemajú a v záplave verbálnych pokynov sú stratení. Keď do toho vstúpi neznáme prostredie a hypersenzitivita na zvuky, aj zvuk kaderníkovho strojčeka či zubárovej vŕtačky môžu spôsobiť, že sa zo strihania vlasov alebo kontroly chrupu stanú ťažšie zvládnuteľné situácie,“ opisuje matka trinásť ročného Ľubka, ktorý začal zvládať podobné momenty vďaka Rozvoju dieťaťa.
O pokroku detí rozhoduje miera spolupráce medzi rodičmi, Rozvojom dieťaťa a školou alebo škôlkou. Je nevyhnutné zladiť sa a navzájom sa dopĺňať. Čo začnú vo vzdelávacom centre, s tým rodičia pokračujú doma. Keď v škole preberajú tlačené písmená, nebudú na Mokrohájskej písať písaným. Jedna lekcia v Rozvoji dieťaťa trvá deväťdesiat minút a deti následne dostávajú domáce úlohy.
Rozvoj dieťaťa má kapacitu deväťdesiat detí, zamestnáva dvadsať ľudí a mesačne poskytne viac ako tisíc individuálnych lekcií. Zdroj: Marek Mucha, Forbes
„Vždy, keď to bolo možné, snažili sme sa Ľubka zoznámiť s novým prostredím ešte pred jeho návštevou. Zvykla som pre neho pripravovať fotografie, napríklad ambulancie či interiéru kaderníctva. Nahrala som tiež nepríjemné zvuky, ktoré sa s novým prostredím spájali, aby sme si doma mohli trénovať ich zvládanie. Rovnako sa Ľubko učil zostať doma sám, telefonovať, písať správy, orientovať sa podľa mapy a mnoho ďalších zručností. Spolu s manželom sa snažíme, aby bol čo najviac samostatný. A funguje to,“ približuje Ľubkova matka.
Do Rozvoja dieťaťa chodia prevažne deti od dvoch rokov do pätnástich. Niektoré na úvod potrebovali aj tri návštevy do týždňa, dnes im stačí prísť jedenkrát týždenne. S mnohými ďalšími sa už rozlúčili, lebo im nevedeli pomôcť viac. Výučba prebieha vždy individuálne a v profesionálne zariadených učebniach. Kedysi však takúto možnosť nemali a Hana Černická sa musela o deti starať u seba doma v kuchyni.
Lektori musia počas lekcií striedať mnohé aktivity a pri ničom nezostať príliš dlho. Zdroj: Marek Mucha, Forbes
Spomienky na detstvo
Hana Černická sa narodila so zrakovým postihnutím. Vidí iba na ľavé oko a maximálne do dvoch metrov. Jej diagnóza sa dlho nevyvíjala dobrým smerom a v šestnástich rokoch sa ešte zhoršila.
„Prvé roky môjho života rodičia nevedeli, ako vidím, lebo malé dieťa to nevie vysvetliť. Dozvedali sa to až pozorovaním. Buď som niečo uvidela, alebo som to neskôr v predškolskom veku vedela aj opísať,“ spomína Černická. Jej rodina musela reagovať podobne, ako reagujú na takéto situácie klienti Rozvoja dieťaťa. Prispôsobiť sa.
Rodiny sa nie raz menia na jednopríjmové domácnosti, v horšom príde aj na jednorodičovské. Po stanovení diagnózy zvykne rodinu opustiť otec, čo však nebol prípad Kolníkovcov (priezvisko Hany Černickej za slobodna). Naopak, otec pracoval za dvoch, mama sa starala a pomocnú ruku pridávali aj starí rodičia. Zmenilo sa to až vtedy, keď mala Hanka nastúpiť do školy.
„Celá rodina sme veľmi ťažko znášali môj odchod v šiestich rokoch na internát. Rodičia sa báli, že v bežnej škole by som bola ten známy okuliarnik indický, preto sa rozhodli dať ma do internátnej. Tá však bola v Bratislave a my sme žili v Hlohovci,“ hovorí Černická.
Výsledkom bol plač a odmietanie byť na internáte. Kolníkovci preto prehodnotili situáciu a Hanku začali voziť každý deň do školy aj z nej. Z domu odchádzali okolo pol siedmej ráno a vracali sa o šiestej. Hoci si mama našla prácu v Bratislave, stali sa jednopríjmovou domácnosťou, pretože jeden plat išiel výhradne na pohonné hmoty a všetku starostlivosť okolo.
Hana si na školu aj internát časom zvykla a po strednej škole pokračovala plynulo v štúdiu na vysokej. Najskôr „matfyz“ na STU, ale keď si zrazu uvedomila, že nevidí na tabuľu a všetko učivo musí spätne doberať sama po škole, rozhodla sa odísť a venovať sa atletike. O jej športovom talente hovorili už výsledky na strednej škole, keď skočila B limit na majstrovstvá Európy v Aténach.
Následne sa zúčastnila paraolympiády v Pekingu a Londýne a zaznamenala medailové umiestnenia na majstrovstvách Európy i sveta v behu na 100 a 200 metrov.
„Nakoniec som sa prihlásila na špeciálnu pedagogiku a popri vysokej škole som stále robila vrcholový šport. Po jej absolvovaní som začala pracovať v školstve, ale všimla som si, že v ňom takmer chýba individuálny prístup,“ približuje Černická.
Hana Černická, zakladateľka centra na podporu vzdelávania detí so špeciálnymi edukačnými potrebami. Zdroj: Marek Mucha, Forbes
Veľké pokroky
Začiatky Rozvoja dieťaťa boli skôr z núdze cnosť ako ucelená ponuka. Hana Černická sa ako vyučujúca stále častejšie stretávala s úvahami, kto bude mať k žiakom taký individuálny prístup ako ona, ak sa náhodou rozhodne odísť.
„Bola som upozornená, že keď budem vyrábať každému dieťaťu materiály na mieru, rodičia si na to zvyknú. Mala som učiť všetky deti rovnako, lebo keby som napríklad odišla na materskú, nemusel by sa nájsť iný učiteľ s rovnakým prístupom,“ hovorí Černická.
Vtedajšia škola jej preškrtla vyučovacie metódy natoľko, že jej bývalý partner Peter Madlenga poradil založiť si niečo vlastné, kde by bola so starostlivosťou spokojná.
„Napokon som tak urobila a malo to úspech. Na začiatku som mala dve až tri deti, ale dopyt začal postupne rásť. Všetko prebiehalo u nás doma v kuchyni a v istom momente mi partner povedal, že mu to prekáža a mala by som si prenajať nejaký priestor a robiť to seriózne. Od začiatku sme to robili spoločne a on tomu veril vždy viac ako ja,“ spomína Černická.
Po mesiacoch v improvizovaných podmienkach napokon v auguste 2016 vznikol Rozvoj dieťaťa. Dnes má kapacitu deväťdesiat detí, zamestnáva dvadsať ľudí a mesačne poskytne viac ako tisíc individuálnych lekcií. Má naplnené kapacity a záujemcovia sa musia zapisovať do poradovníka, ale keď už sa dieťa dostane na rad, pokrok je takmer zaručený.
Hana Černická, zakladateľka centra na podporu vzdelávania detí so špeciálnymi edukačnými potrebami. Zdroj: Marek Mucha, Forbes
„Aktuálne máme jedno dieťa s Downovým syndrómom, ktoré by malo podľa vývinových tabuliek už vedieť strihať. Keď však prišlo k nám, nevedelo ani otvoriť nožnice. Prvú lekciu sme mali v pondelok a vo štvrtok už vedelo strihať po čiare. Rodičia si často mylne myslia, že dieťa niečo nezvláda pre diagnózu, my však zistíme, že ho to doposiaľ len nikto neučil,“ uvádza šéfka Rozvoja dieťaťa.
Napriek tomu je náročné rodičom povedať, kedy presne bude dieťa vedieť ktorú vec. Niekedy to vyzerá, že sa mesiace nič nedeje, až sa zrazu objaví veľký pokrok. Lektori totiž počas každej lekcie striedajú mnohé aktivity a na ničom nepracujú celých deväťdesiat minút. Lenže minúty sa zbierajú a na pozadí sa rodí oslava.
„Príkladom je chôdza. Skladá sa z množstva impulzov, ktoré si bežne neuvedomujeme. Skúste sa niekedy zamyslieť, koľko vecí musí prebehnúť v tele, aby ste urobili krok. Každý jeden bod musíme dieťa jednotlivo naučiť a potom to spojiť do celku. Aj preto máme v každej učebni chodiace pásy, lebo mnohé deti síce vedia chodiť, ale nevedia to robiť v súvislom stabilnom tempe,“ uzatvára Černická.
