Centrálne banky sa zbavujú amerických dolárov, jeho podiel na celkových devízových rezervách klesol na najnižšiu úroveň za posledné tri desaťročia. Zároveň banky pokračujú v hromadení zlata, hoci už nie takým tempom ako v predchádzajúcich rokoch.
Makro stratégom táto situácia pripomína sedemdesiate roky minulého storočia, keď došlo k zásadnému preskupeniu rezerv centrálnych bánk po celom svete. Dôveru v americkú menu vtedy podkopal prezident Richard Nixon, ktorý zrušil zlatý štandard – krytie dolára fyzickým zlatom. Nasledovalo masívne zbavovanie sa nekrytých dolárov a naopak nákupy fyzického zlata.
Dnes dôveru v dolár oslabuje ekonomická politika súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa, obavy, že americké verejné financie sú na neudržateľnej trajektórii, a geopolitika.
Kurz najdôležitejšej svetovej meny oslabujú plošné dovozné clá, ktoré rozvrátili štruktúru obchodných vzťahov budovanú od konca druhej svetovej vojny, a v posledných mesiacoch aj sústavné útoky prezidenta na nezávislosť americkej centrálnej banky Fed. A tiež obavy z toho, či budú Spojené štáty v budúcnosti schopné splácať svoje záväzky.
Celkový dlh USA totiž predstavuje viac než 37 biliónov dolárov, pričom približne trinásť biliónov pribudlo len za posledných päť rokov. Náklady na obsluhu tohto dlhu minulý rok prekročili jeden bilión dolárov ročne, čo znamená, že po sociálnom zabezpečení a zdravotníctve ide o tretiu najväčšiu položku štátneho rozpočtu. Väčšiu než obrovské výdavky na americkú armádu.
Významnú úlohu v oslabovaní dolára zohrávajú aj geopolitické riziká. Po vypuknutí vojny na Ukrajine totiž USA zmrazili ruský majetok v dolároch a zablokovali finančné transakcie ruských subjektov v dolároch.
Autoritárske režimy na čele s Čínou tak v priamom prenose videli, ako sa môže dolár zmeniť na geopolitickú zbraň, a ich centrálne banky preto urýchlili hromadenie fyzického zlata.
Podobne ako centrálne banky viacerých demokratických krajín, pre ktoré je to tiež mimoriadne praktické rezervné aktívum – likvidná poistka proti krízam všetkého druhu a vhodný diverzifikačný prvok pre narastajúci celkový objem devízových rezerv.
Debatu o súboji zlata s dolárom, v ktorej má žltý kov momentálne výrazne navrch, pred pár dňami rozprúdil graf od Otavia „Taviho“ Costu. Makro stratég spoločnosti Crescat Capital v ňom vytiahol porovnanie podielu zlata a podielu amerických dlhopisov v rezervách centrálnych bánk mimo Spojené štáty od roku 1970 až dodnes.
Na sieťach vzbudil jeho príspevok značný ohlas a zdieľala ho celá rada významných účtov z finančného sveta. Ukazuje totiž zaujímavý zlomový bod – prvýkrát od roku 1996 je podľa neho podiel zlata v rezervách vyšší než podiel amerických dlhopisov.
„Toto je podľa môjho názoru pravdepodobne začiatok jedného z najvýznamnejších globálnych rebalansovaní, aké sme v nedávnej histórii zažili,“ napísal ku svojmu grafu Costa. Reakcie na jeho príspevok mu vo všeobecnosti pritakávali v tom, že ide o významný zlom, ktorý nemožno brať na ľahkú váhu.
Je tu však jeden problém. Nie je jasné, ako presne si to Tavi, ktorý ako zdroj dát uvádza Bloomberg terminál a seba, spočítal. O ten istý graf sa totiž pokúsil aj autor tohto textu, no zreprodukovať sa mu ho nepodarilo. A čo je horšie, nepodarilo sa to ani takej kapacite, akou je expert na globálne trhové stratégie Matt King.
AKO SA VYVÍJAL PODIEL DOLÁRA V REZERVÁCH CENTRÁLNYCH BÁNK?
- Na začiatku dvadsiateho storočia dominovalo v rezervách zlato s podielom cez deväťdesiat percent.
- Tesne pred zrušením zlatého štandardu u dolára sa jeho podiel v rezervách centrálnych bánk vyrovnal so zlatom.
- Po zrušení zlatého štandardu trvalo doláru zhruba dvadsať rokov, kým jeho podiel prekročil podiel zlata a stal sa svetovým rezervným aktívom číslo jeden.
- Okolo roku 2000 dosiahlo zastúpenie dolára vrchol, keď tvoril viac než sedemdesiat percent devízových rezerv centrálnych bánk.
- Odvtedy sa rezervy viac diverzifikujú, okrem zlata a dolára je v nich zastúpené najmä euro, britská libra, japonský jen a v posledných rokoch sa derie nahor aj čínsky jüan.
Taviho graf ukazuje, že aktuálny podiel zlata v rezervách centrálnych bánk mimo Spojené štáty je necelých tridsať percent a podiel amerických dlhopisov necelých dvadsaťpäť percent.
Podľa aktuálneho reportu TIC (Treasury International Capital) z amerického ministerstva financií, ktorý monitoruje tok kapitálu medzi USA a zvyškom sveta, držali ku koncu júna zahraničné centrálne banky americké dlhopisy v hodnote 3,92 bilióna dolárov. V porovnaní s ich celkovým júnovým objemom rezerv (podľa dát Medzinárodného menového fondu) to vychádza na 22,6 percenta.
Medzinárodný menový fond v tom istom datasete reportuje aj to, koľko zlata v súčasnosti centrálne banky držia. Pri vynásobení júnového čísla vtedajšou trhovou cenou zlata vychádza jeho podiel na rezervách na 21,5 percenta.
Podľa týchto dát teda Taviho čísla nesedia. Avšak hodnota zlata od júna vzrástla o ďalších desať percent a všetko nasvedčuje tomu, že čoskoro bude mať zlato v rezervách skutočne mierne významnejšie zastúpenie než americké dlhopisy. Či sa tak skutočne stalo, uvidíme podľa zverejnenia ďalšej várky dát Medzinárodného menového fondu, ktoré je naplánované na 17. októbra.
Analytici z FT Alphaville, špecializovanej platformy denníka Financial Times pre finančné trhy, k tomu poznamenávajú, že to celé svedčí skôr o „nedávnom zvýšení ceny zlata než o fundamentálnom a dramatickom presune od amerických dlhopisov smerom k zlatu“. Podotýkajú, že americké ministerstvo financií čelí pri počítaní objemu amerických dlhopisov držaných v zahraničí celej rade komplikácií a reálne číslo môže byť vo finále oveľa vyššie.
Význam zlata v rezervách však nepopierateľne narastá. V grafe, ktorý sa autorovi textu naopak podarilo zostaviť, je vidieť skokový nárast podielu zlata medzi rokmi 2024 a 2025.
V prvom tohtoročnom kvartáli stúpol na viac než 22 percent oproti sedemnástim percentám v rovnakom období minulý rok. Bolo to hlavne na úkor amerického dolára, ktorého podiel klesol z necelých 49 percent na necelých štyridsaťpäť percent.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Marek Tomanka.
