Či už sa venujem vzdelávaniu, vede, či výskumu, je to previazané s biznisom. Keď sa zaoberám zdravotníctvom, keď hovorím o geopolitike, zase je tam biznis, v každej oblasti nejakým spôsobom biznis je. Toto sú slová českého prezidenta Petra Pavla. A toto je exkluzívny rozhovor s ním.
Nesie svetlo. Presne to Petr Pavel robí. A to nám nahráva použiť nie príliš originálne podobenstvo – ako prezident so svetlom prináša nádej, vďaka ktorej sú osvetlené aj čiernočierne časy. Také podobenstvo by pokojne mohlo prísť, lenže… Nevydáme sa touto cestou.
My opisujeme len skutočnú situáciu, ktorú sledujeme cez okná zámku v Lánoch: V popredí kráča fotograf, ktorého snímky tento rozhovor sprevádzajú. Za ním kráča Petr Pavel, ktorý má cez rameno dlhý statív zakončený fotografickým svetlom. Pomáha preniesť zariadenie na vybrané miesto, čo kontrastuje s voľnými rukami bodyguardov, stojacich niekoľko metrov od neho.
Cisárov pekár a pekárov cisár je film spojený s Rudolfom II., ktorý sa o súčasnú podobu Lán nemalou mierou zaslúžil. Prezidentov fotograf a fotografov prezident, to bola scéna predchádzajúca tomu, čo sa v Lánoch nedávno odohralo a výsledok čoho máte práve pred sebou; po fotení v zámockom parku i interiéri zasadol Petr Pavel do niekdajšej Masarykovej pracovne a vôbec prvýkrát odpovedal na otázky Forbesu.
V rozhovore tiež zaznie:
- Ako prezident charakterizuje súčasné prostredie českého biznisu?
- Prečo je podľa neho dôležité upozorňovať na príbehy úspešných startupov?
- A aká je prezidentova reakcia na výzvu biznisovej elity, aby pokračoval aj v druhom funkčnom období?
Niektoré jeho odpovede pritom pomerne pekne ladili s tým, čo mimovoľne dosvedčil aj výjav pozorovaný zo zámockého okna. Že bol domnelý fotografov asistent v skutočnosti hlavou štátu, je demonštráciou toho, že mnohé nemusí byť tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Podobné je to podľa Petra Pavla aj so stavom českého štátu, ktorý je vnímaný horšie, než aká je skutočnosť. Pokrivené, a teda mylné, vnímanie sa podľa neho týka aj potenciálu Česka – táto krajina má na viac, než sa môže zdať. „Príkladov je veľa a o mnohých ani nevieme,“ myslí si prezident. „A keď o nich vieme, často ich trochu zrazíme, aby príliš nevyčnievali.“
Dáte nám príklad?
Príkladov je celý rad, tu je jeden za všetky. Keď som bol predvlani na Valnom zhromaždení OSN, využil som možnosť a šiel sa pozrieť do mesta vzdialeného od New Yorku asi dve hodiny – sídla slávnej značky Colt, ktorú pred pár rokmi kúpila Česká zbrojovka. Pre mňa to bol úžasný príklad toho, ako sa veci menia: česká firma, ktorá síce má veľkú tradíciu a prestíž, kúpi ešte výrazne prestížnejšiu značku. V podstate niečo, čo ešte celkom nedávno vyzeralo úplne nedosiahnuteľne. A nielen to.
Keď som sa prechádzal po fabrike a rozprával sa s ľuďmi, zámerne som sa ich pýtal na veľa vecí, napríklad na rozdiel medzi predchádzajúcimi a dnešnými vlastníkmi. Američania mi hovorili, že to je niečo úplne iné, že predchádzajúci vlastníci väčšinou len vysali aktíva a firmu opustili. Jeden z bývalých amerických veliteľov, generál, ktorý má ku Coltu a miestu vrúcny vzťah, hovoril, ako veľmi je hrdý na to, že fabriku majú Česi. Že to do ich príchodu bolo už len slávne meno, lesklá a takmer prázdna obálka, zatiaľ čo Zbrojovka investovala za posledné dva roky do modernizácie asi šestnásť miliónov dolárov.
Skvelý príklad úspechu! No áno, ale spravodajca jedného z českých médií v USA mi položil otázku, za ktorú by som ho – slovami Járu Cimrmana – vzal „naplocho mečem“.
A to?
