Uznávaný český psychiater Radkin Honzák odkrýva, kým bol a je v rôznych etapách svojho života. Narovinu, s humorom sebe vlastným a životnou múdrosťou, ktorú nazbieral za svojich 83 rokov, aj keď je presvedčený, že ešte stále „nedostal rozum“.
Nachádzame sa v pražskej Knižnici akadémie vied ČR a akosi od začiatku tušíme, že náš hosť je výnimočný.
Nielen preto, že hneď pri vstupe, vo vitríne s vyloženými knižnými novinkami, svieti jedna z jeho nových kníh Čas psychopatů, ktorú napísal spolu so svojím bratom Františkom.
Čoskoro k nám príde mladá knihovníčka a vypýta si od pána psychiatra podpis! Okolo nás je ticho, ochotne nás vpustili dnu mimo otváracie hodiny…
Prečítajte si úryvok z veľkého rozhovoru so známym českým psychiatrom Radkinom Honzákom v bookazíne Nevyhorení od vydavateľa Forbesu.
Magazín si môžete objednať tu.
Neprestáva pracovať
Dokázali sme sa veľmi rýchlo spojiť, napriek tomu, aký ste vyťažený a koľko ešte pracujete…
Dvakrát do týždňa mám psychiatrickú ambulanciu, ktorou akosi završujem svoju celoživotnú lekársku prax. Ale stále ma to baví.
Máte toho za sebou naozaj veľa a neprestajne píšete, publikujete, prednášate…
Počas života som spáchal skoro dvadsať kníh a teraz pácham ďalšiu o tom, že zo stresu sa človek môže vypísať a ešte plánujem vydať jednu o strachu.
Prečo neprestávate pracovať?
Môj veľký učiteľ a kamarát Ota Gregor hovorieval: „Radkin, absolútne neznášam slovné spojenie zaslúžený odpočinok, ten je predsa až pod zemou!‘ A po druhé – uvedom si, že truhla nemá vrecká – nič, čo si za života nahonobil, si so sebou neodnesieš. Užívaj!“
Český psychiater Radkin Honzák neprestáva pracovať napriek pokročilému veku. Foto: Forbes/Vojtěch Veškrna
Súhlasíte?
Myslím, že zaslúžený odpočinok prichádza až vo chvíli, keď na to človek viac nemá. Nemá už síl – a dokiaľ ich ešte má, tak je lepšie, keď sa udržuje v tempe, než aby si dovolil pomaly odchádzať.
Keď prestane s mozgom pracovať na určitej úrovni a začne len prežívať, tak to ide celé do hája.
Neskončiť ako vyhorený vorkoholik
Je teda zdravé hľadať zmysel svojho života v práci?
Pripomenuli ste mi teraz nášho kantora z gymnázia, ktorý, keď nám raz rozdával písomku, tak hovoril: „Príklady môžete vypočítať dvoma spôsobmi – jedným, takzvaným dobrým, a druhým, takzvaným blbým. A kto to bude robiť tým druhým spôsobom, tak sa nedopočíta.“
Takže aj vy sa môžete vydať na cestu hľadania zmyslu života vo svojej práci a môžete to robiť rozumne alebo môžete skončiť ako vyhorený vorkoholik.
Kedy človeku hrozí, že skončí ako vorkoholik?
Keď si postaví latku príliš vysoko, až tak, že sa nedá dosiahnuť. Nevie, ako na to, ale aj tak cíti, že by MAL. Aby bol dosť dobrý. A keď to nedosiahne, tak sa začne podkopávať. Nikto nám pritom nedokáže byť lepším nepriateľom ako sme sami sebe.
Takže si treba stanovovať dosiahnuteľné ciele?
Môžete si zaumieniť, že keď nezabehnete stovku za desať sekúnd, tak nestojíte za nič. A viete čo? Ja ju vo svojom veku ešte stále za desať zabehnem a ešte sa po ceste aj osviežim.
Pretože si meriam čas v minútach a nie v sekundách. Načo by som sa diskvalifikoval nejakými grandióznymi predstavami?
Veľké fotenie s uznávaným českým psychiatrom prebiehalo v Knižnici pražskej akadémie vied. Foto: Forbes/Vojtěch Veškrna
Veľké fotenie s uznávaným českým psychiatrom prebehlo v pražskej Knižnici akadémie vied ČR. Foto: Forbes/Vojtěch Veškrna
Na tomto princípe funguje vyhorenie?
To nastane, keď postupne odstrihávate všetko, čo vám prináša radosť a život si zúžite len na prácu. A keď vás už ani tá neuspokojuje, tak namiesto toho, aby ste čosi zmenili, ženiete sa ďalej plnou parou vpred.
Čo z toho vyplýva?
Keď sa uspokojíme s tým, že prinášame niečo, čo je pre druhých užitočné, a nebudeme mať enormné ciele, tak nevyhoríme, ale nájdeme v tom svoj zmysel. Nesmieme však propagovať výkon ako vrcholnú hodnotu, to je celé zle.
Napriek komunistom…
Ako ste to mali v sebe nastavené počas kariéry vy?
Mne na práci nikdy až tak nezáležalo. V tých najlepších rokoch ma bolševik uťal a keď ma v 90. rokoch už odštupľovali, tak som mal cez 50 rokov.
Hovorili mi, že musím mať za menom nejaký chvostík v podobe titulu, tak som sa síce tak trocha urazil, ale dorobil som si ašpirantúru. To nebol problém, veď som mal odpublikované dokonca v American Journal of Psychiatry!
A keď prišla tá chvíľa, že som skončil ako riaditeľ, tak ma to nejako nevzalo. Namiesto penzie som si našiel iné remeslo a ďalších 20 rokov som pôsobil v doškoľováku pre psychiatrov.
Nikomu som nešliapal na päty, ale ani som nepotreboval žiadnych spojencov. Naučil som sa v živote riešiť si veci po svojom.
Povedali ste, že je dôležité zostať samým sebou a nenechať sa zomlieť spoločnosťou. Čo to pre vás znamená?
Keď som v roku 1969 prešiel z Ústavu pre výživu ľudí v Krči do Inštitútu klinickej a experimentálnej medicíny do Prahy, prišiel za mnou nový šéf. Povedal mi, aby som vstúpil do strany, že za mnou pôjdu aj ostatní.
„Len vstúp a my ti aj ten 68. rok odpustíme, možno by sa dalo rozprávať aj o ašpirantúre,“ hovoril. No ja som odvetil: „Karle, nemôžem. Čo ak by som sa náhodou zmýlil, nebolo by to prvýkrát.“
To pre vás znamená byť svoj?
Nezapredať svoje prvorodenstvo za misu šošovice, a ešte navyše červenej – to je pre mňa byť svoj. Hoci som nasledujúcich desať rokov žil ako občan kategórie B a nesmel som nikam vycestovať. Ale lepšie, ako sa takým spôsobom ponižovať.“
Mali ste odvahu…
To nebola odvaha, to bola túžba po stabilite! Pozrite, ja chápem aj ľudí, ktorí podpísali spoluprácu ŠTB-ákom, tiež si ma v roku 1978 podávali.
Honzák neskrýva zmysel pre humor a trefne glosuje svet okolo seba aj vo svojich 83 rokoch. Foto: Forbes/Vojtěch Veškrna
Čo sa vtedy dialo?
Boli úplne blbí, mali postavenú konštrukciu protištátneho spiknutia a chceli, aby som sa k nemu priznal. Ale ja som ani len nepoznal ľudí, s ktorými som mal kolaborovať!
Hovorili mi, aby som to podpísal, či je to pravda alebo nie, veď aj tak som určite nejako porušil zákon. Ja som sa nedal, hovoril som, že som strašne ukecaný a aj toto by som hneď všade roztrúbil, že im to radšej nepodpíšem.
Ale potom začali vyťahovať vážne karty…
Aké?
Pýtali sa ma, či mám dcéru a ako veľmi stojí o to, aby sa dostala na gymnázium. Znova mi podsúvali papier, aby som ho podpísal, hoc ma nezlomili.
Bolo to to najťažšie rozhodovanie, aké ste kedy robil? Predsa ste boli odvážny…
Nebolo to nič veselé, trvalo to niekoľko mesiacov a pozývali si ma každý týždeň. Nepodpísať to pre mňa nebola otázka odvahy, ale integrity.
A čo to najťažšie rozhodnutie?
Či sa mám vôbec narodiť (smiech)! Ale tak tých ťažkých rozhodnutí bolo niekoľko – či sa oženiť, či zostať v Československu alebo emigrovať po vzore mojej sestry, ktorá išla začiatkom 70. rokov s rodinou na Západ, o tom sme tiež so ženou uvažovali.
Nevydržíme byť sami so sebou
Odkiaľ sa u vás berie ten silný zmysel pre integritu?
Od začiatku som vedel, kým som a kým nie som. Nielenže som mal divné meno, ale ešte som sa aj dobre učil, tak sa mi v puberte pritrafila nejaká tá šikana. Musel som sa naučiť byť sám sebou – a byť aj sám so sebou – to dnes mnohí nevedia, nevydržia osamote so svojimi myšlienkami.
Povedali ste už, že vás vaša práca baví. To asi súvisí s tým, že je pre vás zmysluplná, nie?
Áno, myslím, že moja práca má zmysel. Prídu ku mne nešťastní ľudia a spolu sa dohodneme na tom, že odvedieme kus roboty. Na konci ich môžem priviesť k radostnejším chvíľam. To je celkom slušné, nie?
MUDr. Radkin Honzák
Narodil sa v roku 1939. Detstvo prežil vo vojnovej Prahe, z ktorej boli neskôr s rodičmi nútení vysťahovať sa. Medicínu vyštudoval na Karlovej Univerzite, promoval v roku 1962. Kariéru odštartoval v psychiatrickej liečebni v Kosmonosoch a neskôr pôsobil v Ústave pre výskum výživy ľudu v Krči.
Ďalší postup mu zamedzili komunisti, keď mu zatrhli kandidatúru na profesora. Desať rokov viedol Oddelenie lekárskej psychológie, psychoterapie a psychosomatiky 1. Lekárskej fakulty Karlovej Univerzity. Ďalších psychiatrov doškoloval v Inštitúte postgraduálneho vzdelávania v zdravotníctve.
Dodnes pracuje ako ambulantný lekár v Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM) a na klinike REMEDIS a aj ako sekundárny lekár Psychiatrickej nemocnice v Bohniciach.
Počas kariéry sa venoval najmä pacientom s nezvratným zlyhaním obličiek a je veľkým zástancom psychosomatického prístupu v medicíne.
