Prešla mnohými víťazstvami, ale aj pádmi, niekoľko rokov pracovala na vysokom poste v štátnej správe, neskôr manažovala nemocnice, rozbiehala luxusný butikový hotel a v roku 2012 s manželom kúpila a obnovila chátrajúci kaštieľ, kde vybudovala úspešné vinárstvo Château Rúbaň.
Nie sme však v rozprávke, a preto má aj tento príbeh odvrátenú stranu. Pomedzi všetky úspechy a méty, ktoré dosiahla, prešla krachom prvého manželstva, neskôr vyhorením aj vážnymi zdravotnými komplikáciami.
Životný reštart jej prinieslo druhé manželstvo a predovšetkým materstvo. No a keďže si chcela po pôrode vylepšiť figúru a udržiavať sa v dobrej kondícii, začala behať. Beh jej dokonca učaroval natoľko, že sa z nej stala ultrabežkyňa.
Ani tento príbeh však nie je ružový. Vysoká záťaž a podcenenie regenerácie jej privodili vážne zdravotné komplikácie a opäť musela ubrať plyn. Na šport síce nezanevrela, ale extrémne behy už nepraktizuje.
A aby toho nebolo dosť, Vladimíra Ollé okrem toho aj lieta. Patrí tak k malému počtu slovenských žien, ktoré sú certifikovanými športovými pilotkami. Jej príbeh je presne taký, aký dokáže byť život – niečo vám dá, niečo zoberie. Dôležité však je po každom páde sa postaviť a ísť ďalej.
Kaštieľ s duchovnou atmosférou
Archív Château Rúbaň
Je horúci letný deň, v dedinke Rúbaň v strekovskej vinohradníckej oblasti neďaleko Nových Zámkov prechádzame autom popri miestnom futbalovom ihrisku, odbočíme doľava a zrazu sa pred nami otvorí scenéria ako z iného sveta.
Rozľahlý areál s odrasteným parkom, oproti nemu vinice a popri tom niekoľko nových, minimalisticky navrhnutých budov patriacich miestnemu vinárstvu Château Rúbaň. Uprostred toho sa vyníma nedávno obnovený jednoposchodový kaštieľ s obdĺžnikovým pôdorysom a kupolovitou strechou nad hlavným vchodom.
Château Rúbaň
Kaštieľ v obci Rúbaň je jednopodlažná klasicistická stavba na obdĺžikovom pôdoryse. Pochádza z druhej polovice osemnásteho storočia a postavený bol na základoch staršej stavby. Najskôr ho prestavala rodina Jankovičovcov v roku 1830, o približne polstoročie neskôr bol opäť prestavaný v neoklasicistickom štýle Júliusom Steigerom.
Posledným vlastníkom kaštieľa pred znárodnením bol Aladár Zichy z uhorského šľachtického roku. Po páde socializmu kaštieľ slúžil cirkvi, v jeho priestoroch žili vyslúžení duchovní. Od cirkvi ho Vladimíra Ollé s manželom Lászlóom Gyurovszkým odkúpili v roku 2012.
Vnútri novej časti sa zvítame s majiteľkou, Vladimírou Olléovou, ktorá sa pred viac ako desiatimi rokmi spoločne s manželom – bývalým členom Strany maďarskej koalície a ministrom výstavby a regionálneho rozvoja Lászlóom Gyurovszkým – podujala na jedno veľké dobrodružstvo.
Rozhodli sa kúpiť schátraný areál klasicistického kaštieľa z 18. storočia, obnoviť ho, založiť vinárstvo s reštauráciou a ubytovaním. A napriek tomu, že mať vinárstvo nebol ich pôvodný cieľ, dnes ich už dokonca majú dve. Okrem vín pod značkou Château Rúbaň z viníc už budujú aj druhé, menšie vinárstvo v obci Čebovce pri Veľkom Krtíši.
Ruky zo železa
Zrelá štyridsiatnička Vladimíra Ollé má jemné vystupovanie a pôsobí vznešene, až aristokraticky, akoby prirodzene do tohto prostredia patrila. Nedajte sa však pomýliť. Má prekvapivo pevný stisk ruky, dokonca pri ňom cítiť mozole.
„To je železo, však?“ pýta sa jej náš fotograf s uznanlivým pohľadom a Vladimíra Ollé s úsmevom prikývne.
Aj po predošlých zraneniach totiž pravidelne športuje. Hoci ultrabehy už medzičasom vymenila za skôr rekreačné behanie, v kondícii sa udržiava aj s činkami. A nemá ani problém obliecť si montérky a priložiť ruku k dielu aj priamo vo vinici.
Do voza aj do koča
Už v prvých chvíľach stretnutia je jasné, že napriek svojmu jemnému vystupovaniu táto žena nie je žiadna „kvetinka“. V živote zažila rôzne turbulencie – doslova aj prenesene.
Doslova preto, že je skúsená športová pilotka, prenesene preto, že vo svojej profesionálnej kariére, ale aj v osobnom živote už stihla absolvovať viaceré vzostupy aj pády.
Vyštudovala medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Univerzite Mateja Bela a počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu začala pracovať na Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja SR. V tom čase naplno bežali prístupové procesy Slovenska do NATO a Európskej únie a na ministerstve tak mali plné ruky práce.
Robo Homola
„Pracovali sme od rána do večera, cez víkendy aj cez sviatky,“ spomína Vladimíra Ollé. Tvrdá práca sa však vyplatila. Po necelých štyroch rokoch dosiahla najvyššiu pozíciu, akú môže štátny úradník dosiahnuť – stala sa generálnou riaditeľkou sekcie rozvoja regiónov.
Po nasledujúcich voľbách však nastala vo vedení štátu zásadná politická zmena, a aj keď ju z ministerstva neprepustili, po určitom čase – a významnom osekaní pôvodnej agendy sekcie, ktorú viedla – sa rozhodla sama odísť. Oddychovala však len pár mesiacov.
Krok do neznáma
Po odchode z ministerstva niekoľko rokov manažovala tri nemocnice. Najskôr sa zamestnala ako riaditeľka špecializovanej nemocnice Vitalita v Lehniciach pri Dunajskej Strede, ktorá sa zameriavala na starostlivosť o dlhodobo chorých pacientov a ich rehabilitáciu. Okrem toho v rámci nej fungovalo aj zariadenie opatrovateľskej služby.
„Bola to pre mňa veľká výzva, no vtedajší prevádzkovatelia mi dôverovali. Poznali ma a vedeli, že mám dobré organizačné a manažérske schopnosti,“ spomína Vladimíra Ollé.
Potom prišla ešte väčšia výzva, dostala totiž ponuku posunúť sa v rámci zdravotníctva ešte ďalej. Aj túto výzvu prijala a niekoľko rokov bola riaditeľkou komárňanskej a šalianskej nemocnice.
Niekedy v tomto období, ktoré sprevádzala obrovská pracovná záťaž a stresy spojené s manažovaním nemocníc, sa jej však začalo rozpadať prvé manželstvo. „Bolo toho veľmi veľa, v práci sme zažívali veľké tlaky, veľa stresu … nebolo to dobré obdobie,“ hodnotí spätne.
Keďže donekonečna odolávať tlakom nebolo dlhodobo únosné, opäť sa rozhodla pre zmenu. V tom čase dostala ponuku rozbehnúť päťhviezdičkový hotel Amade Château vo Vrakúni, ktorý patrí do portfólia vplyvného manažéra a podnikateľa Oszkára Világiho.
Robo Homola
Tejto šance sa chytila, i keď rozbiehať luxusný butikový hotel nebolo vôbec jednoduché.
V tom čase už bola v podstate viac ako desať rokov „v jednom kole“, prechádzala od jednej náročnej manažérskej pozície do druhej. Vysoké nasadenie si vybralo svoju daň.
„Všetko sa to nejako dokopy zlialo, bola som unavená, vyčerpaná, pracovné tempo bolo šialené. Prvé manželstvo mi nevyšlo, ale ja som aj naďalej pracovala vo vysokom tempe. Asi dva roky po rozvode som sa zblížila s mojím terajším manželom, ale stále som bola vyčerpaná. Cítila som, že to nie je dobré. Aj keď som spala dostatok hodín, každé ráno som sa budila veľmi unavená,“ spomína Vladimíra Ollé.
Čo jej v tejto situácii pomohlo? V jej prípade to bolo tehotenstvo. „Či som chcela, alebo nie, musela som zostať doma a všetky priority som si nastavila nanovo. Asi vďaka tomu som predišla úplnému kolapsu. Zrazu som mala v živote niečo iné. Dieťa je silná motivácia,“ hovorí s úsmevom.
Kaštieľ, vinárstvo a nová energia
V čase, keď otehotnela, im zároveň prišiel do cesty areál kaštieľa v obci Rúbaň v strekovskej vinohradníckej oblasti. Ako spomína Vladimíra Ollé, všetko to bola viac-menej náhoda.
„Manžel videl inzerát na predaj areálu vo výklade jednej bratislavskej realitnej kancelárie. Oblasť sme poznali, chodievali sme tam na ochutnávky vína na strekovský vínny festival. Areál bol v otrasnom stave, bolo to ošarpané a všetko upadalo, ale niečo na tomto mieste nás očarilo. Cítili sme tu takú zvláštnu pozitívnu energiu.“
Areál sa teda rozhodli kúpiť a spoločne sa vrhli do nového dobrodružstva. V tom čase však ešte presne nevedeli, ako ho budú využívať. Pracovali s troma možnými scenármi. Prvý bol čisto investičný – areál dajú dokopy, skrášlia, upravia a následne predajú.
Druhý sa pohrával s myšlienkou, že tu vybudujú domov sociálnych služieb alebo domov dôchodcov. Pred tým, ako začal areál chátrať, slúžil ako jedna z prevádzok Katolíckej charity, kde sa starali o rádové sestry a kňazov vo vysokom veku a boli tu aj príslušné ubytovacie kapacity.
Tretia alternatíva, ktorú napokon zrealizovali, bola vinárstvo. V roku 2012 za kaštieľ a priľahlý areál manželia zaplatili 750-tisíc eur a odvtedy do jeho obnovy a vybudovania vinárstva podľa Vladimíry Olléovej investovali už štyri milióny eur. Časť z peňazí predstavovali úvery a časť ich vlastné zdroje.
Okrem vinárstva totiž majú viaceré ďalšie podnikateľské aktivity. Podnikajú napríklad v strojárstve (László Gyurovszky je jedným z akcionárov akciovej spoločnosti SAM industries), v poľnohospodárstve (cez firmu Prima fruit – GreenCoop; ich produkty poznáte, ak si v obchode kupujete rajčiny Veselá paradajka) a v zdravotníctve (prevádzkujú zariadenie Vita Lehnice, zamerané na fyziatriu, balneológiu a liečebnú rehabilitáciu).
Z vína na Slovensku nezbohatnete
„Vinohradníctvo nám zachutilo, ale, pravdupovediac, ja s manželom by sme nedokázali vyrobiť ani liter vína,“ smeje sa Vladimíra Ollé.
Práve preto si ako hlavného technológa vybrali Ladislava Ďörďa, ktorý podľa nej patrí do top trojky vo svojej brandži na Slovensku. Nedávno v spolupráci s ním začali budovať aj druhé vinárstvo, Pivnica Čebovce.
„Je to jeden z najlepších vinárov na Slovensku. Bez neho by sme tú kvalitu nevedeli dosiahnuť. Ale aj vinárstvo je podnikanie ako každé iné, čísla nepustia. A na Slovensku to vôbec nie je jednoduché,“ povzdychne si.
Archív Château Rúbaň
Ako dodáva, slovenský spotrebiteľ totiž nie je veľmi lojálny voči slovenským vínam a približne 60 percent vína, ktoré sa na Slovensku v súčasnosti vypije, pochádza z dovozu.
Podľa Vladimíry Olléovej však existuje aj istý dôvod na optimizmus. Pomaly totiž rastie skupina milovníkov vína, ktorí vyhľadávajú kvalitné slovenské víno. „Veríme, že sa to časom zlepší, pretože na Slovensku vzniká veľa kvalitných vín a bolo by skvelé, keby to domáci milovníci vína vedeli viac oceniť.“
Kapacita vinárstva je 250-tisíc fliaš, z toho zhruba 70-tisíc tvorí víno pod značkou Château Rúbaň a 10-tisíc fliaš Pivnica Čebovce (hrozno z Čeboviec vozia na spracovanie do Rúbane). Okrem toho spracúvajú na víno aj hrozno pre externých menších vinárov. Prevažnú väčšinu svojich vín predávajú distribútorom a od nich následne víno putuje do rôznych gastronomických prevádzok, hotelov či vinoték.
Dnes si už síce v Château Rúbaň na seba dokážu zarobiť, ale na to, kým – a či vôbec – sa im celková investícia vráti, si zrejme budú musieť ešte dlho počkať. „Myslím si, že návratnosť je skôr otázkou generácií ako rokov,“ uzatvára Vladimíra Ollé.
Na zemi aj vo vzduchu
Nejeden podnikateľ či podnikateľka vám povie, že šport potrebujú, aby v práci dokázali podávať dobré výkony. Vladimíra Ollé sa však k ultrabehom dostala v podstate náhodou. V mladosti sa žiadnemu športu výraznejšie nevenovala a behať začala až po pôrode. „Behať som začala preto, aby som sa po pôrode dostala opäť do formy a aby som si vyčistila hlavu. Je to skvelá psychohygiena,“ hovorí.
Archív respondentky
Začiatky boli úplne prozaické. „Najskôr som odbehla 100 metrov a 100 metrov som kráčala,“ vraví. Veľmi rýchlo sa však dostala do formy, dokonca do takej, že po roku už bola schopná odbehnúť svoj prvý maratón. Potom prišli na rad stále dlhšie behy.
Najdlhší ultrabeh, ktorý má Vladimíra Ollé na konte, bol 72-kilometrový horský ultramaratón vo švajčiarskych Alpách. Zvládla ho za desať hodín.
Ako však spätne hodnotí, zrejme podcenila regeneráciu a to ju dobehlo počas kovidu. V tom čase sa práve chystala na 118-kilometrový ultrabeh, no dva týždne pred pretekmi si poranila chrbticu. „Bolo to zlé, nedokázala som ani chodiť. Z jedného dňa na druhý som tak musela s behom prestať,“ hovorí. Povinná prestávka od behu trvala dva roky. Dnes si opäť rada zabehá, ale skôr rekreačne, extrémnym behom už neholduje.
Popri všetkých aktivitách a udalostiach vo svojom živote sa náhodou dostala aj k športovému lietaniu. Licenciu športového pilota totiž mal jej manžel.
Archív respondentky
„Prvýkrát, keď sme spolu ako rodina s deťmi niekam leteli, som si uvedomila vážnosť celej situácie. Myslela som na to, že ak by sa niečo stalo a manžel by bol indisponovaný, celá rodina by bola ohrozená. Takže ako citlivá matka a manželka som si povedala, že v záujme zachovania zdravia rodiny je nevyhnutné, aby som sa lietať naučila aj ja,“ smeje sa Vladimíra Ollé.
A tak v čase, keď nemohla behať pre zranenie, začala namiesto toho chodiť do leteckej školy.
V súčasnosti má licenciu súkromného pilota s doložkou na nočné lety, čo ju oprávňuje lietať – zjednodušene povedané – len za dobrého počasia. „Vysvetlila by som to tak, že môžem lietať iba vtedy, keď vidím zem.“
Archív respondentky
Už teraz si však robí aj ďalšie, oveľa rozsiahlejšie skúšky. Ak ich zvládne, bude môcť lietať aj v oblakoch a nad oblakmi. Rozdiel medzi ňou a dopravnými pilotmi z hľadiska teoretickej a praktickej prípravy bude, laicky povedané, iba ten, že nebude mať typovú skúšku na Boeing alebo Airbus.
Čo jej dáva lietanie? „Keď letíte, je to dobrý pocit, vidíte veci zhora. Pomáha mi to budovať si nadhľad. Ale lietanie mám rada aj pre niečo iné. Je to totiž systém plný pravidiel, čo mne osobnostne vyhovuje, mám rada poriadok, čistotu. Keď veci fungujú, vtedy som v pohode. Zároveň je to pre mňa aj relax,“ hovorí.
Nie však preto, že by v kokpite len tak sedela a pozerala sa na svet. „Keď som vo vzduchu, musím sa plne sústrediť na postupy, ktoré v jednotlivých fázach letu musím vykonať, a zároveň sledovať aj to, čo ma čaká ďalej, čo bude o päť minút. Nezvoní mi telefón, nepípajú mi maily, nechodia mi žiadne správy ani notifikácie. To je pre mňa veľký relax a mentálny odpočinok,“ uzatvára Vladimíra Ollé.
