Bohužiaľ, mnohí dospelí túto skutočnosť podceňujú a deti v tejto oblasti zaznávajú namiesto toho, aby sa ich snažili pochopiť, podporiť a naučiť ich s touto témou narábať.
Na sociálnych sieťach trávia dlhé hodiny a ich pozornosť je limitovaná na krátke časové úseky, čo ovplyvňuje aj učenie. Médiá sledujú najmä cez sociálne siete, často majú problém s rozoznávaním dôveryhodných či nedôveryhodných zdrojov.
Výnimky však existujú. Príklad je práve Alena Rapčan Štrompová, ktorá už 15 rokov učí na košickej Základnej škole Ľudovíta Fullu na Maurerovej ulici. S nápadom začleniť do vyučovania mediálnu výchovu ako samostatný predmet, oslovila priamo riaditeľku základnej školy, kde dodnes pracuje.
Väčšinou idú cez sociálne siete, alebo niečo priamo zadajú do vyhľadávača. Všimla som si však, že často majú deti na začiatku dosť veľký problém so zdrojmi. Spočiatku som bola veľmi prekvapená, že sa v nich veľmi neorientujú.
Napríklad ak som žiakom zadala nejaké tvrdenie a oni k tomu mali vyhľadať zdroje, zistiť či je to pravda, domnienka, alebo nepravda, tak našli titulky článkov, vypísali ich, ale ďalej nešli, skrátka odpísali prvú vetu, ktorú našli vo vyhľadávači. Rovnako s inými zdrojmi.
Netrápilo ich, aký obsah stránka komunikuje, kto je autor alebo vôbec či vyhľadaný text autora má. Ďalej to už nerozklikli, informácie si nijako hlbšie nepreštudovali. Všetko chcú vyriešiť veľmi rýchlo, veď dnes máme všetko v mobile na pár klikov. Neskúmajú, aká je kvalita zdroja.
Moja úloha je naučiť ich, aby si zdroje rozklikli, prečítali, zvážili, či je zdroj relevantný, či sa naň dá spoľahnúť. Zjednodušene povedané, keď vyučený kuchár píše niečo o jedle, dá sa predpokladať, že v tejto téme má nejakú expertízu a môžeme mu veriť.
Tieto úlohy robíme v skupinách, každá z nich si pozrie tri-štyri zdroje, vyhodnotia si ich, a potom sa o tom porozprávame. Často práve v tejto oblasti odhaľujeme veľkú povrchnosť pri hľadaní informácií aj overovaní zdrojov. Tá je, bohužiaľ, veľmi rozšírená často aj medzi dospelými.
Je to presne tak, ako hovoríte. Majú tendenciu dopracovať sa k nejakému výsledku príliš rýchlo. Pritom často riešime otázky, ktoré si zaslúžia viac času. A možno odpovede na ne nenájdeme hneď. Často si v diskusii aj oddýchneme a vrátime sa k tvrdeniam neskôr. Ďalší veľký problém je ten, že sú zavalení naozaj veľkým množstvom informácií. Naša úloha v škole je pomôcť sa v nich orientovať a sprevádzať ich týmto procesom.
archív ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska
Veľa sa dnes hovorí o umelej inteligencii, ako nám vstupuje do životov, ako sa svet kvôli nej zmení a ako mení aj svet vzdelávania. Využívate na vyučovaní aj nástroje ako ChatGPT?
Žiaci sa ma priamo pýtajú či môžu pri úlohách použiť aj ChatGPT. A ja im to dovolím. Zároveň sa však žiakov pýtam, ako ho používajú, čo z toho, čo im umelá inteligencia napíše alebo poradí, reálne aj využili vo svojej práci. AI neodmietam, lebo to považujem za nástroj, s ktorým budú žiaci v budúcnosti bežne pracovať, a preto nevidím dôvod im to zakazovať.
Potrebujeme si však vybudovať zručnosť, ako umelú inteligenciu využívať. Používať ju tak, aby ma rozvíjala, nie uberala na mojej kreativite v akejkoľvek oblasti. Aj ChatGPT ponúka v podstate iba množstvo informácií, mali by sme ho brať ako pomocníka, s ktorým sa potrebujeme naučiť pracovať, nie bezhlavo všetko preberať a nechať vyriešiť.
Máte aj nejaký konkrétny príklad?
Nedávno sme s pomocou ChatGPT tvorili istý text a žiaci sami videli, že text nebol pre ich účely ideálny.
V čom bol problém?
Hlavný problém bol v tom, že im ponúkal vetné konštrukcie, ktoré by oni sami vzhľadom na ich vyjadrovanie nikdy nepoužili. Jednoducho by ich texty nevyzerali uveriteľne a nevedeli by ich spätne ani prerozprávať.
Global Teacher Prize a učiteľská osobnosť Slovenska
Global Teacher Prize jej medzinárodné ocenenie, ktoré spája komunitu inšpiratívnych pedagógov z celého sveta. Na Slovensku je jeho licencovanou súčasťou ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska. Zastrešujú ho mimovládna nezisková organizácia CEEV Živica a Komenského inštitút. Ocenenie sa koná pod záštitou Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR a Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku.
Okrem hlavnej ceny, ktorú za rok 2024 získala Alena Rapčan Štrompová z košickej Základnej školy Ľudovíta Fullu na Maurerovej ulici, sa počas slávnostného galavečera odovzdávala aj Cena verejnosti a Cena Zastúpenia Európskej komisie.
Verejnosť si zvolila za svojho laureáta mladého učiteľa z Obchodnej akadémie sv. Tomáša Akvinského v Žiline Dávida Vrtaňa, ktorý zaujal svojím dôrazom na praktické vzdelávanie a rozvoj mäkkých zručností u žiakov. Cenu Zastúpenia Európskej komisie si odniesla Miriam Feretová z Katolíckej spojenej školy sv. Mikuláša v Prešove, ktorá prepája školské vyučovanie s vedeckým výskumom a podporuje mladých ľudí v rozvoji vedeckého myslenia.
Vy ste študovali slovenský jazyk na filozofickej fakulte. Ako ste prišli do kontaktu s mediálnou výchovou?
Už ako stredoškolská študentka som spolupracovala s košickým Večerníkom v študentskej prílohe a neskôr som prispievala do kultúrnej rubriky. Na vysokej škole som písala knižné recenzie. Už vtedy som aj sama na sebe videla, ako som sa musela naučiť pracovať s informáciami, vyhodnocovať ich a premýšľať o nich.
Neskôr som absolvovala aj špeciálny kurz mediálnej výchovy, stala som sa lektorkou mediálnej výchovy, a vtedy som si povedala, že by bolo skvelé, keby sa toto všetko učili už deti na základných školách. S týmto odvážnym nápadom som išla priamo do školy a stretla som sa s pani riaditeľkou. Povedala som jej, že si myslím, že by bolo dobré, keby sme pre žiakov vytvorili samostatný predmet mediálna výchova a uviedla argumenty. A tak sa to celé začalo.
Mediálna výchova sa dnes na Slovensku učí viac ako prierezová téma, hovorí sa o nej na viacerých predmetoch. Ako ste ju tvorili ako samostatný predmet?
Učí sa prierezovo, alebo by sa mala učiť, ale realita je taká, že niekedy sa na mediálnu gramotnosť zabúda. Vždy je to vyslovene na učiteľovi, či ju navníma vo svojej celistvosti, ako rozvíjanie daných kompetencií začlení do vyučovania a či si problematiku vôbec preštuduje.
Ja som bola presvedčená, že deti môžu predmetom mediálna výchova veľa získať, že zručnosti, ktoré žiaci získajú, a to schopnosť pracovať s informáciami, komunikovať, diskutovať, argumentovať, sú v dnešnom svete veľmi potrebné. Preto sme našli v rámcovom učebnom pláne školy priestor a vytvorili mediálnu výchovu ako samostatný predmet pre druhý stupeň základnej školy.
Čo považujete za základné piliere tohto predmetu na základe toho, ako ste si to vyskladali?
Po prvé, čítať s porozumením je dôležité, nielen pre mladých ľudí, ale napokon aj pre dospelých, bohužiaľ, mnohí to dodnes nedokážu. No a potom je tu práca s informáciami. To je dôležité azda v každom odbore, nech už žiaci budú neskôr študovať čokoľvek. A napokon dokázať kriticky pristupovať k tomu, čo čítam alebo počúvam, je kľúčové. Podľa mňa je to základná zručnosť dnešnej doby.
Robo Homola
Aký posun pozorujete na svojich žiakoch na začiatku výuky a povedzme o dva-tri roky neskôr?
Musím povedať, že je zaujímavé ich sledovať. Žiaci sa naučia komunikovať, vyjadrovať svoje postoje a myšlienky. Sú odvážnejší v komunikácii, ale zároveň sa učia najprv porozmýšľať, čo povedia. Na mediálnej výchove tvoria reportáže, články – koho to baví viac, môže sa angažovať u nás na škole aj v školskom rozhlase, televízii aj v školskom časopise.
Keď tvoria mediálne projekty, žiaci ako producenti mediálneho obsahu už sami vedia sledovať, aký účinok majú na publikum, diváka či poslucháča. Tým sa učia a uvedomujú si, že ak šíria polopravdu, neoverený fakt, môže to mať negatívny vplyv nielen na prijímateľov informácií, ale aj na nich samotných, pretože klesá ich dôveryhodnosť, prestíž.
Ďalšia rovina je rozlišovanie pravdy, nepravdy, polopravdy, práca s faktami, so zdrojmi. V tejto oblasti sa tiež vďaka výuke dokážu posunúť vyššie. Na hodinách v diskusii otvárajú rôzne témy spoločenského a globálneho charakteru a naozaj sa stávajú otvorenejšími počúvať názory iných, pochybovať, prehodnocovať a hlavne slušne argumentovať.
Počas výuky preferujete zážitkové, projektové učenie. Ako to na vašich hodinách vyzerá?
Napríklad v siedmom ročníku pracujú na projektových ročníkových prácach. Žiaci dostanú zadanie vytvoriť podcast, anketu alebo newsletter, určíme si témy a na tomto projekte sa učia v podstate všetko, čo s mediálnou prácou súvisí. Od naštudovania témy, prípravy otázok, cez postrihanie a publikovanie podcastu.
Mne ide hlavne o to, aby to vyučovanie bolo praktické. Nepíšeme si poučky, čo je kritické myslenie, čo je pluralita názorov a podobne, ale chcem, aby si to všetko žiaci reálne vyskúšali. Po všetkých týchto aktivitách sa s nimi zároveň veľa rozprávame, hovoríme o tímovej práci, o spolupráci, čo im fungovalo, čo pokrivkávalo. Žiaci počas týchto projektov prirodzene riešia aj množstvo krízových situácií, od dodržiavania termínov cez vzájomnú komunikáciu, sebadisciplínu a podobne.
Ako ich učíte kriticky myslieť?
Niekedy je to tak, že deti samy otvoria nejakú tému, ktorá ich zaujíma, alebo o ktorej sa v spoločnosti aktuálne veľa diskutuje. O tom sa porozprávame, skúmame, odkiaľ tvrdenie pochádza, na čom je založené, do akej miery sa mu dá dôverovať, čo si o tom myslia a prečo. Zjednodušene povedané, deti učíme pristupovať k informáciám, postupnosť krokov, ako s nimi naložiť a prehodnotiť ich – a čo je dôležité, ako svoje zistenia slušne odkomunikovať.
Často vidím, že deti sú nevypočuté, nemajú sa kde o tom, čo ich zaujíma, vyrozprávať, podeliť sa o svoje názory, pocity. Tento priestor sa im snažíme vytvárať v škole, aj na hodinách mediálnej výchovy. Keďže kritické myslenie je dlhodobý a systematický proces, nedá sa naučiť na jednej vyučovacej hodine.
Spomínali ste, že žiaci sa s vami často chcú len tak o veciach porozprávať, posťažovať sa… Čo dnešné deti najviac trápi, o čom sa chcú rozprávať?
Obrovská téma pre súčasné deti je ich online identita. Pre nich je táto téma bytostne dôležitá a staršia generácia to často podceňuje. Pritom by sme nad ich online svetom nemali len tak mávnuť rukou. Pre mladých ľudí je to realita. Oni sa už narodili do digitálneho sveta, online identita je realita, v ktorej žijú a mnohí ju cielene budujú.
Keď sa v online priestore stretnú s nejakými drsnými poznámkami, zraneniami alebo s niečím, čo nečakajú, potrebujú sa o tom porozprávať. O týchto veciach sa rozprávame veľmi často a veľakrát sú to rozhovory aj za zatvorenými dverami. Niekedy pozvem alebo sa poradím s našimi odborníkmi, napríklad pani psychologičkou.
Ďalšia veľká téma súčasnosti sú deepfake videá alebo rôzne hoaxy, ktoré sa šíria sociálnymi sieťami. Rozprávate sa aj o tom?
Určite áno. Opäť sa vraciame ku kritickému mysleniu a schopnosti vyhodnocovať zdroje informácií. Často so žiakmi rozoberáme aj veľké spoločenské témy, ktoré otriasajú svetom. Tu je napríklad veľmi často vidieť, ako sú deti ovplyvnené svojím domácim prostredím, v dobrom aj zlom. Aby som nezabudla, veľký problém, ktorý žiakov trápi je FOMO (fear of missing out, voľne: strach, že niečo zmeškám, pozn. red.). Toto je u tejto generácie veľmi silné.
archív Učiteľská osobnosť Slovenska
Ako ich to ovplyvňuje a ako sa im s týmto problémom snažíte pomôcť?
Keď sa prijalo nariadenie o regulácii používania mobilných telefónov v školách, zasadol školský parlament, na ktorý bola pozvaná aj pani riaditeľka. Bolo to jedno z najlepších zasadnutí, pretože som mala možnosť pozorovať rôznorodosť študentských názorov a presvedčení a diskusiu detí s autoritou. Niektorí chceli počuť od najvyššej autority školy odôvodnenie a jej názor, iní vyjadrovali nesúhlas, ale boli aj takí, ktorí toto opatrenie vítali, pretože verili, že upevní kamarátske vzťahy a budú sa v triede viac spolu rozprávať a hrať.
Čo ste týmto stretnutím dosiahli?
Pomenovali sa problémy a obavy, s ktorými sa táto regulácia spája, hľadali sme riešenia. Aj takáto diskusia veľmi pomáha, aby si deti uvedomili, že my s nimi nebojujeme, spoločne sa vyrovnávame so situáciami, ktoré v spoločnosti, v škole, zažívame a sme tu pre nich.
A ako pomôcť v bežné dni? Upriamiť pozornosť na zatiaľ možno v ich ponímaní alternatívne činnosti, radosti a príležitosti v reálnom svete. Na chodbách máme oddychové zóny s hrami, dávno som nevidela toľko detí hrať šach či spoločenské hry. Rozprávam sa o ich úspechoch v športovej a umeleckej činnosti, teším sa, keď ich stretnem na školskom dvore alebo vonku s kamarátmi či v knižnici. Proste, nech sa otvoria bežným krásnym radostiam príslušným tomuto veku.
Mám na to pekný príklad. Veľký strašiak v siedmej triede, kde som začala učiť slovenský jazyk, bol čitateľský denník. Na začiatku roka som sa so žiakmi otvorene porozprávala o tom, prečo ten čitateľský denník tak veľmi neznášajú, prečo neradi čítajú a povedali sme si, ako na to.
Ako?
So žiakmi sme sa dohodli, že každý týždeň budú aspoň jednu hodinu čítať. Naozaj platí, že niekedy povinná literatúra nie je ideálne čítanie pre niekoho, koho chceme naviesť k tomu, aby sa stal čitateľom. Žiaci teda mohli čítať hocičo, čo ich baví. Ak ich bavili knihy, čítali knihy, ale mohli čítať aj komixy, časopisy, rôzne online články… Jednoducho čokoľvek.
Ako to dopadlo?
Teraz na konci školského roka už môžem povedať, že deti sa rozčítali, ale je to postupný proces. Mnohí čítajú aj odborné články k tomu, čo ich konkrétne baví či zaujíma. Zároveň pri tom rozmýšľajú, či je to pravda, rozvíjajú kritické myslenie. Kontakt s písaným textom ja osobne považujem za veľmi dôležitý aj preto, aby sa naučili formulovať myšlienky, ako sa vyjadrovať, argumentovať alebo aj dokázať spracovať to množstvo informácií, ktorými sú zavalení.
Staršie generácie mladých ľudí často označujú za lenivých, nevďačných a podobne. Starší o sebe často hovoria, že „my sme boli iní“ v zmysle „lepší“. Ľudia, ktorí s mladými pracujú, to zvyčajne vnímajú trochu inak. Takže – akí sú podľa vás dnešní mladí ľudia?
Majú to veľmi náročné a ja sa hnevám, keď niekto hovorí, že predošlé generácie mali ťažší život. Veď každá generácia žije svoju dobu a borí sa s inými problémami. Z mojich skúseností vôbec nevyplýva, že by boli dnešní mladí ľudia apatickí, leniví, alebo že ich nič nezaujíma. Sú zavalení množstvom podnetov a niekedy sa v tom všetkom cítia stratení. Potrebujú radu, pomocnú ruku, ako sa zorientovať vo svete. Treba ich počúvať a komunikovať s nimi.
