Nájsť si hodinu času na rozhovor je pri jeho hektickom pracovnom tempe takmer nemožné. Zakladateľ a majiteľ elektrotechnickej firmy Jablotron, Dalibor Dědek, ktorý v rebríčku najbohatších ľudí Česka zaujíma sedemdesiatu priečku, však málokedy ľudí okolo seba odmieta.
Peniaze preňho znamenajú možnosť byť slobodný, ale aj nástroj, prostredníctvom ktorého možno konať dobro. Či už voči vojnou sužovanej Ukrajine, aby mala dosť zbraní a mohla sa brániť, či voči deťom, aby ich nezlomil školský systém, vedcom, aby neodchádzali za lepším do sveta, alebo starým ľuďom, aby mali kde bývať.
Myslí aj na svojich zamestnancov, aby sa mali dobre a boli za svoju prácu štedro odmenení. Sám tomu hovorí služba verejnosti.
Tou jeho najnovšou službou je ortopedická klinika, ktorá vzniká v Liberci. Stavať ju bude Nadácia Jablotron a vyjde na minimálne sedemsto miliónov korún. Nemá byť však mlynčekom na zarábanie peňazí. „Chceme, aby tu bolo niečo kvalitné a aby to malo charakter konania dobra,“ hovorí Dalibor Dědek.
Stretávame sa v jabloneckom sídle Jablotronu, kde už na recepcii hosťa zaujme priateľská a uvoľnená atmosféra. Žiadne formálne oblečenie ani obleky na mieru. Ani Dalibor Dědek ich nenosí. Do zasadačky prichádza v tričku a pohodlných nohaviciach, ospravedlňuje sa za päťminútové meškanie a s otázkou, ako sa mám, si sadá na jedno z kresiel.
„Je toho teraz nejako veľa, veľa akcií, veľa práce, a zároveň sa snažím venovať deťom. Ale nesťažujem sa, všetko ma to baví,“ odpovedá, keď sa ho pýtam na to isté.
V zdravotníctve sa angažujeme už od začiatku. Dlhé roky spolupracujeme s nemocnicami a snažíme sa podporovať dostupnosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti. V Jablonci sme vybavovali lôžkovú časť ortopédie, kupovali techniku do operačných sál.
Napriek tomu stále cítime, že kapacita nie je dostatočná, no zároveň je tu veľa zanietených a motivovaných lekárov, ktorí si prenajímajú sály, aby mohli pomôcť čo najväčšiemu počtu pacientov.
Ešte pred pandémiou COVID sa na nás obrátil doktor Robert Švígler, ktorý v Liberci založil ortopedickú kliniku, ktorá dnes funguje viac-menej virtuálne, či by sme niečo spoločne nevymysleli. A keďže tá myšlienka nám nie je úplne cudzia, hľadali sme vhodnú budovu, z ktorej by sa klinika mohla stať.
Pôvodne však bola táto sedemposchodová budova postavená ako poliklinika. Kúpili sme ju, komerčné subjekty postupne vysťahovali a dali sme spracovať projekt na prestavbu domu. Lenže do toho prišiel COVID a čipová kríza, takže sme museli projekt odložiť.
Keď sme sa znova nadýchli, opäť sme do toho začali investovať. Projektovanie trvalo veľmi dlho, na čisté operačné sály nie je veľa dodávateľov a tí sú výrazne vyťažení. Napriek tomu sme minulý rok začali so stavebnými úpravami, technológie sú už vysúťažené a veríme, že kliniku by sme mohli otvoriť v apríli budúceho roka.
Áno, práve preto ju staviame. Doplní existujúcu zdravotnú sieť v regióne a mala by byť službou verejnosti. Zatiaľ tam budú podľa dohôd s poisťovňami prebiehať jednodňové menšie zákroky, no je tu sľub, že keď bude dostatočná kapacita, najmä lôžková časť, bude možné dohodnúť aj väčšie výkony.
Chceme ísť krok za krokom, priniesť podstatne väčšiu a kvalitnejšiu kapacitu v oblasti ortopédie a pomôcť stabilizovať špičkových lekárov, aby si okrem svojich úväzkov v nemocniciach mohli privyrobiť aj na klinike.
Takže výkony budú pre pacientov zadarmo?
Väčšina výkonov pôjde na poisťovňu, ak si však niekto bude chcieť priplatiť, tú možnosť bude mať. Ale cieľom nie je vybudovať mlynček na zarábanie peňazí, chceme, aby tu bolo niečo kvalitné a malo charakter konania dobra.
Aj keď je klinika komerčným subjektom, ktorý má z princípu generovať zisk, je nastavená tak, že keď sa rozbehne a bude v čiernych číslach, bude postupne splácať investície formou nájmu.
Navyše podstatná časť zisku pôjde do našej nadácie. Buď budeme rozširovať ďalšie podobné projekty, alebo reinvestujeme peniaze do nového vybavenia, pretože technológie v tejto oblasti sa veľmi rýchlo vyvíjajú a chceme, aby to bolo špičkové pracovisko. Chceme pomôcť regiónu.
Koľko ste už do budovy investovali peňazí?
Momentálne sa blížime k sume sedemsto miliónov korún, vrátane kúpy budovy, vybavenia a rekonštrukcie. Ako som už spomínal, hlavným cieľom nie je zarábať, no keď sa zisk začne objavovať, považujem za správne, aby sa investícia postupne splácala.
Vašou hlavnou motiváciou teda bolo zvýšiť kapacitu ortopedických zákrokov, pretože ste vnímali, že v regióne je nedostatok?
Presne tak, počet ľudí, ktorí potrebujú výmenu kĺbov, stále rastie. V regióne máme špičkové pracoviská, napríklad jabloneckú nemocnicu a jej veľmi dobrú ortopédiu, ktorú dlhodobo podporujeme. Viackrát sa už stalo, že som lekárom zavolal a loboval za niekoho z našich zamestnancov alebo z rodiny, či by ich mohli prijať aj napriek veľkému zaťaženiu.
Uvedomil som si však, že to nie je správne, že aj keď im posielame peniaze, nemáme právo prednostne dostať termín. Tak som si povedal, že čo s tým robiť inak, a vyšlo mi, že je nevyhnutné kapacitu zvýšiť.
Lekári sú tu, tak prečo to nevyužiť a nevybudovať niečo na mieru. Lôžková časť, ktorá bude na klinike, bude slúžiť nielen operovaným pacientom, ale aj tým, ktorí inde miesto nedostanú. V budove bude aj rehabilitácia a nadväzujúce ambulancie.
Vy sa staráte nielen o blaho verejnosti, ale aj o všetkých svojich zamestnancov. Minulý rok si mohli predčasne siahnuť na peniaze na virtuálnom investičnom účte, kde sa im prostredníctvom fondu zhodnocuje podiel zo zisku skupiny. Využili to všetci?
Nie všetci, tí, ktorí si podiel nevybrali, tam budú mať na konci tohto roka celkovú sumu takmer pol milióna korún. Keď si vezmete, že to vyplácame naozaj všetkým pozíciám, tak najmä u nízkopríjmových zamestnancov sú to peniaze, ktoré by si títo ľudia nikdy nedokázali našetriť. Je to pre nich veľmi príjemný bonus. Úrok vyplácame za daný rok a tento rok je to päť percent. To je určite viac, než vám dá akákoľvek banka.
Ako sa dnes darí Jablotronu vzhľadom na plánované investície a výdavky?
Obratovo sa pohybujeme viac-menej rovnako, okolo troch miliárd korún ročne, so ziskom pol miliardy. Niekedy je to trochu viac, niekedy menej, je to ako bicykel – musíte šliapať, aby išiel, a nič nie je samo od seba. Čo sa týka nášho odboru, podarilo sa nám šťastne prekonať čipovú krízu a myslím, že sme dobre naštartovali inovačný cyklus.
Najväčší posun, ktorý vnímam, je ten, že od vývoja a predaja hardvéru, čo bola naša hlavná doména, sa posúvame k tomu, že väčšiu a väčšiu časť našich príjmov tvoria služby.
Či už priamo stráženie – keď si niekto zabezpečuje ochranu majetku, aby to neboli len nejaké krabičky na stene, ale naozaj uzavretý cyklus. Že keď sa tam niečo stane, a nemusí to byť len vlámanie, ale napríklad aj havária vody, aby nasledoval odborný zásah, do desiatich minút niekto prišiel a zabránil škodám.
Druhá časť služieb sú digitálne služby. My sme boli priekopníkmi IoT riešení v časoch, keď ešte nikto nevedel, že sa cloudu bude hovoriť cloud, a termín IoT nikto nepoznal. Dnes máme takmer milión pravidelných používateľov našich aplikácií, približne 650-tisíc systémov pripojených do cloudu.
Zákazníkom tak poskytujeme priamy prístup k ich systémom, vrátane toho, že časť logiky sa prenáša na servery cloudu. Takže ak sa v objekte niečo deje, všetky podrobnosti sa ukladajú nielen do pamäte toho systému, ale aj do pamäte centrálneho mozgu ľudstva.
Pre zákazníka je to teda akási dvojitá ochrana jeho dát?
Áno, pretože keď sa stane vlámanie, páchatelia často dokážu úplne zničiť alarm, aby po sebe úplne pozametali stopy. My však máme do poslednej chvíle presnú repliku toho, čo sa tam dialo. Druhá vec je, že cloud dokáže sledovať správnu funkčnosť zariadenia. Čokoľvek začne niekde vykazovať anomáliu, buď informujeme zákazníka, alebo priamo servisného technika. Aby sa nestalo, že niekto žije v presvedčení, že je chránený, a v skutočnosti má zariadenie výpadok.
Tieto služby ste nedávno začali spoplatňovať, prečo?
Pretože to, samozrejme, generuje obrovské náklady. Postupne celý ten mechanizmus, ktorý sme si veľmi dobre odladili v Českej a Slovenskej republike, teraz rozvíjame do sveta.
Prevádzka cloudu stojí viac než štvrť miliardy korún ročne.
Predtým bol teda prístup zadarmo?
Na začiatku sme, rovnako ako všetci ostatní, naivne tvrdili, že je to taká čerešnička na torte, lenže tá čerešnička v objemoch, o ktorých dnes hovoríme, nie je vôbec lacná.
Náklady na prevádzku cloudu presahujú štvrť miliardy korún a to nie je možné pokryť z predaja hardvéru, lebo by sme ho potom nezmyselne predražili. A keď sa pozriete okolo seba, všetky digitálne platformy vás nejako spoplatňujú.
My to nemôžeme spraviť ako iní, že vám to dajú zadarmo, ale s hromadou reklám. Pretože keď sa deje niečo vo vašom objekte, asi by zákazník neprivítal, že sa mu tam budú púšťať rôzne videá, ktoré môže preskočiť za toľko a toľko sekúnd. Ak má byť služba niečo, čo má svoju cenu a hodnotu, tak musí byť aj zaplatená.
V praxi to teda funguje tak, že si od vás kúpim alarm alebo iné zabezpečenie domu a budem vám mesačne platiť určitú zodpovedajúcu sumu?
Presne tak. Máme rôzne úrovne poplatkov. Po prvé je to prevádzkový dohľad, keď zákazníkovi poskytujeme len technickú podporu – teda prepojenie aplikácií, ukladanie udalostí na cloud, sprístupnenie poplachových fotografií, aby okamžite videl, čo sa deje, a ďalšie doplnkové služby, ako napríklad ovládanie vetrania alebo vykurovania.
Potom nastupujú ďalšie služby, keď už na udalosti v dome reaguje dohľadové centrum. Buď v režime technického dohľadu, ktorý rieši veci spojené s tým, že sa niečo stane a živý človek sa postará o to, aby bolo potvrdené, že zákazník vie, čo sa deje.
Druhá vec je, že pri platených službách garantujeme dostupnosť servisu. Nemôže to byť tak, že keď niečo nefunguje, povieme vám: „Máte model starý dva roky, kúpte si nový.“
To sa u vás teda nemôže stať?
Naše zariadenia fungujú dvadsať rokov a viac, poskytujeme sedemročnú záruku na hardvér, a keď sa niečo pokazí, zariadenie bezplatne vymeníme za nové. V tejto oblasti zákazníkovi ponúkame oveľa viac než len zariadenie na stene. Najväčšie percento našich klientov si dáva objekty strážiť tak, aby tam bol zásah v prípade potreby.
V objekte je podľa služby presne stanovený plán, čo kde kontrolovať, sú tam namontované čipy. Ten, kto vykonáva zásah, vie, čo má robiť, kam ísť, čo skontrolovať. Celý čas má dohľad cez kameru od dispečerov, aby vedeli, čo sa deje a či mu nehrozí nejaké nebezpečenstvo.
Dnes máme v tomto režime asi 130-tisíc objektov a zdokonaľovanie služieb je to, čo nás posúva vpred.
Keď ste Jablotron pred viac ako tridsiatimi rokmi zakladali, asi ste o dnešných technológiách ani nesnívali. Ako veľmi sa váš odbor posunul?
Veľa sa zmenilo. Niektoré základné princípy sa stále replikujú, lebo fyzika je rovnaká, ale to, čo je nad tým – tá nadstavba –, ide veľmi rýchlo vpred.
Ako prichádzate na nové nápady? Prinášajú ich zákazníci, alebo konkurencia?
Najlepšie je viesť trh, sledovať trendy a to, čo technika dnes ponúka. Máme veľkú výhodu, že zamestnávame množstvo šikovných a tvorivých ľudí. Nápadov je veľa, problém býva v časovej kapacite, lebo toho, čo by sa dalo spraviť, je veľa, a stanoviť priority je trochu alchýmia. Navyše nás výrazne brzdí legislatíva.
Kým kedysi boli technické normy relatívne voľné, posledné roky sa to veľmi skomplikovalo a viac než päťdesiat percent vývojovej kapacity venujeme rôznym recertifikáciám. Napríklad keď sa skončí výroba niektorého komponentu, pri jeho výmene musíme recertifikovať celý produkt.
Rovnaké je to bohužiaľ aj pri zmene farby plastu výrobku. A navyše prichádza nová legislatíva o kyberbezpečnosti.
Veľa času teda trávite vypĺňaním rôznych formulárov a administratíva je čoraz komplikovanejšia. Často pri tom musím škrípať zubami, pretože legislatíva nás v niektorých ohľadoch zbytočne brzdí.
Deje sa to len v Česku, alebo máte podobné skúsenosti aj v zahraničí?
Nie je to len česko-slovenský problém. Sme súčasťou Európskej únie a problém je, že hoci existuje spoločná legislatíva, mnohé krajiny si v rámci ochranných opatrení a lobingových skupín robia vlastné doplnkové certifikácie, čo je veľmi drahé.
Na druhej strane, keď poskytujeme bezpečnostné služby, musíme mať dáta chránené, čo je zásada, na ktorej sme si zakladali od začiatku. Myslím, že je potrebné urobiť všetko pre to, aby nedošlo k úniku citlivých informácií.
Na náš trh prichádza množstvo výrobkov z Ázie. Nehrozí teda riziko, že cloudy, ktoré sú ich plné, môžu byť zneužité?
Skôr je problémom, že sa na náš trh dostáva veľa produktov vyrobených v Ázii, vrátane kamerových systémov a bohužiaľ aj komunikačných zariadení, ktoré umožňujú v prípade potreby niekomu nahliadnuť do cloudu.
Preto som hrdý, že si všetky tieto veci vyrábame sami. Je dôležité prevádzkovať cloud tu v Európe a my sme si vybrali infraštruktúru od IBM, ktorá síce stojí obrovské peniaze, ale chceme mať istotu, že dáta nikto nezneužije.
Celá vaša výroba prebieha v Česku?
Máme vlastnú výrobnú továreň, ktorú sme postavili úplne novú v Rýnoviciach. Bohužiaľ, počas covidu sme museli časť výroby presunúť do Číny, kde dlhodobo vyrábame časť sortimentu.
Ale len preto, že počas čipovej krízy nebolo reálne získať komponenty od veľkých výrobcov, zatiaľ čo čínske firmy dokázali získať súčiastky cez zadné dvierka.
Teraz proces výroby vraciame späť do Česka a vďaka tomu, že sme novú fabriku vybavili na špičkovej úrovni a máme automatizované procesy, dokážeme dosahovať ceny porovnateľné alebo lepšie ako v Číne. A hlavne ponúknuť špičkovú kvalitu.
Napriek tomu ste, čo sa týka čipov, stále závislí od Číny?
Je pravda, že moja pôvodná profesia je mikroelektronika a vlastne som sa venoval návrhu čipov. Ale vyrábať ich sami, to je utópia. V Európe je minimum firiem, ktoré to dokážu, technológia je nesmierne drahá.
Skôr sa stala chyba, že Západ presunul všetky tieto veci do Číny a my sme od nej teraz veľmi závislí. Pravdou je, že v oblasti čipov je dnes veľmi angažovaný Taiwan, ale situácia medzi Čínou a Taiwanom nie je ideálna.
Stále sú alarmy tým najväčším ťahúnom vášho biznisu?
Ak alarm vnímame ako prostriedok zaistenia bezpečia, a to je nielen hardvér, ale aj služby, tak je to kľúčový produkt. Máme, samozrejme, aj niekoľko doplnkových zariadení, ktoré majú charakter bezpečia. Veľmi dobre sa napríklad darí detektoru dychu dojčiat, kde vyrábame podložky, ktoré účinne zabraňujú syndrómu náhleho úmrtia dieťaťa.
Mám veľkú radosť, že jeden z významných trhov je Japonsko. Myslím, že by to mnohých potešilo, že sem chodia japonské delegácie na exkurzie do našich pôrodníc a sú nadšené z toho, v akom stave je naše pôrodníctvo.
Foto: archív J. Dědka
Keď ste sa pred štyrmi rokmi vrátili do vedenia Jablotronu, čo sa vám odvtedy podarilo? Prišli ste na trh s nejakou novinkou?
Jasné. Tou najväčšou „kráľovnou krásy“ je naša dotyková klávesnica, kde sme podľa mňa nastavili latku veľmi vysoko. Nielen dizajnovo, ale aj funkčne. Dnes vyrobiť nejaký dotykový ovládací panel dokáže každý, ale keď to vyskúšate ovládať v reáli, býva to málo pohodlné.
V tomto sme urobili veľký kus práce. Musíme udržať rovnováhu medzi moderným dotykovým ovládaním a klasickým, kde si niekto chce „mačkať“ tlačidlá. Máme obe alternatívy a spravili sme tam dôležité inovácie, ktoré sú veľmi dobre zacielené na trh.
Pre predstavu, čo ďalšie sa vám podarilo?
Zabezpečovací systém ako alarm je stavebnica podobná legu, kde máte stovky kociek, ktoré do seba musia zapadať. Majú medzi sebou interakcie, a ak vezmem náš produktový rad, vlajkovú loď hardvéru, je tam niekoľko tisíc parametrov, ktoré sa dajú rôzne konfigurovať. Čo neuveriteľne zvyšuje nároky na kvalifikáciu ľudí, ktorí to montujú.
Uvedomili sme si, že technikov je stále menej. A keď už máte vyškolených montérov a oni to pochopia, ide o veľmi stabilný segment, sú spokojní s kvalitou, že im poskytujeme podporu, a keď máme všetko v cloude, dokážeme sa pozrieť priamo do konkrétneho systému a efektívne poradiť.
Problém však je, že keď chcete pridať nových montérov, onboarding je veľmi zložitý. Navyše keďže tam sú tisíce parametrov, ktoré treba konfigurovať v súvislostiach, je náročnosť veľmi vysoká.
Máte na to nejaké riešenie?
Prišli sme s platformou, ktorú nazývame Mercury, a na tom istom hardvéri, ktorý neustále vyvíjame a dolaďujeme, je konfigurácia sprostredkovaná naším cloudom. To znamená, že montér nekonfiguruje prvky priamo v objekte krátkodobo, ale najskôr ich pripojí do cloudu, kde je „mozog“ – oveľa väčšia kapacita.
Montér nastavuje len základné požiadavky správania a všetky ostatné väzby zaňho rieši umelá inteligencia. Výrazne mu to zjednodušuje prácu a bráni chybám. Montér tak nemusí mať až takú vysokú kvalifikáciu, pretože časť jeho myslenia sme presunuli do cloudu. Bol to veľký prelom. Jednoducho povedané, je to inteligentná konzola, ktorá „sedí“ nad všetkými systémami.
Odhadujem, že aj vďaka umelej inteligencii sa môžete na trhu posúvať a vymýšľať nové produkty.
Samozrejme, s príchodom umelej inteligencie rozvíjame veľa nápadov, kde ju môžeme zapojiť. Ale stále je dôležitá ľudská stránka. Jednou z vecí, ktorú sa snažíme budovať, je trvalý vzťah medzi nami a montérmi, a medzi montérmi a koncovými používateľmi. Aby to nebolo anonymné.
Keď máte zariadenie, ktoré stráži váš majetok a bezpečie, musíte mať „kamaráta“ v pozadí, ktorý sa o to stará. Takže súčasťou paušálu, ktorý zákazník platí, je aj garancia servisu. Montéri by mali byť motivovaní, máme na nich priamu väzbu a dokážeme garantovať, že zákazníkovi vždy niekto pomôže. To je rozdiel oproti anonymným zariadeniam.
Umelá inteligencia už teraz preberá niektoré ľudské činnosti. Hovorí sa o tom, či je to bezpečné, alebo nie. Ako sa k tomu staviate vy?
Myslím, že ľudské vzťahy budú vždy nesmierne dôležité. Umelá inteligencia prináša množstvo rizík, najmä v informačnej oblasti. Bude čoraz ťažšie rozlíšiť, čo je pravá informácia a čo dezinformácia.
Pretože dezinformácie budú vytvorené tak kvalitne, že si napríklad pomyslíte, že ste vykradli obchod, hoci o tom neviete, a budete si hovoriť: „Bože, asi trpím schizofréniou.“
Rizík je veľa, ale keď to zhrniem, stále sa viac bojím ľudskej hlúposti než umelej inteligencie. Stačí sa pozrieť za oceán, čo sa stane, keď niekto nevhodný získa veľmi vysokú pozíciu. Potom môže páchať veci, nad ktorými sa musí zamyslieť aj AI.
Odradí vaše bezpečnostné zariadenie zlodejov?
Myslím, že áno, aspoň to ukazujú štatistiky, ktoré máme k dispozícii. Robili sme aj prieskum medzi väzňami a tí potvrdili, že sa snažia vyhýbať miestam so zabezpečením. Celý princíp je postavený na tom, že zabezpečovací systém je akýsi filter – nikdy ho nemôžete urobiť dokonalým, každý sa dá prekonať, ale znižujete pravdepodobnosť, že sa to stane práve u vás.
Čím ste majetnejší, tým ste jednoduchším cieľom. Problém kamerových systémov je, že nahrávajú obrovské množstvo materiálu, ktorý väčšinou na nič nie je. Väzba alarmu, ktorý má detekčné prvky, naopak, generuje záznamy práve v kritických chvíľach, keď sa naozaj niečo deje – nie keď sa len chveje konár.
Ste schopní rozlíšiť, či prišlo dieťa domov a zabudlo vypnúť alarm, alebo či sa niekto skutočne vlámal? Pamätám si, keď si rodičia kedysi kúpili prvý alarm a senzor reagoval aj na pavúka alebo muchu, ktorá prešla po stene. Stáva sa to ešte dnes?
Je dôležité nájsť rovnováhu, aby alarm strážil, ale neobťažoval falošnými poplachmi, a mať dobre vyškolenú montážnu skupinu. Každý výrobok má svoje výhody a nevýhody, musíte vedieť, ako funguje, a správne ho umiestniť.
Pohybové senzory, ktoré detegujú infračervené žiarenie z ľudského tela, nesmiete nasmerovať napríklad na tmavý záves na okne. Keď ho slnko zohreje a prievan s ním pohybuje, fyzikálne je to rovnaký jav ako pohyb človeka.
Takže je potrebný kvalitný výrobok, dobre namontovaný – a to je presne to, čo ponúkame a riešime: špičkové produkty, kvalitnú montáž a dobré služby.
Kam najčastejšie svoje produkty vyvážate?
Väčšinou do Európskej únie, napríklad do Holandska, Talianska, Škandinávie. Do USA dnes prakticky nič nedodávame, trh zabezpečovacej techniky tam je dosť zdevastovaný. Pôsobí tam niekoľko veľkých monitorovacích služieb, ktoré stlačili ceny tak dole, že kvalita trpí.
V Európe je, naopak, veľký potenciál. Veľa predávame aj do Juhoafrickej republiky, čo súvisí s tamojšou bezpečnostnou situáciou. Produkty máme certifikované pre jednotlivé trhy a potrebujeme schopných montérov. To sa lepšie robí v prostredí, kde sú vzdelaní ľudia a rozumiete ich mentalite, než tam, kde sa ťažko dorozumiete a zistíte, že hoci používate rovnaké slová, každý tomu rozumie inak.
Školíte montérov aj v zahraničí?
V Nemecku práve prebieha veľká školiaca roadshow, putujeme po jednotlivých miestach. Školíme sami a v zahraničí máme autorizovaných distribútorov, ktorých vedieme metodicky. Nič nepredávame koncovým používateľom, všetko ide cez certifikovaných montérov – bez certifikácie si u nás výrobok nekúpiš.
Keď ste sa vrátili do vedenia, bol Jablotron rozdelený do mnohých spoločností. Koľko ich má skupina dnes?
Dnes má Jablotron Group dve hlavné časti. Jablotron Security, ktorá prináša služby a kde neustále zdokonaľujeme procesy. A potom Jablotron, a. s., ktorý vyvíja hardvér, softvér a cloudové riešenia.
Sú tam aj podporné subjekty, napríklad entita vyvíjajúca infraštruktúru pre pulty centrálnej ochrany. Snažíme sa byť na trhu féroví, nechceme si vytvárať dominanciu, a dávame možnosť použiť našu technológiu aj ďalším pultom.
Na českom trhu sme najväčší výrobcovia v tejto oblasti, ale nechceme vyradiť konkurenciu. Tá je dosť veľká tak v produktovej oblasti, ako aj v službách, a to nás núti byť stále vo výhľade.
Ako sa darí vodíkovej sekcii? Kedysi ste na ňu veľa stavili.
Tu som skončil. Sústreďujeme sa na kľúčové veci, ako je vetracia technika – vyrábame rekuperačné jednotky, ktoré šetria energiu a prispievajú k zdravému bývaniu. Keď zabezpečujeme objekty, dáva zmysel starať sa aj o zdravý vzduch.
Najmä v čase, keď sa stavby zatepľujú. Ale späť k vodíku – technológia má svoje využitie, ale problém je, že nevidím racionálne uplatnenie, ak nemáme zdroje vodíka, ktoré by dávali logiku.
Niektorí snívajú o tom, že fotovoltika vyrobí elektrinu, tú uloží do vodíka a z neho znovu urobíme elektrinu. Účinnosť je však len asi 25 percent, takže táto cesta nie je efektívna – oproti tomu je prečerpávacia vodná elektráreň supervynález.
Vodík má zmysel tam, kde nie je možné elektrinu získať inak, ale ja nerád podnikám v odvetviach, ktoré sú závislé od dotácií a umelo deformujú trh, hoci to stojí veľa peňazí. Preto som sa rozhodol ďalej v tom nepokračovať.
… staráme sa aj o jizerskohorské lúky. Sme tak trochu nadácia pre nadácie. Podporujeme napríklad Nadáciu Via, ktorá pomáha ľuďom, ktorí chcú preraziť v regionálnej politike zdola.
Sám som sa snažil vstúpiť do vrcholovej politiky a urobil som si obrázok, že je lepšie pomáhať menej viditeľným osobnostiam, tým „mravčekom“, ktorí robia niečo pre svojich blízkych. Veľký dôraz kladiem aj na podporu a propagáciu vedy, napríklad cez nadáciu Neuron, ktorá ma veľmi teší.
Do nej ste vložili investičný fond sto miliónov korún.
Fond sa dobre rozvíja a investície zhodnocujú. Česká veda je na špičkovej úrovni, problém je, že veľa skvelých vedcov odchádza do zahraničia, pretože u nás sú finančne podhodnotení. Aj tomu sa v nadácii snažíme zabrániť, aby tu zostávali.
Nemôžem zabudnúť ani na vašu podporu Ukrajiny. Od začiatku ste sa prihlásili k pomoci, v rámci akcie „Darček pre Putina“ zbierate peniaze na zbrane a ďalšiu obrannú techniku. Ľudia majú stále chuť prispievať?
Áno, mám k týmto ľuďom obrovský rešpekt. Podarilo sa nám vyzbierať aj na vrtuľník, ktorý sme Ukrajine kúpili v USA. Našťastie sú stále statisíce ľudí, ktorí chcú pomáhať. Viete, povedať názor v krčme alebo na fóre je jedna vec, ale siahnuť do peňaženky a poslať peniaze je vec druhá.
Keď sa začala vojna, nikto si nevedel predstaviť, ako dlho potrvá. Tušili ste, že to môže trvať roky?
Nie, ale je úžasné, ako dlho Ukrajinci vzdorujú. A keď vidím, čo spravili s letiskami, je to bomba. Ale viete čo? Je hanba Západu, že ich nechávame samých.
Už to mohlo byť dávno ukončené. Bojíme sa, že Putin použije jadrové zbrane? Ukrajinci vedia, že ich Rusko má, a boja sa?
Neboja sa, ale bojujú. Keď niekedy bude niekto hodnotiť naše dejiny, povie si, akí sme boli zbabelí.
Článok vyšiel na forbes.cz, autorkou je Jana Pšeničková.
